Starý a svojbytný národ obývajúci oblasť od Biskajského zálivu po predhorie západných Pyrenejí vyvoláva nielen u susedov rôznorodé emócie. Od obdivu k národnej hrdosti ku kultúre a zachovávaniu tradícií až po tvrdenia, že sú tunajší obyvatelia „tak trošku popredu“ a nemajú príliš v láske ľudí iných etník. Na všetkom zrejme bude kúsok pravdy, no navštíviť Baskicko jednoznačne treba.
Či už pôjdete do južnej časti širšieho územia Euskal Herrie, nazývanej v baskickom jazyku Hegoalde, ktoré leží celé v Španielsku, alebo vás zaujme menšia severná časť Iparralde, rozprestierajúca sa čisto na francúzskom území v južnej časti administratívneho regiónu Nové Akvitánsko, bude sa na čo pozerať. Pravda je, že Baskovia majú i autonómnu komunitu, tá však zahŕňa iba určitú časť územia obývaného Baskmi na španielskej strane hranice, v ktorej žije približne 2,2 milióna z celkového počtu 3,2 milióna príslušníkov tohto etnika.
Nezmieriteľní s okolím?
Pôvod Baskov mnohé zdroje odvodzujú od historického etnika Vaskónov, úplná zhoda však v tomto smere nepanuje. Podľa posledných genetických štúdií sú Baskovia potomkami neolitických farmárov, ktorí sa miešali s lokálnymi lovcami a následne sa na dlhé obdobie izolovali od zvyšku Európy. Práve z dôvodu izolácie prijali kresťanstvo medzi poslednými, so značnou nevôľou a išlo o dlhotrvajúci proces zavŕšený podľa niektorých autorov až v pätnástom storočí. Baskovia zohrali významnú rolu aj ako lovci veľrýb a moreplavci, počas prvej Magalhãesovej plavby okolo sveta to bol práve baskický kapitán Juan Sebastián Elcano, kto po smrti Magalhãesa na Filipínach lode úspešne doviedol späť do Španielska.
Smutne známe mesto Guernica, po baskicky Gernika, zbombardované v apríli 1937 pri udalosti zvečnenej na slávnom rovnomennom obraze Pabla Picassa, takisto leží na území Euskal Herrie. Aj našincovi je známy baskický nacionalizmus, eusko abertzaletasuna, ktorého história siaha do karlistických čias, keď región stratil viaceré práva. Dnes sa činnosť separatistov viaže na viaceré ľavicové skupiny a hnutia, neslávne známou bola ozbrojená organizácia ETA, rozpustená v roku 2018, ktorej činnosť má na svedomí vyše osem stoviek obetí, z nich tristoštyridsať civilistov. Teroristické útoky jej členovia vykonávali od roku 1968 až do roku 2010. Hoci je v oblasti v tomto smere už dnes pokoj, z hesiel v uliciach i z grafitov možno cítiť, že mnoho Baskov má k idei nezávislosti a samostatnosti blízko i dnes.
V modernej Európe už hranice našťastie nehrajú veľkú rolu. Kedy presne vstupujete do Baskicka, si však i bez nich všimnete veľmi ľahko: podľa výzdoby a červeno-zeleno-bielych vlajok s grafickým vyobrazením podobným tomu na zástave Spojeného kráľovstva. Takisto tradičný baskický znak lauburu, v preklade „štyri hlavy“, možno nájsť na každom viditeľnom mieste - od vlajok a vývesiek obchodov až po výzdobu lokálnych koláčov a cukroviniek. Jeho tvar pripomína zatočený kríž so zhrubnutými oblými koncami, ponášajúcimi sa na kvapky vody.
S vôňou oceánu
Večer v mestečkách Ciboure a Saint-Jean-de-Luz na pobreží Atlantiku vo francúzskej časti Baskicka môže mať dokonalý magický nádych. Od mora na pevninu prichádza hmla a začína sa stmievať. Kráčame prázdnym pobrežím, ktoré stráži soška Panny Márie - Notre Dame de Muskoa, ochrankyne tých, čo sa vydávajú na more. Podvedome putujeme v čase do obdobia odvážnych námorníkov a rybárov, ktorí s drsným oceánom zápasili o každodenné prežitie.
Vysoké vlny a skalné pobrežia pri pevnosti Socoa dávajú každému na vedomie silu živlov a prírody, tabuľka vo francúzštine zasa upozorňuje na riziká náhleho príboja na skalnatom brehu. Späť do dnešných dní nás privádzajú až skrinky s knižkami, ktoré si možno zadarmo vymeniť za iné či vziať na prečítanie, trochu predražené reštaurácie na promenáde a zmätený psík, ktorý stále nosí v papuli topánku a nevie nájsť svojho pána. Pôsobí natoľko bezradne, až nás núti zamyslieť sa, či sa jeho majiteľovi niečo nestalo.
Saint-Jean-Pied-de-Port
Malé vnútrozemské mestečko na rieke Nive de Béhérobie je na kresbách miestnych umelcov i fotografiách krásne. V skutočnosti mu do veľkej miery ublížila komercia spojená s pútnickou cestou Camino Francés, keďže je považované za začiatočný bod francúzskej Svätojakubskej cesty do Compostely.
Pútnici si tu vystoja dlhý rad na akýsi „pas pútnika“, do ktorého si budú zaznamenávať zastávky na svojej ceste, podaktorí si kúpia drevené palice s mušľou hrebenatkou a vydajú sa do neznáma. My sa doň vydáme tiež, no s celkom iným ponímaním púte i romantiky: pešo i stopom.
Sympatický Brazílčan Dominik pôvodom z Recife, ktorého si sem ako deväťmesačného adoptoval francúzsky pár, nám cestou vysvetľuje, prečo je v Baskicku len mizivý počet cudzincov. „Domáci sú na jednej strane fajn ľudia, no mnohí z nich sú do značnej miery rasisti a najmä predškolské a začiatok školského obdobia som tu mal ťažké,“ vraví Dominik. „Časom sa to urovnalo a mám i kamarátov Baskov, no veľa mojich priateľov je pôvodom aj z iných častí sveta, trebárs z bývalej Juhoslávie.“ Nikomu však nič nezazlieva. „U drsných ľudí z hôr, ktorí sú zároveň príslušníkmi starých a svojbytných národov, takéto správanie ani nie je zvláštne. A kde je hranica hrdosti a rozumnej miery interakcie s okolitým svetom, na to si musí odpovedať každý z nás sám,“ hovorí.
Noc v lesoch Iraty
Aj ľudia, ktorí so sebou vždy nosia podrobné mapy a sledujú každý ohyb cesty, sa môžu dopustiť úplne školáckej chyby. Stačí, aby bol večer, hmla a zarozprávali sa v stopnutom aute s francúzskou dvojicou turistov, ktorí sa sem vybrali do hôr stanovať a na huby. Minuli sme odbočku z cesty tretej triedy a o zábavu bolo postarané.
„Hm, nejde nám tu signál a ani nevieme, kde sme,“ hlási dvojica na mieste, kde sa rozlúčime, a v súbore turistických máp nám, ako to už v podobných chvíľach býva, chýba práve táto. Na pusté hory padá noc, dvojica mizne kdesi na romantickú prechádzku a nám nezostáva nič iné, než kráčať približne podľa správneho azimutu tam, kam nás oči povedú. Jediná živá bytosť, ktorú stretávame, je statný miláčik - jazvec.
Až spätne sa dozvieme, že les Iraty je druhým najväčším zmiešaným bukovo-jedľovým lesom v Európe a zároveň najzachovanejším ekosystémom tohto druhu na starom kontinente. A tajomná noc v ňom má svoje jedinečné čaro, rovnako ako ho má - najmä v časoch moderných technológií - pocit z niekoľkohodinového kráčania ktoviekam. Stanujeme na malej čistinke a ráno je okolie ešte krajšie. Jesenné slnko vykresľuje dolinky na svahoch masívu 2 017 metrov vysokej hory Ori, prvej dvojtisícovky v pyrenejskom hrebeni pri ceste od západu na východ.
Domov divokého muža
Lesy Iraty sú vraj opradené povesťami. Väčšina turistických webov tunajšiu mytológiu odbije niekoľkými slovami, prirodzená ľudská zvedavosť je však silnejšia. Napokon sa nám podarí dostať k dielu autoriek Delphine Brocasovej a Amaie Legazovej, kde sa spomína postava divokého muža menom Basa-Jauna. Ten vraj spôsoboval značné škody na majetku a stádach miestnych obyvateľov, než farár z obce Larrau prišiel s návrhom každú sobotu na súmraku odriekať religiózny text Salve Regina: „Buď pozdravená, kráľovná matka biednych sŕdc...“
Obšírnejšia je baskická rozprávka o trojici miestnych bratov, ktorí sa vydali do sveta. Z vrchovca stromu uvideli v diaľke z hlbokých lesov stúpať dym. Keď prišli k jeho zdroju, objavili vchod do príbytku, kde žila Basa-Andre, divoká žena, a jej muž, už spomínaný Basa-Jauna. Domáci bratov odhalili a ak si chceli zachrániť život, museli zostať slúžiť. Keď dospela ich malá sestra, matka jej prezradila, že kdesi má bratov, a dievča sa ich vybralo hľadať.
Do záchrany však ešte zostávala dlhá cesta. Bratia najprv zlého pána zabili a hodili zo strže, Basa-Andre ich však premenila na voly a sestra ich musela pásť. Živá, tečúca voda a liesková palička pomohli odvážnej dievčine zvíťaziť nad čarami ježibaby a opäť premenení bratia napokon dlho a šťastne žili so svojou záchrankyňou.
Legendárne nie sú len príbehy domácich z tohto vzdialeného a divokého miesta, no i tunajšie mliečne produkty. Syr ossau-iraty, pripravovaný z ovčieho mlieka, je jedným z trojice ovčích syrov majúcich vo Francúzsku chránené označenie pôvodu - appelation d’origine contrôlée. Vyrába sa v doline Ossau a nám už dôverne známom iratskom lese.
Zanietení hubári
Je tak trochu škoda, že čas vyhradený na jesenné horské dobrodružstvo sa pomaly končí. Nastupujeme do terénneho auta, ktoré nám poslal azda sám osud. Sedia v ňom bratia Alain a Hervé, z ktorých jeden je letovým dispečerom na dôchodku a druhý IT technikom univerzity v Bayonne. Ochotne nás odvezú až do najbližšej civilizácie: malej obce Larrau. Hubami sa pochopiteľne pochvália tiež. „Dubákov sme raz nazbierali až desať kilogramov pri jedinom výjazde,“ vraví Hervé, ktorý je však z dnešného krásneho úlovku, aký by bol na Slovensku úspechom roka, zľahka sklamaný.
Hubári sa drobným tajnostkárením nezaprú. Keď sympatickú dvojicu poprosíme v Tardets-Sorholus o fotku s úlovkom, súhlasia, no schovajú sa za auto so slovami: „Radšej tu, nemusia dedinčania všetko vidieť!“
Rozlúčime sa, no ďalej na juh napokon musíme putovať cez Canfranc. Horský priesmyk Puerto de Larrau je od obdobia kovidu pre motorovú dopravu uzavretý a na dlhšiu pešiu túru po hrebeňoch nezostal čas. Nevadí, niektoré krásne miesta je dobré nechať si ako návnadu do budúcnosti.
Húževnatosť, vytrvalosť a sila
Baskovia sú silní a vytrvalí aj na poli športu. Z relatívne malej oblasti pochádzajú viacerí výnimoční športovci, najmä z tých oblastí fyzických aktivít, ktorým Baskicko ponúka dokonalé zázemie na tréning - cyklistike, horolezectvu či surfingu.
Za zmienku určite stoja baskickí skalolezci: Josune Bereziartuová ako prvá žena na svete vyliezla v roku 2005 cestu obťažnosti 9a/9a+, Patxi Usobiaga Lakunza zasa ako prvý horolezec vyliezol cestu obťažnosti 8c+ štýlom onsight - na prvý pokus so spodným istením, súvisle a bez nacvičovania. Ak vás viac zaujíma výškové horolezectvo, i tu sú príslušníci malého národa v „top“ skupine. Edurne Passaban Lizarribanová sa v roku 2010 stala prvou ženou na svete, ktorá vyliezla na všetkých štrnásť osemtisícoviek. Dnes 49-ročná horolezkyňa, narodená v znamení Leva v španielskej provincii Gipuzkoa, získala cennú „korunu Himalájí“ po dvadsiatich mužoch. V prestížnej skupine je k dnešnému dňu štyridsaťpäť lezcov vrátane nášho Peťa Hámora, z toho len tri ženy. Za zmienku stojí, že v spomínanej elite osemtisícovkárov sú aj jej ďalší dvaja krajania - Baskovia: Alberto Iñurrategi Iriarte a Juanito Oiarzabal Urteaga.
Známi a vynikajúci sú i mnohí cyklisti, surfisti a futbalisti z regiónu Euskal Herria. Miguel Indurrain vyhral päťkrát prestížnu Tour de France a jeho cyklistický kolega Abraham Olano zvíťazil na Vuelta de España i majstrovstvách sveta v cestnej cyklistike. Húževnatosť a rýchlosť, s akou dokážu miestni borci na dvoch tenkých kolesách stúpať do takmer dvojtisícových horských sediel, sme tu mali možnosť pozorovať takmer každý deň.
FOTO V GALÉRII
Presláviť Euskal Herriu športom a kultúrou je výborný spôsob prezentácie. Určite ide o lepšiu reklamu Baskicka než bojové heslá narýchlo nasprejované na betón budov či zničené francúzske tabule s názvami obcí.
