Jana Čavojská

oh to zariadil tak, že my muži nerodíme, ale keď treba, ideme do vojny. Môj sprievodca Vadim o&nbsp;svojej povinnosti brániť svoju Ukrajinu ani na okamih nezapochyboval. Dvakrát sa sám hlásil do armády. No vždy mu odpísali, že ešte naň­ho neprišiel rad. Pomáha inak, zháňa a&nbsp;distribuuje humanitárnu pomoc a&nbsp;lieky, organizuje prevozy zo zahraničia aj to, aby sa dostali tam, kde ich najviac treba. Vadim aj silno verí v&nbsp;Boha. Hovorí, že raz príde čas, keď sa ruskí vrahovia a&nbsp;násilníci budú pred ním zodpovedať za to, čo urobili, a&nbsp;dostanú svoj trest.

No existuje vôbec trest za to, čo sa stalo v&nbsp;Buči, Hostomeli, Boroďanke a&nbsp;ďalších ukrajinských mestách, na ktoré sa dnes upiera zrak celého sveta? Bohužiaľ, len zrak. Neozbrojení obyvatelia by potrebovali niečo účinnejšie. Svetoví lídri ani po tom všetkom, čo po sebe ruské jednotky zanechali, keď sa stiahli z&nbsp;okolia Kyjeva, nie sú ochotní na tvrdšie kroky. Peniaze za plyn stále mení Ruská federácia na bomby a&nbsp;zhadzuje ich na Ukrajinu.

Vchádzame do Hostomelu a&nbsp;víta nás obraz skazy. Deštrukcia je enormná - a&nbsp;to ešte netuším, čo uvidím neskôr v&nbsp;Boroďanke. Pomedzi trosky a&nbsp;zhorené autá sa prechádza Nina Vasilievna Miškovová. Má šesťdesiatjeden rokov, muž jej zahynul dávno, pri výbuchu v&nbsp;Černobyli, a&nbsp;keď Rusi napadli Ukrajinu, jej syn nechcel z&nbsp;Hostomelu odísť ani za svet. Tak zostali.

„Sláva Bohu, že sme prežili v&nbsp;pivnici. Ostreľovali nás, ostreľovali, no nič na nás nepadlo. Na dom vedľa áno,“ plače Nina. „Aj tu u&nbsp;nás žijú Rusi. Kedysi to bol Sovietsky zväz a&nbsp;prišlo niekoľko rodín. Teraz tu boli kadyrovci. Čečenci. Môj syn Viťok s&nbsp;jedným z&nbsp;nich musel jesť polievku z&nbsp;jednej misky. Kadyrovec prišiel a&nbsp;pýtal sa ho: Kde máš mobil? Nemám, vaši nám už všetky mobily rozbili. Vojak ho štuchal, nech ide nabok, že ho tam zastrelí. Viťok sa pýtal prečo, veď sa ničím neprevinil. A&nbsp;vojak potom, že je hladný. Viťok mal práve polievku. Tak tam spolu sedeli a&nbsp;jedli polievku z&nbsp;jednej misky.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-horory-ruskej-okupacie-exkluzivna-reportaz-buce-hostomelu-borodanky-irpinu" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite deštrukciu a bolesť ukrajinských miest&gt;&gt;</a>

Tridsať obyvateľov päťposchodovej bytovky, kde býva aj Nina, sa pred ostreľovaním skrylo v&nbsp;pivniciach hneď v&nbsp;prvý deň vojny. Hostomel bol vzhľadom na letisko od začiatku na rane. Z&nbsp;pivníc poriadne vyšli až po trid­siatich piatich dňoch. Bola tam hrozná zima. Nebola elektrina ani voda. Nina hovorí, že niekedy sa mohli ísť umyť do potoka a&nbsp;nabrať vodu. Vzápätí sa ospravedlňuje, že už mesiac sa nemohla poriadne umyť... a&nbsp;vlastne stále nemôže, lebo v&nbsp;Hostomeli ešte nemajú vodu ani elektrinu. Samozrejme, nikde sa nekúri. Nina má na sebe všetko, čo si mohla navliecť, vrátane osušky omotanej okolo pása. Sama sa čuduje, že za ten mesiac na smrť neochorela. Opäť, sláva Bohu.

