Peter Hupka

Kým miesta ako Afqa, Balaa, cédrový les severozápadne od Bejrútu či Hermelská pyramída boli donedávna lokalitami ležiacimi na okraji tunajšieho turistického záujmu, dnes ich fotografie nájdeme hneď po prílete priamo na bejrútskom letisku - na propagačných snímkach ministerstva turizmu. Tí, ktorí ich poznáme roky, však pri opätovných návštevách menej známych krás krajiny cédrov čoraz častejšie musíme&nbsp;potlačiť slzu.

Libanonská metropola je miestom, ktoré si nemožno nezamilovať. Pre atmosféru, kuchyňu, nočný život - každému ponúka podľa chuti. Alebo si tu môžete len tak nájsť obľúbené miesto, kaviareň a&nbsp;po rokoch sa sem vracať, za tými istými ľuďmi.

Bejrút sa, samozrejme, mení. Na každom voľnom či konečne majetkovo vyrovnanom pozemku, po občianskej vojne v&nbsp;rokoch 1975 - 1991, vyrastajú nové stavby. Od minimalistických mrakodrapov po klenuté haly s&nbsp;kosoštvorcovými oknami, pri ktorých architekti úplne uvoľnili uzdu fantázii.

Ak by sa tu i&nbsp;za posledné roky nič nezmenilo, Bejrút sa zmení určite. No čo je najlepšie, v&nbsp;srdci zostane stále ten istý, jemný a&nbsp;takmer melancholický ako piesne legendárnej libanonskej divy Feirúz.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-tazko-skusana-panenska-priroda-ide-len-biznis-krasa-nikoho-nezaujima" target="_blank" rel="noopener">Zábery stále nádherného Libanonu si pozrite v GALÉRII&gt;&gt;</a>

„Ahoj, kamaráti, koľko ste tu neboli? Päť rokov? To je šialené!“ zdraví nás milo prekvapený Abú Ísá, majiteľ stánku s&nbsp;rýchlym občerstvením v&nbsp;blízkosti bejrútskeho nákladného prístavu. „Možno mi to neuveríte, ale za ten čas som nemal dovolenku, nebol som nikde. Možno na dva-tri dni som vypadol z&nbsp;Bejrútu, ale to je všetko!“ konštatuje pôvodom Sýrčan, ktorý sa nezabudne pochváliť, že sa mu zatiaľ aspoň podarilo zadovážiť dva byty. „Sú v&nbsp;Ham­re a&nbsp;v&nbsp;Mar Michail. Isteže nie také ako tu v&nbsp;novostavbách pri Námestí martýrov, ale sú moje, a&nbsp;tak som rád!“ vraví pracovitý štyridsiatnik.

Debata vzápätí prejde na ceny a&nbsp;tie sú v&nbsp;Bejrúte vskutku astronomické. „Byt v&nbsp;tomto novom dome,“ ukáže Ísá rukou na blízku novostavbu, „stojí - verte či nie - dva milióny dolárov. Kde je môj rodný Halab v&nbsp;Sýrii. Tam stojí najluxusnejšia vila pod slnkom stotisíc!“ vraví vzrušene Ísá.

Keď sa reč obráti na školstvo, vytiahne informáciu, po ktorej sa i&nbsp;nám roztrasú kolená. „Tu ak chcete mať univerzitu so zvučným menom, napríklad známu&nbsp;AUB - American University of Beirut - pripravte si päťdesiattisíc dolárov za ročník!“ V&nbsp;krajine s&nbsp;bežnými mesačnými príjmami na úrovni Slovenska sú tak len dve možnosti - veľmi bohatí rodičia alebo pôžička s&nbsp;lehotou splatnosti niekoľko životov...

Pri neveľkej šiitskej dedine Afqa, ležiacej v&nbsp;poldruhatisícovej nadmorskej výške asi hodinu jazdy severovýchodne od Bejrútu, možno nájsť portál čarovnej jaskyne. Lokalita opradená legendami gréckej mytológie ako miesto zrodu i&nbsp;skonu Afroditinho milenca Adonisa a&nbsp;oblasť s&nbsp;ruinami chrámu Afrodity Afakitis však vyzerá celkom inak ako naposledy. Spod skál sa nesú zvuky ťažkých mechanizmov a&nbsp;pneumatických kladív. „Staviame tu nový vodovod s&nbsp;väčším priemerom,“ dozvedáme sa od jedného z&nbsp;majstrov. Hoci všetci okolo nás majú helmy a&nbsp;všade sa pracuje, nik nám nebráni pozrieť sa hlboko do lona hory, do miest, kde sa práve kladú rúry a&nbsp;betónuje sa.

Aj keď Libanon je pre oko našinca pomerne suchý, v porovnaní s regionálnymi susedmi má vodných zdrojov stále relatívny dostatok. Problémom je hospodárenie i nepríliš ideálna organizácia distribúcie čoraz cennejšej tekutiny. Jej zdroje navyše nie sú nekonečné, a tak sa každý výdatnejší a celoročne dostupný prameň stáva veľkou devízou. Rad prišiel i na Afqu.

Na jar, keď sa v&nbsp;libanonských horách topí hojná snehová pokrývka, je nielen krajina svieža a&nbsp;zelená, no i&nbsp;z&nbsp;Afqy prúdi ozajstný vodopád. Na jeseň je všetko podstatne suchšie, zrážky zriedkavé a&nbsp;voda oveľa vzácnejšia. I&nbsp;vtedy hlboká jaskyňa v&nbsp;kolmej skalnej stene poskytuje pomerne silný prúd studenej čírej vody, ktorým zásobuje rieku Nahr Ibrahím. Ako to bude vyzerať po dokončení výstavby nového vodovodu, nevieme posúdiť. Zostane aspoň zurčiaci potôčik alebo všetku životodarnú tekutinu spotrebujú políčka a&nbsp;domácnosti? Ťažko povedať.

No už teraz je jasné, že pragmatické potreby dávno predbehli historický i&nbsp;estetický význam tohto miesta a&nbsp;to najkrajšie bude prežívať - ako&nbsp;na mnohých iných miestach našej planéty - už len v&nbsp;predstavách. Lepšie na tom nie sú ani vodopády Balaa - kedysi temer panenské miesto je dnes obklopené stánkami a&nbsp;búdkami. „Áno, ide už len o&nbsp;biznis, krása nikoho nezaujíma,“ konštatuje pani z&nbsp;blízkej dedinky, ktorá nám na večeru pripraví chutné placky mankúše - miestnu obdobu pizze.

Byť mimo miest i mimo dosahu zvuku všadeprítomných stavebných strojov je luxus, za ktorým sme sa do krajiny cédrov vlastne vydali. Oddať sa mu možno vysoko nad dedinou Tannúrín al-Fawqa, pri rovnomennom cédrovom lese Arz Tannúrín. Stredomorské národy našťastie neoplývajú láskou ku skorému vstávaniu, a&nbsp;tak krátko po svitaní máme háje s&nbsp;majestátnymi stromami Cedrus libani sami pre seba.

Nenechávame sa zlákať iba ranným svetlom prechádzajúcim cez koruny stromov, ale i&nbsp;priľahlým úsekom bielo-purpurovo značenej trasy LMT - Lebanon Mountain Trail. Tento 470-kilometrový chodník, ktorého farby majú symbolizovať biele snehy libanonských hôr a&nbsp;týrsku purpurovú, je najznámejšou diaľkovou turistickou trasou v&nbsp;krajine, akousi obdobou našej Cesty SNP. Mnohé miesta na LMT sú nanovo preznačkované, označené sú i&nbsp;pramene a&nbsp;vybudované príjemné stolíky s&nbsp;lavičkami na posedenie.

Najkrajšie cesty sú i&nbsp;tak tie, kam nás zláka intuícia a&nbsp;zvedavosť. Nahor úzkou dolinou lemovanou lúkami a&nbsp;stromami pozlátenými jeseňou sa dostávame do kraja jabloní a&nbsp;orechov. Dedinka, či skôr malá osada, nazvaná Ra’as Bneije má len niekoľko stálych obyvateľov, napriek tomu sa s&nbsp;nimi takmer okamžite stretávame.

„Tu v&nbsp;horách nič neutajíš,“ žartuje jeden z&nbsp;nich, starý pán Shajjá Músá, ktorý náhodných hostí len tak naprázdno odísť nenechá. Okamžite prichádza pozvanie do chalupy, kde trávi dni s&nbsp;manželkou, spoločne si varia a&nbsp;zužitkúvajú plody svojich stromov. Pri káve, chutných jablkách a&nbsp;orechoch sa dozvedáme celkom prozaické veci - že deti majú všade po svete od Austrálie po Kanadu, no najradšej sú, keď sú všetci spolu tu doma. „Detí treba mať čo najviac! Veď sú nám tým najväčším potešením v&nbsp;živote!“ vraví pani domu a&nbsp;podáva nám nožík, aby sme si ponúknuté jablká mohli ošúpať a&nbsp;nakrájať.

Nasledujúcu noc trávime na streche Libanonu, na hrebeni masívu Kurnat as-Saudá. Jej rovnomenný najvyšší bod dosahuje 3 089-metrovú nadmorskú výšku a o výhľady i svieži vietor je tu zakaždým postarané. Na západe svieti dolina Kadíša a&nbsp;Stredozemné more, na východnej strane leží dolina&nbsp;Bikaa, pohorie Antilibanon a&nbsp;sýrska hranica. I&nbsp;tá je oveľa pokojnejšia ako naposledy.

Veľa Sýrčanov z&nbsp;Bikaa už opustilo svoje stany a&nbsp;odišlo domov. Po nedávnom konflikte by tu nebolo stopy ani zmienky, keby nám o&nbsp;hodinu dedkovia z&nbsp;neďalekej obce Ajún Urgúš nespomenuli neželané letecké dni z&nbsp;nedávnej minulosti. „Stále sa tu motali stíhačky - izraelské, sýrske. Ako to vieme? Lebo my žiadne nemáme!“ obracajú na žart bežnú realitu ich života.

„Bude to tridsaťtisíc!“ prekvapuje nás účtom so sumou v&nbsp;prepočte osemnásť eur za pár maličkostí z&nbsp;jednoduchých raňajok staršia pani v&nbsp;malej reštaurácii v&nbsp;maronitskej oblasti na severe krajiny. „No veď ešte servis a káva!“ dodáva bez premýšľania, keď podotkneme, že podľa jedálneho lístka sme mali platiť približne polovicu požadovanej ceny. Rozhovor, aký sme viedli pred chvíľou s jej rodinou pri stole, sa zmenil na rázne biz­nisové vyjednávanie.

Hoci sa v&nbsp;súčasnosti takto premýšľať nepatrí, lebo to nie je „politicky korektné“, o&nbsp;hodinku popíjame vynikajúce espreso za neuveriteľných päťsto lír - tridsať centov - v&nbsp;meste Hermel a&nbsp;spomíname si na slová nášho maďarského kamaráta, ktorý s&nbsp;Libanoncami obchoduje v&nbsp;telekomunikačnej sfére už roky: „Je to stále po starom, žiadne nové skúsenosti. Sú to veselí chlapci tí libanonskí kresťania, naši bratia vo viere. Vždy sa najprv spolu zabavíme, popijeme, dohodneme obchod a&nbsp;potom nás dobre obtiahnu!“

Po ôsmich návštevách krajiny máme, bohužiaľ, podobnú skúsenosť. Akoby férovosť pri rátaní neplatila pre všetkých rovnako a&nbsp;prikázania tu „naši bratia“ zjavne brali po svojom. Naopak,&nbsp;presnú sumu, akú by zaplatili aj domáci, od nás akosi vždy pýtajú práve „na druhej strane“ - v&nbsp;moslimských častiach krajiny. S&nbsp;presnosťou, aká sa vymyká prípadnej štatistickej chybe. A&nbsp;tak i&nbsp;dnes v&nbsp;šiitskom Hermeli dostaneme kávu za desatinu ceny. Nič to nemení na našom vzťahu k&nbsp;domácim a&nbsp;určite nemienime robiť rozdiely v&nbsp;prípade jednotlivých etnoreligióznych skupín. Len pozorujeme a&nbsp;ten vžitý folklór orientovaný na zisk občas trochu zamrzí...

Na návrší juhovýchodne od Hermelu čnie jeden z&nbsp;najzaujímavejších monumentov v&nbsp;krajine, Kamúh el-Hermel. Vznik dvadsaťsedemmetrovej „pyramídy“, ako ju domáci nezriedka nazývajú, sa datuje do prvého alebo druhého storočia pred naším letopočtom. Aj historici majú na jej pôvod rôzne názory a&nbsp;autorstvo stavby pripisujú buď Asýrčanom, alebo starogréckej ríši Seleukovcov. Hoci výzdoba na prvý pohľad pripomína bránu Ištar zo starovekého Babylonu, ide pravdepodobne o&nbsp;pomník na počesť odvahy dobových poľovníkov. Zodpovedali by tomu vyobrazené jelene v&nbsp;pasci, kance naháňané psami a&nbsp;vlky útočiace na býka. V&nbsp;blízkosti Kamúhu sa našli aj&nbsp;neolitické nástroje vyrobené z&nbsp;pazúrika.

Prečo pyramídu nazývame farebná, keď je vybudovaná z&nbsp;masívnych blokov bledého vápenca vážiacich podľa výpočtov štyridsať až päťdesiat ton? Farby stavby sú dnes naozaj iné než pôvodný kameň a&nbsp;materiál z&nbsp;precízneho reštaurovania v&nbsp;roku 1931.

Vandalizmus posledných dekád sa na Kamúh el-Hermel prejavil zo všetkých strán až do výšky, kam dosiahli sprejeri. „Iste, je to hanba. Ale dozoru tu niet a&nbsp;trestu takisto. Okrem toho naša krajina, ako iste viete, mala i&nbsp;väčšie problémy než ochranu osamotených pamiatok. Pyramídu v&nbsp;Hermeli nestrážia ako trebárs slávnejší Bakchov chrám v&nbsp;Baalbeku a&nbsp;toto je výsledok,“ dozvedáme sa od domácich. Vidieť ju v&nbsp;pôvodnom stave zostáva len želaním. Najmä pri porovnaní s&nbsp;výzorom počas našej návštevy spred pätnástich rokov. Grafity odvtedy neubudli, práve naopak.

Hoci by to mnohí návštevníci regiónu nečakali, libanonské pivá Almaza a&nbsp;Beirut sú pomerne chutné nápoje. Nespomínajúc tunajšie skvelé víno a&nbsp;vínovicu arak. Predávajú sa nielen v&nbsp;baroch a&nbsp;potravinách väčšiny regiónov, ale i&nbsp;priamo pri diaľniciach a&nbsp;cestách, kde stačí zatrúbiť a&nbsp;zamestnanec podniku vám orosenú fľašku prinesie priamo do auta a&nbsp;do rúk v&nbsp;americkom štýle. Kam to až chmeľové nápoje dotiahli, máme možnosť presvedčiť sa v&nbsp;meste Zahle v&nbsp;doline Bekaa. Pomerne moderná poliklinika Khoury v&nbsp;centre mesta ponúka obľúbené pivo priamo v&nbsp;bufete umiestnenom hneď vedľa recepcie.

V Libanone nie je nič výnimočné ani alkohol za volantom. Hoci časy, keď priamo na čerpacích staniciach v centre Bejrútu viseli testery na alkohol s nápisom: Ak ste nafúkali nad promile, jazdite opatrne! sú preč, nejaké to pivko či víno pri šoférovaní toleruje i miestna polícia.

Napriek spomínanej skutočnosti na cestách vidieť menej nehôd ako u nás. Je v tom šťastie? Lepšia predvídavosť vodičov každodenne trénovaných šialenou blízkovýchodnou premávkou? Alebo len našincovi cudzia vlastnosť nepreceňovať svoje sily, ale skôr jazdiť opatrne. Možno práve kombinácia uvedených faktorov napomáha udržateľnosť takéhoto stavu. Veď, ako vravia Libanončania: „Verejná doprava je u&nbsp;nás biedna a&nbsp;človek sa musí nejako dostať z&nbsp;baru domov...“

Rozlúčkou s&nbsp;krajinou cédrov je večerné posedenie v&nbsp;starej kaviarni v&nbsp;centre mesta Sajdá, známejšieho pod svojím historickým názvom Sidon. Atmosféra starej kaviarne Báb-el-Saray, a&nbsp;rovnomenného námestia v&nbsp;spleti starých uličiek, kde deti neustále hrajú futbal či sa bláznia na bicykloch, je nefalšovaným dychom starého Blízkeho východu.

„To bolo dávno, miesto máme teraz prenajaté my,“ vraví čašník, budúci inžinier, keď sa spýtame, kedy vymenili portrét mladého Jásira Arafata na stene za obrázky z&nbsp;libanonskej prírody a&nbsp;miest. I&nbsp;tento usilovný chlapec študuje a&nbsp;zároveň pracuje. Podľa vlastných slov má šťastie - na univerzite dostal veľké úľavy a&nbsp;ročník ho vyjde „len“ na desaťtisíc dolárov. „A&nbsp;tak aspoň pomáham v&nbsp;podniku. Mne pomáha rodina. Bez nich by som nevyštudoval, nemal by som šancu!“ komentuje mladík, ktorý sníva a&nbsp;život má pred sebou. Bez pomoci najbližších by sa nezaobišiel, no môže sa na nich spoľahnúť.&nbsp;Rodina je tu dodnes základnou a&nbsp;funkčnou bunkou spoločnosti.

Byt za dva milióny a päťdesiattisíc za rok štúdia. Aj to je Libanon

Peter Hupka

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Byt za dva milióny a päťdesiattisíc za rok štúdia. Aj to je Libanon

Peter Hupka

Súvisiace články

Nenormálne? Pozrite, ktoré historické osobnosti sa sobášili so sesternicou či bratrancom

Darmožráči? Kto stojí daňových poplatníkov viac – Trumpovci či Windsorovci?

Neznáma Kolumbia: Zem kmeňa U’wa vás jednoducho očarí!

EXKLUZÍVNE Navštívili sme venezuelských utečencov v Kolumbii, ich príbehy vás dostanú!

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás