Peter Hupka

Prevažne budhistická oblasť Ladak na severozápadnom okraji Indie bola ešte pred dvomi desaťročiami odľahlou a&nbsp;relatívne málo navštevovanou oblasťou. „La-dwags“ - krajina priesmykov - ako sa jej názov z&nbsp;miestneho ladackého jazyka, veľmi blízkeho tibetskému, zvykne prekladať, ležala na&nbsp;jednej z&nbsp;trás historickej Hodvábnej cesty. Kultúrne i&nbsp;nábožensky bolo toto kráľovstvo už od&nbsp;siedmeho storočia úzko späté s&nbsp;Tibetom, po&nbsp;rozpade Tibetskej ríše kooperovalo s&nbsp;dynastiami západného Tibetu.

Významnou rodinnou líniou ladackých kráľov boli Namgyalovci, ktorí tu vládli v&nbsp;rokoch 1460 až 1842. Aj počas tohto obdobia bola oblasť na&nbsp;pomedzí tibetského a&nbsp;stredoázijského vplyvu a&nbsp;často ju pustošili nájazdníci z&nbsp;moslimských štátov Strednej Ázie. V&nbsp;čase vlády Jamyanga Namgyala do&nbsp;oblasti vpadol vládca etnika Balti, Ališér Chán Ančan. Konflikt však ukončila dohoda a&nbsp;spojenie rodov: súčasťou mierovej zmluvy bola svadba Namgyalovej dcéry s&nbsp;Ališér Chánom a,&nbsp;naopak, jedna z&nbsp;moslimských princezien Gyal Chatun sa stala manželkou Jamyanga Namgyala.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-napatie-streche-sveta-mocenske-hry-pomaly-menia-zivot-nadhernej-oblasti-peklo" target="_blank" rel="noopener">Ťažko skúšaná nádhera. FOTO si pozrite v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Niektorí domáci obyvatelia Lehu, tridsaťtisícového správneho centra oblasti, na&nbsp;tieto historické udalosti dodnes spomínajú a&nbsp;uvádzajú ich ako príklad spolužitia a&nbsp;tolerancie či rozumného riešenia konfliktov. Žiadna rovnováha však netrvá večne.

Hoci sa na pozadí aktuálneho diania v oblasti budeme venovať najmä indicko-čínskym vzťahom, na oblasť sa treba dívať komplexnejšie. Svoje spojenectvá i nepriateľstvá tu na rôznych úrovniach zažívajú všetci zainteresovaní a s Pakistanom si tu čínske špičky rozumejú podstatne lepšie než s Indiou. Keď Pakistan v roku 1963 „daroval“ Číne Šaksgamskú dolinu, oba štáty dospeli k dohode o finálnom vedení hranice medzi nimi a&nbsp;bol položený základ na&nbsp;vybudovanie dôležitej karakoramskej diaľnice i&nbsp;istú formu strategického spojenectva. Protichodné názory na&nbsp;himalájsku hranicu medzi Čínou a&nbsp;Indiou aj&nbsp;ich vzájomné vzťahy sa tak stali ešte ťažšie riešiteľnými.

Aksaj Čin je z&nbsp;indického pohľadu súčasťou Ladaku, okupovaná Čínou, podľa čínskeho stanoviska ide o&nbsp;časť ich územia. Vyprahnutá oblasť, ktorej názov v&nbsp;preklade znie „pustatina bielych skál“, mala historický význam len ako tranzitné územie obchodných, ale i&nbsp;strategických ciest. Na&nbsp;rovnakom základe vznikali i&nbsp;spory oň v&nbsp;modernej histórii. Ďalšou komplikáciou je absencia presných historických hraníc na&nbsp;územiach, ktoré často menili vládcu a&nbsp;bývali len sporadicky navštevované. Keď sa k&nbsp;nim pridá množstvo línií nakreslených od&nbsp;stola z&nbsp;čias britských kolonizátorov a&nbsp;nechuť ustúpiť zo svojich pozícií a&nbsp;dospieť ku kompromisu zo strany súčasných mocností, problém sa stáva len ďalším zmrazeným konfliktom s&nbsp;potenciálom ľubovoľnej eskalácie.

Putovať po odľahlých častiach Ladaku nemusí byť práve jednoduché napriek tomu, že z roka na rok sa rozširuje zoznam dolín a&nbsp;obcí, kam sa so špeciálnym povolením môžu vybrať turisti - či už domáci Indovia, alebo zahraniční.

„Tam až nemôžete!“ vysvetľuje nám energicky a dokonca až nahnevane vodič autobusu smerujúci do dedinky Stongstet, najsevernejšej osady v doline rieky Nubra v odľahlej časti severného Ladaku. Na našom povolení získanom v Lehu však jej názov figuruje a rovnaký názor majú vojaci na kontrolnom stanovisku. Zlostný muž nás rezignovane vezie ďalej, no viac s nami neprehovorí. Podobne sa správajú domáci: tu nás ešte nevnímajú ako zdroj potenciálneho zárobku, ale skoro ako votrelcov. V malom obchodíku nám neochotne predajú pár balíkov sušienok a&nbsp;stroho oznámia, že ubytovanie v&nbsp;súkromí v&nbsp;ich dedine nenájdeme.

Zachráni nás milý budhistický láma, ktorý nám dovolí postaviť si stan na&nbsp;nádvorí ich malého chrámu, gompy. Ak cesta k&nbsp;dedinčanom u&nbsp;nás vedie neraz cez farára, tu sa počas nasledujúcich dní spriatelíme s&nbsp;domácimi práve prostredníctvom lámu. Napokon pribudnú i&nbsp;pozvania na&nbsp;prípravu sviatočných obetných pokrmov či na&nbsp;čerstvé kravské mliečko do&nbsp;jednej z&nbsp;domácností. S&nbsp;vidiečanmi debatujeme a&nbsp;chápeme ich nevôľu: so svojím pomalým životným tempom a&nbsp;priam božským pokojom sú nanajvýš spokojní a&nbsp;nemajú záujem o&nbsp;prevalcovanie dediny turistami, tak ako sa to stalo trebárs v&nbsp;neďalekom Diskite či Turtuku.

Keď nás jeden z&nbsp;regionálnych politikov o&nbsp;pár dní ukazuje vidiečanom na&nbsp;dedinskom zhromaždení pri príležitosti turnaja v&nbsp;lukostreľbe ako „predvoj vlny turizmu“ a&nbsp;prihrieva si na našej prítomnosti politickú polievočku, máme až príliš zmiešané pocity. Lúčime sa s ľuďmi zo Stongstetu i prekrásneho kláštora Jarma gompa a my im želáme, aby ich „davy nových hippies“ radšej nikdy neobjavili.

„Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia bol Ladak i&nbsp;samotná Aksaj Čin oblasťou ležiacou na&nbsp;okraji záujmu, najmä z&nbsp;dôvodu absencie infraštruktúry. Keď India zistila, že Číňania stavajú cez toto jej územie novú cestu spájajúcu Tibet s&nbsp;Ujgurskou autonómnou oblasťou Sin-ťiang, medzi oboma štátmi sa zvýšilo napätie. Obojstranné vzťahy boli problematické už po&nbsp;čínskej anexii Tibetu, po&nbsp;ktorej India udelila azyl tibetskému duchovnému vodcovi dalajlámovi. K&nbsp;prvým prestrelkám v&nbsp;oblasti došlo už koncom roka 1959 a&nbsp;konflikt sa naplno rozhorel v&nbsp;roku 1962,“ dozvedáme sa od jedného z obyvateľov mestečka Leh. Čisto pozemný konflikt v drsných vysokohorských podmienkach sa skončil čínskym víťazstvom a za obeť mu padlo približne tritisíc vojakov, väčšinou na indickej strane.

Zaujímavé je, že načasovanie čínskej ofenzívy bolo identické s&nbsp;kubánskou raketovou krízou a&nbsp;je pravdepodobné, že pre vtedajšie napäté vzťahy medzi Sovietskym zväzom a&nbsp;USA India nezískala podporu ani jednej z&nbsp;týchto krajín.

„Himalájska hranica medzi Čínou a&nbsp;Indiou je dlhodobý problém, ktorý je ťažké vyriešiť. Ako-tak sa síce udržuje prímerie na&nbsp;línii aktuálnej kontroly medzi oboma štátmi, no vždy, keď Číňania vycítia neistotu politických špičiek Indie a&nbsp;majú pocit, že máme slabšiu pozíciu, pokúšajú sa z&nbsp;toho vyťažiť a&nbsp;nenápadne posunúť hranicu v&nbsp;Himalájach opäť o&nbsp;kúsok na&nbsp;našu stranu,“ komentuje situáciu jeden z&nbsp;indických vojakov pôsobiacich v&nbsp;Ladaku, s&nbsp;ktorým sme sa zhovárali na&nbsp;brehoch jazera Pangong Tso.

Napriek napätiu sa od&nbsp;ukončenia konfliktu v&nbsp;šesťdesiatych rokoch línia aktuálnej kontroly dodržiavala a&nbsp;občasné menšie provokácie a&nbsp;šarvátky sa obišli bez obetí. Aj vďaka skutočnosti, že bilaterálna dohoda zakazuje nosiť a&nbsp;použiť strelné zbrane v&nbsp;bezprostrednej blízkosti hranice.

Pri vlaňajšej nečakanej eskalácii napätia 15. a 16. júna však udalosti nabrali iný spád: pri potýčke v&nbsp;údolí Galwan spadol zo zrázu a&nbsp;zomrel indický dôstojník. Obe strany privolali posily, ktoré v&nbsp;boji muža proti mužovi použili primitívne, no až príliš účinné zbrane: železné tyče, palice s&nbsp;klincami, kamene a&nbsp;obušky omotané ostnatým drôtom. Po&nbsp;bitke zostalo dvadsať mŕtvych indických vojakov, čínska strana straty nezverejnila, no predpokladá sa, že sú ich viac ako štyri desiatky. Po&nbsp;urovnaní situácie si obe strany vrátili zajatcov, no otázniky do&nbsp;budúcnosti zostali.

Vodné toky Šajok, Nubra, Galwan, ale i&nbsp;jazerá Tso Moriri a&nbsp;Pangong Tso sú regionálnymi skvostmi i&nbsp;pastvou pre oči. Ich hladinami však prechádzajú neviditeľné čiary. Hranica prímeria medzi Indiou a&nbsp;Pakistanom, línia aktuálnej kontroly medzi Indiou a&nbsp;Čínou. Namiesto toho, aby sa dospelo k&nbsp;dohodám a&nbsp;bolo nimi možné prechádzať, sú ostro strážené a&nbsp;susedia ani z&nbsp;jednej strany nemajú šancu sa k&nbsp;sebe dostať. Hoci by stačilo niekoľko krokov, obchádzka môže merať i&nbsp;tisíce kilometrov. Ak pre obštrukcie s&nbsp;cestovnými dokumentmi je vôbec možná.

Ako sa na&nbsp;situáciu dívajú domáci obyvatelia Ladaku? Neustále rastúca prítomnosť armády ich príliš neteší a&nbsp;s&nbsp;nostalgiou spomínajú na&nbsp;staré, oveľa pokojnejšie časy. Indických vojakov, samozrejme, považujú za&nbsp;najprijateľnejšiu voľbu, strach z&nbsp;Číny a&nbsp;Pakistanu je medzi nimi značný.

No je tu i ďalší vnútorný demograficko-kultúrny problém, ktorý sme načrtli už skôr - prisťahovalectvo z Kašmíru a v oblasti silnejúci vplyv islamu, ktorý sa domácim budhistom nepríliš pozdáva. Taký trend nemožno poprieť a od našej prvej návštevy oblasti ešte v roku 1997 sa mnohé zmenilo. Krehká rovnováha a vzájomná tolerancia ustupujú do úzadia a nahrádza ich priebojnosť nových susedov. Ladak je síce významný historický región spätý prioritne s budhistickým učením, no na mape Indie bol až do jesene 2019 súčasťou štátu Džammú a Kašmír. V ňom majú moslimovia viac ako dvojtretinovú väčšinu. Reorganizačný akt vlády, ktorý z Ladaku pred necelým rokom vytvoril iný typ administratívnej jednotky - zväzové teritórium -, zmenil regionálnu mapu, no budhisti tu zostávajú i tak menšinou: k Ladaku totiž patrí i hustejšie obývaný okres Kargil, ležiaci v povodí Indusu na indicko-pakistanskej línii prímeria, ktorý je tradične moslimským regiónom.

„Obávame sa o&nbsp;našu budúcnosť i&nbsp;kultúrne dedičstvo. Do&nbsp;dnešného sveta sa nehodíme, sme pokojní, mierumilovní, málo priebojní. A&nbsp;možno o&nbsp;pár dekád túto oblasť nespoznáte. Je mi z&nbsp;toho smutno!“ vyznáva sa nám jeden z&nbsp;Ladačanov, sympatický štyridsiatnik Tenzin. Pri rozhovore s&nbsp;členmi tunajšej moslimskej komunity sa mnohí netaja názorom na&nbsp;budhistov: „Sú to zlí ľudia, neveria v&nbsp;Boha!“ rezonujú v&nbsp;nás slová jedného z&nbsp;nich, kašmírskeho vodiča indickej armády, s&nbsp;ktorým sme sa kedysi viezli z&nbsp;mesta Kargil. Na&nbsp;takomto základe naozaj ťažko hľadať formy spolužitia medzi susedmi, to je možné len s&nbsp;princípom rovnosti, bez povýšeneckého pohľadu a&nbsp;pri dodržaní starého: Ži a&nbsp;nechaj žiť! Dnes je fakt, že po&nbsp;dedinkách Ladaku postupne pribúdajú mešity a&nbsp;čoraz zriedkavejšie znejú budhistické náboženské piesne. „Podmanivé tóny mantry Namo rátná trájaya, ktoré každodenne hrávali z&nbsp;reproduktorov chrámu Soma gompa v&nbsp;meste Leh, sú dávno minulosťou. Oficiálne pre hlučnosť. „Hukot áut, strojov a&nbsp;napokon ani hlas muezínov z&nbsp;mešít, ktorý zaznieva nad tunajšími ulicami čoraz častejšie, však nikomu nevadí!“ zhodujú sa na&nbsp;zvláštnosti situácie domáci obyvatelia i&nbsp;dlhoroční návštevníci regiónu.

„Ľudská história sa opakuje a&nbsp;silnejší opäť prepisujú dejiny. Ibaže dnes sa o&nbsp;tom už ani nesmie hovoriť,“ konštatuje jeden z&nbsp;našich ladackých priateľov. A&nbsp;neodškriepiteľný fakt je, že z&nbsp;množstva strán, ktoré sa usilujú o&nbsp;posilnenie vplyvu v&nbsp;regióne, ťahajú jeho pôvodní obyvatelia za&nbsp;ten najkratší koniec.

Tyrkysové vody jazera Pangong Tso čerí vietor. Na&nbsp;malých úhľadných políčkach vrcholí žat­va, najdôležitejšia časť roka pre drobných roľníkov. Okolité skalnaté masívy i&nbsp;všetko v&nbsp;tunajšej krajine hýri farbami. Deň pulzuje bielo-modrými snehmi a&nbsp;ľadom, svahmi s&nbsp;množstvom odtieňov hnedej, modrá farba oblohy dopĺňa modré tóny vodnej plochy. Slnečné lúče tu krajine dodávajú úplne iné spektrum tónov, než na&nbsp;aké sme zvyknutí. Sme bližšie k&nbsp;oblohe, vo vyše štvortisícovej nadmorskej výške a&nbsp;v&nbsp;čírom suchom vzduchu. Všetko by to bolo oveľa krajšie, keby sme len vnímali a&nbsp;netúžili vlastniť. Bojovať, rezať, deliť. A&nbsp;chápali svet ako tunajší budhisti, teda tí z&nbsp;nich, ktorých ešte nezlákal svet majetku, pohodlia a&nbsp;moderných technológií. Svet, ktorý vytvára želania a&nbsp;spolu s&nbsp;nimi ich nenaplnenie a&nbsp;smútok: svet ega, zobrazovaného ako nenásytnú zlú bytosť na&nbsp;početných maľbách v&nbsp;tunajších kláštoroch.

Tí hĺbavejší z domácich častejšie premýšľajú. O zmenách okolo nich, o realite, v akej budú vyrastať ich deti. Všetci by radšej žili v šťastí a pokoji. Niektoré zmeny sú však silnejšie než dobrí ľudia nepremýšľajúci v intenciách vypočítavosti a moci. Ktokoľvek napokon zvíťazí, nebude tu večne. A o čokoľvek sa snažíme, bude časom zotreté a rozfúknuté ako farebná mandala. Túžby a snaženia sú konečné, pocit z našich činov nie. Krása tohto miesta spočíva v&nbsp;jeho minimalizme, ktorému by pristal život bez konfliktov a&nbsp;nepreniknuteľných hraníc. Dosiahnutie takéhoto stavu v&nbsp;súčasnosti však pochádza skôr z&nbsp;ríše prianí.

FOTO Napätie na streche sveta: Mocenské hry pomaly menia život v nádhernej oblasti na peklo

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

FOTO Napätie na streche sveta: Mocenské hry pomaly menia život v nádhernej oblasti na peklo

Peter Hupka

Súvisiace články

FOTO Medicína zo Santa Marty: Dušu vám očistí nádherná príroda, ale aj jed z amazonských žiab!

Recepty na šťastie: Zábery, ktoré vám odhalia neznáme Provensalsko

FOTO Príbehy z Álp: 20 fotografií, ktoré vám odhalia skryté čaro severného Talianska

Pod Araratom: 19 fotografií, ktorá vám odhalia skutočné Arménsko!

Umelé hranice, falzifikovanie histórie, devastácia pamiatok: Aj o tom je Náhorný Karabach

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás