Z paluby lietadla sa črtá vzácny obraz - červená ohnivá pustá krajina, z ktorej sa dvíha monolit obrovských rozmerov. Kde sa vzala skalná hora v červenom púštnom strede austrálskeho kontinentu? Dá sa vysvetliť jej prítomnosť prirodzenou vedeckou cestou alebo možno uveriť konšpiračným teóriám, že spadla z neba?

Majestátna skala

Len čo sa ubytujeme v malých chatách v nehostinnej púšti, utekáme si kúpiť moskytiéry. Malé, skoro neviditeľné lietajúce otravy sú tu tento rok premnožené viac ako inokedy. Nenecháme sa však znechutiť a vychutnávame prvé pocity z blízkosti jedného z najväčších pútačov pre turistov v krajine kengúr. Anglický názov Ayers Rock dostal monolit podľa vtedajšieho významného austrálskeho politika sira Henryho Ayersa. Pomenoval ho tak William Gosse, ktorý ako prvý v roku 1873 stál na vrchole skalného obra. Väčšina cestovateľov ho pozná pod domorodým názvom Uluru.

V GALÉRII si pozrite fotografie z okolia mystického Uluru>>

Stojíme pred najväčším skalným monolitom na svete. Pred červenou pieskovcovou horou s obvodom 9,4 kilometra, ktorej vek sa odhaduje takmer na 600 miliónov rokov. Vrcholová plošina leží vo výške 348 metrov, dĺžku má 3,6 a šírku 2,4 kilometra.

Neskutočná veľkolepá a mystikou opradená nádhera, plným právom zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Pritom to, čo vidíme, je len „špička ľadovca“. Vedci predpokladajú, že podstatná časť monolitu leží neuveriteľných päť kilometrov pod zemou.

Tajomstvá a prekliatia

Národný park Uluru-Kata Tjuta patrí pre aborigénov medzi najposvätnejšie miesta. Mystickosť skalného gigantu vzbudzuje u návštevníkov obdiv aj zvedavosť. Sú aj takí, ktorí podľahnú pokušeniu a kúsky skaly si odnesú domov. Napriek zákazu. Podobne ako na väčšine ďalších posvätných miest vo svete, ani tu nie je povolené odnášať si takéto suveníry.   

Nie každému sa táto malá krádež vyplatí. „Mnohí sa vracajú a ukladajú skaly na pôvodné miesto,“ prezradil nám jeden z miestnych obyvateľov. Poverčivejší ľudia zjavne akékoľvek nešťastie, ktoré sa im prihodí, vnímajú ako trest hory za porušenie posvätného zákazu.

Tajomnosť monolitu umocňujú informácie o zmiznutí ľudí v okolí hory. Žeby zmizli v útrobách podzemnej ríše, o ktorej sú domorodci presvedčení, že ju hora ukrýva? V roku 2004 sa v novinách objavila správa, že sa v tejto oblasti stratil Čech Lubomír Genčura, ktorý sa mal zúčastniť na majstrovstvách sveta v lietaní. Z výletu k Uluru sa nikdy viac nevrátil.

Dych mystiky vanie z každého kúta či záhybu monolitu. Podľa tradície dotykom rúk na jednom konkrétnom mieste dostávate zvláštnu energiu. Je len na vás, či tomu uveríte.

Výstup na vrchol posvätnej hory je síce od 19.septembra 2019 zakázaný, cesta nahor je však stále jasne vyznačená. Bohužiaľ, nie je dostatočne bezpečná, pri výstupe zomrelo niekoľko desiatok ľudí. Turisti neraz schádzali z hory dehydratovaní, iní malí úraz.

O Uluru sa dnes stará aborigénsky kmeň Ananguov, jeho príslušníci sa cítia zodpovední za všetko, čo sa na hore stane. Nebolo to však vždy tak. Domorodcom sa podarilo získať územie a skalný monolit späť do svojho vlastníctva až v roku 1985.

Monolit je veľkým lákadlom pre fotografov, pretože mení farbu počas dňa. Autobusy turistov vyrážajú na východ a rovnako na západ slnka. Skoro ráno je hora takmer ružová, postupne počas dňa nadobudne až sýtooranžový nádych, zvýraznený pri západe slnka. Skutočná pastva pre oči. Sekt pri západe slnka a malé bufetové stolíky s občerstvením sú súčasťou ponuky mnohých cestovných kancelárií.

Aborigénske zvyky

Aborigéni prišli na územie Austrálie asi pred viac ako 40-tisíc rokmi, pravdepodobne z Ázie. Do tohto obdobia sa datujú najstaršie nástenné maľby na skalách a stenách jaskýň. 

V blízkosti Uluru vyrážame do ich sídla. V stredisku je zakázané fotiť. Máme možnosť prostredníctvom informačných násteniek a filmu priblížiť si život domorodého obyvateľstva. Ich výrobky majú veľkú umeleckú hodnotu. Priamo na mieste je škola maľovania. Ceny aj najmenších obrázkov sú naozaj vysoké.

Komunita asi 300 aborigénov žije blízko Uluru v starých pôvodných turistických zariadeniach, kde si spravili svoju osadu. Zaujímavé je, že aborigénsky novorodenec je blonďavý. K turistom nebývajú veľmi vľúdni, skôr nedôverčiví, menej komunikatívni a viac uzavretí. Výnimku tvoria tí, ktorí sa zamestnali v turistických centrách, kde predvádzajú svoje tance, rituály, spevy, hru na didgeridoo alebo učia hádzať bumerangom.

V centre Rainforestation sledujeme predstavenia Tjapukai aborigénskeho kmeňa Pamagirriov, neskôr sa učíme hádzať bumerangom. Šikovný lovec nám vysvetľuje princíp hodu. „Používame dva druhy bumerangov. Prvý sa vracia, lovíme ním vtákov. Druhým triafame nohy zvierat, po ten si musím chodiť,“ poučí nás sympatický muž, ktorý sa okrem lovu venuje hudbe.

Trvalo mu deväť rokov, kým sa naučil hrať na dutej trúbe didgeridoo. Dokáže na nej neuveriteľne napodobniť rôzne zvuky a zvieratá. Tieto zvuky prírody vás prenesú do pralesa, k rieke, do blízkosti lesných tvorov. Viac vnímate súznenie domorodého národa s prírodou, v ktorej žili a učili sa pochopiť jej pravidlá, zákony a múdro využívať všetko živé v nej.   

Roky nedôvery

Postoj Aussies, ako si Austrálčania hovoria, k domorodcom je skôr kritický. Podľa nich nevyužili ponúknutú príležitosť na vzdelanie, socializovať sa, zmeniť divý spôsob života. Drogy, alkohol, nezamestnanosť sú dlhodobé problémy asi 600-tisícovej skupiny pôvodného obyvateľstva.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že aborigénom zabrali všetku pôdu a vytlačili ich na okraj spoločnosti. Úsilie bielych o prevýchovu viedlo dokonca údajne k násilnému odoberaniu detí z rodín.

Dnes aborigénom ich pôdu a pozemky opäť vracajú. Podobne ako novozélandskí Maoriovia majú svoje práva, napriek tomu žijú na hranici chudoby. Dodnes sa domorodci a bieli veľmi nemiešajú, ešte stále ich zriedka vidíte zamestnaných v obchodoch, ešte stále majú svoje rituály, svojich šamanov.

V roku 1988 Austrália oslavovala 200 rokov osídlenia kontinentu belochmi. Domorodci sa na veľkolepom ceremoniáli zúčastnili tiež. Kráľovnej Alžbete predviedli slávnostné uvítanie. Za dve storočia prešli vzťahy medzi bielymi a pôvodným obyvateľstvom rôznymi turbulenciami a dodnes sú krehké. Napätie cítiť hlavne mestách, kde sa stretávajú dva odlišné svety a kde je jednoduchší prístup k drogám. Medzi domorodcami je väčšia dojčenská úmrtnosť, nižšia priemerná dĺžka života, nezamestnanosť.

Ale sú aj svetlejšie príklady. Aborigénka Kathy Freemanová zvíťazila v behu na 400 metrov na domácich olympijských hrách v Sydney v roku 2000 a stala sa austrálskou hrdinkou.

Fascinujúca kultúra

Aborigénska kultúra je jedna z najstarších na svete, odhaduje sa, že je až 40-tisíc rokov stará. Jej tradičné praktiky a históriu môžeme sledovať rôznymi spôsobmi. Mýty a legendy maľované na stenách jaskýň aj príbehy ústne podávané z generácie na generáciu sa nazývajú Tjukurrpa, čo by sme mohli preložiť ako Snenie. Kmeň Ananguov používa slovo Tjukurrpa zároveň na opis sily, ktorá spája každého jednotlivca so zemou.

Aborigéni prichádzajú na posvätné miesta, kde prevádzajú obrady a rituály ako prejav prepojenia minulosti s prítomnosťou a budúcnosťou. Snenie obsahuje príbehy stvorenia, keďže sa ľudia vždy snažili porozumieť svetu, jeho vzniku a jeho zákonom. Podľa ich legiend rituály pochádzajú ešte z čias putovania dávnych predkov pustou krajinou
a práve    toto putovanie mýtických ľudí bolo častým námetom malieb. Aj v hore Uluru nájdete množstvo takýchto maľovaných príbehov.

Kresbami sú pokryté jaskynné steny alebo samotné skaly. Pretože na kresbách používali často bodky a čiary, hovorí sa o takzvanom bodkovom umení, typickom pre aborigénov. Ale inšpirovali sa aj prírodou. Napríklad odkopírovali stopy zvierat v púšti a pomocou týchto znakov graficky zobrazovali získané vedomosti a skúsenosti. Zvláštnym typom aborigénskeho umenia je maľovanie tela počas tancov a rituálnych obradov.

Kata Tjuta

Skoro ráno vyrážame opäť k Uluru vynadívať sa na farebné predstavenie východu slnka. Keď sa neskôr posunieme o 50 kilometrov ďalej, sme svedkami ďalšieho prírodného skvostu.   

Masív Kata Tjuta je ešte starší ako Uluru, Jeho vek sa odhaduje na 900 miliónov rokov. Na rozdiel od Uluru má pohorie s rozlohou 24 štvorcových kilometrov žulový charakter a siaha údajne do hĺbky neuveriteľných šesť kilometrov. Kata Tjuta, známa pod názvom Olgas, znamená v miestnom jazyku „veľa hláv“ a  s výškou 546 metrov je vyššia ako Uluru.

Podnikneme krátky trek, ktorý ponúka krásne cesty s neskutočnou prírodnou scenériou púštneho pohoria. Vankúš s charakteristickou aborigénskou maľbou a moskytiéry, bez ktorých by sme v tejto oblasti hlavne tento rok neprežili, si nechávame ako suvenír na pamiatku.

V GALÉRII si pozrite fotografie z okolia mystického Uluru>>

TEXT: MÁRIA KRÍŽOVÁ