Ticho a pokoj - to je prvý dojem, ak mimo hlavnej letnej sezóny pricestujete trajektom z Malorky na Menorku. Žiadne veľké kopce, žiadny rútiaci sa cyklista ani veľké mestá. Hlavná cesta z bodu A (prístav Ciutadella a bývalé hlavné mesto so španielskym charakterom) do bodu B (prístav Mao, súčasné hlavné mesto založené Angličanmi) meria 47 kilometrov. Už na prvý pohľad je jasné, že o kľúčovú dopravnú komunikáciu sa miestni patrične starajú.Čo vás okrem pokoja na ostrove čaká? Môžete si kúpiť kožené ručne šité sandále, ale podobné predávajú aj na Malorke. Z prehnutých konárov tu vyrábajú zvláštne dvere, ale i tie sme videli aj na väčšom z Baleárskych ostrovov.

Ale len na takom malom ostrove, ako je Menorka, môže pani v infocentre povedať: „Áno, tie vrátka robí vo Ferreries môj strýko. Viete, nás je tak málo, že sme tu vlastne všetci príbuzní.“ Keď sa jej opýtam na vykrádanie áut, zamestnankyňa informácií na mňa málinko vyvalí svoje okrúhle čierne španielske oči: „Vykrádanie áut? Tu?“ Ostrovania si pochvaľujú miestny syr mahon. Výrobou syrov sa však chváli veľa poľnohospodárskych oblastí - Mahon je iný názov pre súčasné hlavné mesto Mao. Ale ešte nikde mi pani predavačka na otázku, z akého mlieka je syr, nepovedala: „Múúú.“

Miestny džin

Naozaj typickým miestnym produktom je džin Mahon, ktorý na ostrove začali vyrábať za vlády Angličanov, teda v 18. a 19. storočí. Ako jediný španielsky džin má ten menorský chránené označenie pôvodu. Na Baleárskych ostrovoch ho v letných horúčavách pijú s citrónovou šťavou. Na ostrove tomuto nápoju hovoria pomáda. Teda, až na prístav Ciutadella. „Žiadna pomáda,“ energicky gestikulujú domáci obyvatelia starého mesta. „U nás je to džin con limonada!“ Plánovanie trasy po ostrove bolo jednoduché, išlo len o to vybrať, po ktorých odbočkách z hlavnej cesty na sever alebo na juh pôjdeme a ktoré vynecháme. Smerom na juh nájdete hlavne pláže, majáky a nástupy na treky po pobrežnej GR 223. Na severe vás, pre zmenu, čakajú majáky, pláže, nástupy na GR 223, tá totiž tiahne okolo celého ostrova.

Ciutadella: Bývalé hlavné mesto má vlastné čaro a atmosféru.
Zdroj: JIŘÍ PALENIČEK

Pláže ako zo sna

Menorka, čo sa týka pláží, sa chváli, že počtom sedemdesiat prekoná Malorku a Ibizu dohromady, ale je fakt, že niektoré z nich sú naozaj mini. Juh je hlavne vápencový, preto má pláže oslnivo biele, pri čistom azúrovom mori, často bez náznaku letoviska či hotela. Sem ľudia musia svoje slnečníky, ležadlá, prenosné chladničky a nafukovacie krokodíly ťahať pešo po prašných cestách z parkovísk. Sever má farby do červena a vďaka lesom aj do zelena. Aj k jeho plážam neraz musíte ísť pešo. Okolo ciest však stále vidieť stopy čias, keď autá necitlivo jazdili všade. Uzavretie príjazdu k moru totiž nie je príliš starého dáta.  Za najkrajšie pláže sa považuje Cala (záliv) Macarella, Turqueta a Mitjana - ku každej z nich musíte kráčať vyše kilometra. Okolo prístupových ciest rastú pre Stredomorie pomerne vzácne lesy chránené dreveným zábradlím a ceduľkami s jasným obrázkom, ktorý nesvedčí o ekologickom cítení letných turistov: „Les nie je WC.“

Krásna pláž Galdana, kde sa pred pálivým slnkom dá schovať pod vetvami rozložitých borovíc, šťastie nemala. Okolo sa rozložilo letovisko a pohľad na zátoku hyzdí viacposchodový päťhviezdičkový hotel. Na severe je krásny výlet k pláži Cala del Pilar cez lesy prírodného parku Albufera. Cesta je dlhšia, táto pláž sa návalu kúpaniachtivých návštevníkov obávať nemusí. Na zrázoch nad ňou a popri nej rastú krivolaké borovice, okolo nich trónia malé duny a záveje jemného piesku. Vyfukuje ho do výšky silný severný vietor Tramuntana, ktorý severnému pobrežiu ostrova dokonca prepožičal meno.

Veľmi staré auto

Okrem odbočiek za prírodnými krásami sa z hlavnej cesty môžete vybrať k najvyššiemu a k tretiemu najvyššiemu kopcu ostrova. Výraz hora sa nehodí ani pre ten najvyšší, ktorý meria 358 metrov. Okrem kláštora a veľkého parkoviska má na svojom vrchole obrovskú sochu Krista, ktorá žehná ešte väčším vysielacím vežiam. Tretí najvyšší kopec dosahuje 264 metrov a jeho vrchol zdobí zrúcanina arabského hradu, neskôr nazvaného Santa Agueda. Zatiaľ čo na najvyšší Monte Toro vedie asfaltka, ku Castello Agueda treba ísť dobrú polhodinku pešo po ceste, ktorá sa v závere mení na krásne široké kamenné schody. Traduje sa o nich, že pochádzajú ešte z rímskych čias, aj keď ich podľa archeologických výskumov vystavali oveľa neskôr. Tam, kde sa prašná cesta mení na kamenné schody, odpočíva v tráve „very old car“, pamiatka označená po anglicky na všetkých mapách vrátane španielskych. Niekto sa sem v 30.-40. rokoch neúspešne pokúsil vyjsť autom, zrejme havaroval a pokazené vozidlo nechal napospas osudu. Dnes medzi hrdzavými troskami vyrastajú stromy.

Tržnica v Ciutadelle: Nie je nijako veľká, ale ponúka všetko, čo miestne kuchárky potrebujú.
Zdroj: JIŘÍ PALENIČEK

Tajomná história

Medzi nespočetnými odbočkami z hlavnej cesty a späť na ňu je rozosiatych asi 1 500 kamenných pamiatok starých od dvoch až do tri a pol tisíc rokov. Pri menorských sedemsto štvorcových kilometroch vychádzajú na jeden kilometer viac ako dve archeologické lokality! Tajomná doba talayotická, ktorá tu ponechala zvyšky stavieb z obrovských kyklopských kameňov, neodolateľne priťahuje návštevníkov. Pritiahla aj pozornosť UNESCO, ktoré v roku 1993 vyhlásilo ostrov za biosférickú rezerváciu. Priťahovala aj nás. Naveta des Tudons, najznámejšia kamenná hrobka z tohto obdobia, leží hneď pri hlavnej ceste, zatiaľ čo k Torre d’en Galmes, najlepšie zachovanej dedine so svätyňami, sme museli putovať po úzkej cestičke až na juhovýchod ostrova. Pri vchode do väčšiny areálov nájdete búdky na predaj lístkov, ale často boli zatvorené a žiadna tabuľka nezakazovala návštevu areálu ani neurčovala otvárací čas.

Letovisko Binibeca: Architektúra malých apartmánov bola inšpirovaná miestnymi rybárskymi domčekmi.
Zdroj: JIŘÍ PALENIČEK

Prechádzame najprv okolo hrobov v stavbách pripomínajúcich stan či loď hore dnom. Talayoty, podľa ktorých toto pozoruhodné obdobie menorskej histórie dostalo pomenovanie, sú duté či neduté stavby spoločenského či iného, nie príliš jasného významu. Pripomínajú hromady kameňov vysoké niekoľko metrov, zarastené trávou. Tie neduté mali miestnosť pristavanú na vrchole.  Najvýraznejšími stavbami boli taule - svätyne. Ide o vysoké kamenné stély s plochým kameňom do tvaru obrovského T položeným naprieč. Pri niektorých sa našli pozostatky zvieracích obetí, čo naznačuje ich účel. Oveľa krajšie je iné vysvetlenie - stará legenda o obroch, ktorí na ostrove žili pred potopou a kamenné dosky im slúžili ako stôl na ich hostiny.

Keď sme z Menorky odchádzali, ľutovali sme, že sme si na ňu nenechali o pár dní viac času. Zostalo ešte veľa nepreskúmaných pláží a prešli sme len niekoľko krátkych úsekov GR 223. Prekvapivo nie je to ľahký rovinatý trek, ale neustále výstupy na nevysoké pobrežné útesy a klesania k zátokám. GR 223 sa hovorí Cami de Cavalls, Cesta koní, pretože bola vybudovaná v 14. storočí storočí pre jazdcov na koňoch, aby mohli lepšie chrániť ostrov strategicky umiestnený pred útočníkmi.

Na prelome 17. a 18. storočia cesta zanikla a pre turistov ju obnovili až v dvadsiatom storočí, preto nemá veľa spoločného s pohodlnou cestou pre kone, ktorou kedysi bola. Má však výhodu, že k nej vedú asfaltové aj prašné cesty, po ktorých premávajú miestne taxíky. Kto má rád pohodlie a trochu viac peňazí, môže bývať pod pevnou strechou a každý deň sa dať na svoj úsek treku doviezť a večer z ďalšieho bodu odviezť.