reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Neštípu, lebo nemajú čím. Žiadny ciciak, zakrpatené nepotrebné ústa... Načo by im aj boli, keď nežerú. Nemajú vyvinutý tráviaci trakt. Energie si priniesli z&nbsp;larválneho štádia presne toľko, koľko potrebujú, aby sa rozmnožili. Ale na to ich príroda vybavila dokonale: nohy, krídla, veľké oči, krátke tykadlá a&nbsp;samčeky majú na&nbsp;konci tela akési dva hromozvody v&nbsp;tvare písmena V, ktoré sa odborne volajú štety. To aby v&nbsp;lufte udržali rovnováhu, keď to budú najviac potrebovať. Na to, čo ich čaká na konci ich trojročného života. Celý čas zahrabané v&nbsp;hlinených chodbičkách pod vodou a&nbsp;nakoniec vzletný záver. Pár hodín života, keď svet patrí len im. Podenky.

„Prvý roj sa tento rok objavil v piatok 14. júna, ale prečo trvalo celý týždeň, kým prišiel druhý, to nevie nikto. S počasím to zrejme nesúvisí. Veď v nedeľu tu fúkal silný vietor, prudko klesol tlak vzduchu, všade okolo boli búrky, dokonca niektoré dediny vytopilo, hoci Tiszafüredu sa vyhli. Napriek tomu sme tu zažili nádherné rojenie podeniek, na Tise sa ich objavili milióny,“ rozpráva Lajos Gál, strážca v Národnom parku Hortobágy. A pokojne dodá, že práve preto sa rozhodli, že ešte aj v pondelok budú robiť výletné plavby po rieke pre tých, ktorí by sa na rojenie tohto hmyzu chceli prísť pozrieť. Krajšími slovami, pre tých, ktorí chcú vidieť, ako Tisa kvitne. Lebo tunajšie podenky sú jedinečné, žijú len tu a volajú ich tiszavirág, kvet Tisy. „Zjavia sa ich tu mračná a rieka naozaj vyzerá, akoby na chvíľu rozkvitla.“

Ešte aj v pondelok... zopakujeme si jeho slová. Takže keby sme prišli v utorok, už neuvidíme nič? Odpoveď je prostá: „Nie.“ Nemáte na výber: buď sa prispôsobíte nadržanému hmyzu, alebo máte smolu. „Ale dnes by sme ešte nejaké vidieť mohli,“ opäť slová, ktoré vás vyvedú z miery. Precestovali ste vyše štyristo kilometrov z Bratislavy cez Budapešť na východ Maďarska a „ešte možno nejaké uvidíte“. Aspoň vidno, kto je tu pánom. Plavíme sa z&nbsp;prístavu Albatrosz umelým kanálom, ktorý vybudovali v&nbsp;70. rokoch minulého storočia, a&nbsp;počúvame, že prehradením Tisy sa pokúsili suché oblasti zabezpečiť vodou, ktorá by sa dala využiť aj na polievanie polí. „V&nbsp;tom čase tiež dúfali, že Balaton bude Maďarsku prinášať valuty a&nbsp;jazero Tisa bude musieť byť dobré pre skromnejších Maďarov. Nakoniec sem chodia tí náročnejší Maďari, ktorí túžia po skutočnom pokoji a&nbsp;oddychu,“ rozpráva Lajos Gál.

Radšej sa veľa nepýtame, lebo čím viac rozpráva, tým pomalšie sa čln šinie dopredu a&nbsp;tým viac komárov sa na nás vrhá. Keď pridá, môžete sa kochať nádhernými pohľadmi na zákutia, ktoré pripomínajú deltu Dunaja. „Áno, jazero Tisza je podobné, len v&nbsp;menšom. Voláme to jazero, ale ono to vlastne nie je jazero, lebo cezeň Tisa preteká.“ A&nbsp;to je ďalší unikát tunajšej prírody. Keď sa dostanete na rieku, vlastne o&nbsp;tom ani neviete. Iba podľa toho, že Lajos skonštatuje: „Tam sú vtáky, tam budú aj podenky.“ Nasmeruje čln k&nbsp;opačnému brehu a&nbsp;my sa modlíme, aby sme „ešte nejaké uvideli“.

„Aha, tu na strome jedného máte. Samček. Práve si vyzlieka nohavice,“ povie a vysvetľuje, že nymfy žijú vo vode tri roky. Aj keď je priemerná hĺbka jazera približne deväť metrov, ony si vyberajú miesta v hĺbke dva až tri metre. Žerú vodné rastliny, povlak z kameňov, všetko, čo sa im do vyrytých chodbičiek naplaví. Preto potrebujú hlinu, v ktorej im chodby nepadnú na hlavu a nepodusia ich. „Ich najväčší nepriateľ je bahno, v ňom neprežijú. Keď na Tise postavili priehrady, spomalili tok vody a brehy sa začali bahnom zanášať. Preto aj u nás podeniek ubúda, hoci ich z celej Európy máme asi najviac. A špecifických, našich kvetov Tisy,“ dodáva.

