Skupina vyše dvadsiatich prevažne skalných ostrovov a ostrovčekov Fourni Korseon má v súčte 45 štvorcových kilometrov a necelých tisícpäťsto obyvateľov. Vďaka nepravidelnému pretiahnutému tvaru tých najväčších má pobrežie dĺžku až 120 kilometrov. Podľa slov domácich viac než oveľa rozsiahlejší Samos. Len tri sú obývané a i na nich sú ľudské obydlia rozdelené značne disproporčne: hlavný ostrov Fourni má 1 320 stálych obyvateľov, na Thymaine žije 143 ľudí a na ostrovčeku Agios Minas ich býva len trojica. Dnes neveľká rybárska komunita, sústredená v dedinách Fourni, Chrysomilea a Thymaina je odkázaná na lodné spoje s blízkymi väčšími ostrovmi Samos a Ikaria, kam domáci chodia na úrady, za lekárskou starostlivosťou či na skúšky a jazdy do autoškoly. Podstatne čulejším dopravným uzlom bolo súostrovie v staroveku, pri jeho pobreží sa našlo dovedna 58 vrakov prevažne antických lodí.
Čo nie je v pláne, je najkrajšie
Na Fourni, ktorého návšteva vlastne ani nebola v pláne, sme z určitého uhla pohľadu stroskotali i my. Človek by sa domnieval, že po dekádach cestovania po celej planéte sa nemôže dopustiť triviálnej školáckej chyby, no opak je pravda. Nočný trajekt zo Samosu na Ikariu mal mať podľa dostupných informácií len jednu zastávku v meste Karlovasi na Samose.
Hľadiac do nočných vĺn a na hodinky sa zdá všetko v poriadku. Čas približne sedí, domčeky v prístave sa podobajú na Aghios Kyrikos aj kostolík je z tej strany, z akej by mal byť. Unavené kroky do prístavu, nočná fotka a... čosi so siluetou miesta nesedí. „Prosím vás, ako sa to tu volá?“ znie otázka nočnému rybárovi a po odpovedi: „Fourni!“ nasleduje šprint späť k obrovskému trajektu. Ten už, ako vo filme, zdvíha nástupnú plošinu pre autá a za hlasného chodu motorov v režime „plný plyn“ mizne do noci. Je vymaľované. Vo východoázijskom štýle nadháňačov získavame ubytovanie, keďže mimo sezóny sa každý hosť vysoko cení, a takisto lakonickú odpoveď, kedy ide najbližšia loď ďalej: „Zanedlho! Už o dva dni.“
Náš kamarát Nikos z inkriminovaného cieľového prístavu Aghios Kyrikos na Ikarii vraví: „Takéto vystúpenie z lode je nič oproti zážitku jedného z mojich priateľov. Keď mal pred časom prísť ku mne na návštevu, na trajekte zaspal a prebudil sa až v ďalekom pevninskom Solúne. Kúpil si lístok na ďalšiu loď, no ako to už býva, stretol na palube dobrú spoločnosť, opil sa a vystúpil až na Naxose. Dostať sa do nášho prístavu sa mu podarilo až na tretí raz, dva dni po plánovanom príchode na Ikariu. Ale čo sú dva dni v živote človeka?!“ smeje sa. Odpovedať mu možno jednoznačne: dva dni nového a nečakaného môžu byť i príjemným prekvapením. A keď sa budeme po čase opäť cez Fourni vracať, už nikdy nebude vyprahnutým, neznámym kúskom zeme.
Sláva nevídaná
„Zajtra tu máme veľkú oslavu! Asi najväčšiu v roku: Epétios tu Óchi - Výročie slova nie. Všetko, čo má ruky a nohy, bude o desiatej na námestí!“ dozvedáme sa od miestnej cukrárky, pripravujúcej na posedenie po udalosti sladké dobroty. Z nich sú potom miestne deti občas bucľaté a ako by povedali hrdinovia známej večerníčkovej rozprávky, víly majú hrubšie nôžky!
Ulice i prístav sú dávno vyzdobené vlajočkami a na pobrežnej promenáde je už pohodená drevená paleta. Nezabudol ju tam žiadny trajekt ani vodič nákladného auta, jej účel je vznešenejší. Z tridsaťcentimetrovej výšky tohto improvizovaného pódia budú už nasledujúce dopoludnie zdraviť prechádzajúci sprievod miestni dôstojníci, medzi ktorými nesmú chýbať uniformované dámy!
„A keď zaspíme?“ nadhadzujeme tému s ohľadom na únavu z celodennej cesty a pokročilú nočnú hodinu. „Hm, pri tých bubnoch to bude nemožné!“ znie jednoduchá reakcia mladej Aténčanky, ktorá rušné mesto vymenila za nekonečnú ostrovnú pohodu pravého gréckeho minimalizmu.
Deň nie!
Slovo óchi znamená v gréčtine nie a tento prívlastok nesie i jeden z najvýznamnejších národných sviatkov v krajine, oslavovaný každoročne 28. októbra. Deň, keď sa stretávajú celé široko rozvetvené rodiny a svoje vystúpenia v uliciach či na námestiach ozdobených štátnymi vlajkami predvádzajú študenti i vojaci.
Epétios tu Óchi, ako sa sviatok v gréčtine nazýva, je výročím odpovede vtedajšieho gréckeho premiéra Ioannisa Metaxasa talianskemu veľvyslancovi Emanuelovi Grazzimu na ultimátum od Mussoliniho. V ňom 28. októbra 1940 krátko po tretej ráno požadoval vstup vojsk Osi Berlín - Rím - Tokio na grécke územie a okupáciu jeho strategicky dôležitých oblastí, pričom v prípade jeho neakceptovania hrozilo okamžité napadnutie Grécka talianskymi vojskami sústredenými v Albánsku, vtedajšom talianskom protektoráte. Hoci dnes každý Grék zopakuje legendu, podľa ktorej reakciou bolo lakonické konštatovanie: „Nie!“ - „Óchi!“ Skutočnou odpoveďou Metaxasa Grazzimu boli slová: „Alors, c’est la guerre!“ - „Takže vojna!“
Taliani už o pár hodín vstúpili na grécke územie v pohorí Pindos, no podstatne menej početné grécke vojská agresora zatlačili späť, získali časť územia Albánska, zvíťazili a až do zapojenia nacistického Nemecka v apríli 1941 viazali na albánskom území značnú časť Mussoliniho armády. Grékov v konflikte materiálne a letecky podporovali aj vojská Spojeného kráľovstva pod vedením veliteľa RAF v Grécku Johna D’Albiaca. S nemeckou účasťou na invázii do Grécka síce udalosti dostali rýchly spád, už 20. apríla 1941 krajina kapitulovala a bola okupovaná až do roku 1944, niektorí vojenskí historici sa však domnievajú, že práve tu stratil Hitler cenný čas. To viedlo k posunu bitky o Moskvu na zimné mesiace a napokon i k zlyhaniu operácie Barbarossa.
Hrdinský premiér či ľudia?
Nebolo to však hrdinstvo Metaxasa, ale odhodlanie a nezlomnosť gréckych vojakov, ktorí stáli za prvým a dočasným víťazstvom spojeneckých vojsk v druhej svetovej vojne. A samotný Ioannis Metaxas, ktorý mal veľmi ďaleko od demokrata, je rovnako problematickou a rozporuplnou osobou ako celé medzivojnové obdobie na gréckych územiach. Preto sa pri tejto epoche v danom kontexte aspoň stručne zastavme.
Po gréckej porážke vo vojne s Tureckom (1919 až 1922) a následnej nútenej výmene obyvateľstva, ktorá viedla k vykoreneniu a presťahovaniu až dvoch miliónov ľudí - trištvrte z nich z Malej Ázie do Grécka -, síce monarchia uvoľnila cestu takzvanej druhej Gréckej republike, no sloboda trvala krátko. V októbri 1935 bola republika zrušená, čo následne potvrdilo podľa niektorých zdrojov sporné referendum o mesiac neskôr. Vlády sa opäť ujal kráľ Juraj II. Grécky a ním vymenovaný premiér a diktátor Ioannis Metaxas. Ten okamžite nastolil autoritársky režim, prenasledoval politických oponentov, v prvom rade komunistov a potláčal národnostné menšiny na severe krajiny. Štátna propaganda ho však vykresľovala ako záchrancu národa, ktorý priniesol jednotu do rozdelenej krajiny.
Nemožno poprieť, že počas Metaxasovej vlády sa rozvíjal obchod i priemysel, do praxe boli uvedené viaceré sociálne opatrenia podporujúce pracujúcich. A ak hľadáme moment, ktorý jednotu medzi Grékmi skutočne vyvolal, bolo to práve Metaxasovo rázne nie Mussolinimu, oslavované počas Epétios tu Óchi. Z jeho osobného pohľadu sa dokonca mohlo javiť ako úplné víťazstvo. Nemeckej invázie do Grécka sa totiž nedožil, zomrel v januári 1941 na sepsu po akútnom zápale hrdla. Dnes je v krajine vnímaný ako veľmi rozporuplná osobnosť a v Grécku možno nájsť len málo pamätníkov na jeho počesť. Aj z nich niektoré ľudia napokon zničili, napríklad bustu v Pireu v roku 1972. K ideológii metaxizmu sa dnes hlásia len krajne pravicové hnutia Ľudová grécka únia patriotov - LEPEN - a mediálne známejší Zlatý úsvit - Chrysi Avgi, ktorý mal v rokoch 2012 až 2015 zástupcov v gréckom, neskôr i v Európskom parlamente.
Tance v krojoch
Nezaspali sme a dedinka Fourni je od rána plná života. Málokedy je v tomto pokojnom prístave taký rozruch ako práve 28. októbra. Deti sa radujú hneď niekoľkonásobne - nie je vyučovanie, zatancujú si a majú možnosť sa predviesť pred spolužiakmi, učiteľmi, rodičmi i vojakmi.
Ťažko povedať, či je to viac motiváciou alebo šikovnosťou, ale na miestne tance sa dobre pozerá. Ukázať sa môžu všetci. Od krojovaného drobizgu, ktorý si na mobily hrdo natáčajú starí rodičia, cez nižší stupeň základných škôl až po takmer dospelých. Choreografia ani výber hudby náhodných hostí nenudí a domáci sa už tešia na vyvrcholenie akcie - sprievod ulicami mesta.
Každá z mašírujúcich skupiniek má vlajkonosiča a o humorné momenty nie je núdza. Škôlkarov občas treba vziať za ruku, aby neplakali, miestny štýl pochodovania zasa dáva divákom na vedomie, aký je rozsah možných výchyliek ľudských končatín. A to najhlavnejšie je, že sa všetci bavia, sú hrdí a zároveň šťastní. Fakt, že sa po oslave presunú do kaviarní, taverien a cukrární, len utuží rodinné i priateľské vzťahy. To, že ružovolíci páni a žoviálne dámy napokon usadnú za volant a po pár pohárikoch vína či tsipoura vyrazia autom domov, nikoho netrápi. Pôjdu pomaličky, opatrne a nik im za to nič nepovie. Tak to na gréckych ostrovoch chodí a nehody tu akosi nevidieť. Akokoľvek to môže vyznieť, problém nie je v pohári vína. Je v nedostatku sebareflexie, skrytej agresivite a bezohľadnosti, ktoré tu akosi nebadať.
Moje kozy, moje ovce
Exponované kopce, na ktorých takmer neustále fúka ostrý vietor, majú na gréckych ostrovoch zvláštne čaro. Celkom inú atmosféru ako iné málo navštevované európske pohoria. Hoci sú nižšie, osamelosť a okolité šíre more dopĺňajú ich nevšednú krásu o rozmer pustoty. Príjemnej, ľudsky teplej, lebo najbližšia civilizácia nikdy nie je ďaleko, a v podstate celkom bezpečnej, lebo tu temer nič nehrozí, no predsa pustoty. Na sklonku roka zádumčivej, modrosivobielej.
Najvyššie vrchy na Fourni dosahujú v masíve Korakas 514 metrov nad morom, čo od neďalekej belasej hladiny predstavuje celkom slušné prevýšenie. Tvoria ich prevažne bridlice a vápence. Bohatou je i tunajšia príroda, začlenená do chránených území európskeho významu Natura 2000. Rastie tu tymian, šalvia, vres či mandragora a zo zástupcov fauny sú najdôležitejšími stredomorské tulene, korytnačky, plazy i vtáky. Samozrejme, aj chované druhy, katziki a arni, ako sa po grécky nazývajú kozy a ovce. Pasú sa skoro vždy samy a majú úplne bezstresový život. Jeho koniec síce celkom bezstresový nie je, no v sladkej nevedomosti to pochopia až v poslednom momente, na kratučký okamih.
Špecifikom ostrovných pohorí sú ploty a ich bránky, ktoré v horských oblastiach pretínajú menej frekventované cesty či turistické trasy. Každý si ich môže slobodne otvoriť a prejsť. Bývajú zaistené drôtikom, niekoľkokrát omotaným a zauzľovaným špagátom, prípadne hasprou alebo závlačkou. Jediné pravidlo znie - poriadne za sebou zavrieť. V opačnom prípade vás pastier hľadajúci zatúlané kusy príliš nepochváli.
Všetko má aj svoje tienisté stránky. Pastva a v minulosti i rúbanie lesov síce prinášajú ľuďom úžitok, no spôsobujú eróziu a poškodzujú rastlinné spoločenstvá. Je to kritické najmä na suchých územiach, kde si ich prirodzená obnova vyžaduje množstvo času.
FOTO V GALÉRII
Voda je poklad
Najcennejšia tekutina je v tunajšom suchom prostredí otázkou života. Ľudia sa s ňou naučia účelne nakladať až vtedy a tam, kde jej je akútny nedostatok. Tieň stromov tu možno v lete vyvážiť zlatom. Aj preto zdobia centrálne námestia dediniek obrovské platany, pod ktorými domáci radi oddychujú. Ku koncu našej cesty prišiel ešte jeden dôvod na úsmev - výdatný dážď. „Kvapky, ktoré sa teraz pomaly vpíjajú do zeme, sú prvé od marca. Stromom a rastlinám ich tak veľmi treba! Nielen im, nám všetkým. Veď tu nepršalo sedem a pol mesiaca!“ dozvedáme sa od Aeneasa, ktorý sa teší aj za svoje olivové stromy. Hoci tie vydržia veľa. Dokážu povedať suchu a vetru svoje „óchi!“ a napokon vždy prinesú vytúženú úrodu.
