Jana Čavojská

Gréci naučia človeka protestovať. Nezastavila ich ani pandémia. Keď 7. októbra vyhlasovali rozsudok nad šesťdesiatimi ôsmimi členmi politickej strany Zlatý úsvit, v centre Atén sa zhromaždili desaťtisíce ľudí. Úrady na nich nasadili dvetisíc policajtov. Bezprecedentný súdny proces trval päť rokov a do väzenia poslal celé vedenie strany vrátane devätnástich bývalých poslancov parlamentu. Za to, že zosnovali a viedli zločineckú skupinu, ktorá okrem iného vraždila ľudí. Úrady sa v podstate spamätali, až keď v roku 2013 dobodali rapera Pavlosa Fryssasa. „Môj syn ich všetkých porazil,“ zakričala si po odsudzujúcom verdikte v súdnej sieni jeho matka Magda.

No členovia Zlatého úsvitu vraždili už predtým. Pravicoví extrémisti majú na&nbsp;svedomí ďalšie životy. Napríklad Shahzada Lukmana z&nbsp;Pakistanu, ktorý žil v&nbsp;Grécku od&nbsp;roku 2007. Zarábal ako predavač na&nbsp;farmárskom trhu. Do&nbsp;práce dochádzal na&nbsp;bicykli. Dňa 17. januára 2013 ho cestou zastavili dvaja členovia Zlatého úsvitu. Po&nbsp;siedmich ranách nožom zostal ležať na&nbsp;zemi. O&nbsp;pár hodín polícia vrahov zadržala. Podľa ľudskoprávnych organizácií sa však k&nbsp;vyšetrovaniu prípadu postavila laxne. „Keby ste reagovali na&nbsp;vraždy imigrantov, Pavlos mohol žiť,“ napísal nejaký grafitový umelec na&nbsp;múr v&nbsp;Aténach.

Našťastie, Atény sú miesto, kde sa okrem pravicových extrémistov darí rôznym nezávislým subkultúram, alternatívnym umeleckým prúdom, liberálnym až anarchistickým myšlienkam. A&nbsp;street artu. Najznámejšia štvrť pouličného umenia je nepochybne Exarchia. Tu našli miesto všetky inovatívne a&nbsp;alternatívne subkultúry. Sťahovali sa sem intelektuáli a&nbsp;umelci - možno preto, lebo Polytechnická univerzita je za&nbsp;rohom a&nbsp;centrum mesta blízko. Spoločným menovateľom jej obyvateľov je okrem kreatívneho podhubia tolerancia. Vrátane tolerancie k&nbsp;drogám. Ale aj k&nbsp;utečencom, ktorých do&nbsp;Atén prišli v&nbsp;posledných rokoch tisíce. „Tu v&nbsp;Exarchii je to pre mňa bezpečnejšie,“ povedal mi jeden z&nbsp;nich. Na&nbsp;ulici mu nehrozí bitka a&nbsp;dokonca aj polícia sa zvykla roky držať od&nbsp;tejto štvrte bokom. Niektorí jej obyvatelia ju totiž počas jej návštev neváhali častovať molotovovými kokteilmi.

Stretla som Clémenta, mladého Francúza, ktorý sa do&nbsp;Atén presťahoval pre ich príjemnú klímu, živelnosť a&nbsp;pestrosť pouličného života. Zobral ma k&nbsp;Polytechnickej univerzite. Stál pred ňou opancierovaný policajný autobus. Neďaleko postávali a&nbsp;posedávali policajti. Exarchiu strážili takto zvonka. „Dlhé roky nemali podľa zákona právo vstúpiť ani na&nbsp;univerzitu,“ vysvetlil mi Clément. „Vysoké školy si svoje akademické slobody presadzovali tak vehementne, že univerzity boli doslova ako iná planéta.“ Študenti Polytechnickej univerzity protestovali v&nbsp;roku 1973 proti vojenskej diktatúre a&nbsp;vláda tento protest krvavo potlačila. Aj to prispelo k&nbsp;benevolentnému postoju úradov voči dianiu na&nbsp;univerzitách a&nbsp;internátoch. „Napríklad sa tam bez problémov dílovali drogy,“ pokračoval Clément. „A&nbsp;polícia nesmela zasiahnuť. Zmenilo sa to až vlani. Zrazu postavili k&nbsp;bráne strážnika. Zvykol som prechádzať cez areál, aby som si skrátil cestu. V&nbsp;jeden deň mi strážnik povedal, že vstúpiť už môžu len študenti a&nbsp;pedagógovia.“

Pokračujeme ďalej na&nbsp;námestie Exarchia. Aj tu vidí Clément zmeny. Nepostáva tu vraj toľko pochybných „týpkov“. „Za&nbsp;normálnych okolností by nás už určite niekto oslovil, či nechceme kúpiť marihuanu,“ smeje sa mladý Francúz. Polícia však od&nbsp;minulého roka posilnila svoju prítomnosť v&nbsp;anarchistickej štvrti. Díleri sa museli presunúť na&nbsp;menej nápadné miesta. Okrem drogových dílerov vysťahovali policajti z&nbsp;Exarchie stovky utečencov. Ľudia bez prístrešia žili v&nbsp;niekoľkých veľkých squatoch, ktoré pre nich prevádzkovali dobrovoľníci. Zostal posledný, Notara 26. Funguje už päť rokov. „Žiadni ľudia bez domova, žiadne domy bez ľudí,“ hlásajú grafity na&nbsp;jeho múre. Na&nbsp;transparentoch je napísané: „Vitajte, utečenci!“, „Solidarita zvíťazí“ a&nbsp;„Nemôžete vysťahovať hnutie“.

Utečenec Siavash z&nbsp;Iránu mi povedal, že tento squat vydržal preto, lebo anarchisti sú stále schopní brániť ho pred políciou. Do&nbsp;ostatných počas minulého roka náhle nadránom vpochodovali ťažkoodenci a&nbsp;všetkých odtiaľ vyhodili na&nbsp;ulicu. Ich budovy, ktoré okrem ubytovania plnili funkciu kultúrnych centier, stoja teraz prázdne, nevyužité a&nbsp;opustené. „Fight cops - not drugs: Bojuj s&nbsp;fízlami, nie s&nbsp;drogami,“ znie ďalší nápis na&nbsp;múroch Exarchie.

V&nbsp;Exarchii boli grafity vždy zároveň politickými odkazmi. „Atény poskytujú skvelý priestor na&nbsp;to, aby ľudia mohli robiť, čo chcú,“ myslí si grafitový umelec, ktorý si hovorí b. Skutočné meno radšej neprezradí. Grafity často vznikajú na&nbsp;múroch súkromných budov. Ich majitelia z&nbsp;nich nie vždy majú radosť.

Ďalší umelec s&nbsp;prezývkou Cacao rocks hovorí, že sú ľudia, ktorým sa mesto nepáči. „Maľujú, aby ho zmenili. Môžu urobiť aspoň to, že zmenia jeho vizuálnu stránku, farebnosť. Po&nbsp;vražde Alexisa umelci pomaľovali veľa múrov. Vzdali tak hold jeho pamiatke.“

Alexandrosa Grigoropoulosa zastrelili v&nbsp;Exarchii večer 6. decembra 2008. Mal iba pätnásť rokov. Stalo sa to po&nbsp;hádke dvoch policajtov s&nbsp;partiou tínedžerov. Príslušníci ozbrojených zložiek vytiahli pištole a&nbsp;vypálili varovné výstrely. Jeden z&nbsp;nich Alexisa zabil. Spustilo to vlnu protestov obyvateľov Exarchie proti policajnej brutalite. A&nbsp;vlnu nových grafitov na&nbsp;múroch. Takéto udalosti sa tu na&nbsp;múry okamžite premietnu. „Ak by vláda chcela túto open-air galériu politických odkazov zničiť a&nbsp;všetky múry by dala premaľovať nabielo, v&nbsp;skutočnosti by tým urobila grafitovým umelcom službu. Získali by priestor na&nbsp;nové maľby,“ konštatuje Clément.

Prechádzame parkom, o&nbsp;ktorom mi Clément rozpráva, že ho vybudovali obyvatelia Exarchie na&nbsp;mieste, kde úrady schválili ďalšie parkovisko. Je maličký, no je tu aspoň trochu zelene, lavičky a&nbsp;detské preliezačky. „Exarchia je husto zastavaná a&nbsp;obývaná. Nemá veľa miest ako tieto,“ vysvetľuje Clément. Múr priľahlej budovy zdobia, ako inak, grafity.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-macky-poulicne-malby-vystredni-umelci-15-zaberov-ktore-vam-ukazu-inu-tvar-aten" target="_blank" rel="noopener">FOTO zaujímavých&nbsp; malieb Grékov nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Niektoré diela pouličných umelcov sú len podpisy. Iné sú aj pre zainteresovaných len bezcenné čmáranice. Mnohé sú krásne a&nbsp;veľmi dobre spravené. Časť vznikla dokonca na&nbsp;objednávku majiteľov budov. Napríklad farebná džungľa so zvieratami pestrých farieb na&nbsp;jednej z&nbsp;budov. Ba aj afganská menšina si svoje kultúrno-vzdelávacie centrum dala vyzdobiť grafitmi.

„Pre mňa je street art sloboda prejavu,“ povedal pouličný umelec Wild Drawing. Vyrástol na&nbsp;Bali. Presťahoval sa však do&nbsp;Atén, vyštudoval umenie a&nbsp;maľuje múry po&nbsp;celom svete. V&nbsp;Exarchii má niekoľko neprehliadnuteľných grafitov. Napríklad obrovskú maľbu muža spiaceho na&nbsp;ulici. Volá sa Táto krajina nie je pre chudobných. Namaľoval ju ako reakciu na&nbsp;dôsledky gréckej finančnej krízy na&nbsp;život bežných ľudí.

Múr vysokej budovy nad jedným z&nbsp;parkovísk pokrýva maľba dvoch postáv, mužskej a&nbsp;ženskej, a&nbsp;hashtag Spravodlivosť pre Zaka/Zackie. Zak (alebo Zackie) Kostopoulos bol ľudskoprávny aktivista drag umelec. Dvaja muži ho 21. septembra pred dvomi rokmi surovo zmlátili, keď vošiel do&nbsp;zlatníctva. Údajne sa tam prišiel skryť pred konfliktom v&nbsp;neďalekej kaviarni; nikdy sa netajil svojou homosexuálnou orientáciou ani aktivitami v&nbsp;prospech LGBTI komunity, a&nbsp;teda mal veľa nepriateľov. Muži zo zlatníctva neskôr tvrdili, že si o&nbsp;ňom mysleli, že ich prišiel vylúpiť. Privolaní policajti Zakovi nepomohli. Naopak, spútali mu ruky za&nbsp;chrbtom. Brutálnym zraneniam neskôr podľahol.

Muži, ktorí Zaka zabili, aj policajti stoja teraz pred súdom. A&nbsp;aktivisti upozorňujú na&nbsp;to, že kým bude naratív pravicových politikov, ktorí sú práve pri moci, taký, aký je, situácia sa nezlepší. Gréci frustrovaní ekonomickými problémami a&nbsp;utečeneckou krízou sa ľahko stotožňujú s&nbsp;výrokmi, ako za&nbsp;všetko môžu prisťahovalci a&nbsp;menšiny a&nbsp;ako treba bojovať za&nbsp;svoje tradície. V&nbsp;tom má v&nbsp;Grécku stále silné slovo ortodoxná cirkev. Financujú ju všetci zo svojich daní a&nbsp;jej predstavitelia sú pre mnohých ľudí najvyššou autoritou. Grécka spoločnosť je v&nbsp;mnohom stále veľmi tradičná.

„Zak si našiel priestor na&nbsp;existenciu v&nbsp;mnohých slovách a&nbsp;obrazoch,“ povedal Zakov brat Nikos. „Nájdete ho na&nbsp;múroch Exarchie, v&nbsp;kresbách detí, na&nbsp;plagátoch, v&nbsp;grafitových sloganoch. Je všade. A&nbsp;vždy bude. Slobodný v&nbsp;každom kúte mesta.“

Hoci sa občas zdá, že život v&nbsp;Exarchii je neustály boj systému, v&nbsp;pokojný podvečer tu vidno skôr predajne kreatívnych umelcov a&nbsp;remeselníkov, bary s&nbsp;príjemnými terasami, kaviarne plné živo diskutujúcich ľudí. „Aj v&nbsp;Exarchii žijú rodiny s&nbsp;deťmi a&nbsp;chcú sa mať hlavne normálne,“ povedal mi na&nbsp;záver Clément.

