Estónsko s 1,3 milióna obyvateľov žijúcich na rozlohe o málo menšej, než má Slovensko, určite nepatrí k preplneným ani uponáhľaným krajinám. Za posledný týždeň sa i tu pod vplyvom súčasnej situácie život ešte väčšmi spomalil a nad jeho každodenným kolobehom visí množstvo neočakávaných otáznikov.

Znenazdajky

Ruské slovo vnezapno je dokonalejším bratom svojho slovenského náprotivku znenazdajky. Presne vystihuje situáciu a rýchlosť, s akou do nášho života dokážu vstúpiť nečakané udalosti. A ako sa z pokojnej cesty do krajiny lesov môže stať útek s prívlastkom v poslednej minúte. V takej chvíli človeka ani príliš nemrzí, že musí dva týždne po návrate tráviť doma bez množstva obľúbených ľudí a činností, hoci by bol radšej v stane na pokojnom brehu jazera Lohja järv.

V GALÉRII si pozrite zábery Estónska v predvečer pandémie>>

Než znenazdajky zasiahla do života Estónska začínajúca sa európska pandémia koronavírusu, krajina s modrou, čiernou a bielou na vlajke nám poodhalila niekoľko svojich čarovných tajomstiev. Tak, ako to symbolizujú i spomínané farby národnej trikolóry, sú to príbehy modrej oblohy, jazier a mora, čiernej zeme a bielej farby cesty za šťastím a svetlom.

S gitarou na hradnom kopci

Tallinnské historické centrum Vanalinn vybudované na pahorku Toompea a v jeho blízkom okolí je už takmer štvrťstoročia zapísané na zozname UNESCO, z čoho vyplývajú i negatíva spojené s množstvom turistov. Postupne sa vytráca pôvodné čaro a služby sú prispôsobené najmä zisku podnikov a predajní.

Aspoň na MDŽ je však všetko inak. Mladíci, muži v zrelom veku i dôchodcovia sa predháňajú pri kúpe živých kvetov na trhu a čo najdokonalejšou kyticou sa chystajú potešiť svoju najbližšiu dámu. V tento deň sú turisti odsunutí na vedľajšiu koľaj a Vanalinn patrí domácim párom. Potešili ich i tóny piesní gitaristu, ktorý sa usadil v parčíku pred Chrámom svätého Alexandra Nevského. Jeho repertoár je medzinárodný, podobne ako celá metropola krajiny.

VETERNÝ MLYN Jeden zo symbolov estónskych ostrovov.
VETERNÝ MLYN Jeden zo symbolov estónskych ostrovov.
Zdroj: Peto

Úplne iná je atmosféra v podniku sídliacom v jednej z prerobených pivníc na ulici Rävala. Prejsť pár krokov po schodoch pod úroveň terénu je ako vymeniť miesto i čas. Stoly, prevádzkarka aj hostia sú dokonale upravení. Pôsobia tak, akoby v tallinnskom podzemí sedeli už od sedemdesiatych rokov - farebnosťou, strihom šiat i doplnkami. Všeteční deduškovia diškurujú so svojimi rovesníčkami a hoci ich mladá krása zostala na snímkach z minulého tisícročia, iskra ani vášeň sa nestratili, iba zmenili formu.

Aj jedlá sú exkurziou do sovietskych čias - polievka soľanka, bujón s vajcom, obložený chlieb s rybou. Čo je až prudko európske, sú ceny. Za pár lyžičiek polievky, krajec ražného chleba s maslom a plátkom lososa zaplatíte aj desať eur. Aspoň že exkurzia do Tallinnu zabudnutých čias je už v cene zahrnutá.

Letné sídlo aristokracie

Desaťtisícové mestečko Haapsalu v severozápadnom cípe estónskej pevniny je miestom soľných bahenných kúpeľov, ktoré obľubovala najmä ruská cárska rodina z dynastie Romanovovcov. Úzke uličky a drevená architektúra z počiatku minulého storočia dodávajú Haapsalu podmanivý ráz.

Čo tu v uliciach chýba, sú ľudia. Nie je to karanténou, také slovo sa tu v čase našej návštevy ešte nespomínalo. Časy jeho slávy jednoducho pohltila minulosť. Napriek tomu, že niektoré z kúpeľov fungujú aktívne dodnes, aristokrati v cylindroch s okuliarmi zmizli tam, kam i sláva dnes už nefunkčnej haapsalskej železničnej stanice - stalo sa z nej múzeum hrdzavejúcich parných lokomotív. Cítiť tu len nostalgiu a    plynutie času, ktorý odniesol to, čo sa viac nenavráti.

Kroky ostrovanov

Veď sa chlapci rozhodnite, či chcete ísť na Hiiumaa alebo na menší ostrov Vormsi, na každý z nich ešte dnes ide jeden trajekt!“ vraví sympatický zamestnanec prístavu Rohuküla Viktor, ktorý vzápätí zisťuje i telefónne číslo jediného mimosezónneho ubytovania na Vormsi. „Tento týždeň máme obsadené, skúste inokedy,“znie inak prívetivý ženský hlas v reproduktore. Je rozhodnuté a o hodinu a dvadsať minút vystúpime na brehu druhého najväčšieho estónskeho ostrova Hiiumaa.

Viktor je jedným z Rusov žijúcich v Estónsku, menšiny, ktorá tvorí čosi vyše štvrtiny tunajšieho obyvateľstva, no rozdelená je značne nerovnomerne. Kým na ostrove Hiiumaa tvoria Estónci vyše 98 percent obyvateľov, napríklad v okrese Ida - Viru na severozápade krajiny je ich len necelých 19 percent a takmer tri štvrtiny tamojších obyvateľov sú Rusi.

V GALÉRII si pozrite zábery Estónska v predvečer pandémie>>

Na konverzácii Viktora s kamarátmi z ostrovov vidieť, že ich rozdielny materinský jazyk netrápi. Žijú jeden vedľa druhého a podstatné sú celkom iné veci než národnosť. V Estónsku sa dodnes po rusky dohovoríte skoro všade. Len mladí občas uprednostnia angličtinu.

Bludné balvany

Na pobreží pri mestečku Kärdla pozorujeme obrovské žulové balvany nekorešpondujúce s okolitou krajinou. Také eratiká možno nájsť v Estónsku takmer všade. Ešte pred niekoľkými storočiami ich ľudia považovali za následky biblickej potopy. Iní si mysleli, že ide o následky sopečnej činnosti alebo ich priniesli bájne bytosti s magickou silou - obri a kyklopi.

S rozvíjajúcimi sa vedomosťami geológov sa postupne prišlo na to, že sú naozaj prenesené z oblastí škandinávskeho severu vzdialených stovky i tisíce kilometrov. Nie však obrami, ale ľadovcom. Dialo sa tak počas ľadových dôb v obdobiach mindel, riss a würm, z pohľadu geológie nedávno - veď posledné zo spomínaných zaľadnení sa skončilo len pred 11-tisíc rokmi. Keď sa klíma oteplila a ľad sa roztopil, kamenné eratiká „pristáli na rovnú zem“, na akú sa svojím zložením vôbec nepodobajú, a dlhodobo pútali ľudskú pozornosť, pričom rozvíjali našu fantáziu.

Autobus na objednávku

„Na ostrovoch Hiiumaa aj Saaremaa máme autobusy už asi rok a pol zadarmo. Ibaže nechodia príliš často. Veď na Hiiumaa žije asi osemtisíc ľudí, z ktorých väčšina má vlastné auto,“ dozvedáme sa od miestneho päťdesiatnika Pavla, žijúceho na samote pri obci Köpu.

NEVYPADOL OBROVI Aj tento žulový balvan sem doputoval s ľadovcom zo Škandinávie.
NEVYPADOL OBROVI Aj tento žulový balvan sem doputoval s ľadovcom zo Škandinávie.
Zdroj: PETER HUPKA

Páša, ako sa nám žoviálny muž predstaví, si dlhé chvíle samoty kráti alkoholickými nápojmi, ktoré mu i dnes štrngajú v igelitovej taške a cítiť ich odór môžu i najbližší spolucestujúci. „Dajte si pozor! Na odľahlé miesta jazdí autobus len na telefonickú objednávku urobenú v dvadsaťštyrihodinovom predstihu!“

Tieto slová „milovníka nápojov“ nás neskôr zachránia od dlhej prechádzky z pustej chatovej osady Kalana na západnom cípe ostrova. Miestne špecifiká treba poznať a zisťovať všetko je najlepšie na mieste. Neverte, že „všetko je na webe“!

Poslední ľudia z majáka

„Videli ste tie jelene? Neboja sa, občas ich kŕmim,“ vraví sympatická pani Ella, žijúca v dome pri majáku Köpu, keď si od nej vypýtame doplniť vodu do fľašiek. Nížinaté Estónsko je chudobné na pramene pitnej vody, ktorá je tu silne chlórovaná a vodovod je často jedinou alternatívou. „V tejto časti ostrova žije len pár ľudí. Ale nebojte sa, spať máte kde. Tri kilometre odtiaľto v lese je drevená útulňa s pieckou a drevom,“ vraví domáca milovníčka prírody, manželka posledného zamestnanca majáka, ktorý bol neskôr zautomatizovaný.

Köpu tuletorn, ako sa maják v estónčine nazýva, patrí k najstarším na svete. Funguje nepretržite už od roku 1531. Jeho svetlo je vyše sto metrov nad vodnou hladinou - 68 metrov vysoký je zalesnený pahorok, kde stojí, a do výšky 36 metrov sa týči samotná stavba.

„Najzaujímavejšie miesta na Hiiumaa nenájdete v mapách. Poznajú ich len miestni. Sú tu zvláštne miesta so silnou energiou. Či už dobrou, alebo takou, pre ktorú sa treba rýchlo pratať! Naši predkovia tu žili dlho, prírodu si vážia a sú k nej vnímaví!“vraví Ella tak trochu tajomne.

Nemenej tajomné je i odvodenie názvu ostrova. Predpokladá sa, že pôvodná etymológia sa skladá z fínskych slov hiisi a maa, ktoré možno spojiť a vysvetliť ako zem hájov posvätných bytostí.

Teplo ti je, dievčatko?!

Chatky vybudované Štátnou správou lesov - RMK - sú príjemnými spoločníčkami pri potulkách estónskou divočinou. Poskytovali by pri spaní komfort, na aký sme zvyknutí v chyžkách a útulniach našich pohorí, keby sme neurobili kľúčovú chybu a vzali by sme si i na krátky výlet spacie vaky.

Pri silnom vetre, daždi a teplotách tesne nad nulou sú tunajšie piecky len slabým zdrojom tepla. Sú skonštruované tak, že väčšina energie vyjde komínom a o akumulovaní tepla nemôže byť reč. Najmä ak sa nedajú utesniť štrbiny a poriadne uzavrieť dvere.

Noc v chyži Kalurikoja metsaonn je epizódou z kategórie „prežitie“, kde sa na pery až do brieždenia derie okrídlená fráza z filmu o Mrázikovi. A to ešte netušíme, že i ďalšiu noc budeme musieť stráviť na podobnom mieste, v lesnej chyži Ninanuki metsaonn pri dedine Triigi na severe ostrova Saaremaa. Najmä ak jediný trajekt pripláva až po zotmení a jediným miestom na prenocovanie je spomínaný drevený zrub. Vďaka i zaň!

Smútok posvätných lesov

V čom si Slováci a Estónci môžu podať ruky, je tempo, akým sa rúbu lesy. Nespochybňujeme pritom ich hospodársky význam, no množstvo holorubov a narýchlo odvážanej guľatiny aj tu bije do očí. „Sú tu i súkromné lesy, no veľa z toho robí štát. Nikdy sa to však nedialo takouto rýchlosťou!“dozvedáme sa od 58-ročnej pôrodníčky Rity, ktorá nám prezradí i to, že počet novorodencov na Hiiumaa klesol z niekdajších troch stovák ročne na súčasných šesťdesiat.

Kým Rita verí v omladenie lesa a novú výsadbu, Ella je oveľa kritickejšia: „Prišli sem ľudia, ktorí peniaze povýšili na boha. Ničia všetko a lesy rúbu i pri národných parkoch a na posvätných miestach starých obyvateľov Hiiumaa. Nezastavia sa pred ničím a les plače. Možno tu už čoskoro nebude vôbec.“

O jej slovách sa presvedčíme aj v chránenej lokalite Vanajöe org, úzkom údolí s pôvodným porastom a prekrásnou meandrujúcou riečkou Vanajögi. Niekoľko desiatok metrov od rokliny usilovne pracuje výkonný samohybný harvester. Jediný muž v kabíne rúbe, zbavuje konárov a píli mocné zdravé stromy rýchlosťou, aká je pre laika nepredstaviteľná. Holé kmene nakladajú na lode, mieria do krajín, ktorých vedenie je o niečo múdrejšie a svoje porasty si nedá. Aj za cenu devastácie prírody chudobnejších susedov.

Jazero, ktoré spadlo z neba

Asi najzvláštnejším miestom na ostrove Saaremaa je kráter Kaali. Keď približne pred 3 500 rokmi dopadol železno-niklový meteorit na tunajšie silúrske dolomity, vzniklo deväť kráterov rôznej veľkosti.

MUZIKA NIKDY NESKONČÍ Na hradnom kopci v Tallinne.
MUZIKA NIKDY NESKONČÍ Na hradnom kopci v Tallinne.
Zdroj: PETER HUPKA

Hlavný z nich má priemer 110 metrov a jeho stred je dnes vyplnený malebným jazierkom Kaali järv. Predstaviť si silu, akú mal náraz telesa pri rýchlosti vyše desať kilometrov za sekundu, si dokážeme ťažko. Na úplnej rovine vznikli okraje vyvýšené o vyše desať metrov a kráter hlboký vyše dvadsať metrov. Bezprostredne po dopade oblasť pohltili horúce plyny a vegetácia zmizla v okruhu šiestich kilometrov.

Podľa niektorých vedcov v čase impaktu už oblasť obývali civilizácie severskej bronzovej doby a severské mýty o mieste, „kam sa slnko vydalo spať“, sa spájajú práve s touto udalosťou.

Veľké drobnosti v malej krajine

V čase, keď Slovensko náhle uzatvára hranice pre všetkých okrem obyvateľov s trvalým pobytom, sme ešte v Národnom parku Lahemaa pri mestečku Loksa na severe krajiny. Vďaka zaujímavému prístupu zamestnankyne predajne medzimestských lístkov sa po vystúpení z autobusu ocitáme celkom inde, než sme plánovali - uprostred lesa, asi dve desiatky kilometrov od Loksy.

Vzhľadom na blízky čas odletu domov zostáva jedinou alternatívou starý dobrý auto­stop. Niekto môže naznačiť, že to nie je zodpovedné, no krajina má v tom čase ešte len prvé potvrdené prípady vírusu a my sme gro času trávili v samote a tichu lesov.

Ochota vodičov je už pochopiteľne nižšia, keď sa po nás po chvíľke váhania vráti auto s milou trojicou estónskych Rusov z Tallinnu. Genadij má čerstvých tridsať, jeho manželka, usmievavá zhovorčivá Valerija, ešte menej. Malá dcéra Milana sa nových hostí nezľakne, ale milým detským slovníkom nás vyspovedá.

Rodina podniká v malej prepravnej firme a do rodnej Loksy idú na návštevu. Prezradia nám, kde je tu najkrajšie nielen pobrežie, ale i lesy a jazerá. Keď im poďakujeme a srdečne sa rozlúčime, premýšľame, v čom je sila tohto národa. Je to spolupatričnosť získaná potrebou prežitia v tvrdom prírodnom prostredí. Na miestach, kde sú vzdialenosti veľké a ľudí málo, všetci    vedia, že si navzájom musia pomáhať. V našej často neprajnej, podozrievavej a tvrdo individualistickej spoločnosti sa od nich máme čo učiť. A vonkoncom nie iba v kritických situáciách. Lebo napokon i jedinec prežije len vtedy, ak prežije jeho rodné spoločenstvo.

V GALÉRII si pozrite zábery Estónska v predvečer pandémie>>