Rozpráva ďalej, ale trochu pripomína letušku, ktorá vysvetľuje, kde sú núdzové východy a&nbsp;kde záchranné vesty. Teraz je v&nbsp;centre pozornosti samček na strome, ktorý si práve vyzlieka nohavice. Ozýva sa cvakanie fotoaparátu, video tíško nahráva celý proces. Slovom, moderný multifunkčný novinár v&nbsp;akcii. A&nbsp;keď sa samček konečne zbaví nohavíc, ozvú sa radostné výkriky. Podarilo sa! Až potom opäť vnímate strážcove slová, že nymfa sa premení len nakrátko na subimágo, čo je predposledná fáza dospievania hmyzu, a&nbsp;nakoniec sa zvlečie zo svojej starej kože. Jednoduchšie - vyzerá, ako keby vyliezal z&nbsp;priesvitného spacieho vaku. Natešene zamáva krídlami, mal by odletieť, kam ho volá pud. Namiesto toho nešikovne padne na hladinu rieky a&nbsp;v&nbsp;zlomku sekundy mizne v&nbsp;rybej papuli. Nech mu je Tisa ľahká, bol náš prvý!

Nie však posledný. Opodiaľ sa zhromažďujú kŕdle vtákov, poletujú nízko nad hladinou, občas ju rozčerí aj žblnknutie z&nbsp;hĺbky. Presne tam mieri náš čln a&nbsp;presne tam sa hrnú ďalšie člny s&nbsp;natešenými posádkami, ktoré tiež túžia vidieť kvitnutie Tisy. „Každý rok sem v&nbsp;tomto krátkom období štyroch či piatich dní prichádza okolo tisíc ľudí. Výlety loďou k&nbsp;rojacemu sa hmyzu im ponúkame člnmi, ktoré patria národnému parku, my, ale aj viacerí súkromníci. Takže naozaj ťažko povedať, koľko ich bolo. Väčšinou sú to Maďari, často z&nbsp;Budapešti, urobia si výlet, lebo ich to zaujíma. No a&nbsp;sú aj takí, ktorí sú miestni a&nbsp;vôbec netušia, čo to kvitnutie Tisy je. Nezaujíma ich to,“ rozpráva strážca národného parku a&nbsp;my si spomenieme na chlapa v&nbsp;zmenárni peňazí v&nbsp;mestečku Tiszafüred, ktorý to kvitnutie hodnotil len cez zmenené valuty.

Tri roky a pol sekundy: Opodiaľ, lebo ťažko povedať, kde to bolo - všetky brehy sú nádherné, a predsa rovnaké -, je už samčekov oveľa viac. Je štvrť na sedem večer, od chvíle, keď sme objavili nášho prvého samčeka, zožratého rybou, prešlo iba trinásť minút. Desiatky, stovky? Skúste zrátať stádo bĺch! „Desaťtisíce až státisíce,“ hovorí Lajos Gál. „Ale len samčeky. Samičky sa zatiaľ nevyrojili, ešte neprišiel ich čas. Vždy prichádzajú na scénu neskôr, zvyčajne meškajú tak pol hodiny.“ A&nbsp;tak sa nízko nad hladinou preháňajú hore-dole a&nbsp;čakajú, kedy príde ich chvíľa. Keď príde, nebudú džentlmeni. Sotva sa nejaká samička objaví, bude ihneď doslova znásilnená a&nbsp;môže letieť oplodnená ďalej proti prúdu. Má to svoju železnú, stáročiami overenú logiku.

„Keď sa samičky vyroja, už na ne čakajú státisíce samčekov. Ale samičiek je aj tak viac. Preto to príroda zariadila tak, že samček môže oplodniť aj viacero samičiek, a&nbsp;ak nejaká svojmu osudu predsa len ujde, aj tá môže naklásť vajíčka. Ibaže z&nbsp;neoplodnených vajíčok sa môžu vyvinúť zase iba samičky, žiadny samček,“ rozpráva. Nehovoríme o&nbsp;pár vajíčkach, ale o&nbsp;štyroch až piatich tisíckach! Už zostáva len odpovedať na otázku, prečo letia proti prúdu a&nbsp;vyššie než samčeky. „No preto, aby voda odniesla vajíčka presne tam, odkiaľ hmyz vyletel, a&nbsp;aby sa celý cyklus mohol opakovať donekonečna. Ako však vedia, ako vysoko a&nbsp;ako ďaleko proti prúdu zaletieť, keď sa mení smer vetra aj toku, to zatiaľ nezistil nikto, hoci podenky skúma mnoho vedcov. Majú svoje tajomstvá.“ Keď prvý samček dolapí prvú samičku a&nbsp;spária sa vo vzduchu, nestačíme ani zhíknuť. Sekunda? „Pol sekundy,“ zavtipkuje si Lajos. Na toto tie chúdence čakali tri roky?! A&nbsp;potom ich už nečaká nič iné, len smrť.

Čln zmenil smer, plavíme sa asi dva kilometre hore prúdom. Náš sprievodca dostal od iného sprievodcu echo, kde práve videli veľký roj. Treba sa ponáhľať! Veď ľudia na člnoch prišli len preto, aby videli toto prírodné divadlo. Nechcú ich sklamať.&nbsp; Cestou míňame rybárov na brehu a&nbsp;odrazu vám napadne - keby si dali na háčik podenku, určite by niečo chytili! Ryby vyskakujú z&nbsp;vody ako besné, vtáky majú podľa Lajosa Vianoce, tak by sa určite darilo aj rybárom. „Kedysi to naozaj robili, ale už nesmú. Podenky sú chránené. Tak, ako je chránené celé územie tohto národného parku. Tá časť v&nbsp;Tiszafürede, kde práve sme, je síce v&nbsp;nižšom stupni ochrany prírody ako severná časť Národného parku Hortobágy, ale aj tak je tu&nbsp;povolený vlastne iba ekoturizmus. Rybári, kajakári... V&nbsp;jednom z&nbsp;kajakov sme videli Lajosovho syna, ktorý preteká za jeden zo špičkových maďarských klubov v&nbsp;tejto športovej disciplíne. Nuž a&nbsp;potom je tu južná časť národného parku, kde poznajú aj pojem „ničiaci turizmus“ - veľké lode, športy nešetrné k&nbsp;prírode, ako vodné lyžovanie, hlučné zábavy na brehoch...

Poviete si - jeden rybár svet nezmení - a&nbsp;vzápätí si uvedomíte, ako v&nbsp;prírode všetko so všetkým súvisí. Ryby chytajú podenky, rybár ryby... Nie je čas zamýšľať sa. Teraz sa nám pred očami odohrávajú skutočné sexuálne orgie. Tisa práve zakvitla. Lajos sa zase mení na letušku, ktorá poznamenáva niečo o&nbsp;miliónoch kusoch a&nbsp;vy sa nestačíte obzerať. Nemusíte si ani vysiľovať zrak, podenky sú všade, samčeky sa vyzliekajú rovno na člne, niektoré si zvolili za dokonalé miesto vaše tričko alebo nohavice, pristávajú vám na chrbte a&nbsp;ak necupitáte ako baletka, čo sa v&nbsp;člne nedá, určite nejakého zašliapnete. Zostávajú po nich len „priezračné spacáky“ a&nbsp;za člnom pribúdajúce „hromozvody v&nbsp;tvare písmena V“, ktoré sa vrhajú na&nbsp;samičky.

Lajos Gál pokojne kýva hlavou a&nbsp;konštatuje, že toto je dobré rojenie. Nie síce také, aké zažíval ako dieťa alebo aké sa tu odohralo v&nbsp;roku 2006, keď nebolo z&nbsp;jedného brehu vidieť na druhý, ale trochu skromnosti neuškodí. Tisa kvitne! A&nbsp;naozaj tak vyzerá, najmä ak sa pozriete proti zapadajúcemu slnku. Nad riekou sa to hmýri životom. Už len chvíľu.

Živá voda a milióny mŕtvych telíčok

Fotoaparáty cvakajú, možno tých nepodarených fotografií bude nakoniec viac ako podeniek, ale každý sa tvári ako majster sveta. „Aj ja som tu už za tie roky urobil tisíce snímok, ale dobré asi len dve. A nikdy sa mi nepodarilo zachytiť moment, ako podenka mizne v papuli ryby,“ povie smutne, ale neľutujeme ho. Človek nemôže mať všetko, on má krásnu prácu. Vraví síce, že kedysi býval na rieke častejšie, pribudlo mu však úradníckej roboty, ale keď je rojenie, je tu každý deň. Tu, na rieke so živou vodou. Chválil ju, aká je čistá, mračil sa, keď sme mu protirečili, že je zelená, mútna, tak nám vysvetlil, že to nie je voda vo vani a že takto vyzerá - živá voda v rieke Tise aj v jazere Tisza v Tiszafürede. Ibaže hneď ako zapadne slnko, budú na živej vode plávať milióny telíčok mŕtvych podeniek. Do rána tu však už nebude ani jedna, ryby a vtáky sa o ne postarajú. Ale v hĺbke dva až tri metre sa práve začína nový život.

FOTO Pikantné lákadlo: Rieka Tisa ponúka najväčšie orgie v strednej Európe!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás