Jana Čavojská

Ideš, ješ, spíš a zas ideš - 4 280 kilometrov. Od mexickej hranice až do Kanady. Cez púšť, močariská, lesy, kopce a sneh. Tvoj život sa úžasne zjednoduší. Mať jedlo, vodu, dobré miesto na spanie. Si tulák, ktorý nepotrebuje takmer nič. Zodraté tričko, brada. V supermarkete, kam si zašiel doplniť zásoby, sa na teba pozerajú ako na bezdomovca. Jasné, že smrdíš. Bojíš sa hadov a medveďov, štípu ťa komáre. Si nonstop hladný. Všetko, čo potrebuješ, vlečieš na chrbte. Šesť mesiacov na ceste mení teba a nakoniec ti zmení život. Pacific Crest Trail (PCT) alebo Pacifickú hrebeňovku, najikonickejšiu pešiu trasu USA, prešiel ako prvý Slovák Miloslav Majlo Daníšek v roku 2017.

Amerika bola jeho detský sen. Chcel ju však dokonale spoznať, cítiť, ohmatať si ju. Ovoňať, aký je tam vzduch. „Šliapať po&nbsp;nej pol roka ti dá možnosť spoznať krajinu, prírodu, ľudí aj atmosféru,“ hovorí Majlo. Najprv plánovali prejsť PCT s&nbsp;manželkou Ajkou. No majú dve deti a&nbsp;ona sa rozhodla, že na&nbsp;pol roka od&nbsp;nich neodíde. Majlo sa na&nbsp;cestu teda mohol vydať hlavne vďaka jej veľkorysosti a&nbsp;navždy jej za&nbsp;to bude vďačný.

Dal si inzerát na internetové turistické stránky. Ozval sa mu Čech Pavel Sabela z Frýdka-Místka. Párkrát sa stretli, absolvovali spolu nejaké túry. A keď sa otvárala registrácia na PCT 2017, sedeli za počítačom u Majla vo Višňovom. „Na&nbsp;trail púšťajú obmedzený počet ľudí ročne,“ vysvetľuje Majlo. „Musíš sa registrovať na&nbsp;konkrétny deň, keď budeš vyrážať. Celý svet čaká na&nbsp;spustenie registrácie. Keď sa to stalo, server padol.“ Nakoniec získali termíny deň po&nbsp;sebe.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-slovak-presiel-peso-napriec-amerikou-nadludska-namaha-ale-aj-bozska-krasa" target="_blank" rel="noopener">FOTO z nádhernej a náročnej cesty od &nbsp;hraníc s Mexikom do Kanady nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Čo si na pol roka zobrať so sebou? Bolo im jasné, že batoh nesmie byť ťažký, ak s ním majú prejsť 4 280 kilometrov&nbsp;a&nbsp;kráčať každý deň. Na&nbsp;druhej strane potrebuješ výbavu do&nbsp;každého počasia. Batoh každého z&nbsp;nich nakoniec vážil okolo šiestich kíl. Bol v&nbsp;tom stan, hrubá nafukovacia karimatka, páperový spací vak, plynová bomba na&nbsp;varenie, oblečenie - na&nbsp;to treba ísť múdro a&nbsp;zobrať si naozaj len to najnevyhnutnejšie. „Žiadne troje ponožiek a&nbsp;tri tričká,“ varuje Majlo. „Ani ťažké vibramy. Dvíhať ich pri každom kroku je neskutočná námaha. Najlepšie sú ľahké topánky.“ A&nbsp;to dokonca aj do&nbsp;snehu. Tenisky síce rýchlo premoknú, ale rýchlo sa aj vysušia.

K piatim kilám na chrbte treba pripočítať potraviny a vodu. Tie urobili aj deväť kíl navyše. V púšti boli tridsaťkilometrové úseky bez prameňa, tak človek musel vliecť sedem litrov vody na&nbsp;chrbte. Vodné zdroje, ale aj supermarkety a&nbsp;reštaurácie sú vyznačené v&nbsp;oficiálnych aplikáciách PCT. Podľa nich sa hiker orientuje: na&nbsp;tomto úseku trasy sa sedem dní nedostanem do&nbsp;civilizácie. Takže musím mať so sebou dostatok jedla na&nbsp;sedem dní.

Okrem balenia si treba dopredu vybaviť tri povolenia: hlavný permit, aby si sa mohol vybrať na trasu a bivakovať v národných parkoch, povolenie zakladať oheň v Kalifornii - majú tam veľa obrovských požiarov a berú to veľmi vážne - a povolenie na prechod zelenej hranice medzi USA a Kanadou. PCT sa totiž končí na hranici a hikeri potom pokračujú ešte asi tridsať kilometrov do civilizácie. Ďalšia príprava by mala zahŕňať aj tukové zásoby. Pred takouto trasou sa odporúča trochu pribrať, aby malo telo pri námahe odkiaľ čerpať energiu. „Pavlova príprava na&nbsp;PCT bola, že zásadne nikam nechodil, pil pivo a&nbsp;jedol bôčik,“ smeje sa Majlo. V&nbsp;roku 2017 získalo registráciu asi 3&nbsp;500 ľudí. Do&nbsp;cieľa v&nbsp;Kanade ich prišlo 520.

O&nbsp;4&nbsp;280 kilometrov trasy sa stará Asociácia PCT. Zároveň tam fungujú anjeli. Volajú ich „trail angels“ a&nbsp;sú to ľudia, ktorí zadarmo alebo za&nbsp;dobrovoľný príspevok hikerom pomáhajú. Pretože sú blázni alebo sami PCT prešli, alebo sú na&nbsp;dôchodku a&nbsp;chcú robiť niečo, čo má zmysel, alebo majú dosť peňazí a&nbsp;chcú sa podeliť. „Najslávnejší anjeli sú manželia zo San Diega, Scout a&nbsp;Frodo,“ vysvetľuje Majlo. „Kto priletí spoza oceánu, môže u&nbsp;nich pre­spať v&nbsp;dome alebo v&nbsp;záhrade. Starali sa o&nbsp;nás, robili nám raňajky a&nbsp;večere. Iní dobrovoľníci nás autom vyzdvihli na&nbsp;letisku. Každý deň vozia hikerov tridsať kilometrov na&nbsp;štart PCT na&nbsp;mexickú hranicu.“

Američania Majla prekvapili. Sú komunikatívni, ale mal pocit, že to nebolo len formálne. „Visia na&nbsp;tebe očami a&nbsp;hltajú každé slovo, ktoré im povieš.“ Radi sa angažujú a&nbsp;hrdosť na&nbsp;PCT velí tým zo západného pobrežia hikerom fandiť, zviezť ich, ak potrebujú odbočiť z&nbsp;trasy do&nbsp;supermarketu alebo ich aspoň povzbudiť palcom hore. „Raz sme boli v&nbsp;obchode nakúpiť potraviny. Už sme boli zanedbaní, bolo na&nbsp;nás vidieť, že bývame v&nbsp;lese. Jedna zákazníčka sa nás pýtala, odkiaľ sme. Prehodili sme zopár slov. Potom povedala predavačke, aby nablokovala aj náš nákup, a&nbsp;popriala nám všetko dobré.“ Inokedy potrebovali zviezť do&nbsp;mesta. Zastala im rodina s&nbsp;dvomi malými deťmi. Zobrali ich k&nbsp;sebe domov a&nbsp;uvarili im večeru.

V&nbsp;PCT aplikácii je zoznam pôšt a&nbsp;trail anjelov, ku ktorým si hiker môže dať poslať balík. Majlo s&nbsp;Pavlom si takto poslali zo San Diega pred pohorie Sierra Nevada balíky so zimnou výbavou. Podobne sa to robí s&nbsp;topánkami. „Jedny vydržia asi tisíc kilometrov. Zistíš si, kde asi o&nbsp;týždeň budeš, cez internet si kúpiš nové, o&nbsp;ktorých vieš, že ti sedia, a&nbsp;dáš si ich tam poslať,“ vysvetľuje Majlo. „Stretli sme český manželský pár. Boli to vegetariáni a&nbsp;takto si dávali posielať vegetariánske jedlo.“

Oni s&nbsp;Pavlom na&nbsp;ceste jedli hlavne ovsené vločky s&nbsp;orechmi a&nbsp;hrozienkami, dehydrované čínske rezancové polievky, zemiakovú kašu v&nbsp;prášku, predvarenú ryžu, sušené mäso a&nbsp;čokoládové tyčinky. Do&nbsp;všetkého liali olivový olej, aby do&nbsp;tela dostali čo najviac energie. Zásoby jedla museli byť hlavne ľahké. „Ráno sme vstávali ešte za&nbsp;tmy, zbalili sme sa a&nbsp;vyrazili sme. Keď vyšlo slniečko, našli sme pekné miesto na&nbsp;raňajky. Uvarili sme si ovsenú kašu a&nbsp;kávu. Potom sme šliapali do&nbsp;dvanástej, do&nbsp;jednej, dali sme si obed, niekedy sme si trochu zdriemli na&nbsp;karimatkách, spravili kávu a&nbsp;šli ďalej až do&nbsp;večera.“

Rovnako opatrne ako s&nbsp;jedlom a&nbsp;s&nbsp;vodou musíš narábať s&nbsp;baterkou v&nbsp;smartfóne. Je to tvoja jediná navigácia a&nbsp;spojenie so svetom. Našťastie, vo všetkých reštauráciách hikerom dovolia nabiť si telefón a&nbsp;powerbanku. Supermarkety majú pre turistov dokonca vyvedené elektrické zásuvky na&nbsp;fasádach.

Okolo nich sa zatiaľ striedali scenérie. Púšť, štyridsať stupňov v tieni, žiadne stromy, iba kríčky. Potom najväčšie pohorie USA Sierra Nevada. Krásne lesy severnej Kalifornie. Močaristý Oregon zvlnený sopečnou činnosťou. A hornatý Washington. „V&nbsp;roku 2017 bolo extrémne veľa snehu. V&nbsp;júni, keď sme dosiahli Sierru Nevadu, mal byť už takmer roztopený. No stále ho tam boli aj štyri metre. Niekoľko dní sme sa ním brodili. Bolo to hrozne vyčerpávajúce. Pohorie sme túžili prejsť v&nbsp;peknom počasí. Nevidieť z&nbsp;neho len biely sneh,“ hovorí Majlo. „Preto sme sa rozhodli, že ten asi tisíckilometrový úsek preskočíme a&nbsp;vrátime sa tam z&nbsp;Kanady.“

Ukázalo sa, že urobili veľmi dobre. V ten rok v Sierre Nevade zahynuli dve hikerky. Prechádzali cez rieku a tá ich strhla. Utopili sa. „Urobili chybu, prechádzali samy. Je lepšie počkať na iných, a keď vás je viac, navzájom sa vo vode držíte. Ak jedného rieka strhne, ostatní ho zachytia.“ PCT si každú sezónu vezme niekoľko ľudských životov, ale s primeranou dávkou opatrnosti sa dá zvládnuť bez nehody. Majlo s&nbsp;Pavlom si nakoniec Sierru Nevadu užili v&nbsp;prekrásnom počasí babieho leta. Z&nbsp;oficiálnej trasy PCT si odskočili a&nbsp;vystúpili na&nbsp;najvyšší vrch kontinentálnych USA Mount Whitney s&nbsp;výškou 4&nbsp;421 metrov.

V&nbsp;močaristom Oregone sa práve rojili komáre. „Niečo príšerné,“ hovorí Majlo. „Neustále ťa prenasledujú tisíce. Je tridsaťpäť stupňov a&nbsp;musíš mať na&nbsp;sebe tričko s&nbsp;dlhými rukávmi a&nbsp;nepremokavú vetrovku, lebo tričko by prepichli. Večeru sme varili s&nbsp;moskytiérami prehodenými cez seba. Potom sme vbehli do&nbsp;stanov a&nbsp;za&nbsp;nami desiatky komárov. Najprv ich bolo treba vyzabíjať. Potom sme sa mohli vyzliecť a&nbsp;najesť.“

Komáre boli jedna starosť. No na&nbsp;PCT vám cestu skrížia aj nebezpečnejšie zvieratá. Najobávanejšie sú medvede. V&nbsp;niektorých úsekoch majú hikeri povinnosť nosiť potraviny v&nbsp;takzvanom bear canistri,&nbsp;plastovej nádobe s&nbsp;uzáverom na&nbsp;závit. Rangeri to striktne kontrolujú. Odporúčajú najesť sa aspoň sto metrov od&nbsp;stanu a&nbsp;dózu s&nbsp;potravinami na&nbsp;noc zavesiť&nbsp;minimálne v&nbsp;takej vzdialenosti. Ak aj medveď jedlo ucíti, nedokáže uzáver otvoriť. S&nbsp;plastovým kontajnerom sa pohrá a&nbsp;sklamaný odíde.

Majlo a&nbsp;Pavel medveďa zazreli iba raz. Hrôzostrašnú skúsenosť mali s&nbsp;úplne iným zvieraťom. „V&nbsp;noci niečo obrovské dupalo a&nbsp;funelo okolo našich stanov. Potom to spustilo zúrivý rev. Bol to býk, šéf stáda. Keby sa nás rozhodol rozdupať, tak mu nič nestojí v&nbsp;ceste,“ rozpráva Majlo, ktorý v&nbsp;tom momente nemal energiu ani sa brániť. Od&nbsp;strachu úplne skamenel a&nbsp;lúčil sa so životom. Našťastie, býk sa napokon otočil a&nbsp;odišiel.

PCT vedie skutočnou divočinou, miestami chodník križuje krajinu v&nbsp;blízkosti civilizácie, no inak je tam človek odkázaný sám na&nbsp;seba a&nbsp;na&nbsp;svojich druhov. Majlo počul o&nbsp;prípade ženy, ktorá zi­šla z&nbsp;chodníka, keď si chcela „odskočiť“. Potom ho nevedela nájsť. Štrnásť dní blúdila divočinou bez jedla. Písala si o&nbsp;tom všetkom denník. Keď jej bolo jasné, že to neprežije, rozlúčila sa v&nbsp;ňom so svojou rodinou. Denník našli v&nbsp;stane s&nbsp;jej mŕtvym telom. „Neveril som, že sa niečo také môže stať. Ale raz som si takto šiel odskočiť aj ja. Pavel bol niekde vpredu. Odbočil som z&nbsp;chodníka do&nbsp;lesa. Keď som sa chcel vrátiť, zrazu som nevedel, ktorým smerom. Okolo boli len stromy a&nbsp;obrovské papradiny. Motal som sa tam a&nbsp;chodník nie a&nbsp;nie nájsť. Zapol som mobil a&nbsp;GPS, aby som sa zorientoval. V&nbsp;duchu som sa tej panej ospravedlnil.“

Zo začiatku sa hikerom odporúča nepreháňať to, aby si šľachy a&nbsp;kĺby zvykli na&nbsp;námahu. Robiť 20 až 25 kilometrov denne. Postupne si dávku kilometrov môžu zvyšovať. Za&nbsp;pol roka si dali Majlo s&nbsp;Pavlom asi dvanásť oddychových dní. A&nbsp;možno päťkrát spali pod strechou. Napríklad v&nbsp;deň, keď museli v&nbsp;horách v&nbsp;snehu prejsť päťdesiat kilometrov k&nbsp;štátnej ceste cez sedlo Sonora a&nbsp;vedeli, že tam musia byť do&nbsp;zotmenia, inak nechytia stop do&nbsp;mesta. Nemali už žiadne jedlo. Potrebovali doplniť zásoby. Pavel navyše spadol do&nbsp;vody a&nbsp;bol celý mokrý. Slnko zapadalo. Posledné dva kilometre takmer bežali. Našťastie si tam pastor s&nbsp;manželkou práve robili selfie. Zviezli ich do&nbsp;mesta a&nbsp;vysadili pri pizzerii. „Ešte dali každému Bibliu. Kilovú Bibliu pre PCT hikera,“ smeje sa Majlo. „Museli sme ich tam nechať. Najedli sme sa, napili a&nbsp;sedeli tam do&nbsp;záverečnej. Potom sme sa vybrali hľadať horúce pramene. Mali byť niekde za&nbsp;mestom. No nemohli sme ich nájsť. Boli sme zmrznutí, unavení. Začali okolo nás krúžiť policajti. Zo zúfalstva sme sa rozhodli nájsť nejaký motorest. Dáme si horúcu sprchu, operieme si a&nbsp;normálne sa vyspíme. No bolo to mimo sezóny. Všetko bolo zatvorené.“

Potom našli viktoriánsky hotel. Na&nbsp;recepcii sa svietilo, no ni­kde ani živej duše. Bol tam iba lístok, že izba číslo 5 je voľná. „Povedali sme si, že to bude pre nás pridrahé. Že si radšej predsa len nájdeme pekné miesto niekde vonku. Po&nbsp;dvesto metroch sme sa otočili. Nech to stojí, čo to stojí. Izba bola krásna, s&nbsp;obývačkou a&nbsp;kuchynkou. Ani ráno na&nbsp;recepcii nikto nebol. Rozmýšľali sme, koľko peňazí im necháme, keď spod postele vybehol obrovský potkan. Za&nbsp;takéto služby platiť nebudeme! A&nbsp;tak sme sa vyspali zadarmo.“

Majlo si najprv myslel, že sa bude holiť. Pribalil si žiletky a olej na holenie. Veterán PCT v jednom kempe v prvej časti trasy preberal hikerom batohy. Vyhadzoval im odtiaľ somariny. „Nemali sme odvahu vysypať pred neho naše batohy. Ale to holenie som tam nechal.“ Hikeri na&nbsp;PCT sú ako jedna rodina a&nbsp;spoznáš ich na&nbsp;prvý pohľad. Chalani majú brady, baby neoholené nohy. Ich zjav zodpovedá životu na&nbsp;ceste. Niektorí ľudia prejdú totálnou zmenou. Obézny muž denne zverejňoval videoblog. Postupne mu mizla dvojitá brada, líca sa mu prepadávali. Na&nbsp;ceste schudol a&nbsp;našiel si priateľku. Mnohí idú PCT, aby našli nový smer v&nbsp;živote, dostali sa z&nbsp;problémov a&nbsp;niečo zmenili. Vzťahy sa tu nadväzujú rýchlo a&nbsp;vznikajú priateľstvá na&nbsp;celý život. Trasa ľudí spája.

„Si tulák. Je to nákazlivé. Absolútna sloboda. Vieš, že ti na&nbsp;prežitie stačí málo a&nbsp;máš to stále so sebou. Komfort ide bokom. Padajú všetky zábrany. Na&nbsp;záchode v&nbsp;McDonalde sa vyzlečieš do&nbsp;slipov a&nbsp;perieš si tam v&nbsp;umývadle ponožky. Príde obrovský černoch, zvláštne na&nbsp;teba pozrie a&nbsp;zavrie sa do&nbsp;kabínky na&nbsp;„veľkú“. Vyjde von, dá ti five, že si frajer, odstúpiš od&nbsp;umývadla, umyje si ruky a&nbsp;ty pokračuješ v&nbsp;praní,“ rozpráva Majlo.

Počas šiestich mesiacov na ceste minul asi 3 500 eur. Väčšinou na jedlo. McDonald bol populárny medzi hikermi. Kalorická strava za málo peňazí. K tomu wi-fi zadarmo, pekné záchody a teplá voda. Napriek nociam v&nbsp;snehu, keď sa premočení a&nbsp;vyčerpaní triasli od&nbsp;zimy v&nbsp;spacákoch, neboli Majlo s&nbsp;Pavlom ani raz chorí. Nemali ani len tráviace ťažkosti - hoci im niekedy nezostalo nič iné, ako napiť sa z&nbsp;podivných hnedastých kaluží. Ich telá akoby sa prepli do&nbsp;hikerského módu. Vedeli, že nesmú ochorieť. Až kúsok pred kanadskou hranicou sa Majlovi zapálili šľachy na&nbsp;ľavej nohe. K&nbsp;monumentu označujúcemu koniec trasy len dokríval. Lenže mali pred sebou návrat do&nbsp;Sierry Nevady. „Jeden Američan mi dal nejaké lieky. A&nbsp;v&nbsp;hiker boxe, škatuli, kam hikeri pozdĺž celej trasy odkladajú, čo už nechcú alebo nepotrebujú a&nbsp;iní si to môžu zobrať, som našiel protizápalové náplasti. Veľmi mi pomohli. Bolesť odišla.“

Časť trasy vedie indiánskymi rezerváciami. Hikerom neodporúčajú motať sa po&nbsp;nich. Majú sa držať na&nbsp;chodníku a&nbsp;nikam neodbočovať. Krivdy z&nbsp;minulosti sú stále ešte v&nbsp;živej pamäti pôvodných obyvateľov Ameriky. „V&nbsp;diaľke sme videli vigvamy. Boli sme prvýkrát v&nbsp;Amerike, nadšení z&nbsp;Vinnetoua a&nbsp;Old Shatterhanda. Museli sme vidieť Indiánov! Tak sme tam odbočili,“ hovorí Majlo. Najprv vybehli zúrivé psiská a&nbsp;potom žena, síce biela, ale v&nbsp;tradičnom odeve a&nbsp;s&nbsp;pierkami vo vlasoch. „Povedala nám, že tam nemáme čo robiť. Bola veľmi nepríjemná. Neskôr nás obišlo auto s&nbsp;Indiánmi. Pozerali na&nbsp;nás škaredo. Zotmelo sa a&nbsp;stále sme boli na&nbsp;území rezervácie. Našli sme miesto na&nbsp;spanie. Bola tam nejaká železná konštrukcia, možno na&nbsp;sťahovanie ulovenej zveri z&nbsp;kože. Mal som pocit, že prídu mladí Indiáni s&nbsp;nožmi a&nbsp;puškami a&nbsp;zlikvidujú nás. Ani sme nezapli čelovky. Potme sme sa rýchlo najedli a&nbsp;uložili spať. Ráno sme sa pobalili ešte za&nbsp;tmy.“

Iné stretnutie s&nbsp;pôvodnými Američanmi bolo príjemné. Traja mladíci čakali na&nbsp;mieste, kde PCT križoval asfaltku, nejakú hikerku. „Začali sme rozprávať, ponúkli nám burrito a&nbsp;zviezli nás dvadsať kilometrov do&nbsp;najbližšieho mesta, lebo sme si potrebovali nakúpiť.“

Majlo s&nbsp;Pavlom mali aj ťažké chvíle. Na&nbsp;takejto trase sa ľudia opustia, skôr psychicky než fyzicky. Sú vyčerpaní, hladní, majú otlaky, všetko ich bolí, nevládzu, prší. Doľahne to na&nbsp;nich. Vzdajú to. Majlo ani Pavel to v&nbsp;žiadnom prípade nemali v&nbsp;úmysle. Navzájom sa vždy podržali. Nechceli sklamať seba ani rodiny. Hoci to nebolo vždy jednoduché. „Keď mala prvorodená dcérka Alžbetka narodeniny a&nbsp;ja som bol niekde v&nbsp;stane uprostred Ameriky, bolo mi aj do&nbsp;plaču,“ priznáva Majlo. „Bolo to v&nbsp;deň, keď sme prešli tisíc kilometrov. Taká udalosť! Nikdy som si nepredstavoval, že by som dokázal prejsť pešo tisíc kilometrov.“

Pekné chvíle sa striedali s&nbsp;horšími. No PCT je nákazlivé. Hikeri po&nbsp;pol roku v&nbsp;divočine doslova zažívajú stres z&nbsp;civilizácie. Trasa ich mení. Jakub Čech z&nbsp;Česka, ktorý zvládol PCT v&nbsp;roku 2016, intenzitu tej skúsenosti prirovnal k&nbsp;pristátiu na&nbsp;Mesiaci. „Nedá sa to opísať. To musíš zažiť,“ konštatuje Majlo. „Pacifická hrebeňovka je niečo prenádherné.“ Hovorí sa aj, že život máš len jeden, nejaká práca tu bude vždy, ale kedy pôjdeš PCT, ak nie teraz? Alebo: Na čo budeš neskôr spomínať? Na to, ako si pracoval v kancelárii? Tak neváhaj a vyber sa na&nbsp;cestu.

FOTO Slovák prešiel pešo naprieč Amerikou: Nadľudská námaha, ale aj božská krása!

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

FOTO Slovák prešiel pešo naprieč Amerikou: Nadľudská námaha, ale aj božská krása!

Jana Čavojská

Súvisiace články

Boj s diablom: Na mesto bude liať svätenú vodu vojenský vrtuľník

Muše: Duša ženy, uväznená v tele muža. Zapotékovia poznali aj tretie pohlavie

Kto je tu týraný? Šelmám nechýba ani vlások, nám rozbíjajú okná, tvrdia ľudia od cirkusu

FOTO Príbeh kolumbijskej kávy: Najlepšie zrná idú na export, priznávajú výrobcovia

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás