Nemecký útok zničil okrem iného ambulanciu. Major Mieczyslaw Slaby, ktorý na Westerplatte slúžil ako lekár, musel roztrhané telo poručíka Leona Pajaka pospájať spinkami na papier. Operoval ho obyčajnými manikúrovými nožničkami. Napriek tomu sa Pajak a ďalší zranení dožili konca bitky o Westerplatte. Pajak zomrel až v roku 1990. Mieczyslaw Slaby dopadol horšie. Počas vojny bol v nemeckom zajatí, poslali ho na nútené práce. Povojnový komunistický režim v Poľsku sa k nemu nezachoval oveľa lepšie. Obvinili ho z členstva v ilegálnej organizácii Sloboda a nezávislosť. Zomrel vo väzení na následky mučenia pri výsluchoch.

Symbol odvahy

Dňa 1. septembra 1939 o 4.48 vystrelila nemecká vojnová loď Schleswig-Holstein prvú salvu na poľské kasárne na Westerplatte, výbežku pevniny v Baltskom mori. Tieto výstrely sa obyčajne označujú za začiatok 2. svetovej vojny - aj keď dnes už vieme, že nemecké lietadlá zasiahli v Poľsku ciele už asi o osem minút skôr. Westerplatte sa však stalo symbolom poľskej odvahy proti silnému súperovi v bitke, ktorú nemohli vyhrať. Keď sa po siedmich dňoch beznádejného boja poľská vojenská posádka Nemcom vzdala a obe strany začali rátať straty, ukázalo sa, že kým Poliaci prišli o pätnásť mužov a štyridsať bolo ranených, Nemci stratili dvesto vojakov.

Nemci si pôvodne mysleli, že Westerplatte bude záležitosťou desiatich minút. Poľská posádka mala dvestodesať mužov. Nemecká armáda útočila s tritisíc vojakmi, z lodí, z pevniny aj lietadiel.

Dnes na Westerplatte plávajú z centra Gdanska výletné lode. Z tých s pirátskym dizajnom nemusíte na mieste bitky ani vystúpiť, ak nechcete, môžete to brať ako výlet s posedením v lodnom bare a reštaurácii s bonusom historického výkladu v angličtine a nemčine. Lacnejšia je plavba vodnou električkou a najmenej stojí autobus mestskej hromadnej dopravy. Túto sezónu prvýkrát pláva aj loď Marina gdanského Múzea 1939, ktoré má zaujímavé a veľmi informatívne expozície o 2. svetovej vojne. V cene lístka je prehliadka Westerplatte s poľským a anglickým výkladom.

Strážna veža: Postavili ju v roku 1955, dnes slúži ako vyhliadka.
Strážna veža: Postavili ju v roku 1955, dnes slúži ako vyhliadka.
Zdroj: Jana Čavojská

Demilitarizované mesto

Gdansk bol pred 2. svetovou vojnou slobodným mestom pod správou Spoločnosti národov. Nepatril teda ani Poľsku, ani Nemecku - aj keď v ňom nemecké obyvateľstvo dominovalo. Aj jeho oficiálny názov bol v tých časoch nemecký, Danzig. Toto špecifické postavenie Gdanska nebolo žiadnou novinkou. Po stáročia bol slobodným hanzovým mestom a ak túžil niekam patriť, tak to bolo tam, kde dostal lepšie podmienky na svoje obchody.

Po 1. svetovej vojne mocnosti rozhodli, že bude slobodný a demilitarizovaný. To znamená zákaz vojenských posádok a zbraní, ale aj zákaz akýchkoľvek vojenských transportov cez mesto. Po nástupe Hitlera k moci silneli myšlienky na veľké Nemecko aj medzi nemeckými obyvateľmi Gdanska. Mali tu vlastnú políciu a domobranu. Jediným oficiálnym poľským orgánom na území mesta bola pošta. Považovali ju za exteritoriálne územie Poľska v rámci slobodného mesta. Poľsko malo dovolené používať aj železnicu na dopravu na Westerplatte. Westerplatte dostalo od Spoločnosti národov do nájmu v roku 1925 s tým, že tam nesmie budovať nijaké vojenské pevnosti. Predstavitelia slobodného mesta Danzig mali právo chodiť tam na inšpekcie.

Keďže mesto bolo demilitarizované, nesmela tam nemecká vojnová loď len tak vplávať. Schleswig-Holstein slúžil vtedy na výučbu kadetov. Nemci tvrdili, že školská loď pripláva len na zdvorilostnú návštevu. V skutočnosti však v jej útrobách boli ukrytí vojaci a zbrane.

Proti ideám socializmu

Miesta bojov si môžete prejsť a pozrieť sami. Počas plavby loďou môžete sledovať brehy s prístavom a lodenicami a potom, na Westerplatte, postupovať po­dľa infopanelov. Výbežok pevniny má z jednej strany riečny
kanál nazývaný Mŕtva Visla a z druhej Baltské more.

Sú tu aj dve pláže, Westerplatte bolo v 19. a na začiatku 20. storočia obľúbeným kúpeľným miestom. Liečili sa tu ochorenia obličiek, anémia, ženské choroby a reuma. Na kúpanie si určite vyberte dlhú pláž na konci výbežku. Na menšej pri parkoviskách by ste sa kúpali pod dymiacou rafinériou.

Najviditeľnejším symbolom Westerplatte je obrovský betónový obelisk na kopci. Vyvýšenina tu pôvodne nebola. Vznikla pri budovaní prístavu a prehlbovaní riečneho ramena v 60. rokoch. A keď už mali na Westerplatte kopec, patrilo sa naň v tých budovateľských časoch niečo postaviť. Obyvatelia Gdanska si vraj dodnes lámu hlavu, čo obelisk znázorňuje. Najpravdepodobnejšia sa im zdá verzia, že to mal byť samopal. Postavili ho po rokoch, počas ktorých bolo nežiaduce pripomínať si obrancov Westerplatte. Tých vojakov totiž komunistický režim považoval aj za bojovníkov proti socialistickým ideám, rovnako ako celú predvojnovú poľskú vládu. Veď dovolil aj smrť lekára Mieczyslawa Slabého v komunistickom väzení.

Až koncom 50. rokov sa situácia zmenila. Obrancov Westerplatte si začali pripomínať ako hrdinov.

Stojí Gdansk za umieranie?

Vojenská posádka na Westerplatte musela mať všetko, čo potrebovala. Vojaci tam chovali kravy, hydinu, mali malé hospodárstvo aj elektráreň, aj doky pre lode, ktoré dopravovali vojenský materiál. Dnes už nič z toho neexistuje, zachovali sa len základy niekdajších muničných skladov, bunker a dve pôvodné budovy.

Jednou je zničený, rozbombardovaný Strážny dom číslo 6. „Na to, čo má za sebou, je ešte v dobrom stave,“ zdôrazňuje sprievodkyňa Beata Kardašinska. „Po bitke o Westerplatte zostal stáť a neskôr v ňom likvidovali nevybuchnutú muníciu.“

Druhou zachovanou budovou je sklad, v ktorom dnes sídli maličké Múzeum 2. svetovej vojny. Podarilo sa ho zachrániť takmer zázrakom. Pri budovaní prístavu na Westerplatte ho chceli zbúrať. Historici však boli proti. Našli technické riešenie na jeho presunutie o pár desiatok metrov, aby bol mimo zóny budúceho prístavu.

Na Westerplatte stojí aj strážna veža. Je prístupná ako vyhliadka. V období 2. svetovej vojny tam nebola, vybudovali ju v 50. rokoch ako súčasť obrannej línie pobrežia.

Počas masívnych nemeckých útokov 1. a 2. septembra uvažoval major Henrik Sucharski, veliteľ posádky na Westerplatte, o okamžitej kapitulácii. Jeho zástupca kapitán Franciszek Dabrowski však chcel pokračovať v obrane. Sucharski údajne dostal šok z ostreľovania. No dlhé roky práve jeho oslavovali ako hrdinu. Pre komunistov mal ako syn obuvníka lepší kádrový profil než Dabrowski zo šľachtickej rodiny.

Štyroch vojakov, ktorí chceli dezertovať, ich druhovia zastrelili. Prečo sa chceli udržať čo najdlhšie, aj keď vedeli, že to zrejme nemá význam? Možno plánovali odvrátiť pozornosť vojenských lodí od poľských posádok na polostrove Hel. Pravdepodobne počítali s pomocou svetových mocností.

S Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom malo Poľsko uzavretú spojeneckú zmluvu. Tieto dve krajiny síce vyhlásili 3. septembra o deviatej ráno Nemecku vojnu, no na pomoc Poľsku neprišli. Stojí Gdansk za to, aby sme preň zomierali? - pýtal sa titulok francúzskeho denníka ešte 4. mája 1939. Táto veta francúzskeho politika Marcela Déata, ktorý neskôr kolaboroval s nacistickým Nemeckom, sa stala symbolom egoizmu a krátkozrakosti svetových mocností. A veta Westerplatte broni się jeszcze, Westerplatte sa ešte bráni, ktorú sedem dní vysielal poľský rozhlas v každých správach, sa stala symbolom poľského odboja.

Gdansk bol vtedy komplet v nemeckej moci. Na poštu zaútočili 1. septembra pred piatou ráno jednotky nemeckej polície a domobrany. Tridsať­osem obrancov ju držalo do šiestej večer, keď Nemci do pivnice napustili benzín a budovu zapálili. Neprežil nikto, ani desaťročná dcéra domovníka Erwina. Koho nezabili pri útoku - alebo pri kapitulácii s bielou zástavou v ruke -, ten zomrel na následky zranení a popálenín v nemocnici. Dvadsať­osem obrancov pošty uväznili, dokázateľne mučili a 5. októbra popravili.

Predvojnová ulica: Rekonštrukcia ulice Gdanska z čias pred 2. svetovou vojnou v Múzeu 2. svetovej vojny.
Predvojnová ulica: Rekonštrukcia ulice Gdanska z čias pred 2. svetovou vojnou v Múzeu 2. svetovej vojny.
Zdroj: Jana Čavojská

Zakopaný orol

Po vojne prišiel Dabrowski s myšlienkou symbolického cintorína na Westerplatte. Jeho základy položili hneď v roku 1946. Vztýčili aj veľký kríž. No prišlo obdobie, keď nebolo žiaduce pripomínať si takých hrdinov, akými boli obrancovia Westerplatte. Až koncom 50. rokov sa opäť mohli organizovať spomienkové akcie. Komunistická vláda však trvala na odstránení kríža. Nahradili ho nejakou skulptúrou. Kríž zobrali ľudia na iný cintorín a v roku 1980, keď hrozili štrajkom, povolili úrady dať ho naspäť.

Sprievodkyňa Beata Kardašinska približuje aj osud basreliéfu s orlom, poľským štátnym znakom, ktorý mala posádka na Westerplatte hrdo vystavený pred vstupom do barakov. „Po kapitulácii prikázali Nemci väzňom tento symbol zničiť. Oni ho však zakopali na Westerplatte. Bol pre nich príliš dôležitý. Po vojne to miesto našli a orla vykopali. Dnes je vystavený v Múzeu vojenského námorníctva v Gdyni.“

Keď sa po vojne z Danzigu opäť stal Gdansk, veľa Nemcov v meste už nezostalo. „A to bol pôvodný jazyk tunajších obyvateľov vždy nemecký,“ rozpráva Beata Kardašinska. „Po tom, čo tu robili na sklonku vojny Rusi, Nemci radšej odišli. No ešte v 90. rokoch som poznala dve staré dámy, Nemky, ktoré vôbec nehovorili po poľsky. Prežívali vďaka pomoci susedov.“

Na cintoríne majú symbolické kríže viacerí obrancovia Westerplatte. V skutočnosti sú tam pochovaní iba dvaja. Medzi nimi major Henrik Sucharski. Zomrel v Taliansku 30. augusta 1946 a pôvodne ho pochovali na poľskom vojenskom cintoríne Casamassima neďaleko Bari. Až v roku 1971 vrátili jeho pozostatky do Poľska a s poctami ho pochovali na Westerplatte. Jeho druhovi z boja, ktorý v lietadle pozostatky do Poľska sprevádzal, od dojatia po pristátí zlyhalo srdce.

Tulene, piesok, bunkre

Na polostrov Hel sa z Gdanska dostanete autom, autobusom, vlakom aj trajektom. Plavba trvá dve hodiny a je to najrýchlejší spôsob. Katamaran odchádza z centra mesta trikrát denne.

Hel je pôvabné miesto. Úzky pieskový pás, krásna hračka prírody, pokrytá príjemným borovicovým lesom, má v najužšom mieste šírku len 150 metrov. Na bicykli ho môžete spoznať celý za jeden-dva dni. Pieskové duny sú chránené ako prírodný park. Žijú tam tulene a priamo v mestečku Hel je aj verejnosti prístupná záchranná stanica pre tieto živočíchy. Údajne predvádzajú pri kŕmení šou s cvičenými zvieratami. Tulene toho síce veľa nevedia, no malým vstupným podporíte aktivity záchrannej stanice aj výskum prírody Baltského mora.

V okolí mesta Hel sú roztrúsené expozície Múzea obrancov pobrežia. Bunkre, vojenská technika aj železnica na dopravovanie materiálu. Dajú sa obísť pešo, ak si vyhradíte dosť času. Rýchlejšie je to na bicykli. Požičovne sú priamo v meste.

Helské opevnenie vybudovali v roku 1936 na obranu poľskej vojenskej námornej základne. Armáda tu disponovala impozantnými palnými zbraňami. Štyri z diel mali kaliber 152 milimetrov. Dvetisícosemsto poľských vojakov sa tu nemeckej presile bránilo tridsaťdva dní. Kapitulovali medzi poslednými poľskými jednotkami 2. októbra 1938. Časť námorníctva pod vedením admirála Jerzyho Swirského unikla do Baltského mora a pripojila sa k britskému Kráľovskému námorníctvu.

V nemeckých barakoch

Po dobytí Helskej kosy si na nej zriadili svoju základňu Nemci. Vybudovali tu vlastnú batériu pobrežného delostrelectva. Pomenovali ju Schleswig-Holstein, na počesť lode, ktorá vypálila prvé strely na Westerplatte. Impozantné poľské palné zbrane nahradili ešte impozantnejšími - tri delá kalibru 406 milimetrov boli najväčšie na svete. Batéria B2 mohla strieľať granáty s hmotnosťou 1 030 kilogramov na vzdialenosť 56 kilometrov. Po rýchlom konci vojny na východnom fronte ich demontovali a previezli na francúzske pobrežie Atlantického oceánu. Od novembra 1942 nimi ostreľovali pobrežie Spojeného kráľovstva.

Hneď po skončení vojny sa na Hel vrátila poľská armáda. Objekty, ktoré tu vybudovali Poliaci aj Nemci, získali ďalšie praktické využitie. Až do konca studenej vojny poľská posádka sídlila v nemeckých budovách.

Objekty chátrali, kým nevznikla skupina nadšencov Priatelia Helu. Veľké open air múzeum s expozíciami na niekoľkých miestach je výsledkom ich práce. Okrem obrovských technických pamiatok zhromaždili množstvo osobných predmetov vojakov a zariadení používaných počas vojny. Zrekonštruovali bunkre aj ambulancie, v jednom z vojenských objektov je dnes dokonca chov okrasnej hydiny a expozícia o histórii rybolovu a živote kašubskej menšiny v tomto regióne.

Občas sa pri prezentovaní vojenského života aj bavia. Napríklad v poľnej kuchyni. Zdobia ju vojenské hrnce a fotografie poľných kuchýň rôznych armád z obdobia 2. svetovej vojny. Návštevníci si na pripravených ohniskách môžu sami
opiecť špekáčiky.

Dôležitejšie však je, že poľská a nemecká vojnová história sa zmiešala do jednej. Osemdesiat rokov po vypuknutí najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách ľudstva je úlohou každého z nás urobiť všetko pre to, aby sa nič podobné už nezopakovalo.