Je to ako štokholmský syndróm. To auto sa stále kazí, je nepohodlné a smrdí. No Matej Fabšík a Marián Grofčík, alias Junior, sa predsa vydávajú na ďalšiu a ďalšiu expedíciu na starých Ladách. Musí byť červená a vždy sa volá Vasiľ. K menu jej len pridajú poradové číslo. Na Ladách prešli kusisko Afriky, Ázie a Európy. Púšte aj Himaláje. Hovoria, že cestujú „na žobráka“. Keď im v Teheráne ukradli Ladu so všetkými vecami, zistili, že toho ani tak veľa nepotrebujú. Jednoducho punk. O svojich zážitkoch nakrútili film Lada svetom a napísali knihy Na Žiguli cez Himaláje a Ako si nechať ukradnúť auto v Teheráne.

Lyže na streche

Matej s Juniorom si raz povedali, že potrebujú lacné auto, ktoré môžu zničiť. Boli ešte študenti a keď dali dokopy všetky úspory, nazbierali dvesto eur. Niekde na Kysuciach za to kúpili staré Žiguli. A mohli začať cestovať.   

Najprv zamierili do Kyjeva a na Balkán. Vasiľ 1 sa osvedčil a bolo načase vyraziť ďalej. Na cestovanie v Lade si vymysleli vlastný štýl. „Snažíme sa čo najrýchlejšie prejsť nejakú trasu. Po ceste si vytýčime niekoľko zaujímavých vecí, ktoré chceme zažiť. Napríklad výzvy pre auto ako extrémna cesta v horách, púšť, územie sporné z politickej stránky. Potom jednoducho ideme za zážitkami. Stretávame náhodných ľudí, zažívame náhodné situácie,“ vysvetľuje Matej.

Staré Lady pred cestou nijako špeciálne neupravujú. „Raz sme zväčšili popolník. Keď bol s nami kameraman, mal požiadavku točiť zo strechy. Mechanik vyrezal do strechy dieru a urobil poklop. Jeho nevýhodou bolo, že dovnútra tieklo. Potom sme dopredu na kapotu nainštalovali vodovodnú batériu. Je to výhodné na upútanie pozornosti, hlavne na colnici alebo pri policajnej kontrole. Keď vás policajt ide kontrolovať, hneď zabrúsi k tomu, čo je najdivnejšie. V tomto prípade to bola vodovodná batéria vpredu na aute.“ Na tento účel vezú na streche lyže. Keď v púšti stretnete policajta, určite nebude kontrolovať pasy, ale začne sa pýtať, načo sú vám lyže. „Vtedy rozohráme rozhovor na tému lyže. Povieme, že sme olympijskí lyžiari alebo že ideme niekam na sústredenie. Ale raz sme na Sahare na pieskových dunách naozaj lyžovali. Tie lyže však slúžia hlavne na vyvolanie podivnej situácie.“

Ukradnuté auto

Aký okruh sa dá Ladou spraviť za mesiac? Cez Balkán do Turecka, Iránu a cez Turkménsko, Uzbekistan, Kazachstan, Rusko a pobaltské krajiny domov. K tejto expedícii sa pridal Tomáš Kučírek. „Vždy berieme so sebou jedného až iks ľudí, ktorí sú ochotní s nami ísť. Väčšinou nikto nejde dvakrát,“smeje sa Junior.

Expedícia mala v Iráne štyri hlavné ciele: jazdiť po soľnom jazere, prejsť hory na hranici s Irakom, dostať sa pod najväčšiu iránsku vyhasnutú sopku Damavand a prejsť až do Turkménska. V Iráne boli prvýkrát konfrontovaní s odlišnou kultúrou. Porušovali dosť pravidiel, tak sa na nich lepili rôzne policajné zložky a vznikali z toho zaujímavé situácie. Napríklad akože náhodné stretnutia a pozvania trebárs do kabinetu na vysokej škole, kde im kládli otázky podľa ich vízových formulárov. No najzaujímavejšie stretnutie prišlo potom.

FOTO ako to vyzerá na cestách po svete na Žiguli nájdete v GALÉRII >>

„S nožmi v rukách nás požiadali, aby sme opustili auto, a my sme im vyhoveli,“ opisuje Junior. „Takže to bol výmenný obchod: oni nám nezabodli nôž do brucha a my sme im nechali auto.“ Chalani zostali stáť na ulici len v tom, čo mali na sebe. Našťastie, pasy a peniaze nosia v tenkých kapsičkách na páse.

Prichýlili ich na slovenskej ambasáde a začal sa kolotoč výsluchov na polícii. „Platia tam určité pravidlá. Nemalo by sa kradnúť, hlavne nie počas ramadánu a už vôbec nie od turistov,“hovorí Matej. „Sľúbili nám, že urobia maximum pre to, aby sme auto dostali späť. A za tri dni volali, že sa našlo.“Zlodeji však boli podrobní. Ukradli všetko vrátane náhradných žiaroviek. No expedícia musela pokračovať. O 24 hodín už Vasiľ prechádzal hranicu do Turkménska. „Vďaka krádeži sme zistili, že sa zaobídeme bez veľkej výbavy. Stačia dve súpravy oblečenia, zubná kefka a spací vak alebo deka. Odvtedy chodíme sporo vybavení a voláme to cestovanie na žobráka. Keď nemáš žiadne veci, nemôžu ti nič ukradnúť. Taký zanedbaný sa cítiš slobodný,“ konštatuje Junior. V samoobsluhe si zohnali kartónové škatule a na trhu kúpili deky po štyri eurá. Spávajú väčšinou nadivoko. „Iba vypadneme z auta a spíme vedľa neho. V hoteli sme boli párkrát. V Iráne sme museli odmietať pozvania od miestnych. Sú takí pohostinní, že by bolo veľmi neslušné ráno zdrhnúť. Mali by ste sa u nich zdržať niekoľko dní a oni zavolajú celú širšiu rodinu. My sme nemali toľko času.“

Spasiba, sabaka!

Po rusky ovládali členovia expedície len tri slová: spasiba, sabaka a mužčina. Vystačili si. „S políciou a colníkmi v postsovietskych republikách hovoríme v kuse, simulovanou ruštinou, rozhadzujeme rukami a snažíme sa byť rázni. Preberáme na seba autoritatívnu časť rozhovoru. Oni sú z toho poplašení. Keď je najhoršie, rozdávame cigarety,“ vysvetľuje Junior. Raz takto strávili dvanásť hodín na ruských hraniciach, lebo ne­chceli dať ako úplatok poslednú plechovku českého piva. „Máme svoje zásady. Potom sme ho vypili a bolo hnusné, lebo bolo teplé.“ Inokedy v Afrike na hranici medzi Mauritániou a Senegalom držali dvadsaťštyri hodín protestnú hladovku, lebo senegalskí colníci si za vjazd do krajiny pýtali štyristo dolárov. Tu však cigarety situáciu nevyriešili a nakoniec to museli zaplatiť.

Trasa afrického tripu viedla zo Slovenska do Libérie. Pôvodne sa výprava chcela dostať až do Pobrežia Slonoviny, no pre epidémiu eboly boli hranice zatvorené. Chalani zmenili štýl cestovania: chceli sa dostať čo najďalej od domu, auto tam predať a vrátiť sa lietadlom. Na Ladu v Libérii naozaj našli kupca. Ešte na tom aj zarobili. Zaplatil im o päťdesiat dolárov viac, než za auto dali oni.

K expedícii sa pridal Andrej Berešík. Cesty a celkovo životná úroveň ľudí sa smerom na juh neustále zhoršovali. Cesty boli výrazne horšie ako čokoľvek v Európe. Cez džungľu Lada prešla za deň niekedy len dvadsať kilometrov. Výhodou bolo aspoň to, že niet kam zablúdiť. Hlavný ťah západnou Afrikou je len jeden.

Po ceste chceli zažiť dve veci: Saharu s pieskovými dunami v Maroku a Dakar v Senegale - podľa slávnych pretekov Paríž - Dakar, ktoré sa kedysi jazdili. Samozrejme, zažili oveľa viac. Veľa peňazí rozdali na úplatkoch, lebo beloch na vlastnom aute z Európy má v očiach miestnych kapitál. Hoci je to Lada stará viac ako tridsať rokov.

„Libéria bola to najhoršie, čo som kedy videl,“konštatuje Matúš. „Situácia je tam veľmi nebezpečná, chudobné štvrte nazývané slumy sú plné ľudí, ktorí boli ešte pred pár rokmi detskými zabijakmi.“Junior dodáva, že na uliciach cítil pochmúrnosť. Keby sa mal niekam vrátiť, bola by to Gui­nea s jej krásnou prírodou a bez turistov.

Nulová možnosť pomoci

Keď mali chalani len dva týž­dne dovolenky, chceli vyskúšať, kam sa až dokážu za štrnásť dní dostať. Pichli do mapy kružidlo a vyšlo Mongolsko. „Vytvorili sme neoficiálny svetový rekord a sami sme si ho uznali - za päť dní sme prešli šesťtisíc kilometrov na mongolské hranice,“ smejú sa. „Vytvorili sme aplikáciu, v ktorej mohli ľudia sledovať, ako rýchlo ideme.“

Mongolsko je riedko osídlené. Mestá sú od seba vzdialené stovky kilometrov a medzi nimi stretnete iba nomádskych pastierov. Nie je tam ani mobilný signál. Znamená to nulovú možnosť pomoci a autoservisu. Čo je dosť riskantné, ak vezmeme do úvahy, že Lada sa kazí minimálne raz denne. Cesty boli navyše štrkové a problematické. Pre tím bolo najväčšou výzvou dostať sa do Ulanbátaru a nerozbiť po ceste auto.

FOTO ako to vyzerá na cestách po svete na Žiguli nájdete v GALÉRII >>

„S pastiermi sme si nerozumeli. Niektorí vedeli po rusky, ale naša ruština na to nestačila. Boli pohostinní a milí. Žijú uprostred ničoho, takže si vážia každý kontakt. Zistili sme, že im stačí, keď sa na nás mohli pozerať. Rozložili sme si kemp a začali variť jedlo, keď vtom prišli štyria pastieri, posadili sa a šesť hodín nás pozorovali,“ hovorí Matúš.

Nakoniec do Ulanbátaru dorazili šťastne a dokonca našli Slovákov, ktorí si chceli vyskúšať podobný trip, ale opačným smerom. Tí Vasiľa priviezli naspäť na Slovensko. Už neexistuje. Bol v takom zlom stave, že ho museli zošrotovať.

Pod dohľadom

Pred ďalšou cestou si povedali, že by z nej mali urobiť čo najlepší výstup. Knihu a film. Na expedíciu si vyčlenili dva mesiace. Plán bol Bangkok. Cez Tadžikistan, Čínu, Pakistan, Indiu, Himaláje a Nepál a Mjanmarsko až do Thajska. Tentoraz išli Vasiľovia dvaja a viezli šiestich dobrodruhov. Okrem Matúša a Juniora išiel Branislav Luha, zabávač partie, kameraman Michal Fulier, Lukáš Kováčik, ktorý mal byť hlavným mechanikom, hoci v skutočnosti je mechanik bicyklov, a Tomáš Vilček. Ten mal za úlohu zásobovať všetkých jedlom. Čo bolo kľúčové, lebo sýta posádka je šťastná posádka.

Len štvordňový prejazd Čínou stál štyritisíc eur. Na vjazd vlastným autom tam treba splniť veľmi veľa formálnych náležitostí, vybaviť víza a zaplatiť agentúru, ktorá vás bude sprevádzať počas pobytu. „Pravidlá sú striktné. Boli sme v severozápadnej časti Číny, kde žijú Ujgurovia a čínska vláda sa ich snaží kontrolovať. Agentúra nám naplánovala, čo všetko si pôjdeme pozrieť. No nerátali s tým, že naše autá sa päťkrát za deň pokazia. Nalinkovaný plán sme nemohli dodržať. To bola naša satis­fakcia tomu systému.“

Expedícia prešla do Pakistanu. Sever a pohorie Karakoram bolo úchvatné. Dobrí ľudia a jedna z najkrajších ciest sveta, Karakoram Highway. V najvyššom bode vedie vo výške 4 650 metrov a človek sa z nej pozerá na osemtisícovky. „Na juhu sa situácia mení,“ konštatuje Matúš. „Je tam veľa teroristických útokov. Práve keď sme boli v Lahore, vybuchla tam nálož a zabila 47 ľudí.“

Autá bez problémov prešli do Indie jediným hraničným priechodom medzi týmito dvomi krajinami, ktoré sú už desaťročia vo vojnovom stave. Pokračovali smerom do Himalájí. Chceli prekonať najvyššie položenú cestu na svete. Ale v Kašmíre vypukli ozbrojené nepokoje. Úrady zaviedli zákaz vychádzania. Tak sa otočili do Nepálu. Tam išli veľmi zlými cestami a zistili, ako nefunguje navigácia, lebo cesty zakreslené v mapách v realite neexistovali. „Horami vedie iba jedna cesta. Často na nej bývajú zosuvy pôdy a v tom prípade autá čakajú v zápche aj päť dní. My sme mali šťastie, zápcha bola len osemhodinová.“

Lady pokračovali do najdaždivejšieho regiónu na svete, indickej oblasti Čerapundži. „Mali sme šťastie, lebo sme to prežili,“ konštatuje Junior. Obdobie dažďov bolo najhoršie za niekoľko desiatok rokov. Cestu strhla voda. Museli sme ísť obchádzkovou trasou pozdĺž hranice s Bangladéšom. Najhoršia cesta, akou sme kedy šli. Bahno hlboké niekoľko desiatok centimetrov.“ Lady to však zvládli.

Aj v Mjanmarsku musela mať expedícia sprievodcu z ministerstva turizmu. Dokonca museli spať v hoteloch. „Trasu nám nalinkovali. Museli sme si pozrieť turistické zaujímavosti ako najvyššia socha Budhu, najväčšia socha ležiaceho Budhu, Barmské múzeum, ktoré bolo hrozné, novopostavené hlavné mesto, vodopád. Sami sme chodiť nesmeli. Iba večer na pivo do krčmy vedľa hotela. Miestni ľudia boli bezprostrední a na turistov sa pozerali pozitívne.“

Jogurt z Váránasí

Problémy nastali na hranici s Thajskom. Chýbalo im nejaké povolenie na vjazd na vlastných autách, thajská cestovka, ktorá sa oň mala postarať, ho nevybavila. Lady museli zostať na colnom parkovisku. Ale cestovatelia sa odradiť nenechali. Prešli hranicu pešo, odtiaľ sa dali odviezť do Laosu, tam si požičali skútre a spoznávali krajinu. „Jedného dňa sme stretli nejakého dedka, ktorý nás pozval k sebe do záhrady a ukázal nám, že na obed bude veverička. A tam sme pocítili, že to stačí,“ hovorí Junior. „Že tu našu cestu ukončíme. Skútre sme vrátili, vlakom sme sa odviezli do Bangkoku a odtiaľ sme odleteli domov.“ Z cesty vznikol film a kniha Na Žiguli cez Himaláje.

Najvyššie položená cesta sveta, ktorú na ázijskej výprave nemohli absolvovať, nedala Matúšovi a Juniorovi spávať. Tentoraz to však vymysleli inak. Na Faceboo­ku našli človeka, ktorý bol ochotný kúpiť im auto značky PAL, čo je vlastne indická Lada, rovnako vyzerá, šoféruje sa aj sa kazí. Dopredu mu poslali peniaze a k výprave pribudol nový adrenalín. Kúpi to auto? A v akom bude stave?

Auto ich v Bombaji čakalo, no bolo nepojazdné. Po malej oprave sa ho však podarilo naštartovať a dobrodružstvo sa mohlo začať. Z Bombaja zamierili Matúš s Juniorom do Lehu a cestou pri­brali do auta dvoch ďalších členov posádky, Tibora Ďuriša a Honzu Macháčka.

„India je najrozmanitejšia krajina, aká existuje. Sú tam všetky podnebné pásma: more, polopúšte, savany, púšte, mierne dažďové lesy, hory,“ rozpráva Matúš. „Zažili sme najvyššie položenú cestu v Kašmíre, najznečistenejšie miesto na svete, územie uhoľných baní aj Tádž Mahal spoza plota. Zašli sme do Váránasí, kde mŕtvych ľudí spaľujú priamo na brehu Gangy. No necestovali sme tam kvôli nim. Jeden všeobecne známy slovenský cestovateľ nám odporučil, aby sme na tom veľmi posvätnom mieste našli tú a tú uličku a v nej takú a takú jogurtáreň, kde robia veľmi špeciálny jogurt. Máme povedať, nech nám ho neurobia príliš silný. Tak sme si ho tam dali. A zdrogovali sme sa na dva dni.“Hašišový jogurt spôsobil výprave doslova trainspottingový zážitok, ktorý im zostane vrytý v pamäti do smrti. „Len sme sa báli, že to nikdy neprejde.“ 

FOTO ako to vyzerá na cestách po svete na Žiguli nájdete v GALÉRII >>