Susedia si v&nbsp;pivnici pomáhali. Hovoria, že mali zásoby potravín. „Na mesiac nám stačili. Keby to pokračovalo, tak asi zomrieme od hladu,“ opäť sa rozplače. Varili si na ohni alebo plynovom variči. Jedli raz denne. Väčšinou obilnú kašu a&nbsp;čaj. „Chlieb sme celý mesiac nevideli.“

Najhoršie bolo, keď sa do ich bytov nasťahovali Rusi. Nad ich hlavami žili okupanti, spávali v&nbsp;ich posteliach, kým oni sa skrývali v&nbsp;pivnici. „Mladí neboli agresívni. Ale tí starší áno. Koľkokrát prišli dole, rozkopli dvere, mierili na nás samopalmi a&nbsp;kričali, že nás postrieľajú! Aj nás zoradili tvárou k&nbsp;stene. Strašné to bolo, predstavte si to, muži so zbraňami, kričia, že ťa zabijú, už som si myslela, že je koniec,“ plače Nina po tretí raz. Jeden z&nbsp;veliteľov vraj raz povedal, že ich pozabíja, ako to urobil s&nbsp;ľuďmi v&nbsp;Buči. „Ale nepostrieľali nás, sláva Bohu. Sláva Bohu, že sme zostali živí.“

Našťastie, v&nbsp;Nininom okolí nezostali deti ani mladšie ženy. „Podarilo sa im odísť. Bolo to strašné. Jedni strieľali, druhí strieľali, vraj mal byť humanitárny koridor, no strieľalo sa ďalej. Ale nikoho vtedy nezabili.“ Ženy z&nbsp;Nininho domu mi ukazujú pivnice. Priniesli tam matrace, pohovky, deky, spávali naobliekaní v&nbsp;tých tmavých kobkách a&nbsp;neustále sa báli o&nbsp;život. Hovoria, aká im bola strašná zima. Ale stále je tam teplejšie ako v&nbsp;bytoch s&nbsp;vybitými oknami. Navyše byty sú po odchode Rusov neobývateľné, takže ľudia ešte spávajú v&nbsp;pivniciach.

Volá ma aj žena zo susednej bytovky. Chce mi ukázať, že ju zničila strela. „Nemám kam ísť, som sama, nemám nikoho, ni­kto na mňa nikde nečaká, bývam teraz v&nbsp;pivnici, kde aj Nina, a&nbsp;neviem, čo bude,“ plače.

Rusi raz nahnali ľudí do pivníc a&nbsp;zakázali im vychádzať. Kto vyjde, toho zastrelia, povedali. Z&nbsp;bytov nad ich hlavami sa ozýval veľký hluk. Vojaci hľadali peniaze a&nbsp;cennosti. Rozhadzovali pritom veci, ničili nábytok. A&nbsp;potom odišli.

Anna ma volá pozrieť sa do jej bytu. Je pod strechou a&nbsp;v&nbsp;strope má dieru. Vojaci si zobrali, čo sa im páčilo, vrátane teplého oblečenia jej manžela. „Ako tam teraz budete žiť? Čo urobíte so všetkým tým nábytkom, ktorý používali a&nbsp;zničili Rusi?“ pýtam sa jej. „Zostaneme tu. Nechceme nikam odísť,“ odpovedá. „Dáme všetko do poriadku. Byt opravíme.“ Potom sa zamyslí. „Rusi zničili aj továreň na sklenené fľaše. Takže už nemáme prácu. Nebude výplata. Z&nbsp;čoho to budeme opravovať?“

Byt je v&nbsp;hroznom stave, veci vyhádzané, nábytok rozbitý, všade v&nbsp;kuchyni sa povaľujú zvyšky jedla a&nbsp;špinavý riad. Najhorší je však záchod. Rusi ho používali, hoci nešla voda. Naplnili ho po okraj. Ich smradľavé pozostatky sa Anna s&nbsp;manželom snažia nejako odstrániť. Ale chodby a&nbsp;schodisko vo vchode už od ruských sr....k vyčistili.

Pomedzi rozbité domy Hostomelu prechádza kolóna ukrajinských tankov a&nbsp;Vadim ich zdraví úderom do hrude. Vojaci na tankoch mu odpovedajú rovnako. O&nbsp;chvíľu ide opačným smerom kolóna áut organizácie World Central Kitchen. Vezú ľuďom jedlo a&nbsp;my pokračujeme ďalej. Míňame veľa rozstrieľaných a&nbsp;obhorených áut - mnohé z&nbsp;nich sú označené nápisom „Deti“ a&nbsp;na anténe alebo spätných zrkadlách majú priviazané biele pásy látky. Rodičia dúfali, že Rusom sa detí uľútostí a&nbsp;nechajú ich prejsť... No aj na príklade zbombardovaného mariupolského divadla sme už videli, že to tak nefunguje.

Viem, že v&nbsp;Buči ma čaká to, čo žiadny normálny človek nechce v&nbsp;živote vidieť. Nenaskytne sa mi ten najhorší pohľad, aký zažili obyvatelia, keď po odchode Rusov vyšli z&nbsp;pivníc - telá zavraždených mužov, žien a&nbsp;detí priamo v&nbsp;uliciach. Ale aj tak uvidím dosť na to, aby sa mi to v&nbsp;myšlienkach neustále vracalo s&nbsp;otázkou, ako môže niekto viesť vojnu takýmto spôsobom a&nbsp;akí ľudia to slúžia v&nbsp;ruskej armáde. Ak ich vôbec môžeme nazvať ľuďmi. Nikto normálny predsa nezabije neozbrojeného človeka, nemučí a&nbsp;neznásilňuje, neubližuje deťom. Príchodom ruských vojsk sa tu pre ľudí začal nepredstaviteľný horor - a&nbsp;pre preživších sa nikdy neskončí, lebo také hrôzy človek nemôže zabudnúť ani odpustiť.

Opäť zničené domy, rozstrieľané autá, zábrany, ktoré vojaci používali pri pouličnom boji. Časť poškodenej ruskej techniky už Ukrajinci odtiahli a&nbsp;spriechodnili ulice. Mesto vyčistili od mín. Na jeden z&nbsp;obhorených tankov, ktorý v&nbsp;Buči zostal, niekto nastriekal už legendárny slogan: „Ruská vojnová loď, choď do p...!“ Na sociálnych sieťach sa medzitým objavili fotografie aj mená Rusov, ktorí v&nbsp;Buči slúžili a&nbsp;dopustili sa tých strašných zločinov.

Pri jednej z&nbsp;bytoviek, ktorá má uprostred vypálené dva rady bytov odhora až nadol, postáva skupinka ľudí. Viktor hovorí, že tu boli po celý čas. Väčšinou v&nbsp;pivnici. Keď ostreľovanie na chvíľu prestalo, vybehli hore do bytu zobrať si niečo na jedenie. Varili na ohni pred bytovkou, čaj a&nbsp;niečo jednoduché, jedli raz denne. „Vojaci zabíjali ľudí, ničili domy, autá, rabovali, pobrali všetku elektroniku, televízory, mikrovlnky, fény, ale aj posteľnú bielizeň. Keď sme vyšli do ulíc, nachádzali sme v&nbsp;nich telá zabitých obyvateľov vrátane malých detí. Niektorí mali zviazané ruky. Po niektorých Rusi jazdili obrnenými vozidlami.“ Hlavné je, že Viktor s&nbsp;rodinou prežili. Ich byt zostal bez strechy, okien a&nbsp;balkónov. Napriek tomu sa nechystajú odísť. „Toto je naše mesto. Ľúbime ho. Nikam nepôjdeme. Všetko opravíme.“

Podľa Viktora svet ešte stále nechápe, čo je to vojna s&nbsp;barbarským Ruskom. „Putin je pes. Želám mu, aby zdochol aj so svojím Lavrovom a&nbsp;Peskovom. Chcem, aby ich v&nbsp;Haagu odsúdili na doživotie. A&nbsp;Rusko aby sa rozdelilo na niekoľko štátov. Moslimom dať ich štát, oddeliť Sibír, Kurily dať Japoncom, Kazach­stanu oblasti, kde žijú Kazachovia. Nám dať Kubáň, lebo je naša, pobaltským krajinám ich regióny. Vyhodiť Rusov z&nbsp;Podnesterska, Abcházska, Južného Osetska. Krajina ako Rusko si nezaslúži existovať. Tí, ktorí boli tu, nie sú ľudia.“

Pri ostreľovaní zahynula Viktorova susedka Inna. Vykopali jej hrob hneď pod bytovkou. Na cintorín sa nedalo. Je na ňom modrý kríž a&nbsp;zasadené snežienky. K&nbsp;tomu čokoláda a&nbsp;pohár vína, ukrajinská tradícia, ktorú tu ľudia naplnili do bodky aj v&nbsp;týchto strašných časoch.

K&nbsp;Inninmu hrobu za mnou prišiel chlapec. Spýtal sa, prečo ho fotím. Potom povedal, že tam je jeho mama. „Keď nás Rusi napadli, šiel som odviezť dievčatá z&nbsp;našej rodiny na hranicu. Kým som sa vrátil, už sa do Buče nedalo. Dostal som sa sem až teraz. A&nbsp;stále nemôžem uveriť, nemôžem pochopiť, že mama je mŕtva a&nbsp;náš byt je zničený.“

Objavujú sa informácie o&nbsp;tom, že masové vraždenie civilného obyvateľstva bolo od začiatku súčasťou plánov ruskej invázie na Ukrajinu. Niektoré dôkazy naznačujú, že Rusi začali pripravovať masový hrob pri jednom z&nbsp;chrámov hneď po obsadení Buče. Stále doň pribúdajú telá. Jedna časť je zasypaná, leží tam v&nbsp;hromadnom hrobe sto ľudí. V&nbsp;druhej bolo zatiaľ šesťdesiat tiel. Niektoré v&nbsp;čiernych igelitových vreciach, niektoré v&nbsp;kvetovaných posteľných obliečkach. Niektoré nezahalené. Z&nbsp;hliny vyčnievali časti tiel povraždených ľudí. Ktovie, či úrady po­znajú mená všetkých. Pýtam sa Vadima, prečo ich nepochovajú do jednotlivých hrobov. „Lebo im nezostal nikto, kto by ich pochoval,“ odpovedá.

Kúsok od kostola je niekoľko bytoviek. Hŕstka ich obyvateľov si varí vonku na ohni. „Nebudem plakať,“ hovorí mi jedna z&nbsp;nich, Irina. Usmieva sa. Veď sa po viac ako mesiaci normálne nadýchla, cíti, že ten horor sa skončil, je za ňou. „Celý čas som verila, že ten deň príde,“ opisuje, ako bola schopná prežiť.

Irinin byt je na samom vrchu. Privysoko na ostreľovanie. Preto sa, keď sa to začalo, presťahovala ku kamarátke na tretie. „Mám veľkého psa. S&nbsp;ním by bolo zložité utekať,“ opisuje, prečo neodišla. Cez vojnu sa k&nbsp;nemu pridal druhý. Jeho majitelia zrejme ušli z&nbsp;Buče a&nbsp;nemohli ho zobrať so sebou, tak ho vypustili, aby sa o&nbsp;seba skúsil postarať. Podľa farby jeho srsti ho Irina so susedmi nazvala Biely. A&nbsp;adoptovali si ho ako vojnového psa.

„Celý čas sme boli len tu, medzi našimi bytovkami. Nikam sme nevychádzali,“ pokračuje Irina. „Pivnice sú tu veľmi malé. Tam boli starí ľudia. My sme zostali v&nbsp;byte na treťom poschodí. Žili sme prakticky na chodbe a&nbsp;v&nbsp;kúpeľni. Tam nie sú okná a&nbsp;viac stien vás chráni pred ostreľovaním. Sláva Pánovi, že som na vlastné oči nevidela, ako Rusi niekoho zabíjajú.“

Irina sa zarazí a&nbsp;z&nbsp;nejakého dôvodu jej napadne, že by sa mala ospravedlniť za to, ako je oblečená. „Dali sme na seba všetko, čo máme, je zima, a&nbsp;všetci sme veľmi špinaví, už vyše mesiaca sa nemáme ako umyť,“ vysvetľuje. Hovorí, ako sa z&nbsp;nich postupne stali znalci striel, ktoré im leteli nad hlavami. „Prvé dni je to strašné, hrozne sa bojíte, potom si zvyknete. Napokon sme počas ostreľovania dokázali aj spať. A&nbsp;to si postavili pozíciu na odpaľovanie rakiet za našou bytovkou, predstavte si, aký je to hluk!“

Syn Irininej kamarátky je ťažký diabetik. Potreboval inzulín. Nezostávalo nič iné, ako vybrať sa poň. Dvaja bratia išli spolu v&nbsp;nádeji, že v&nbsp;meste nejaký nájdu. Riziko, že by mladší bez inzulínu zomrel, prevážilo nad strachom z&nbsp;Rusov. „Namierili na nás samopaly a&nbsp;prikázali nám vyzliecť sa. Hľadali tetovania. Pýtali sa nás, kde tu máme „naciki“, nacistov. Nikoho takého tu nemáme, odpovedal som im. Ak ich nájdeme, tak prídem a&nbsp;zastrelím ťa, povedal vojak.“

Pokračujeme cez tú apokalypsu, ktorú v&nbsp;meste Rusi zanechali, do Boroďanky. Na výjazde z&nbsp;Buče práve forenzný tím začína prehľadávať jedno z&nbsp;rozstrieľaných áut. Na spätnom zrkadle je priviazaná biela látka. Na zadných sedadlách rozhádzané veci vrátane detských hračiek.

Chcem dúfať, že prežili všetci okrem ženy na sedadle spolujazdca. Jej telo je v&nbsp;aute už dlhší čas. Hlavu a&nbsp;tvár jej niekto prekryl ružovými rukavicami. Člen forenzného tímu si navlieka rukavice a&nbsp;otvára dvere. Najprv nahmatá a&nbsp;posunie ruku. Vidno na nej jemnú obrúčku. Pokračuje v&nbsp;skúmaní tela ďalšej z&nbsp;obetí masakra v&nbsp;Buči. Fotografie zavraždenej ženy som urobila preto, lebo si myslím, že treba takto zachytiť čo najviac ruských zločinov na ukrajinskom území.

Boroďanka a&nbsp;ďalšia deštrukcia. To, čo zostalo z&nbsp;budov a&nbsp;múrov, posprejovali Rusi písmenom V, víťazstvo. Mestá sú zničené doslova na kosť. Rozbúrané, spálené, posiate troskami a&nbsp;poškodenou ruskou vojenskou technikou. No ešte viac zruinované sú životy tých, ktorí prežili.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-horory-ruskej-okupacie-exkluzivna-reportaz-buce-hostomelu-borodanky-irpinu" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite deštrukciu a bolesť ukrajinských miest&gt;&gt;</a>

Ruské ostreľovanie dalo v&nbsp;Boroďanke dole niekoľko vysokých budov. Doslova ich rozlomilo, vybilo do nich diery, vyzerajú ako z&nbsp;papiera. Hasiči ešte stále odpratávajú trosky, aby spod nich vytiahli telá. Pravdepodobne ich budú stovky. „Celý čas sme vedeli, že pod budovami sú ľudia. Ale Rusi nám nedovolili vytiahnuť ich. Vraj zabijú každého, kto sa tam priblíži,“ povedal médiám jeden z&nbsp;obyvateľov, ktorí prežili.

Ukrajina sa momentálne pripravuje na ďalšiu krvavú vlnu ruského útoku. A&nbsp;ruské sr..ky bude z&nbsp;Hostomelu, Buče, Boroďanky aj Irpiňu odstraňovať ešte dlho. Nemyslím tie, ktoré nechali vojaci v&nbsp;Anninom záchode.

FOTO Horory ruskej okupácie: Exkluzívna reportáž z Buče, Hostomelu, Boroďanky a Irpiňu

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás