Polmiliónové pobrežné mesto Santa Marta, centrum departmentu Magdalena, je z pohľadu návštevnosti tak trochu v tieni záujmu oproti svojej väčšej a slávnejšej sestre Cartagene. Možno práve to ju napokon robí príjemnejšou a zaujímavejšou. To najkrajšie však leží za jej bránami: na pestrom pobreží v národnom parku Tayrona či v malebných zalesnených horách rezervácie Sierra Nevada de Santa Marta, kde sa možno tým najlepším spôsobom stratiť pred civilizáciou. V tieni stromov, pri tokoch osviežujúcich horských riek a na hospodárstvach, ktorých majitelia sa snažia jestvovať v rovnováhe s prírodou.

Pulzujúce mesto

Prísť do Santa Marty večer je zaujímavý zážitok. Príjemné ulice historického centra mesta sú až do skorého rána plné mladých ľudí a tí z nich, ktorí majú chuť na iný typ zábavy, než ponúkajú terasy miestnych barov, využívajú miestnu špecialitu - diskotéky na kolesách.

 

Staré, pestro pomaľované autobusy s vymontovanými sedadlami a bez okien jazdia mestom a jeho okolím hore-dolu, kým na ich palube žiaria mihajúce sa lúče stroboskopov a diskogúľ a do okolia burácajú tóny hitov v štýle latino z obrovských reproduktorov. Akoby tancovať, piť a veseliť sa bolo najlepšie s vetrom vo vlasoch, za jazdy, ktorá do kabíny vháňa príjemný svieži vietor s vôňou karibskej noci.

Tu mládež nerieši ceny štýlového oblečenia ani značky mobilov. Teší sa z momentu, ktorý treba žiť a ktorý sa nemusí opakovať. Byť mladým je všade na svete dokonalé, no v Kolumbii akoby jestvovala ďalšia, neviditeľná dávka synergie šťastia.

A hoci cez deň sa život v uliciach Santa Marty i pod vplyvom silného slnka spomalí, jeho rytmus je tu v podvedomí stále. V uliciach, na trhu i pobrežnej promenáde neďaleko neveľkého nákladného prístavu pri myse Punta Betin.

Anjelská pláž

Na cestách nezvykneme čítať žiadnych knižných sprievodcov a jedinou povinnou výbavou je vždy čo najpodrobnejšia papierová mapa. Občas sa však pošťastí a človeka kamsi nasmeruje niekto z náhodných spolucestujúcich. Takýmto neplánovane objaveným miestom je i neveľká pláž s romantickým názvom Playa los Angeles, ležiaca asi hodinu jazdy pozdĺž pobrežia Karibského mora na východ.

FOTO z karibských pláží a zelené hory severovýchodného okraja Kolumbie nájdete v GALÉRII >>

Na prvý pohľad nie je výnimočná vôbec ničím. Len zvukom cikád, množstvom motýľov a zmesou vôní kvetín, keď k nej kráčate palmovými hájmi od hlavnej cesty vedúcej ďalej smerom k mestám Palomino a Riohacha. „Tým hlavným je more, ticho a luxus relatívnej samoty,“ dozvedám sa od trojice domácich turistov, trid­siatnikov z Bogoty.

Pracujú v oblasti kultúry a módneho návrhárstva a k takémuto spôsobu oddychu podľa vlastných slov inklinujú najviac. „Zajtra sa nám treba vrátiť domov, no už sa neviem dočkať momentu, keď sem prídeme opäť,“ vraví usmievavá Maria José, návrhárka spodnej bielizne, žijúca v kolumbijskej metropole, vzdialenej zo Santa Marty takmer tisíc kilometrov.

Jej kamaráti Camilla a Omar pritakávajú, no na cestu späť ešte myslieť nechcú. „Načo si kaziť posledné hodiny pri mori myšlienkami na prácu?“ vraví Camilla, ktorej sa darí živiť návrhmi šiat na významné udalosti pre náročnú veľkomestskú klientelu. Napriek svojmu zameraniu je oblečená úplne jednoducho a spolu s priateľmi sa teší z relaxu a zaslúženej príjemnej záhaľky.   

Nebezpečné vody

Kto by sem prišiel s predstavou plávania v čírej morskej vode, sklame sa. Na plážach pri karibskom pobreží je plávanie zakázané pre silné morské prúdy a ovlažiť sa možno maximálne po pás či plecia vo vode. Výnimkou sú len miestni milovníci surfingu, no i tí sa púšťajú do vĺn s rešpektom. Moria dokážu byť zradné. O sile vody sa možno presvedčiť už pri letmom ovlažení: vlny tu ľudí poľahky strhávajú a povláčia po piesčitom dne. Vzhľadom na ich silu voda nie je nikdy priezračne modrá, ale má sivastý či okrový odtieň spôsobený zvíreným pieskom.

Pobrežie Karibiku je i tak príjemným miestom, a to aj bez lodí a legendárnych pirátov. Občas je najkrajšie zahľadieť sa na detaily. Ak budete ležať či sedieť nehybne, čoskoro sa môžete ponoriť do sveta maličkých, bleskurýchle sa pohybujúcich piesočných krabov, striehnucich pri vyhrabaných jamkách na svoju korisť. Pre mnohých návštevníkov Anjelskej pláže sú práve ony jej najsympatickejšími obyvateľmi.

Život parku Tayrona

Playa los Angeles je od chráneného územia parku Tayrona oddelená len neveľkým tokom rieky pritekajúcej z hôr. Na jej druhej strane sa začína územie tropických lesov, skál a pláží, aké niekomu môžu evokovať miesta s prívlastkom rajské.   

Vďaka blízkosti Santa Marty i ľahkej dostupnosti nie je Tayrona úplná divočina. No prechádzať sa chodníkmi v bujnej vegetácii, sledovať kvety, motýle či pestrofarebné, smiešne sa pohybujúce húsenice je príjemným nazretím do sveta miestnej flóry a fauny.

FOTO z karibských pláží a zelené hory severovýchodného okraja Kolumbie nájdete v GALÉRII >>

A komu istá organizovanosť tých komerčnejších z kolumbijských národných parkov pripadá zväzujúca, nájde svoj pokoj o pár desiatok kilometrov ďalej a o niekoľko stoviek nadmorských metrov vyššie: v lesoch pri mestečku Minca.

V tieni stromov

Minca na prvý pohľad pripomína podhorské dedinky indických Himalájí v stave, v akom boli v deväťdesiatych rokoch, keď zažívali nájazdy oneskorených hippies zo všetkých kútov sveta.    Aj stretnutie s prvým cudzincom v osade tomu naznačuje. John, tridsiatnik z americkej Kalifornie, vysvetľuje, že sa zaujíma o liečenie jedom amazonských žiab Phyllomedusa bicolor a rituál zvaný kambo, spočívajúci v aplikácii jedu do jamiek čerstvo vypálených na ľudskej koži, ho v tunajších pomeroch pri troche skromnosti uživí.

Tento zvyk, rozšírený pôvodne len v úzkom kruhu domorodých kmeňov z brazílskych dažďových pralesov, neskôr spopularizovali priaznivci alternatívnej medicíny, ktorí kambu pripisujú zázračné účinky, lieči vraj takmer všetko - od AIDS až po Alzheimerovu či Parkinsonovu chorobu.

Kým podľa vedcov je liečivosť prípravku veľmi otázna a na jej prípadné dokázanie sú potrebné ďalšie štúdie, priaznivci rituálu sú presvedčení, že žabím jedom vyvolaná horúčka, triaška a vracanie organizmus dokonale očistia. Aká je skutočnosť, nevedno: Johnovo pozvanie sme zdvorilo odmietli.

Usadlosť matky Zeme

„Je to trošku do kopca, ale to miesto nemá chybu,“dozvedáme sa od Venezuelčana, ktorý si hovorí Jota Jota. Usadlosť Estancia Madre Terra, pomenovanú po matke Zemi, vybudovala a spravuje jeho o poznanie staršia kolumbijská priateľka. Mladík pôsobí, akoby jej bol mierne podriadený, no z určitého uhla pohľadu sa mu nemožno čudovať: susedná, oveľa chudobnejšia Venezuela zažíva veľmi ťažké časy a takmer dva milióny jej obyvateľov sa snažia nájsť si akékoľvek živobytie v Kolumbii.

V takomto kontexte je život v Estancia Madre Terra vlastne menšou výhrou v lotérii. Napriek tomu, že sa treba starať o pôdu a rastliny, ubytovaných hostí a po večeroch koncertovať v miestnych reštauráciách a baroch. „Mám to tu rád! A pozrite, akých mám kamarátov!“s neskrývanou radosťou konštatuje prívetivý skromný mladík, ktorý sa takmer všade pohybuje s veľkými slúchadlami na ušiach. Dokonalou imitáciou vtáčieho škrekotu privolá dvojicu velikánskych papagájov. Tí sa ho viditeľne neboja a neváhajú sadnúť mu na ruku.

Usadlosť matky Zeme je naozaj príjemné miesto. Jej návštevníci, z ktorých mnohí sú domáci Kolumbijčania, sedia po večeroch pri ohni a hrajú na gitare. Družne diskutujú, pripravujú jednoduché, najčastejšie vegetariánske jedlo, ktorým sa vždy navzájom ponúknu, a kochajú sa pohľadom cez konáre stromov na vzdialenú hladinu Karibiku. Ľudí z Estancie ctí i to, že sa nad ňou nevznášajú obláčiky dymu, známe z obydlí hippies: na kontakt so zemou zjavne nepotrebujú žiaden nepovolený doping.

FOTO z karibských pláží a zelené hory severovýchodného okraja Kolumbie nájdete v GALÉRII >>

Sladkosť sladkých tokov

„Niekedy je i v blízkosti mora najlepšie v sladkej vode. Osvieži, tečie, nie sú v nej nebezpečné prúdy a brehy čistých horských riek majú možno ešte krajšie okolie. A voda je tak krásne chladná a pokožka sa po nej nelepí!“ vypočítava prednosti kúpeľa vo vodných tokoch nad Mincou jeden z domácich obyvateľov.    Pravdu má vari vo všetkom. Kaskády, drobné vodopády a nepríliš hlboké jazierka vzdialené necelú hodinu chôdze dokážu očistiť telo a dušu určite lepším spôsobom ako žabí jed.

Smerujeme k malebnej lagúne Poço Azul, ktorá nielen názvom pripomína miesto deja až prehnane romantického filmu Modrá lagúna z roku 1980. Ten sme ako mládežníci hltali a dnes si ho už radšej nepozrieme: niektoré veci a situácie je lepšie zanechať v časoch, keď mali svoj účinok a ich naivitu sme v tom čase nevnímali.

Vášeň pre kávu

Popri strmej nespevnenej ceste parkujú mohutné obité autá miestnych farmárov, no väčšina ľudí aj tak putuje nahor vlnitými serpentínami pešo alebo v sedle unavených ľahkých mopedov. Napriek spaľujúcemu slnku je chôdza bez problémov: pred silnými tropickými lúčmi nás chránia koruny stromov.

O niekoľko kilometrov vyššie možno nájsť malú rodinnú kávovú plantáž Finca La Victoria. Víta nás hukot strojov, z ktorých mnohé by si našli miesto i v technickom múzeu, a monotónny zvuk vody napĺňajúcej nádrže. V tých sa oddeľujú kávové zrná na základe hmotnosti na kvalitnejšie - ťažké a menej cenené - ľahké.

V Kolumbii slúžia mnohé podobné hospodárstva nielen na výrobu, ale aj na priamy predaj, ochutnávku a menšie exkurzie. Inak to nie je ani v La Victorii, ktorú vlastní a vedie pani Claudia Stubbsová, rodáčka z Bogoty nemeckého pôvodu. Precíznosť krajiny svojich predkov má dodnes v krvi. A exkurzia procesom výroby by potešila i ekologicky ladené duše. Najproblematickejší produkt hospodárenia - šupky z plodov kávovníka, ktoré sú pre pôdu i vodu toxické - tu na neškodný humus spracúvajú špeciálne vyšľachtené odolné dážďovky.

Neviditeľný magnetizmus

Opustiť mestečko Minca a jeho prívetivé okolie môže byť naozaj ťažké. Najmä ak nás čaká návrat do miest. Akokoľvek by boli exotické, stále je v nich priveľa hluku a ruchu. Javov, ktoré nám život uľahčujú i ničia zároveň. Možno práve v posledných týždňoch a mesiacoch sme mali možnosť pozrieť sa na veci inak a spomaliť. Ekonomické potreby sú však silnejšie. Najmä ak je jedným z ich menovateľov jednoduchá potreba prežiť - tá istá, ktorú pociťujú Venezuelčania v Kolumbii.

Napokon i posledná bodka za Santa Martou a departmentom Magdalena má v sebe jednoduchú krásu. Obed tesne pred odletom si možno dať priamo na pláži od fičúrsky gestikulujúceho pána, pouličného kuchára s velikánskymi hrncami a ešte väčšou naberačkou. „A viete vy čo?! Jedia tu i zamestnanci letiska. Radšej ako v drahých a neosobných kioskoch odletovej haly,“dozvedáme sa.

Nečudo, že i tu zvíťazili sympatie k jednoduchšiemu. Najmä ak je vzdialenosť do plážovej reštaurácie z terminálu letiska Santa Marta merateľná v desiatkach krokov. Lebo tie najkrajšie veci vskutku nemusia byť nóbl.

FOTO z karibských pláží a zelené hory severovýchodného okraja Kolumbie nájdete v GALÉRII >>