Veľa zahraničných dobrovoľníkov prichádza do&nbsp;Grécka pomáhať utečencom a&nbsp;migrantom. No nájdu sa aj takí, ktorí pomáhajú pouličným mačkám. Hovorí sa, že mačky Grékov chránia pred zemetrasením. Presnejšie, dokážu ich svojím správaním včas varovať, keď sa blíži katastrofa. Preto ich tam je tak veľa.

Aktivisti z organizácie Nine Lives, teda Deväť životov, si myslia, že je to skôr pre ľahostajnosť úradov. Rozbehli kastračné aj adop­čné programy. A&nbsp;ich dobrovoľníci vyrážajú dennodenne do&nbsp;ulíc Atén v&nbsp;okolí Akropoly a&nbsp;Plaky, aby pouličné mačky nakŕmili. Len za&nbsp;minulý rok kastrovali 1&nbsp;700 mačiek a&nbsp;denne dajú jesť asi 450. Keď treba, zaplatia im aj veterinárnu starostlivosť.

O&nbsp;šiestej podvečer prichádza pred Múzeum Akropoly Zoey. Ťahá so sebou veľké ťažké tašky plné granúl, mačacích konzerv a&nbsp;fľašiek s&nbsp;vodou. Zoey je skutočná milovníčka mačiek telom aj dušou. Doma má dve, Miaumiau a&nbsp;Blackie, a&nbsp;veľmi ich rozmaznáva. Obe si zobrala z&nbsp;ulice, jednu ešte v&nbsp;Singapure, druhú tu v&nbsp;Aténach. Berie ich na&nbsp;prechádzky aj na&nbsp;pláž - ale len v&nbsp;špeciálnom mačacom vozíku objednanom z&nbsp;Nemecka. Vraj to zbožňujú. „Mačky sú veľmi návykové. Máš jednu a&nbsp;niečo ťa začne nútiť zaobstarať si ešte druhú. A&nbsp;potom ďalšiu. Lebo v&nbsp;každom rohu tvojho domu alebo bytu je priestor pre jednu mačku.“ Okrem mačiek má ešte sučku Baby.

Zoey je Číňanka zo Singapuru a&nbsp;do&nbsp;Grécka sa prisťahovala za&nbsp;manželom. Popri práci v&nbsp;jeho firme si párkrát do&nbsp;týždňa nájde čas na&nbsp;kŕmenie mačiek. „Najprv som im len chcela dať najesť, aby netrpeli hladom. Postupne som zistila, že každá mačka má inú povahu a&nbsp;iné potreby. Niektoré sú silné povahy, iné potrebujú viac podpory. Zakaždým, keď ma vidia, veľmi živo ma vítajú,“ smeje sa. Onedlho sa presvedčím, že je to naozaj tak. Mačky sa okolo Zoey zbiehajú, obtierajú sa jej o&nbsp;nohy, pradú a&nbsp;prosia o&nbsp;láskavý dotyk. Užívajú si stretnutie a&nbsp;na&nbsp;kuse cesty ju odprevadia. Až tam, kde sa končí ich teritórium a&nbsp;začína sa teritórium inej mačacej skupiny.

„Pri mačkách sa vždy usmievam,“ pokračuje Zoey, ako prechádzame ďalšími miestami, kde treba kŕmiť tie prítulné chlpaté zvieratká. „Lebo je nemožné byť s&nbsp;mačkami a&nbsp;neusmievať sa.“ Mnohé z&nbsp;mačiek na&nbsp;ulici už majú svoje meno. Stretávame Pantera, Mahulu, Batmana. Zoey ich už pozná a&nbsp;dokáže bez problémov rozoznať. Vie, ktorá sa rada pomazná a&nbsp;ktorá ju uhryzne do&nbsp;ponožky, ak jej nedá pochúťku. Nebojí sa ich dotýkať. „Poskytujeme im aj veterinárnu starostlivosť. Dobrovoľník, ktorý ich kŕmi, zároveň sleduje, či sú v&nbsp;poriadku. Ak vidí nejaký zdravotný problém, vezmeme mačku k&nbsp;veterinárovi. Takže som si istá, že sú zdravé.“

Zoey svoje mačky vycvičila na mená. Miaumiau sa pôvodne volala Twinkie, ale na toto meno nereagovala. Pri Miaumiau však vždy otočila hlavu a pribehla k majiteľke. Blackie je hluchá. Tak ju Zoey naučila poslúchať na&nbsp;znakové signály.

Pod Akropolou postupne kŕmime so Zoey asi osemdesiat mačiek. Bývalo ich viac, aj vyše sto. Niektoré šli na&nbsp;adopciu, dokonca do&nbsp;Spojeného kráľovstva, odtiaľ je spoluzakladateľka Deviatich životov. A&nbsp;ďalšie zomreli. Na&nbsp;ulici nedokážu obvykle prežiť viac ako rok. Samozrejme, okrem starých harcovníkov a&nbsp;bitkárov. Takým bitkárom je Max s&nbsp;natrhnutým ňufákom. Stretla som ho v&nbsp;Plake s&nbsp;iným dobrovoľníkom, Thomasom. Vraj ho nikto nemá rád. A&nbsp;starý harcovník je Skeleton. Žije v&nbsp;parku neďaleko úzkych strmých uličiek Plaky. Je vychudnutý na&nbsp;kosť, zrejme je to však viac vekom ako životom na&nbsp;ulici.

Pri reštaurácii, ktorej majitelia a&nbsp;personál majú mačky radi a&nbsp;ni­kdy ich neodháňajú, sa v&nbsp;partii mačiek objavilo nové mačiatko. Zoey sa snaží získať si jeho dôveru. Pomaličky sype mačacie granuly čoraz bližšie k&nbsp;nemu, aby ho prilákala. Mačiatko sa postupne osmelí.

Thomas je tiež cudzinec. Do&nbsp;Atén prišiel pôvodne na&nbsp;pár týždňov z&nbsp;francúzskeho Nice ako dobrovoľník. Pracuje v&nbsp;hosteli pre utečencov, učí angličtinu a&nbsp;kŕmi mačky. Nakoniec zostal v&nbsp;Grécku pol roka a&nbsp;domov sa zatiaľ nechystá. „Dobrovoľníčenie pre Deväť životov bolo obrovskou výhodou počas jarného lockdownu,“ ozrejmil mi. „Dostal som špeciálnu priepustku, dovolenie vychádzať z&nbsp;domu každé ráno na&nbsp;dve hodiny s&nbsp;cieľom kŕmiť pouličné mačky. Ľudia boli zatvorení doma. Ja som sa mohol prechádzať ulicami. Celé mesto som mal pre seba.“ Rovnako ako Zoey aj Thomas sa do&nbsp;mačiek postupne zamiloval. Cení si ich charakter. To, že nevisia na&nbsp;človeku. Že sú nezávislé. A&nbsp;bojovníci.

Čo sa týka turistov, Atény toto leto nepraskali vo švíkoch. Hoci sa Grécko cestovnému ruchu ako jedna z&nbsp;mála krajín otvorilo, ľudia cestovali oveľa menej než po&nbsp;iné roky. V&nbsp;pamiatkach konečne nebol nátresk. Napriek tomu, že turistov bolo málo, pristavilo sa pri Thomasovi dosť ľudí. Vypytovali sa, čo to robí, fotili si ho a&nbsp;fotili aj seba s&nbsp;mačkami. Kŕmenie pouličných zvierat sa im zdalo neskutočne zlaté.

Adopcia mačky sa niekedy nevydarí. Zoey rozpráva o&nbsp;sivej mačke, ktorá jediná prežila útok psov na&nbsp;svoju skupinu. „Po&nbsp;tom zážitku sme jej veľmi chceli nájsť nový domov. Aj sa to podarilo. Ale nevedela si tam zvyknúť. Nahlas mňaukala, škriabala po&nbsp;stenách. Nedalo sa nič robiť. Musela sa vrátiť na&nbsp;ulicu,“ porozprávala mi ešte Zoey. Keď pouličná mačka zomrie, ľuďom z&nbsp;Deviatich životov to nedá. Urobia je hrobček. Hoci je to nelegálne. Mŕtve telíčko by vraj mali vyhodiť do&nbsp;kontajnera.

FOTO Mačky, pouličné maľby, výstrední umelci: 15 záberov, ktoré vám ukážu neznáme čaro Atén!

Jana Čavojská

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

FOTO Mačky, pouličné maľby, výstrední umelci: 15 záberov, ktoré vám ukážu neznáme čaro Atén!

Jana Čavojská

Súvisiace články

Grécko si neodpustili: Prvé známe celebrity nakazené koronavírusom odleteli na dovolenku

Grécko bude mať prezidentku: Stane sa ňou sudkyňa, ktorú navrhol samotný premiér

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás