Mária Krížová

Horské masívy s&nbsp;náhornými plošinami a&nbsp;hlboké kaňony s&nbsp;kolmými, viac ako kilometer dlhými stenami. Horský masív Sämen na severe Etiópie vás ohúri endemickými druhmi - či už ide o&nbsp;primáty dželady, vlčka etiópskeho, vzácneho kozorožca walia, alebo skvost z&nbsp;rastlinnej ríše - nádherné lobélie. Nad tým všetkým vyčnieva 4&nbsp;450-metrový Raš Dašän, najvyššia hora krajiny.

Po čase strávenom v Baleských horách na juhu a po dostatočnej aklimatizácii vo štvortisícových výškach sme dostatočne pripravení na najvyššiu horu Etiópie. Centrom tejto oblasti je Gondar. Asi 300-tisícové mesto bolo v 17. storočí kráľovským hlavným mestom. Je viac kresťanské než juh, ženy na ulici sú menej zahalené, často v bielych kresťanských šatách, chlapci na ulici „šmrncovnejší“. Založil ho kráľ Fasilides. Celá dynastia bola moderná, priniesla nové prvky do spravovania krajiny a daňového systému, keď napríklad zaviedla daň len pre bohatých. Palácový komplex Fasil Ghebbi je zaradený do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Viac ako palácový komplex nás však upúta jeden z&nbsp;najkrajších etiópskych kostolov vôbec - malý, ale nádhernými freskami zdobený Debre Berhan Selassie. Skutočný skvost.

V&nbsp;oblasti sämenských hôr sa zoznamujeme s&nbsp;Amharmi, sú skôr kresťania. Do Etiópie kresťanstvo preniklo už vo&nbsp;4. storočí a&nbsp;po Arménsku išlo o&nbsp;druhú krajinu sveta, ktorá prijala toto náboženstvo za štátne. Etiópsku ortodoxnú cirkev si nemožno mýliť s&nbsp;egyptskou koptskou ortodoxnou cirkvou. Spolu s&nbsp;arménskou apoštolskou ortodoxnou cirkvou patria medzi takzvané nechalcedónske cirkvi - odmietli prijať záver Chalcedónskeho koncilu z&nbsp;roku 451 o&nbsp;dvojitej podstate Ježiša Krista.

Pomerne dlho čakáme na povolenie vstupu do Národného parku Sämen, na sprevádzajúcich skautov a na petrolejové variče. Domorodý sprievodca Asafa patrí medzi Amharov, pozná tunajšie pomery a je dostatočne informovaný. Ak sme v Baleských horách na juhu krajiny boli ako cudzinci raritou, v sämenských horách máme podstatne väčšiu šancu v táborisku stretnúť cudzinca. Komercia, aj keď veľmi pomaly, preniká aj do tejto africkej krajiny. Svedčí o tom napríklad skutočnosť, že nová cesta do dediny Geech, nášho prvého táboriska, pred tromi rokmi ešte neexistovala. „Keďže ide o národný park, asfaltová cesta sa končí pri jeho vstupe,“ vysvetľuje Asafa.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-strastiplna-cesta-strechu-etiopie-pozrite-fascinujuce-zabery-hory-ras-dasan" target="_blank" rel="noopener">Fascinujúce zábery si pozrite v našej galérii.</a>

Trek v Sämene máme rozložený na niekoľko dní. Každé ráno maturujeme nad knôtom a petrolejom lenivých varičov. Polhodinové varenie čaju je testom trpezlivosti. Domorodí skauti s kalašnikovom na pleci nás strážia vo dne v noci. Skutočne môže v noci zaútočiť divá zver? Veríme, že nie. Skôr skauti majú zabezpečenú platenú prácu. Sú usmiati, vždy dobre naladení, s výbornou fyzickou kondíciou.&nbsp; Masívne kolmé steny stolových hôr rútiace sa do priepasti, zrázy, rokliny, terasovité políčka. Mozaika krajiny okolo nás je naozaj pestrá. Hory nás dokonca vítajú vidmom - prírodným úkazom, s&nbsp;ktorým sa stretnete aj v&nbsp;našich horách. Tu má ešte farebnejší nádych.

Pokračovanie si prečítajte na nasledovnej strane.

Krásne štvortisícové kopce Imet Gogo a Innatiye nám dávajú poriadne zabrať, odmena však stojí za to. Keď sa na chvíľu rozplynie opar, obdivujeme hlboké rokliny, sopečné prieduchy a skalné špice. A všadeprítomné, obrovské lobélie. Asafa nám vysvetľuje, na čo všetko možno lobéliu využiť - kmeň napríklad ako pršiplášť, jej semienka pražia a varia na spôsob kávy. „Má podobné stimulačné účinky,“ zdôrazňuje. V&nbsp;pätách máme neodbytných domorodých chlapcov. Aby predali plechovku koly, ochotne s&nbsp;nami absolvujú celý trek. Dokonca vláčia termosky s&nbsp;kávou a&nbsp;čajom. Predháňajú sa jeden pred druhým. Urobia čokoľvek, len aby ste od nich niečo kúpili. S&nbsp;neuveriteľnou ľahkosťou vystupujú hore kopcom v&nbsp;roztrhaných džínsoch a&nbsp;umelých šľapkách, ktoré majú na míle ďaleko od našich trekových topánok.

Malý chlapec s ručne zdobenými predmetmi uteká po kopcoch tak, že by sa nezahanbil ani pred profesionálnym bežcom. Dúfa, že si niekto ako suvenír niečo vyberie. Miesto toho, aby sedel v školskej lavici, rodičia ho vyslali naháňať turistov. Aj takto trávia detstvo deti v horách Etiópie. Na rozdiel od mestských detí, smelých a usmiatych, sú deti z hôr viac utiahnuté a tiché. Stačí ich však odfotiť či podarovať ceruzku a oči sa im okamžite rozžiaria. Ďalší tunajší obyvatelia, opice dželady, pobehujú na vrchole vrchoviny a v plnej nádhere pózujú pred našimi aparátmi. „Dželada, tunajší endemit, už nepatrí medzi paviány, ale do samostatnej skupiny primátov,“ hrdo vysvetľuje Asafa. „Žijú vo veľkých skupinách. Na rozdiel od ostatných primátov majú na hrudi ružovú škvrnu v tvare presýpacích hodín, ktorá sa v období plodnosti zdurí a má jasnejšiu farbu Ostatným primátom sa v&nbsp;tomto období mení farba zadku,“ smeje sa náš sprievodca.

Ranný mráz nám komplikuje časový plán skoro ráno vyraziť z táboriska. Namrznuté stany musí roztopiť a osušiť slnko. Nuž niekedy neostáva iné, len dohodnúť vétriesku. Denne ich vidíme preplnené domorodými obyvateľmi ako jediný spôsob prepravy v týchto končinách. Cesta stúpajúca na vrchol hrebeňa vo výške nad štyritisíc metrov je krkolomná. Tlačíme sa s domorodcami a sledujeme krajinu okolo seba. Oni si prezerajú nás a my ich. Pokračujeme po vlastných strmo dolu do dediny Chiro Leba, zastaneme pred „hotelom“ - jedna miestnosť s&nbsp;dvoma po­steľami, dokonca s&nbsp;perinami. Čo viac človek potrebuje? Na verande nám pani domáca predvedie klasický etiópsky kávový rituál, ktorý stojí za to. Takto pripravená káva chutí výborne.

V&nbsp;rámci hlavného menu si čoraz viac zvykáme na indžeru, typické etiópske jedlo. Je to v&nbsp;podstate veľká tenká chlebová kyslastá placka z&nbsp;kvaseného cesta z&nbsp;obilniny teff - miličky habešskej, považovanej dokonca za jednu z&nbsp;troch hlavných obilnín tretieho tisícročia. Na placku veľkú ako dva taniere vám naložia zmes korenistých pálivých omáčok so zeleninou. Na prvý pohľad vám jedlo pripomína potrhanú handru, zato na konci pobytu v&nbsp;Etiópii si takmer všetci s&nbsp;úsmevom objednávame len indžeru.

Už počas obednej prestávky v dedine sa na nás vrhajú deti. „Pen, money, hello,“ opakujú. Čokoľvek im dáte, zoberú. Drobný chlapček má evidentný zápal oka. V lekárničke objavíme kvapky do očí a vysvetlíme mamke malého pacienta, ako má kvapky dávkovať. Po niekoľkých dňoch, keď sa vraciame, príde matka s chlapcom poďakovať. Kvapky evidentne zabrali. Malá, ale konkrétna kvapka v mori, ako pomôcť na mieste.&nbsp; Pri výstupe do posledného táboriska pred Dašänom sme svedkami záchrannej akcie chorého, ktorá je ukážkou mizivej dostupnosti lekárskej starostlivosti v&nbsp;tejto oblasti. Z&nbsp;protiľahlého kopca zvážajú domorodci pacienta na oslovi. „Má vážny problém so žalúdkom,“ vysvetľuje Asafa. „Len do dediny, kde sme obedovali a&nbsp;kde sa nachádza zdravotná sestra, trvá cesta z&nbsp;kopcov tri hodiny. Ak si sestra neporadí, cesta za lekárom do mesta si vyžiada ďalších niekoľko hodín.“ Ešte pár minút sledujem tento obraz ľudskej bolesti, trpezlivosti a&nbsp;odovzdanosti.

Konečne dorážame do posledného táboriska, dediny Ambikwa, s&nbsp;mimoriadne chudobnými obydliami. Ľudia tu žijú Dašänom. Každý úspešný výstup cudzincov je pre nich oslavou. Po príchode z&nbsp;vrcholu pripravujú oslavný uvítací ceremoniál. Cudzinec je pre nich zdrojom možného zárobku, šancou získať&nbsp;pár birrov do vrecka. Zároveň sme pre nich akýmsi divadlom. Dokážu nás nepohnuto pozorovať celé minúty, od rozkladania stanov cez boj s&nbsp;petrolejovým varičom až po čistenie zubov - všetko je pre nich zaujímavé.

Asafa je neoblomný, štartujeme o pol piatej ráno s čelovkami na hlave. Popoludní je väčšie riziko, že nás prekvapí lejak, preto si treba privstať. Okrem čeloviek nám svieti na cestu záplava hviezd na nebi, vidíme Veľký voz aj Orion. Hviezdy vystriedajú rané zore a krása meniacich sa farieb oblohy nad vrcholkami hôr. V zime a mraze naberáme výšku a približujeme sa k Dašänu zatiaľ ukrytému za kopcami. A s nami naši verní, vytrvalí chlapci s termoskami čaju, kávy a, samozrejme, koly. Veď čo ak cudzincovi príde na ňu chuť.

Posledná pauza. Náš vrchol konečne vidíme ako na dlani. Nádhera. Posledný úsek je máličko „lezecký“, ale ľahko zvládnuteľný. Konečne sme tam. Námaha je odmenená neskutočným pohľadom na všetky svetové strany. Etiópska vysočina, vrcholy štvortisícoviek, na ktorých sme stáli pred niekoľkými dňami. Akoby sme hľadeli na krajinu z&nbsp;inej planéty. Nevieme sa nasýtiť pohľadom, znovu a&nbsp;znovu spúšťame aparáty, snažíme sa zachytiť panorámu v&nbsp;plnej nádhere. Vzájomne si gratulujeme a&nbsp;mladí domorodci sa tešia s&nbsp;nami, dúfajúc, že aspoň na vrchole neodoláme ich termoskovej káve. Do dediny vstupujeme s&nbsp;prvými kvapkami lejaka - unavení, ale spokojní, že naša expedícia sa skončila úspešne.

FOTO Strastiplná cesta na strechu Etiópie: Pozrite si fascinujúce zábery z hory Raš Dašän

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

FOTO Strastiplná cesta na strechu Etiópie: Pozrite si fascinujúce zábery z hory Raš Dašän

Súvisiace články

Nové časy: Revolúcia v cyklistike, tradičné veľmoci môžu len ticho závidieť!

V tieni Escobara: Ešte nedávno tu zúrili vojny gangov, dnes na mesto útočia turisti!

EXKLUZÍVNE Navštívili sme venezuelských utečencov v Kolumbii, ich príbehy vás dostanú!

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás