Na vidieku severného Talianska stretnete ľudí, ktorí milujú svoju profesiu. Tešia sa zo svojho diela a každodenné malé momenty šťastia si teraz užívajú viac než kedykoľvek predtým. Život tu pritom plynie relatívne pomaly a pokojne, čo vonkoncom neznamená, že by sa domáci oddávali záhaľke. Len si popri množstve povinností uvedomujú, že všetky činnosti potrebujú svoje vlastné tempo. Tak, aby aj práca mala akýsi vnútorný poriadok a zmysel.
Jedna krajina, tri jazyky
Keď prejdete z Rakúska do severotalianskej provincie Bolzano - Horná Adiža, akoby ste ani neprekročili hranice. Dôvodom je história. Táto autonómna provincia s obyvateľstvom hovoriacim prevažne po nemecky bola pôvodne rakúskym územím. Po porážke Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne ju získalo Taliansko, no Südtirol - Južné Tirolsko - ako oblasť volajú domáci, je súčasťou historického územia Tirolska a nezaprie svoju kultúru, jazyk a obyčaje. Hoci takmer sedemdesiat percent obyvateľov Hornej Adiže rozpráva po nemecky a štvrtina po taliansky, je tu ešte jedna zaujímavá, približne päťpercentná skupina, ktorej rodným jazykom je tirolská rétorománčina, nazývaná dolomitská ladinčina. Jej lokálny názov ladino vznikol skomolením názvu latinčiny a v krajine je uznaná ako regionálny jazyk úradov a škôl. Tirolskou rétorománčinou, ktorá je blízkou príbuznou furlančiny z okolia Udine a švajčiarskej rétorománčiny, sa okrem Bolzana hovorí v provinciách Trento a Belluno.
Voda na lúkach
Ďalšou zvláštnosťou, akú si našinec v oblasti všimne na prvý pohľad, je zavlažovanie trávnatých porastov. Alpské lúky a pasienky, ktoré si akosi podvedome romantizujeme, žijú v dvadsiatom prvom storočí. A podľa toho sa na nich aj hospodári.
Ak sa však rozhliadneme detailnejšie, zistíme, že takéto tvrdenie nie je presné. Podľa viacerých zdrojov má zavlažovanie v Alpách najmenej sedemstoročnú tradíciu a v mierne obmenených formách tu bolo dávno pred príchodom „moderných čias“. Obľúbené bolo najmä na južne orientovaných svahoch, kde sa pre efekt zrážkového tieňa a silné vyparovanie tráve darilo najmenej. Po určitom útlme, ktorý sa začal na počiatku minulého storočia, zažíva hospodárenie na alpských lúkach istú renesanciu a nielen v Hornej Adiži sa stretneme s mnohými aktívnymi zavlažovacími systémami, ktoré dennodenne kropia veľké územia porastené trávou.
FOTO pôvabov severu Talianska nájdete v GALÉRII>>
Menšie úhrny snehových zrážok v zime a nerovnomerné rozdelenie zrážok v lete - dlhšie obdobia sucha a následné prívalové dažde - sú ďalšie dôvody, prečo si pasienky vyžadujú umelé zavlažovanie. Stav, aký je pre poľnohospodárov pomaly nutnosťou, má i viacero kritikov. Patria medzi nich napríklad ornitológovia, ktorí hospodárskemu zavlažovaniu lúk vyčítajú ničenie hniezd s vajíčkami a mláďatami, redukovanie množstva hmyzu, napríklad lúčnych koníkov či mravcov, a ničenie biotopov teplomilných organizmov. Na posúdenie toho, kde nájsť zdravý kompromis, sú tu odborníci. Fakt však je, že ciele nás ľudí a prírody sa nezriedka rôznia.
Pod horou Ortler
Majestátny štít Ortler vysoký 3 905 metrov je jedným z najkrajších vrcholov tejto časti Álp. Tirolské obyvateľstvo ho často tituluje kráľ. König Ortler bol do roku 1919 i najvyšším vrcholom Rakúsko-Uhorska.
Na štít pokrytý ľadovcom ako prvý vystúpil v roku 1804 lovec kamzíkov Josef Pichler. Takýto turisticko-horolezecký počin sa udial doslova „na príkaz“. Výstup z dôvodu cti nariadil sám arcivojvoda Ján Habsbursko-Lotrinský. Silnou motiváciou bola i finančná prémia za výstup. Sprostredkovateľom medzi panovníkom a prvovýstupcom bol salzburský topograf Johannes Nepomuk Gebhard, ktorému dal arcivojvoda za úlohu s pomocou miestnych obyvateľov podmaniť si vrchol.
Keď sa Pichler s priateľom z vrcholu vrátili, Gebhard ich slovám neveril. Neúnavného lovca kamzíkov tak poslal na Ortler ešte dvakrát - v auguste a septembri 1805, raz s veľkou vlajkou a raz s baterkou tak, aby sa z bezpečia doliny mohol o „úspešnosti misie“ presvedčiť.
Svoju úlohu zohral Ortler i počas prvej svetovej vojny pri bojoch medzi Rakúšanmi a Talianmi. Niektorí historici považujú zákopy vybudované v roku 1917 v blízkosti jeho vrcholu za najvyššie umiestnené zákopy vôbec. Táto informácia sa však zrejme týka len dobového rekordu, keďže najvyššie položeným bojiskom sa stal ľadovec Siačen na indicko-pakistanskom pomedzí v konflikte o Kašmír.
Množstvom zákrut smerujeme ďalej od ľadového obra s pohnutou históriou do sedla Passo dello Stelvio, ležiaceho na bode, kde sa cesta v 2 757-metrovej nadmorskej výške dotýka hranice Švajčiarska. Kým v zime je priesmyk pre množstvo snehu a úzku komunikáciu zatvorený, v lete sa tu dá lyžovať na ľadovci pod neďalekým 3 467-metrovým vrcholom Geisterspitze - Punta degli Spiriti.
Na kávu a benzín
Do kedysi chudobného údolia, veľkú časť roka odrezaného od okolitého sveta, kde leží mestečko Livigno, kedysi neviedli žiadne cesty. Až v roku 1952 postavili spojnicu s talianskym Bormiom a o trinásť rokov neskôr tunel Munt La Schera vedúci do Švajčiarska. Takmer z bezvýznamného územia sa stalo známe lyžiarske stredisko, ktoré láka i počas letného obdobia - najmä ako oblasť so zvláštnym daňovým a colným statusom. V Livigne sa neplatí DPH, spotrebné dane a do istej miery ani clo, čo vedie k nízkym cenám alkoholu, pohonných látok i ďalších produktov.
História takýchto výhod siaha až do šestnásteho storočia, išlo o formu podpory chudobného regiónu, ale aj snahu o kontrolu pašeráctva. Oslobodenie od ciel postupne potvrdzovali Napoleon Bonaparte, Habsburská monarchia, Talianske kráľovstvo i EHS.
Cez sedlo Foscagno smerujú do Livigna cisterny s naftou a benzínom, aby tu palivá prečerpali do zásobníkov benzínových staníc. Tou istou cestou dennodenne stúpajú i posádky osobných áut. Šoféri natankujú zhruba za sedemdesiat centov za liter, spravidla si dajú kávičku a vrátia sa na talianske či švajčiarske územie, kde je cena palív vyše dvojnásobná. Napokon, pochutí si aj váš motor. Nám sa oproti nafte tankovanej na Slovensku zvýšil dojazd o 330 kilometrov na plnej nádrži a nebude to „ľahkou nohou“. Skúsenosti množstva ďalších vodičov, s ktorými sme diskutovali, túto hypotézu len potvrdili. Dvojaká kvalita tak zrejme v EÚ nebude len vecou potravín.
Obojstranná ostražitosť
„Keď prídete, prízvukujte, že ste sa cestou nezastavovali na miestach s veľa ľuďmi a že ste prišli priamo. Naši sa zahraničnej korony boja tak isto ako Slováci tej talianskej!“ vraví nám kamarátka Janka z Liptova, ktorá sa do malej dedinky Toara ležiacej pod vŕškami Colli Berici neďaleko Vicenzy prisťahovala pred rokmi a je tu spokojná.
Vírus sa Toare a jej obyvateľom našťastie vyhol, no podvedomý pocit strachu zostal. Podporený alarmujúcimi štatistikami úmrtnosti medzi staršími Talianmi počas jarnej prvej vlny aj príbehmi známych z radov lekárov a zdravotníckeho personálu. V uliciach dediny toto ťažké obdobie pripomínajú drobné umelecké diela miestnej obyvateľky Cristiany. Klbká uzatvorené v sklenených fľaškách podľa autorky symbolizujú nevyslyšané emócie tých, ktorí v samote skonali v nemocnici. Bez toho, aby mali možnosť čo i len raz sa stretnúť a pozhovárať so svojimi najbližšími.
Rodinná pohoda v Toare
Dnešná Toara našťastie opäť žije a teší sa. Z každodenných malých dávok radosti, z práce, zo spolupatričnosti v kruhu rodiny, z viniča a domácich zvieratiek, ktoré majú tunajšie deti veľmi rady, no priznávajú, že by sa im zišlo viacej kamarátov z radov rovesníkov. Pri malom počte miestnych obyvateľov je totiž ľahko možné, že vekovo najbližšími spolužiakmi desaťročného chlapca budú trinásťročné dievčatá. A to v tomto veku nie je to pravé.
FOTO pôvabov severu Talianska nájdete v GALÉRII>>
Na konci leta je v Toare veľmi dusno. Vzduch sa temer nehýbe, a tak sa ľudia nevedia dočkať večera, keď na otvorenom priestore miestneho námestíčka začne povievať svieži vánok. Vtedy sa všetci zhromaždia na lavičkách či v jedinej tunajšej krčme a svorne sa zhovárajú dlho do noci. Lebo najlepšie príbehy sú tie vypovedané.
Drevo ako život
Neveľká komunita má viacero výhod. Jednou z nich je, že sa tu všetci poznajú a k priateľom svojich priateľov sú otvorení. Tak sa vďaka Janke a Claudiovi dostávame do Campiglie dei Berici k sochárovi a rezbárovi Lucianovi de Marchi, ktorý práci s drevom zasvätil svoj profesionálny život. Vlastný štýl a zaujímavý rukopis dodávajú dielam všestranného umelca vzletnú zaujímavosť. Návšteve rád ukáže svoj ateliér i dielne a prevedie ju svojou tvorbou.
„Dôležité je už samotné drevo, čas a spôsob, kedy a ako ho získavame. Najlepšie je to na jeseň v novembri, na konci vegetačného obdobia a pri ubúdajúcom Mesiaci. Vtedy sa do dreva nedostanú červotoče ani iný podkôrny hmyz. Často ma zavolajú i po drevo stromov zvalených pri búrkach či na povolený výrub stromov ohrozujúcich nejaké stavby alebo vedenia. Veľmi rád mám libanonský céder, lebo je ťažký a rastie excentricky,“ prezrádza Luciano.
„Väčšina sôch je vo farbe dreva, niektoré sú zľahka kolorované voskovými alebo akrylovými farbami,“ vraví sympatický muž, ktorý stvárňuje ľudí, zvieratá, no cudzie mu nie sú ani abstraktné diela, sakrálne motívy či miestni rozprávkoví hrdinovia.
Masky divadla Svet
Luciano pochádza z piatich bratov a jeho súrodenci sú nemenej talentovanými majstrami. Hĺbavejší brat Giorgio de Marchi sa venuje výrobe kožených, najmä zvieracích masiek na divadelné predstavenia. O každej z nich dokáže rozprávať desiatky minút, pričom dáva dôraz na historické súvislosti, kontext a podľa jeho slov i kontakt s jemnou energiou, ktorá prichádza zhora.
Orfeus a Eurydika, výjavy z Odyseovej cesty, harlekýni, démoni inšpirovaní Dantem či diela súvisiace s afrobrazílskym synkretickým náboženstvom candomblé - to všetko sú Lucianove masky. „To potulní muzikanti urobili Európu takou, aká je. Polygloti a herci, ktorí sa nebáli povedať čokoľvek. Aj vďaka maskám, ktoré im prepožičiavali novú identitu!“ vraví Giorgio, introvert, ktorý najradšej medituje doma v záhrade so svojimi olivovníkmi. Stromami, ktoré podľa neho majú svoju hlavu - korene - pod zemou.
Vinári so srdcom
Rod, s ktorým je Toara spätá najviac, je Piovene Porto Godi, podobne ako je tunajšou hlavnou poľnohospodárskou plodinou vinič. Šľachtická rodina, pre ktorú prosperita neznamená viac ako spokojnosť miestnych obyvateľov, vystupuje v toarských príbehoch veľmi často. A s malebnou dedinkou pod nežným pohorím Colli Berici je spojená i dnes. „Na siestu do práce nám nosia melóny, kávu a zmrzlinu, vždy je i priestor na prestávky. Takto by mal vyzerať vzťah so zamestnancami,“ dozvedáme sa od domácich pracovníčok, tráviacich svoje dni v nekonečných radoch vinohradov.
Firma, ktorá je už päť storočí rodinným podnikom, hospodári na štyridsiatich hektároch a ročne predajú vyše 120-tisíc fľašiek vína, napríklad lokálnej odrody Tai Rosso. „Sedemdesiat percent produkcie ide na taliansky trh, tridsať do zahraničia - najmä do Severnej Ameriky, Škandinávie a strednej Európy,“ dozvedáme sa od jednej z majiteliek Alessandry Piovene Porto Godi, ktorá nám ochotne ukáže produkciu i ponúkne vína pri malej súkromnej ochutnávke. „Viaceré naše vína získali ocenenia: Sauvignon, Tai aj Cabernet a Merlot, najlepšie ročníky sú 2012 a 2016 a ja verím, že aj rok 2020 bude dobrý, zatiaľ sa taký javí!“ vraví s potešením Alessandra, ktorá si už na pohľad viac váži prirodzenosť a radosť zo života než okázalosť či luxus.
V Colle delle Finestre
Horské sedlo ležiace vo výške 2 178 metrov nad morom v regióne Piemont si každý obľúbi pre niečo iné. Cyklisti preto, že sa chcú previezť po cestách, kadiaľ často vedie i slávne Giro d’Italia, pre turistov ide o výborný východiskový bod pochodov na okolité hrebene a pastieri sem dodnes vyvádzajú svoje stáda. A všetkým bez rozdielu robí radosť svojím širokým výhľadom na veľkú časť západných Álp i do dolín ležiacich na juh i sever od sedla.
Dvojica ochranárov Bruno a Claudia vo večernom svetle ďalekohľadmi sleduje okolité hrebene. „Pozorujeme kamzíky vrchovské alpské a orly,“ dozvedáme sa od uniformovaných zamestnancov národných parkov, ktorých financuje miestna samospráva. Okrem mnohých ďalších činností sa venujú krúžkovaniu vtákov. Prehodíme niekoľko viet o alpských i tatranských kamzíkoch a dozvieme sa, že pasenie hospodárskych zvierat sa tu považuje za prínos pre populáciu vzácnych zástupcov miestnej flóry. S tým, aby sme spali nad sedlom v stane, nemajú najmenší problém, a ako zisťujeme ráno, neboli sme vysoko nad hmlou vzdialených dediniek sami. Je príjemné vidieť, že je stále dosť miest, kde i zodpovední vedia, že ochrana prírody, to nie sú represie proti tým, ktorí ju majú radi, kochajú sa ňou a podľa toho sa k nej i správajú.
Ráno v Colle delle Finestre je celkom iné než večer. Slnečné lúče sú silnejšie a po poézii prevaľujúcich sa hmiel niet ani stopy. Na spiatočnú cestu sa vydávame s vedomím, že posledný „horský nocľah“ sme absolvovali na tom najkrajšom možnom mieste. A za líniou prívetivého talianskeho príbehu napísali Alpy magickú bodku.
