Dobrý deň. Taký nepatričný pozdrav ľuďom, ktorí sa zobudili do tohto strašného rána a až s denným svetlom zisťujú obrovský rozsah škôd. Predchádzajúci večer ich zvalcovalo tornádo, aké sa pravdepodobne ešte nikdy v tejto časti sveta nevyskytlo. Zničilo im domov, domy, ktoré roky budovali a zveľaďovali, autá, pozemky, záhrady, vinohrady. A čo je horšie, zabilo šesť ľudí. Jedna z nich bola tehotná Slovenka. Neprežilo ani jej nenarodené dieťa. Táto bilancia ešte nemusí byť konečná, v nemocniciach stále ležia pacienti vo vážnom stave.

Šťastie

Trvalo to minútu. Ako prvý mi tie udalosti opisuje Tomáš z Hodonína. Neskôr počujem podobné príbehy od ďalších ľudí. „Zrazu všetko stíchlo a zotmelo sa. Potom prišiel strašný hukot. Nedá sa to prirovnať k ničomu, čo som doteraz zažil. A pár sekúnd nato začala obrovská sila triasť budovou a ničiť všetko okolo. Človek sa nestihne ani spamätať a uvedomiť si, čo sa deje. Po chvíli všetko stíchlo. Mali sme šťastie. Na našej ulici nikto nezomrel. Ale pri benzínovej pumpe spadla na nejakého človeka búdka a škaredo ho dolámala. Začal aj unikať plyn.“ Tomáš spal u príbuzných, ale hovorí, že boli hrdinovia, ktorí prespali v polozničených domoch. Rozsah katastrofy si naplno uvedomili až ráno. Napriek tomu nikto nezaháľa. Ľudia vypratávajú trosky a opravujú strechy, tie úplne poškodené aspoň prekrývajú igelitom, ak by začalo pršať. Tomáš zháňa škridly a okná.

FOTO v GALÉRII>>

V sobotu stretávam neďaleko jeho domu partiu dobrovoľných hasičov zo Slovenska. Nadránom vyrazili z Predajnej. Vedeli, čo sa stalo, a chceli pomôcť, vysvetľuje mi Rudolf. Neprišli na vlastnú päsť, dobre vedia, že pri takýchto katastrofách je nutná koordinácia. Spojili sa s českou stranou a čakali na súhlas. Tu ich hneď zapriahli do práce: treba píliť poškodené stromy. Dobrovoľníci netušia, kde prespia, ale to je vraj jedno. Zostávajú do nedele popoludnia. Potom treba ísť naspäť a v pondelok do práce.

Lužice, prvá zo štyroch najviac zasiahnutých dedín, je len pár kilometrov od Hodonína. Auto nechávam na začiatku dediny. Presne tam, kde o pár hodín už vjazd pre autá policajti uzavrú. Lenže momentálne neviem, kde presne zničená časť dedinky je, a nechcem autom zavadzať záchranným zložkám. Tak idem radšej pešo. Aspoň vidím, aký neuveriteľný tento prírodný živel je: časť dediny vyzerá, akoby sa nič nestalo. Ešte aj kvety naďalej pokojne kvitnú v záhonoch.

Sila

A potom zrazu sek. Druhá časť Lužíc je zničená na nepoznanie. Domy síce stoja, väčšina však nemá strechu. Všade sú trosky stavebného materiálu a úlomky stromov. Obrovská sila tornáda dokonca pozapichovala trámy do fasád. Autá dokrčila neuveriteľným spôsobom. Mnohé skončili vtlačené do zvyškov budov.

„Všetko je zničené,“ krúti hlavou Péťa, majiteľ jedného z domov. Parkujú mu pred ním dve rozbité autá. Aj do nich vrážali letiace predmety neuveriteľnou silou. Dom nemá strechu a horné poschodie zmenilo tornádo na hromadu trosiek. Vo vnútornom dvore vidno ešte väčšiu de­štrukciu. Všade sa váľajú rozbité škridly, tehly, sklo a kusy kovu. Chlapi podľa pokynov hasičov vynášajú trosky na ulicu do veľkokapacitného kontajnera. Sú to Péťovi kamaráti, príbuzní a susedia z časti dediny, ktorá zostala stáť. Ďalší členovia partie pomáhajú so strechou. Teda s tým, čo z nej zostalo. Treba čím skôr vyhádzať trosky a prach a natiahnuť aspoň provizórnu plastovú pokrývku, aby sa dom ešte viac nezničil, ak by začalo pršať. „Aj keď, pozrite. Múry sú vlhké,“ ukazuje Péťa.

Je to nepredstaviteľné a hrozné. No stále nie najhoršie. Pár domov ohradili policajnou páskou. Zákaz vstupu. Ulicou postupne prechádzajú statici a kontrolujú, či je vôbec bezpečné do domu vojsť. Nebezpečné stavby, určené na demoláciu, označia krížikom.

Psychológovia hovoria, že po takejto katastrofe si ľudia až s odstupom dní uvedomia jej reálny dosah na svoj život. Až potom príde šok, pocity smútku, hnevu, nespravodlivosti. Dovtedy nejako fungujú. Presne to sa deje v Lužici. Nikto bezmocne nesedí so založenými rukami. Všetci makajú. Fixujú strechy, vynášajú trosky a zničené zariadenie domov. Železničná trať vyzerá ako po apokalypse. Hasiči sa snažia odstrániť nalietané stromy a opraviť trakčné vedenie.

Neexistuje

V lužickej sokolovni sídli krízový štáb. Hovorca juhomoravských hasičov Jaroslav Mikoška hovorí, že on ani nikto z jeho kolegov nikdy podobnú katastrofu nezažili. „Len členovia USAR tímov, ktoré sa špecializujú na vyhľadávanie a záchranu ľudí po živelných katastrofách a chodia pomáhať aj do zahraničia, videli niečo také.“ USAR tímy vtedy ešte prehľadávali trosky. Statici sa zas pokúšali čo najrýchlejšie obísť stovky poškodených budov. „Hlavne prosíme dobrovoľníkov, aby sem zatiaľ neprichádzali sami na vlastnú päsť,“ zdôrazňoval Jaroslav Mikoška. „Blokovali by dopravu. Zatiaľ potrebujeme hlavne priestor pre záchranné zložky a zaistenie pitnej vody.“

Z Lužíc do Mikulčíc kráčam popri zničenej železničnej trati, okolo polí a viníc. Vinohradníci hovoria, že vinice už neexistujú. Tornádo vytrhlo zo zeme aj betónové stĺpiky. Z rozhovorov ľudí nepočuť beznádej. Skôr vecné diskusie o tom, čo ako urobiť, kam čo vyniesť. Pred Mikulčicami policajti zastavujú a otáčajú autá. Prejdem popod most - a dedina nie je.

Z domov vľavo zostala hromada trosiek. Z oficiálnych tlačových správ sa neskôr dozvedám, že tretina až polovica mikulčických domov musí ísť dolu. Tu nevidno ruch ako v Lužiciach. Niet čo opravovať. Ulice sú opustené, iba kde-tu sa skupinky ľudí potichu rozprávajú. Opravuje sa až v ďalšej časti dediny. „Videl som to cez okno,“ vyrozpráva mi jeden muž, čo zažil. „Rútilo sa to rovno na mňa. V poslednej chvíli sa kotúč tornáda zrazu stočil a zamieril iným smerom.“ Má zničené auto a poškodenú strechu. Našťastie nič horšie.

Návrat

V sobotu som opäť v Lužiciach. Neuveriteľné, koľko toho ľudia dokázali urobiť. Hromady trosiek sú preč. Postupne ich nahrádzajú ďalšie, lebo obyvatelia pokračujú s vypratávaním domov. No urobil sa obrovský kusisko práce.

Ráno pred odchodom do Česka som robila rozhovor pre bulharskú televíziu. „Keď sa podobná katastrofa stane u nás, ľudia cítia beznádej. Sedia a uvažujú, ako opäť naštartovať svoj život a kde na to vziať silu. Deje sa niečo podobné aj na Morave?“ opýtala sa ma moderátorka.

Ani náhodou. Poškodené domy v Lužiciach, Hruške a Mikulčiciach zakryli v priebehu pár hodín modré plachty. V uliciach je ešte viac hasičov a dobrovoľníkov než včera. Pribudli stanice s vodou a chemické toalety. Ľudia ako keby ani neprestali pracovať. Na najviac zasiahnutej ulici pomáha s demolovaním ťažká technika. Väčšinu domov ešte nemôžu búrať, čaká sa na ob­hliadky poisťovní. No ten, na ktorom pracujú hasiči práve teraz, už nemá časť horného poschodia. „Je síce označený krížikom, no snažia sa zachrániť aspoň prízemie,“ vysvetlí mi muž, ktorý prišiel na pomoc.

Pred obecným úradom zriadili úrady miesto na vyplácanie podpory. Ľudia zasiahnutí tornádom majú nárok na vyplatenie jednorazovej podpory 58-tisíc českých korún, v prepočte 2 275 eur. Takej potrebnej hlavne pre tých, ktorí prišli o všetko. Stačí na to občiansky preukaz, netreba vypisovať papiere ani nosiť iné dokumenty. U Péťu majú elektrinu a na fasádu vylepili oznam o wifi aj s menom a prihlasovacím heslom. Jeho sused o pár domov nižšie pripevnil na doničenú stavbu českú vlajku. Autá, ktoré tornádo predvčerom večer vrazilo do výrobnej haly, sú už vytiahnuté a ich vraky stoja zoradené vedľa seba na parkovisku. Železničná trať je vyčistená. A ľudia pracujú ďalej. Iba keď ťažké mechanizmy zhadzujú časť poschodia, všetci sa zastavia, stíchnu a pozerajú na padajúci dom svojich susedov. Vyzerá to ako tiché vzdanie úcty budove, ktorá bola ešte pred pár hodinami niečím domovom.

„Ja som z Pardubíc a ty?“ opýta sa mladý muž druhého, ktorý vedľa neho pracuje na streche. Aj Hrušky sú plné dobrovoľníkov. Policajti odstavujú autá na kraji dediny. Vystupujú z nich ľudia s metlami, lopatami a vedrami a pokračujú pešo. „Máte tu pre mňa nejakú prácu?“ pýtajú sa potom pri zničených domoch. Pomedzi nich ďalší nesú niečo na pitie, koláče a chlebíky a ponúkajú to z veľkých tácok. V správach sa hovorí o tom, že do verejných zbierok Česi prispeli do času našej uzávierky sumou v prepočte takmer osem miliónov eur. Postihnuté obce ďakujú a ďalej prosia hlavne o pomoc so stavebným materiálom a kvalifikovaných stavebných robotníkov a strechárov.

FOTO v GALÉRII>>

Prírodný živel teda priniesol okrem skazy a smrti na Moravu smršť solidarity. A na môj absurdný pozdrav „dobrý deň“ odpovedali ľudia počas tých dní rovnako. Aj tí, ktorí prišli o všetko.