Zapadnutý vidiek s pastiermi oviec, ktorí pomaly kráčajú pozdĺž vysokokvalitných ciest všetkých kategórií vybudovaných za podpory EÚ. Opustené staré železničné trate premenené na zaujímavé cyklo trasy výstižne nazvané Vias verdes - Zelené cesty. Špeciálne dobytčie cesty s historickým názvom Cañada real galiana pripomínajú význam pastierstva v minulosti. Štvorpercentná, znížená sadzba DPH, ktorá spolu so vždy čerstvou zeleninou a ovocím robia z nakupovania v miestnych supermercados vyložené potešenie. A Španieli či turisti porušujúci pandemické opatrenia. V pyrenejskej krajine stretávame kuriozity na každom kroku a na juhu, v Andalúzii, hádam ešte o kúsok viac.

Najstaršie

Vyše štyristoročná pínia v andalúzskom meste Mazagon je unikátna svojím tvarom, netvorí klasický dáždnik vysoko nad hlavou návštevníka lesa. Kmeň je len pol metra vysoký a v tejto výške má obvod štyri a pol metra. Potom sa vetví do obdivuhodného prepletenca silných vetiev, z ktorých by každá vydala na samostatný strom.

Curiculum vitae španielskych pínií je zvláštne. Na Pyreneje sa podľa všetkého dostali v rámci výmenného obchodu s Feničanmi pred viac ako dvoma tisíckami rokov. Dnes už tak zapadli, že tvoria jedinečný ekosystém. Ale nebolo to vždy tak. Za dnešné lesy vďačí juhozápadná časť španielskeho atlantického pobrežia programu opätovného zalesňovania v 18. storočí a a neskôr počas prvej polovice 20. storočia.

Neďaleko obrovskej pínie stojí štátny hotel Parador Mazagon a pod ním, pod nevysokými hlinenými útesmi, sa tiahne od obzoru k obzoru jedna z mnohých atlantických pláží. Návštevníci sa po nej za odlivu vydávajú k veži Tore del Rio del Oro. „Zlatá rieka“ pritom nebola zlatonosná, názov len odkazuje na to, že tu sladká voda v minulosti naozaj predstavovala poklad. Veža bola súčasť obrany pred útokmi pirátov a na základe príkazu kráľa Filipa II. podobné stavby vyrastali od portugalského Fara až po Gibraltár. Táto je však predsa jedinečná - v dôsledku odplavenia piesku je počas prílivu vo vode.

Stále mladí

Návštevníka zo strednej Európy prekvapí veľký počet prechádzajúcich sa, behajúcich a bicyklujúcich Španielov. Nielen v podvečer, nielen cez víkendy. Stále - skoro ráno, so západom slnka, po daždi, za veterného počasia. „Je to životný štýl udržiavať sa vo forme. Vek je tu braný len ako číslo. Tu vám v štyridsiatich hovoria, že ste mladica! Na vek sa tu pozerá inak,“ vysvetľuje nám galícijská konzulka. „Môj muž Španiel bude mať čoskoro päťdesiat, športuje pravidelne a považuje sa za mládenca!“

Pohybu sa Španieli náruživo venujú aj na tisícoch kilometroch ciest Vias verdes, ktoré vyrástli po celej krajine. Niektoré sú len pár kilometrov dlhé, ale najdlhšia meria až 190 kilometrov. Ďalším lákadlom pre cyklistov je 117 upravených bývalých železničných tratí. Obvykle vedú krajinou bez iných komunikácií, zákaz pohybovať sa po nich platí dokonca aj pre mopedy. Osobitným zážitkom sú dlhé staré tunely, na ktorých osvetlenie sa využíva solárna energia a zapína sa na fotobunku. Ak k tomu prirátame väčšinou opustené železničné stanice, miesta na piknik a stovky štýlových ubytovní či reštaurácií, Zelenú cestu by žiadny športovec na návšteve Španielska nemal vynechať.

Pohyb, aj keď trochu iný, je so Španielskom spätý aj historicky. Počas zimy, keď vo vyšších polohách vo vnútrozemí zvyčajne poriadne mrzne, pastieri prevádzali ovce a kozy do miernejších oblastí na juh do Andalúzie a v lete potom späť do vnútrozemia na chladnejšie zelené pastviny. Celé stáročia takto dvakrát ročne putoval dobytok. Cesty, po ktorých sa zvieratá presúvali, časom dostali aj meno - Cañada real galiana, Dobytčie cesty. Kráľovský výnos Alfonza X. Múdreho z roku 1273 dokonca stanovil, že dôležité ťahy, dlhé najmenej 500 kilometrov, musia mať šírku 72 metrov, ktorú nič nesmie obmedzovať. Takýchto hlavných ťahov bolo desať.

Mekka koní

Aj ďalšie španielske špecifikum je spojené s pohybom: Caballo čiže kôň. Na východ od Mazagona musíte po pár desiatkach kilometrov odbočiť do vnútrozemia, potom cez most v Seville prejsť rieku Guadalquivir a opäť sa vrátiť k moru. Pozdĺž pobrežia to nejde, autá majú zakázaný vstup do národného parku Doñana. Práve vďaka obchádzke sme sa dostali do mimoriadne zaujímavého mestečka El Rocio.

Hoci sa s koňmi stretnete v mnohých španielskych mestách, El Rocio v tomto smere vyniká. Hneď ako zaparkujeme, vedľa nás zastaví džíp s prívesom pre koňa. Sme tu tretíkrát. Rocio zostáva rovnaké, so širokými piesočnatými ulicami, ktoré lemujú dosť špecifické domy - ubytovne pre viac ako sto bratstiev (hermandades), ktoré sa tu na slávnu Romeria el Rocio schádzajú. Púť k tunajšiemu mnohokrát prestavanému kostolu sa koná od roku 1653. Väčšina asi z milióna účastníkov prichádza na koňoch či kočoch.

Nielen pri bare vedľa miestnej samoobsluhy visí výrazná tabuľka Solo Caballeros - Rezervované pre jazdcov. Po cestách bez chodníkov autá jazdia, ako im to vyhovuje, a chodci sa prispôsobujú tomuto chaosu. A koňom. Hladkám beláka, na dotyk jeho ušľachtilá hlava pôsobí veľmi príjemne. Vyťahujem fotoaparát, jazdec s bezchybne naleštenými čižmami sa trochu ostražito pýta: „Na Facebook?“ Prikývnem.

El Rocio je extrakt Andalúzie - školy flamenca, biele domy a vežičky, kone, predajne jazdeckého oblečenia, sexi reklamy na čižmy.

Akoby nebol

Následne sme sa prešmykli Sevillou, ľahko sa dotkli vinárskeho kraja, v ktorom na bielej hlinitej pôde zreje hrozno na sherry, a pristavili sa pri historicky významnom myse Trafalgar, kde v roku 1805 prišiel o život anglický admirál Nelson. Predtým však v poslednej bitke veľkých plachetníc v námornej histórii rozdrvil španielsko-francúzsku flotilu, vďaka čomu Británia na vyše storočia ovládla svetové moria. V Španielsku sa o bitke veľa nedozviete. Piesočnatý mys, lagúny, vlny a maják sú krásne. O bitke však nie je ani zmienka. A od mysu Trafalgar na východ sa postupne začína turistická oblasť, kam sa nielen počas zimy sťahujú obyvatelia chladnejších častí Európy. Almerimar, mestečko ležiace už pri Stredozemnom mori, je jedným z najzápadnejších bodov Andalúzie, kam utekajú za teplom a slniečkom aj obytné autá. Ďalej na západ smerom k Atlantiku zvyčajne nechodia.

Nejazdia sami

Pri prameni neďaleko letoviska Mora nás pod diaľničným mostom zaujal starý obytný Mercedes. Išli sme s fľašami nabrať vodu. „Baf!“ ozval sa hlboký barytón bernardína. K nemu sa pridal dvojhlasný štekot.

Vo veľkom obytnom aute sme našli mladú Nemku. Povedala nám, že necestuje sama, a ukázala na troch psov. Bernardín mal rovnakú národnosť ako ona, jeho dvoch kamarátov pribrala v Portugalsku. Proti foteniu nenamietala - ani ona, ani jej parťáci. Mimochodom, medzi obyvateľmi obytných prívesov je adoptovanie pouličných psov zjavne populárne. Na inom mieste vedľa nás zaparkovali tri prívesy s belgickou, francúzskou a nemeckou poznávacou značkou. Pobehovali okolo nich až piati pouliční krásavci.

Hudobníci

Niekto cestuje so psíkom a niekto s hudbou. Holanďanka Jessica šesť rokov žila a pracovala na Aljaške, potom si doma kúpila neveľký riečny parník. Chvíľu na ňom žila a prevážala turistov, potom ju to prestalo baviť. Pred dvoma rokmi si zohnala dodávku a prispôsobila svojim potrebám. Okrem sedemročného psa Tomyho v nej mala harfu. Harmonika, gitara, dokonca aj menšie bubny, to všetko je rozmerovo do obytného vozidla prijateľné, ale harfa? „No, na niečom sa predsa musím učiť hrať,“ nechápala náš údiv.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Náš ďalší známy Ján sa učiť hrať nemusel, svoje husle ovládal bezchybne. Ale aj na ceste potreboval trénovať. A tak zastavil na opustenom parkovisku, vybral nástroj a začal si pre seba hrať. Miestnym Španielom to zvláštne nepripadalo. Prečo by aj malo, na milé zvláštnosti sú predsa zvyknutí.