Peter Hupka

Pri návšteve riek na pomedzí Argentíny, Brazílie a Paraguaja sa podvedome núka myšlienka porovnávať neporovnateľné. Jedinečné dielo prírody, teda najväčší systém vodopádov na našej planéte, a priehradu zásobujúcu ekologicky čistou energiou obrovské aglomerácie v Brazílii aj takmer celý Paraguaj. Treba však vedieť, kedy sa sem vybrať. V suchšom období roka nemusia byť vaše predstavy celkom naplnené.

Obdobie internetu, štylizovaných reklamných fotografií, Instagramu a selfie tyčí je v mnohých ohľadoch smutné. Chýba mu entuziazmus prvých objaviteľov, číra radosť z videného. Latka moderných cestovateľov je spravidla vysoko nastavená a najdôležitejším akoby sa stal dokonalý dojem. Často ide o obdivovanie miest v davoch ľudí, keď môže byť človek občas na pochybách, či to ľudia robia pre vlastné potešenie alebo chcú zapôsobiť na iných.

„Čo si myslíte o vodopádoch Iguaçu?“ pýta sa až s prehnanou opatrnosťou dvojica návštevníkov z jednej z východoeurópskych krajín. Keď prezradíme, že sa nám nezdajú práve ohromujúce, ale len „taký trochu väčší Slovenský raj“, cítiť z ich reakcie zreteľnú úľavu. „Takže nielen my sme blázni,“ smejú sa.

No niekedy možno dostať i&nbsp;druhú šancu. V&nbsp;našom prípade je to nečakaná a&nbsp;neplánovaná návšteva Iguaçu o&nbsp;niekoľko rokov neskôr, v&nbsp;čase po&nbsp;prívalových dažďoch. A&nbsp;naozaj, „nevstupujeme dvakrát do&nbsp;tej istej rieky“, hoci tá v&nbsp;oboch prípadoch má svoje pôvaby.&nbsp;

Cesta živým vždyzeleným lesom je plná predstáv. Autobusmi z brazílskej strany či vláčikom z tej argentínskej. Keď sa začnú spoza horizontov vynárať skalné stupne, cez ktoré sa s hukotom valí voda Rio Iguaçu, sny a realita sa stretnú. Či bude prvým dojmom mágia a prekvapenie, alebo suché konštatovanie: „Toto je ono?“ - závisí od ľudí i od rieky.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-iguacu-itaipu-nesputana-sila-vody-skryva-ciru-radost-musite-ju-vsak-objavit" target="_blank" rel="noopener">GALÉRIU k článku si pozrite TU&gt;&gt;&gt;</a>

Priemerný prietok Rio Iguaçu je totiž necelých tisícosemsto kubických metrov vody za&nbsp;sekundu, menej než má Dunaj v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;suchom období od&nbsp;augusta do&nbsp;októbra tak uvidíte pekné scenérie s&nbsp;čírou a&nbsp;neskalenou vodou, no s&nbsp;veľkou pravdepodobnosťou bez elektrizujúceho pocitu v&nbsp;celom tele. Od&nbsp;novembra do&nbsp;marca môže byť všetko inak. Prietok rieky po&nbsp;vytrvalých dažďoch stúpa až k&nbsp;trinástim tisícom kubíkov za&nbsp;sekundu a&nbsp;okrové masy vody, nesúce so sebou na&nbsp;púti k&nbsp;Atlantickému oceánu množstvo sedimentov, už dokážu rozochvieť i&nbsp;tých, ktorí prišli s&nbsp;veľkými očakávaniami.

Najmä tých najmladších si získa niekto celkom iný - sympatické nosále, nazývané domácimi coatí. Šelmy z&nbsp;čeľade medvedíkovitých sa tu adaptovali na&nbsp;množstvo návštevníkov a&nbsp;neustále dokazujú svoju nevyberavú všežravosť. Nosále nepatria k&nbsp;ohrozeným druhom a&nbsp;ich prikrmovanie sa viac než toleruje. Svoj podiel zisku tak majú i&nbsp;majitelia stánkov s&nbsp;občerstvením.

Iguaçu cielia i&nbsp;na&nbsp;tých, ktorí si potrpia na&nbsp;luxus. Päťhviezdičkové haciendy z&nbsp;oboch strán hranice našťastie nepôsobia príliš rušivým dojmom a&nbsp;od&nbsp;vodopádov ich delí pás lesa. S&nbsp;priestorom v&nbsp;tomto kúte Južnej Ameriky stále nie je problém. Nestačí bežný pohľad? I&nbsp;tu sú možnosti navyše - pohľad na&nbsp;Iguaçu a&nbsp;legendárny Diablov hrtan, časť vodopádov, ktorou sa valí najväčšia masa vody, z&nbsp;vrtuľníka či člnu. V&nbsp;jednom prípade sa treba pripraviť na&nbsp;sprchu vodnej triešte či takmer úplný kúpeľ, v&nbsp;druhom na&nbsp;trochu hluku. Práve lety vrtuľníkom nad vodopádmi sú najčastejším terčom kritiky tých, ktorí národný park, zapísaný na&nbsp;Zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO, chcú zachovať v&nbsp;čo najpôvodnejšom stave.

Rieky v&nbsp;tejto časti sveta tvoria prirodzené hranice a&nbsp;dnes sú i&nbsp;ťažiskom veľkých spoločných projektov. Kým Rio Santo Antônio a&nbsp;Rio Iguaçu oddeľujú Brazíliu a&nbsp;Argentínu, oveľa mohutnejšia Paraná je v&nbsp;týchto miestach hranicou Paraguaja a&nbsp;Brazílie, pod sútokom s&nbsp;Iguaçu zasa Paraguaja a&nbsp;Argentíny. Mosty cez ne sú často pomenované slovnými spojeniami evokujúcimi priateľstvo a&nbsp;bezproblémové susedstvo.

Nebolo to však vždy tak. I&nbsp;keď sa v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Európou na&nbsp;juhoamerickej pôde odohralo podstatne menej konfliktov o&nbsp;vzájomné hranice, najkrvavejšia vojna medzi štátmi v&nbsp;histórii Latinskej Ameriky postihla práve toto územie.

V&nbsp;rokoch 1864 až 1970 proti sebe stála koalícia Argentíny, Brazílie a&nbsp;Uruguaja a&nbsp;osamotený Paraguaj, ktorý utrpel totálnu porážku. Okrem územných strát to bola pre krajinu národná katastrofa najmä s&nbsp;ohľadom na&nbsp;ľudské obete - zahynulo vyše šesťdesiat percent celkovej populácie Paraguaja a&nbsp;proporčne tak šlo o&nbsp;najdeštruktívnejšiu vojnu z&nbsp;pohľadu národného štátu v&nbsp;moderných dejinách ľudstva.

Pravouhlé uličky plné zelene, tvoriace centrum dvestošesťdesiattisícového brazílskeho mesta Foz do&nbsp;Iguaçu, žijú príjemnou zmesou každodenných aktivít a&nbsp;pohody. Štebotajúce vtáky dokresľujú atmosféru miesta, ktoré len nedávno vzniklo uprostred pralesa.

Mesto s&nbsp;vlhkou subtropickou klímou tento rok oslávi svoje stojedenáste narodeniny a&nbsp;je i&nbsp;na&nbsp;brazílske pomery kozmopolitné. Žijú tu potomkovia ľudí ôsmich desiatok národností, najväčší počet z&nbsp;nich má predkov v&nbsp;Taliansku, Libanone, Portugalsku, Číne i&nbsp;v&nbsp;susednej Argentíne a&nbsp;Paraguaji. Možno aj vďaka tomu je tunajšia kuchyňa pestrá a&nbsp;vynikajúca. Obľúbené sú nielen domáce reštaurácie churrascaria ponúkajúce pečené mäso na&nbsp;tisíce spôsobov, ale aj kulinárske domy inšpirované národnými kuchyňami najrôznejších častí sveta.

Chladivé osvieženie s&nbsp;prímesou alkoholu tu po&nbsp;jedle ponúkajú najmä pivárne. „Čapák“ je však zriedkavý. Skupinky priateľov popíjajú z&nbsp;pohárikov fľaškové pivo, ktoré v&nbsp;tepelnom komforte udržuje plastový obal na&nbsp;spôsob termosky, plnený kockami ľadu. To, že sme na&nbsp;južnej pologuli, vidieť i&nbsp;na&nbsp;jednej z&nbsp;obľúbených značiek - nad dvojicou pinguinov na&nbsp;vinete svieti bielo-modrý nápis Antarctica.&nbsp;&nbsp;

Na&nbsp;druhej strane rieky má Foz svoju dvojičku, kam chodia všetci domáci najmä za&nbsp;nákupmi. Tristotisícové mesto Ciudad del Este je druhým najväčším v&nbsp;Paraguaji a&nbsp;od&nbsp;Fozu do&nbsp;Iguaçu ho delí práve rieka Paraná. Mladé, len čosi vyše šesťdesiatročné sídlo je známe najmä ako zóna voľného obchodu a&nbsp;množstvo Brazílčanov či Argentínčanov tam smeruje najmä za&nbsp;lacnou elektronikou a&nbsp;oblečením. Kto má rád zaujímavé scenérie, ocení najviac cestu do&nbsp;Ciudad po&nbsp;Moste da Amizade.

Pre milovníkov veľkolepých diel technológie je takmer povinnou návšteva elektrárne Itaipú. Jej názov znamená v&nbsp;domorodom jazyku kmeňa Tupíov Spievajúca skala. Aj pomenovanie rieky Paraná má korene v&nbsp;tunajšej kultúre. Jej meno je skrátenou verziou slov para rehe onáva, ktoré v&nbsp;jazyku tupí-paraní znamenajú taká veľká ako more. A&nbsp;je priliehavý. Jej priemerný prietok je desaťnásobne vyšší než na Iguaçu.

„Hydrocentrálu dvoch národov“ - Itaipú binacional - vlastnia vlády Brazílie a&nbsp;Paraguaja. Dokončili ju v&nbsp;roku 1982, keď sa ju vďaka silným októbrovým dažďom podarilo napustiť za&nbsp;rekordné dva týždne. Pri objeme vyše 12 miliónov kubíkov má vodná plocha priehrady šírku dvanásť a&nbsp;dĺžku až stosedemdesiat kilometrov a&nbsp;jej rozloha by pokryla takmer tri percentá územia Slovenska.

Napriek tomu, že ide o&nbsp;dielo modernej techniky, tvorcovia Itaipú binacional mysleli i&nbsp;na&nbsp;ľudí a&nbsp;prírodu. Súčasťou diela sú migračné koridory pre ryby a&nbsp;v&nbsp;jeho rozľahlom areáli nájdeme parky i&nbsp;kanál na&nbsp;vodné športy, kam chodia trénovať aj&nbsp;európski olympijskí kajakári.

Elektráreň Itaipú má dvadsať 700-megawattových Francisových turbín a&nbsp;patrí jej svetový rekord ročnej produkcie elektriny - 103 miliónov megawatthodín, dosiahnutý v&nbsp;roku 2016. Dielo poskytuje vyše jedenásť percent elektriny spotrebovanej v&nbsp;Brazílii a&nbsp;potreby&nbsp;Paraguaja pokrýva takmer na&nbsp;deväťdesiat percent. Na&nbsp;juhoamerické pomery neveľký štát tak vďačí vodnej energii za&nbsp;to, že sa stal jedným z&nbsp;najväčších svetových exportérov elektriny a&nbsp;podľa posledných údajov mu v&nbsp;tomto smere patrí piata priečka.

O&nbsp;tom, aká je elektráreň dôležitá, sa mohli obyvatelia širokého regiónu presvedčiť v&nbsp;roku 2009. Počas novembrového „blackoutu“, keď búrka poškodila vysokonapäťové linky vedúce z&nbsp;Itaipú k&nbsp;spotrebiteľom, sa veľkomestá Rio de Janeiro a&nbsp;Sao Paulo na&nbsp;dve hodiny ponorili do&nbsp;tmy.

Na&nbsp;príklade Itaipú je zaujímavé vidieť, ako sa dá podobné dielo využiť pri propagácii vlastnej krajiny. „Myslíme si, že keď niekto navštívi Foz do&nbsp;Iguaçu a&nbsp;vodopády, mal by sa zastaviť aj tu,“ vraví Francisco, jeden zo zamestnancov hydroelektrárne. „Samozrejme, že tie sú najväčšie na&nbsp;planéte a&nbsp;sme na&nbsp;ne hrdí. No len pre zaujímavosť - všetka voda z&nbsp;Iguaçu by dokázala poháňať nanajvýš dve z&nbsp;našich turbín a&nbsp;trebárs priepusty priehrady majú kapacitu prietoku 62&nbsp;200 kubických metrov za&nbsp;sekundu, čo je takmer päťnásobok rekordného zaznamenaného prietoku vodopádov Iguaçu alebo štyridsaťnásobok toho priemerného.“

Nejde len o&nbsp;čísla. Stáť pod miestom, kde sa od&nbsp;betónového odskoku odráža prúd vody z&nbsp;jedného priepustu priehrady, vzbudzuje obrovský rešpekt. Diela ľudí a&nbsp;prírody nestoja v&nbsp;rozpore, ale sa dopĺňajú. Sme súčasťou civilizácie, pred ktorou stoja mnohé výzvy a&nbsp;je optimistické vidieť, koľko energie sa dá na&nbsp;správnom mieste vyrobiť z&nbsp;obnoviteľných zdrojov.

Itaipú je úspech a&nbsp;domáci ho vedia patrične ukázať. Zabudnite na&nbsp;objekty obohnané ostnatým drôtom a&nbsp;strážené nepriateľsky naladenými bezpečnostnými službami. V&nbsp;Itaipú vás skontrolujú tiež, bez toho by to nešlo. No zároveň vám ukážu všetko - od&nbsp;priehradného múra až po&nbsp;riadiaci velín a&nbsp;turbíny.

„Je paráda byť na&nbsp;školskom výlete!“ vravia stredoškoláčky Alessandra a&nbsp;Bruna, ktoré sa so spolužiakmi bláznia cestou z&nbsp;vodopádov do&nbsp;mesta v&nbsp;polootvorenom autobuse. Oblievajú sa vodou, ohadzujú vecami. Celé osadenstvo postupne začína spievať, pridávajú sa učiteľky i&nbsp;celkom neznámi ľudia. Nové strofy aktuálnej piesne si decká vymýšľajú samy a&nbsp;aj s&nbsp;biednou znalosťou portugalčiny sa dovtípime, že jedna z&nbsp;nich je o&nbsp;nás.

Ešte stále cítime nespútanú energiu vody, teraz doplnenú o&nbsp;energiu mladosti - toho najkrajšieho, čo môže človek zažiť! S&nbsp;miestami, ktoré práve opúšťame,&nbsp;svetom medzi vodami a&nbsp;zelenými lesmi plnými života, sa spájajú v&nbsp;príjemnej harmónii.

FOTO Iguaçu a Itaipú : Nespútaná sila vody skrýva číru radosť, musíte ju však objaviť

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

FOTO Iguaçu a Itaipú : Nespútaná sila vody skrýva číru radosť, musíte ju však objaviť

Peter Hupka

Súvisiace články

Divoká jazda: Riskujú život, no vyhrať peniaze je zakázané

FOTO Neznáme Tatársko: Neuveríte, čo Pasternaka inšpirovalo pri tvorbe Doktora Živaga

FOTO Slovák prešiel pešo naprieč Amerikou: Nadľudská námaha, ale aj božská krása!

FOTO Medzi chovateľmi sobov: 30 záberov, ktoré vám odhalia skryté pôvaby Mongolska

Uveznení a zmrznutí: Kým sa dostane z Ruska do Čiernej Hory, zrejme aj porodí ...

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás