Rusi nazývajú tento kraj aj „bezdorožie“. Krajina, kde nie sú cesty. Do jednej z posledných obývaných dedín, Karjepolie, sa Marcel Rebro dostal na snežnom skútri. V lete, keď rozmrzne rieka Kuloj, sa tam dá doplaviť loďou. On cestoval v januári na ruský ďaleký sever už druhýkrát, aby fotografoval Nencov, nomádskych pastierov sobov. Vždy v novembri ženú stáda z najsevernejších teritórií polostrova Kanin do menej nehostinných podmienok. Cesta trvá tri mesiace. Opačným smerom si ju zopakujú medzi aprílom a júlom. Južné zimné pastviny sú v močaristých oblastiach. Keby tam soby a ľudia zostali, močariská by rozmrzli a pohltili by ich. Preto sa musia vrátiť na sever.
Chránený druh
Podľa posledného sčítania ľudu žije v Rusku päťdesiattisíc Nencov. No v tomto čísle sú zarátaní aj tí, ktorí sa už usadili. Nomádov je niekoľko tisíc. Ich počet stále klesá. Podľa zákona musí ísť každé dieťa vo veku sedem rokov do školy. Deti kočovných Nencov vyzdvihnú na začiatku školského roka vrtuľníky a na začiatku prázdnin ich dovezú naspäť. No mladá generácia už väčšinou nechce žiť takýmto spôsobom. Po skončení školy mladí zostávajú v mestách.
V oblasti Kanina ženie soby dvanásť brigád. V každej brigáde sú tri-štyri rodiny, dvanásť až dvadsať ľudí. Ôsma brigáda, ktorú Marcel fotografoval, má na starosti tritisícpäťsto sobov. Sú to divé soby. Patria štátu. Volajú ich Putinove soby. A to je asi všetko, čo o politike Nenci vedia. Načo by ich aj mala zaujímať? Na ich spôsob života nemá nijaký vplyv.
V GALÉRII si pozrite jedinečné fotografie z ruského severu>>
Okrem divých sobov, ktoré Nenci pasú a ktorých mäso odovzdávajú do výkupu, má každá rodina niekoľko desiatok skrotených sobov na vlastnú potrebu. Na ťahanie saní a na mlieko. Na sane musia rodiny zbaliť celý svoj majetok. Preto nevlastnia žiadne zbytočnosti.
Spávajú v stanoch - kedysi používali kožené, dnes majú klasické vojenské celtovinové stany, ktoré v zime netvoria žiadnu kvalitnú tepelnú izoláciu. Na spodok rozložia drevenú podlahu. Spávajú na kožiach prikrytí kožami, kúria si v piecke. Z času na čas v jednom stane rozkúria, zohrejú vodu a celá brigáda sa vykúpe. V snehu a mraze to však nie je nutné často, baktérie sa tam tak nemnožia.
Dvakrát ročne, počas cesty na juh a na sever, sa Nenci zastavia v dedine Nis na nákup. Kupujú si bavlnenú spodnú bielizeň, maslo a cestoviny. Konzumovať alkohol nesmú. Chýba im enzým na jeho odbúranie, tak by sa veľmi rýchlo opili. Zákon zakazuje obchodníkom predávať im alkoholické nápoje. „Preto, lebo Nenci sú chránený druh,“ vysvetlil jeden Rus Marcelovi.
Zomriete
Na ďaleký sever Ruska odjakživa prichádzali len utečenci pred zákonom alebo náboženskými perzekúciami. Nemal ich tam kto stíhať, lebo ani za cisára tam neboli policajti. Tretia skupina ľudí boli tí, ktorí nechceli platiť dane. Lebo v týchto nehostinných končinách sa dane ani desiatky neplatili nikdy. Ani za cára. „Pretrvalo to tam doteraz. Ľudia zo severu idú do penzie skôr ako ostatní Rusi. Platia nižšie dane a majú sociálne výhody. A môžu vlastniť zbrane. Na obranu pred zvieratami,“ vysvetľuje Marcel.
On pred časom získal kontakt na Alexandra, Rusa z Karjepolia, ktorý mu sprostredkoval kontakt s kočovnými Nencami. Prvýkrát sa tam Marcel vybral s kamarátom Patrikom Minárom pred dvomi rokmi. S Koľjom z ôsmej brigády sa stretli, len čo do regiónu pricestovali z Archangeľska. Boli ešte v „civile“, v oblečení do mesta - v páperových bundách a teplých nohaviciach. „Zomriete,“ zhodnotil jedným slovom Koľja, keď ich uvidel. Teploty totiž klesali pod mínus tridsať stupňov Celzia. Marcel s Patrikom sa prezliekli do
výbavy, ktorú si do Ruska starostlivo nachystali - oblečenia do polárnych oblastí. „Spotíte sa,“ skonštatoval Koľja. A opäť mal pravdu.
Tento rok bolo ešte chladnejšie, dokonca mínus päťdesiat. Špeciálne vybrané Marcelove čižmy z Kanady sa neosvedčili. Stačili do mínus tridsaťpäť. Našťastie mu Alexander požičal ešte teplejšie, takisto kanadskej výroby.
Nenci zvládajú kruté zimy vďaka sobím kožiam. Šijú z nich svoje odevy aj topánky. Ušiť topánku, ktorá nepremokne ani ju neprefúka, trvá dlhé týždne. Nenci nosia dva kabáty, spodný a vrchný. Volajú ich malice. Na vrchnom majú prišitú kapucňu a rukavice.
„Raz sme stretli dvoch Nencov na saniach. Ušlo im stádo sobov a už tri dni ho hľadali,“ rozpráva Marcel. „Mali iba sane a oblečenie. Spýtal som sa ich, kde spia. Vonku, odpovedali. Prevrátili sane nabok, kože, na ktorých sedeli, si dali pod seba, jednu prehodili cez okraj saní. Stiahli si opasky, zviazali nimi spodok kabáta pri nohách, schúlili sa doň a spali. Bolo mínus tridsať.“
S výnimkou zopár teplejších letných dní, keď sa vyroja milióny komárov, žijú títo ľudia celý čas v mraze a snehu.
Kde je sever?
Dvoch Slovákov si potom „adoptovala“ siedma brigáda. Dovolili im nahliadnuť do svojho každodenného života. Schopnosti Nencov prežiť v nehostinnej prírode Marcela neprestali udivovať. Keď bol okolo len sneh a oblaky, nedokázal určiť, kde je sever. „Predsa tam,“ ukázal mu Jigori.
„Podľa čoho to vieš, keď je všade okolo iba sneh, sneh, sneh, sneh, sneh?“ spýtal sa Marcel. Jigori mu odpovedal, že sever sa predsa nehýbe. „Odjakživa je stále presne tam.“
Spojenie so svetom? Žiadne mobilné telefóny ani internet Nenci nemajú. Brigády so sebou nosia satelitný telefón, no zapínajú ho len v absolútne nevyhnutných prípadoch. Nemajú ho totiž kde nabiť. Keď sa v zime usadia na juhu na zimných pastvinách, niektorí používajú generátory. Ale internet nie je bežná vec ani v dedine Karjepolie. A telefonické spojenie po kábli funguje, ktovie prečo, len medzi sedemnástou a dvadsiatou hodinou.
Nomádi jedia prakticky len soby. Sobiu polievku, sobí guláš, sobie ragú. Jedálny lístok si spestrujú sobou krvou a surovou sobou pečeňou. Prečo ju treba jesť surovú? „Lebo inak by ti vypadali zuby,“ objasnil Jigori Marcelovi. Kamarát lekár mu potom na Slovensku vysvetlil, že soby aj pod snehom nájdu nejaké machy a lišajníky s vitamínmi a minerálmi. Tie sa usádzajú v pečeni a Nenci ich získavajú z nej.
V GALÉRII si pozrite jedinečné fotografie z ruského severu>>
Približne posledných desať rokov si Nenci privyrábajú predajom sobích parohov. Sobie samce aj samice ich raz do roka zhadzujú. Nenci im ich ešte predtým odpília. Nebudú ich predsa hľadať po lese! Na kilá ich predávajú do Ázie, tam je to vraj vyhľadávané afrodiziakum. Ale peniaze sú Nencom takmer zbytočné. Netúžia po veciach z nášho sveta, nechcú mať veľa. Veď kto by to teperil na saniach, každý večer rozkladal a každé ráno balil?
„Na rozlúčku som chcel darovať Jigorimu nôž. Nechcel ho,“ hovorí Marcel. „Povedal mi: ‚Ďakujem, nôž mám.‘ Čo by vraj robil s dvomi. Len dve veci, ktoré sme mali so sebou, sa im páčili. Tou prvou boli páperové rukavice. Keď zabijú soba, musia ho odrať a narezať bez svojich kožených rukavíc, aj keď je mínus tridsať stupňov, a mrznú im ruky.“
Druhou vecou boli drony. Raz ušlo stádo a Nenci nadávali, že ho musia ísť stopovať. Marcel s Patrikom naštartovali drony, porozhliadli sa zhora po krajine a ukázali im na monitore, kde je stádo. Lenže baterky do dronov treba dobíjať. A Nenci nemajú elektrinu.
Jeden z nich
V januári sa Marcel za Nencami vracal sám. „Časť cesty na juh som chcel putovať s nimi,“ spresňuje Marcel. „Ale oni prišli omnoho rýchlejšie, ako mali v pláne. Na jeseň najprv nasnežilo, potom sa prudko zdvihli teploty, všetko sa roztopilo a potom znovu zamrzlo. V tundre sa vytvorila desaťcentimetrová ľadová vrstva. Soby sa cez ňu nedokázali dostať k potrave. Nenci ich museli hnať veľmi rýchlo, aby im nepodochli od hladu. Časť stád sa rozutekala za potravou po tundre. „Keď som pricestoval do Archangeľska, brigády už boli na svojich zimných stanovištiach.“
Z Archangeľska do dediny Sovpolie viezol Marcela Alexandrov syn Vasilij. Pridala sa k nim ruská novinárka Marína. „Myslel som si, že chce robiť reportáž o Nencoch. No ukázalo sa, že bude písať o mne. Pre Rusov bol biely človek z Európy, ktorý prišiel fotografovať Nencov, atrakciou. Väčšina z nich Nenca nikdy nevidela.“
Zo Sovpolia, kde sa končí cesta pre autá, Marcel s Marínou, Alexandrom a Jigorim vyrazili do Karjepolia na snežných skútroch. Alexander viezol Marínu a Jigori Marcela. Jigoriho skúter sa však pokazil a Alexander si to nevšimol.
„Bol už večer. Jigori začal pripravovať miesto na spanie: kopal jamu a chystal kožušiny. Potom sa po nás Alexander s Marínou vrátili. Do Karjepolia sme sa odviezli na nákladných saniach zapriahnutých za ich skútrom.“
Druhá návšteva u Nencov bola úplne iná než prvá. Teraz bol už Marcel jedným z nich. „Tvárili sa, ako keby som odišiel včera. Doniesol som im fotoknihy z mojej prvej návštevy. A bola to úplne najväčšia a najúžasnejšia satisfakcia, akú som ako fotograf zažil. Výhry v súťažiach alebo výstava mojich fotiek v centrále OSN v New Yorku boli oproti tomu nič. Jeden z chlapov práve opravoval skúter a ruky mal zamastené od oleja, druhý rezal soba a ruky mal krvavé. Začali si v knihách listovať a tešili sa ako malé deti. Celý tábor prestal fungovať. Všetci sa tam zbehli. Pozri, tohto soba sme zabili teraz v septembri. A tohto ešte máme, rozprávali sa medzi sebou. Každý večer si tie knihy dookola listovali. Bolo to skvelé.“
Puška ako bavorák
Jednou z najvzácnejších vecí, aké Nenci majú, sú igelitky. „Potrebujú ich na ochranu hlavní pušiek pri presunoch,“ vysvetľuje Marcel. „Keby sa im tam dostali nečistoty a primrzli by, mohla by sa zbraň pri výstrele poškodiť. V prípade potreby ju však prestrelíš. V našich podmienkach na to používame prezervatív. Keď som ho odporučil Nencom, pozerali na mňa ako na mimozemšťana. K prezervatívom zrejme prístup nemajú.“
Kvalitná zbraň je u Nencov niečo ako u nás kľúče od bavoráka. Určuje spoločenský status chlapa. Na príklade dobrej pušky vysvetlil Jigori Marcelovi svoj postoj k alkoholu: „Piješ, menej pracuješ. Menej pracuješ, máš menej kožušín. Máš menej kožušín, máš menej peňazí. Nemáš peniaze, musíš niečo predať. Jediné, čo má pre iných hodnotu, je puška. Predáš pušku, kúpiš si horšiu. A načo nám je v noci pri soboch opitý človek so zlou puškou? Staneš sa neužitočným a príťažou pre ostatných.“
Nenci môžu oficiálne konzumovať alkohol iba raz do roka - 1. augusta, na Deň oleňa. Po slovensky jeleňa, no Nenci označujú týmto výrazom soba. Je to veľká slávnosť, na ktorej sa stretnú všetky brigády Nencov. Jediný deň v roku, keď sa slobodní môžu poobzerať po partnerke alebo partnerovi. Ak sa dajú dokopy, žena odchádza od svojej rodiny a kočuje s brigádou svojho manžela.
Marcel bol u Nencov skoro tri týždne. Väčšinu času hľadali v tundre roztratené stáda. Prvý deň mu Koľja strčil do rúk brokovnicu. „Prepáč, kámo, viem síce, čo s ňou, ale mám na sebe dosť vecí a som fotograf, budem fotiť,“ odmietol ju Marcel.
„A vlka čo? Utlčieš fotoaparátom?“ opýtal sa Koľja. „Buď si vezmeš zbraň, alebo zostaneš v tábore. Každý, kto ide s nami do divokej tundry, musí mať zbraň. Nebudeme sa o teba starať. Máme tam svoju robotu.“
Vtedy si Marcel uvedomil, že kým vlani boli s Patrikom hostia, tento rok ho ôsma brigáda úplne prijala medzi seba.
Prežehlený vlk
Nenci Marcela zobrali na lov vlkov aj losov. Vlka lovili, keď im napádal stáda. Za jednu noc dokázal strhnúť aj štyri-päť kusov. Preto vždy dvaja chlapi stádo strážili. Hlavné stádo bolo od tábora vzdialené asi pol hodiny cesty skútrom. Muži si rozložili oheň tak, aby vietor fúkal dym na soby. Predymili stádo, aby dali vlkovi na vedomie, že človek je nablízku. Potom bolo treba v pravidelných intervaloch stádo obísť. Pešo, aby strážca zanechal pachovú stopu. Vlk bude cítiť, že tadiaľ prešiel človek, a možno bude mať rešpekt a nezaútočí.
Keď Nenci nájdu v blízkosti stáda stopy vlka, idú ho loviť. „Vlky sa naučili loviť od vlkov samotných,“ vysvetľuje Marcel. „Používajú ich taktiku. Vlk neloví sám. Nenci lovia tak, že jeden lovec prenasleduje vlka na skútri alebo saniach, ale nie tak, aby ho dohnal, len aby bola korisť stále v pohybe a nemohla si vydýchnuť. Napravo a naľavo idú ďalší dvaja, aby vlk neušiel. Takto ho ženú, kým sa nevysilí. Potom ho prežehlia. Bolo mi čudné, odkiaľ vedia, čo je žehliť, lebo žehličky nemajú. Znamená to, že ho prejdú skútrom. Tým ho zrania. Následne vezmú pušku a zastrelia ho.“
Pri love losov postupujú úplne rovnako. „Nafotené to však nemám. Som celkom rád, že som to prežil,“ smeje sa Marcel. „Vo veľkej rýchlosti sme narazili do losa, skúter sa prekotil, ja som spadol do záveja, los sa prekopŕcol tiež. Jigori zobral pušku, bum, a bola večera. Na loveckú etiku sa nehrajú. Dôležitý je účel.“
Keďže rozutekané stáda sa v tundre premiešali, bolo treba navštíviť deviatu brigádu a dohodnúť sa na spolupráci. V deviatej brigáde boli aj deti - päťročné dvojičky Anton a Sťopa a ich kamarát Ľoša. Kým ich rodičia mali robotu, Marcel im vymýšľal program.
Zaujímalo ich úplne všetko nové. Skúšali fotiť Marcelovým fotoaparátom, pretekali sa v behu, skákaní, Marcel im na smartfóne ukazoval svoje fotky exotických zvierat. Nevedeli sa vynadívať na slona, žraloka a korytnačku.
Ženy zaujímalo, ako my Slováci žijeme, ako máme zariadené domy. Chceli vidieť, akú máme piecku. Marcel mal v mobile fotku kozuba. Čudovali sa: „Vy si robíte v dome vatru? Veď na tom sa nedá ani variť, len niečo opiecť.“
Mysleli si, že taký oheň nám slúži skôr na to, aby k nám nikto neprišiel - podobne ako fungujú ich vatry proti vlkom. „Chceli vidieť, aké oblečenie nosí moja žena. Jedna z nich povedala, že túži ísť do Louvru, aby si zblízka mohla pozrieť obraz Mony Lisy.“
Vrtuľníky pre bohatých
Raz večer chcel ísť Marcel do Karjepolia na internet. Tábor Nencov bol vtedy od dediny vzdialený asi trištvrte hodiny jazdy skútrom. Žiadny problém. S brigádou bol vtedy práve Jigoriho syn Sergej a dcéra Svetlana. Prichádzali len počas zimných mesiacov pomôcť rodičom na južných pastvinách.
Zaujímalo ich, aké má auto, aké sú u nás diskotéky. Na internáte zistili, že sa dá žiť aj pod permanentnou strechou nad hlavou, so záchodom vnútri. Nechceli sa vrátiť do tundry. „Toto je tradícia vašich predkov,“ snažil sa ich presvedčiť Marcel.
„Tebe sa dobre rozpráva o tradíciách. Keď sem prídeš na pár týždňov, je to pre teba zábava a kedykoľvek sadneš na skúter a ideš si zamejlovať. No predstav si, že my sme tam na severe celé mesiace bez akéhokoľvek kontaktu,“ oponoval mu Sergej.
Vtedy si Marcel naplno uvedomil, že Nenci už onedlho nebudú. Ich spôsob života sa stane minulosťou. Najmladšia generácia sa na ďaleký sever nevráti. Radšej si zvolí pohodlnejší život v mestách. Aj preto ich chce čím skôr opäť navštíviť. Plány mu však skrížila pandémia. Jeho priatelia z Archangeľska mu písali, že situácia v Rusku je zlá. Nemocnice sú plné chorých a mŕtvych ľudí.
Navyše prišla ďalšia zlá správa. Alexander mal porážku. Má 53 rokov, nepije, nefajčí, celé dni pracuje - prevádzkuje pekáreň, prasaciu farmu a obchody vo dvoch dedinách. Pre komunitu je autoritou.
Bolo to veľmi zlé. Do nemocnice ho dostali až po niekoľkých hodinách. Za normálnych okolností by poňho letel vrtuľník. Tie však skúpili bohatí Rusi, podobne ako pľúcne ventilácie. Alexandra viezli niekoľko hodín do najbližšieho mesta, kam mohla prísť sanitka.
Prežil to, prepustili ho do domácej liečby. Jeho manželka Ľuba povedala Marcelovi, že sa má lepšie. Ale že k telefónu mu ho nedá, lebo nerozpráva. „Verím, že sa jeho stav zlepší a ešte niekedy budeme spolu putovať po tej drsnej, ale krásnej tundre,“ uzatvára Marcel.
