Prevažne budhistická oblasť Ladak na severozápadnom okraji Indie bola ešte pred dvomi desaťročiami odľahlou a relatívne málo navštevovanou oblasťou. „La-dwags“ - krajina priesmykov - ako sa jej názov z miestneho ladackého jazyka, veľmi blízkeho tibetskému, zvykne prekladať, ležala na jednej z trás historickej Hodvábnej cesty. Kultúrne i nábožensky bolo toto kráľovstvo už od siedmeho storočia úzko späté s Tibetom, po rozpade Tibetskej ríše kooperovalo s dynastiami západného Tibetu.

Na hranici kultúr

Významnou rodinnou líniou ladackých kráľov boli Namgyalovci, ktorí tu vládli v rokoch 1460 až 1842. Aj počas tohto obdobia bola oblasť na pomedzí tibetského a stredoázijského vplyvu a často ju pustošili nájazdníci z moslimských štátov Strednej Ázie. V čase vlády Jamyanga Namgyala do oblasti vpadol vládca etnika Balti, Ališér Chán Ančan. Konflikt však ukončila dohoda a spojenie rodov: súčasťou mierovej zmluvy bola svadba Namgyalovej dcéry s Ališér Chánom a, naopak, jedna z moslimských princezien Gyal Chatun sa stala manželkou Jamyanga Namgyala.

Ťažko skúšaná nádhera. FOTO si pozrite v GALÉRII>>

Niektorí domáci obyvatelia Lehu, tridsaťtisícového správneho centra oblasti, na tieto historické udalosti dodnes spomínajú a uvádzajú ich ako príklad spolužitia a tolerancie či rozumného riešenia konfliktov. Žiadna rovnováha však netrvá večne.

Pustatina bielych skál

Hoci sa na pozadí aktuálneho diania v oblasti budeme venovať najmä indicko-čínskym vzťahom, na oblasť sa treba dívať komplexnejšie. Svoje spojenectvá i nepriateľstvá tu na rôznych úrovniach zažívajú všetci zainteresovaní a s Pakistanom si tu čínske špičky rozumejú podstatne lepšie než s Indiou. Keď Pakistan v roku 1963 „daroval“ Číne Šaksgamskú dolinu, oba štáty dospeli k dohode o finálnom vedení hranice medzi nimi a bol položený základ na vybudovanie dôležitej karakoramskej diaľnice i istú formu strategického spojenectva. Protichodné názory na himalájsku hranicu medzi Čínou a Indiou aj ich vzájomné vzťahy sa tak stali ešte ťažšie riešiteľnými.

Aksaj Čin je z indického pohľadu súčasťou Ladaku, okupovaná Čínou, podľa čínskeho stanoviska ide o časť ich územia. Vyprahnutá oblasť, ktorej názov v preklade znie „pustatina bielych skál“, mala historický význam len ako tranzitné územie obchodných, ale i strategických ciest. Na rovnakom základe vznikali i spory oň v modernej histórii. Ďalšou komplikáciou je absencia presných historických hraníc na územiach, ktoré často menili vládcu a bývali len sporadicky navštevované. Keď sa k nim pridá množstvo línií nakreslených od stola z čias britských kolonizátorov a nechuť ustúpiť zo svojich pozícií a dospieť ku kompromisu zo strany súčasných mocností, problém sa stáva len ďalším zmrazeným konfliktom s potenciálom ľubovoľnej eskalácie.

Tu vás nechceme!

Putovať po odľahlých častiach Ladaku nemusí byť práve jednoduché napriek tomu, že z roka na rok sa rozširuje zoznam dolín a obcí, kam sa so špeciálnym povolením môžu vybrať turisti - či už domáci Indovia, alebo zahraniční.

„Tam až nemôžete!“ vysvetľuje nám energicky a dokonca až nahnevane vodič autobusu smerujúci do dedinky Stongstet, najsevernejšej osady v doline rieky Nubra v odľahlej časti severného Ladaku. Na našom povolení získanom v Lehu však jej názov figuruje a rovnaký názor majú vojaci na kontrolnom stanovisku. Zlostný muž nás rezignovane vezie ďalej, no viac s nami neprehovorí. Podobne sa správajú domáci: tu nás ešte nevnímajú ako zdroj potenciálneho zárobku, ale skoro ako votrelcov. V malom obchodíku nám neochotne predajú pár balíkov sušienok a stroho oznámia, že ubytovanie v súkromí v ich dedine nenájdeme.

Zachráni nás milý budhistický láma, ktorý nám dovolí postaviť si stan na nádvorí ich malého chrámu, gompy. Ak cesta k dedinčanom u nás vedie neraz cez farára, tu sa počas nasledujúcich dní spriatelíme s domácimi práve prostredníctvom lámu. Napokon pribudnú i pozvania na prípravu sviatočných obetných pokrmov či na čerstvé kravské mliečko do jednej z domácností. S vidiečanmi debatujeme a chápeme ich nevôľu: so svojím pomalým životným tempom a priam božským pokojom sú nanajvýš spokojní a nemajú záujem o prevalcovanie dediny turistami, tak ako sa to stalo trebárs v neďalekom Diskite či Turtuku.

Keď nás jeden z regionálnych politikov o pár dní ukazuje vidiečanom na dedinskom zhromaždení pri príležitosti turnaja v lukostreľbe ako „predvoj vlny turizmu“ a prihrieva
si na našej prítomnosti politickú polievočku, máme až príliš zmiešané pocity. Lúčime sa s ľuďmi zo Stongstetu i prekrásneho kláštora Jarma gompa a my im želáme, aby ich „davy nových hippies“ radšej nikdy neobjavili.

Všetko sa začalo cestou

„Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia bol Ladak i samotná Aksaj Čin oblasťou ležiacou na okraji záujmu, najmä z dôvodu absencie infraštruktúry. Keď India zistila, že Číňania stavajú cez toto jej územie novú cestu spájajúcu Tibet s Ujgurskou autonómnou oblasťou Sin-ťiang, medzi oboma štátmi sa zvýšilo napätie. Obojstranné vzťahy boli problematické už po čínskej anexii Tibetu, po ktorej India udelila azyl tibetskému duchovnému vodcovi dalajlámovi. K prvým prestrelkám v oblasti došlo už koncom roka 1959 a konflikt sa naplno rozhorel v roku 1962,“ dozvedáme sa od jedného z obyvateľov mestečka Leh. Čisto pozemný konflikt v drsných vysokohorských podmienkach sa skončil čínskym víťazstvom a za obeť mu padlo približne tritisíc vojakov, väčšinou na indickej strane.

Zaujímavé je, že načasovanie čínskej ofenzívy bolo identické s kubánskou raketovou krízou a je pravdepodobné, že pre vtedajšie napäté vzťahy medzi Sovietskym zväzom a USA India nezískala podporu ani jednej z týchto krajín.

Ťažko skúšaná nádhera. FOTO si pozrite v GALÉRII>>

„Himalájska hranica medzi Čínou a Indiou je dlhodobý problém, ktorý je ťažké vyriešiť. Ako-tak sa síce udržuje prímerie na línii aktuálnej kontroly medzi oboma štátmi, no vždy, keď Číňania vycítia neistotu politických špičiek Indie a majú pocit, že máme slabšiu pozíciu, pokúšajú sa z toho vyťažiť a nenápadne posunúť hranicu v Himalájach opäť o kúsok na našu stranu,“ komentuje situáciu jeden z indických vojakov pôsobiacich v Ladaku, s ktorým sme sa zhovárali na brehoch jazera Pangong Tso.

Ako v praveku

Napriek napätiu sa od ukončenia konfliktu v šesťdesiatych rokoch línia aktuálnej kontroly dodržiavala a občasné menšie provokácie a šarvátky sa obišli bez obetí. Aj vďaka skutočnosti, že bilaterálna dohoda zakazuje nosiť a použiť strelné zbrane v bezprostrednej blízkosti hranice.

Pri vlaňajšej nečakanej eskalácii napätia 15. a 16. júna však udalosti nabrali iný spád: pri potýčke v údolí Galwan spadol zo zrázu a zomrel indický dôstojník. Obe strany privolali posily, ktoré v boji muža proti mužovi použili primitívne, no až príliš účinné zbrane: železné tyče, palice s klincami, kamene a obušky omotané ostnatým drôtom. Po bitke zostalo dvadsať mŕtvych indických vojakov, čínska strana straty nezverejnila, no predpokladá sa, že sú ich viac ako štyri desiatky. Po urovnaní situácie si obe strany vrátili zajatcov, no otázniky do budúcnosti zostali.

Neviditeľné čiary

Vodné toky Šajok, Nubra, Galwan, ale i jazerá Tso Moriri a Pangong Tso sú regionálnymi skvostmi i pastvou pre oči. Ich hladinami však prechádzajú neviditeľné čiary. Hranica prímeria medzi Indiou a Pakistanom, línia aktuálnej kontroly medzi Indiou a Čínou. Namiesto toho, aby sa dospelo k dohodám a bolo nimi možné prechádzať, sú ostro strážené a susedia ani z jednej strany nemajú šancu sa k sebe dostať. Hoci by stačilo niekoľko krokov, obchádzka môže merať i tisíce kilometrov. Ak pre obštrukcie s cestovnými dokumentmi je vôbec možná.

Ako sa na situáciu dívajú domáci obyvatelia Ladaku? Neustále rastúca prítomnosť armády ich príliš neteší a s nostalgiou spomínajú na staré, oveľa pokojnejšie časy. Indických vojakov, samozrejme, považujú za najprijateľnejšiu voľbu, strach z Číny a Pakistanu je medzi nimi značný.

No je tu i ďalší vnútorný demograficko-kultúrny problém, ktorý sme načrtli už skôr - prisťahovalectvo z Kašmíru a v oblasti silnejúci vplyv islamu, ktorý sa domácim budhistom nepríliš pozdáva. Taký trend nemožno poprieť a od našej prvej návštevy oblasti ešte v roku 1997 sa mnohé zmenilo. Krehká rovnováha a vzájomná tolerancia ustupujú do úzadia a nahrádza ich priebojnosť nových susedov. Ladak je síce významný historický región spätý prioritne s budhistickým učením, no na mape Indie bol až do jesene 2019 súčasťou štátu Džammú a Kašmír. V ňom majú moslimovia viac ako dvojtretinovú väčšinu. Reorganizačný akt vlády, ktorý z Ladaku pred necelým rokom vytvoril iný typ administratívnej jednotky - zväzové teritórium -, zmenil regionálnu mapu, no budhisti tu zostávajú i tak menšinou: k Ladaku totiž patrí i hustejšie obývaný okres Kargil, ležiaci v povodí Indusu na indicko-pakistanskej línii prímeria, ktorý je tradične moslimským regiónom.

„Obávame sa o našu budúcnosť i kultúrne dedičstvo. Do dnešného sveta sa nehodíme, sme pokojní, mierumilovní, málo priebojní. A možno o pár dekád túto oblasť nespoznáte. Je mi z toho smutno!“ vyznáva sa nám jeden z Ladačanov, sympatický štyridsiatnik Tenzin. Pri rozhovore s členmi tunajšej moslimskej komunity sa mnohí netaja názorom na budhistov: „Sú to zlí ľudia, neveria v Boha!“ rezonujú v nás slová jedného z nich, kašmírskeho vodiča indickej armády, s ktorým sme sa kedysi viezli z mesta Kargil. Na takomto základe naozaj ťažko hľadať formy spolužitia medzi susedmi, to je možné len s princípom rovnosti, bez povýšeneckého pohľadu a pri dodržaní starého: Ži a nechaj žiť! Dnes je fakt, že po dedinkách Ladaku postupne pribúdajú mešity a čoraz zriedkavejšie znejú budhistické náboženské piesne. „Podmanivé tóny mantry Namo rátná trájaya, ktoré každodenne hrávali z reproduktorov chrámu Soma gompa v meste Leh, sú dávno minulosťou. Oficiálne pre hlučnosť. „Hukot áut, strojov a napokon ani hlas muezínov z mešít, ktorý zaznieva nad tunajšími ulicami čoraz častejšie, však nikomu nevadí!“ zhodujú sa na zvláštnosti situácie domáci obyvatelia i dlhoroční návštevníci regiónu.

„Ľudská história sa opakuje a silnejší opäť prepisujú dejiny. Ibaže dnes sa o tom už ani nesmie hovoriť,“ konštatuje jeden z našich ladackých priateľov. A neodškriepiteľný fakt je, že z množstva strán, ktoré sa usilujú o posilnenie vplyvu v regióne, ťahajú jeho pôvodní obyvatelia za ten najkratší koniec.

Svet ako mandala

Tyrkysové vody jazera Pangong Tso čerí vietor. Na malých úhľadných políčkach vrcholí žat­va, najdôležitejšia časť roka pre drobných roľníkov. Okolité skalnaté masívy i všetko v tunajšej krajine hýri farbami. Deň pulzuje bielo-modrými snehmi a ľadom, svahmi s množstvom odtieňov hnedej, modrá farba oblohy dopĺňa modré tóny vodnej plochy. Slnečné lúče tu krajine dodávajú úplne iné spektrum tónov, než na aké sme zvyknutí. Sme bližšie k oblohe, vo vyše štvortisícovej nadmorskej výške a v čírom suchom vzduchu. Všetko by to bolo oveľa krajšie, keby sme len vnímali a netúžili vlastniť. Bojovať, rezať, deliť. A chápali svet ako tunajší budhisti, teda tí z nich, ktorých ešte nezlákal svet majetku, pohodlia a moderných technológií. Svet, ktorý vytvára želania a spolu s nimi ich nenaplnenie a smútok: svet ega, zobrazovaného ako nenásytnú zlú bytosť na početných maľbách v tunajších kláštoroch.

Tí hĺbavejší z domácich častejšie premýšľajú. O zmenách okolo nich, o realite, v akej budú vyrastať ich deti. Všetci by radšej žili v šťastí a pokoji. Niektoré zmeny sú však silnejšie než dobrí ľudia nepremýšľajúci v intenciách vypočítavosti a moci. Ktokoľvek napokon zvíťazí, nebude tu večne. A o čokoľvek sa snažíme, bude časom zotreté a rozfúknuté ako farebná mandala. Túžby a snaženia sú konečné, pocit z našich činov nie. Krása tohto miesta spočíva v jeho minimalizme, ktorému by pristal život bez konfliktov a nepreniknuteľných hraníc. Dosiahnutie takéhoto stavu v súčasnosti však pochádza skôr z ríše prianí.

Ťažko skúšaná nádhera. FOTO si pozrite v GALÉRII>>