Rituál akoby z inej planéty prvýkrát videl český fotograf Michal Novotný v Allahabáde v Indii. Bola hmla a na breh posvätnej rieky Gangy prišlo sedemdesiat miliónov pútnikov. Na náboženské zhromaždenie Maha Kumbh Mela, ktoré sa koná raz za dvanásť rokov, prichádzajú, aby zmyli svoje hriechy v chladných vodách Gangy.

„Pýtal som sa, aká sila ich ženie vydať sa na úmornú cestu prepchatými vlakmi a rozhrkanými autobusmi. V stanových táboroch prevoňaných hašišom som sa zohrieval pri večerných ohňoch so svätými mužmi, oblečenými len do popola. Stretol som napríklad Amara Bhartiho Babu, ktorý držal ruku zdvihnutú nad hlavou od roku 1973. Od roku, v ktorom som sa narodil,“ rozpráva český fotograf.

Dych vyrážajúce FOTO náboženských ritálov z celého sveta v GALÉRII>>

O dvanásť rokov ho v Allahabáde stretol znovu. Stále mal ruku nad hlavou. Držal ju tak už štyridsať rokov...

Vyháňanie démonov

Michal Novotný mal už za sebou fotografovanie vojnových konfliktov a katastrof. No silná viera miliónov ľudí, ktorých stretol v Allahabáde, ho fascinovala natoľko, že vymyslel úplne iný fotografický projekt. Ópium ľudstva. Za náboženskými rituálmi cestuje po celom svete. Zachytáva zhromaždenia más aj zopár posledných veriacich, praktizujúcich starobylé rituály na odľahlých miestach v horách. Spolu s ďalšími Michalovými fotografiami a videami môžete aj projekt Ópium ľudstva sledovať na Michalovej webstránke www.michalnovotny.com.

Indickí svätí muži - sádhúovia.
Indickí svätí muži - sádhúovia.
Zdroj: Michal Novotný

Cestoval napríklad na chasidskú púť v Umane na Ukrajine. Tam tiež ožíva svet, ktorý už vlastne vôbec neexistuje. „Svet chasidských Židov, ktorých v Európe takmer vyvraždili nacisti. Tí, ktorí prežili, a ich potomkovia sú v New Yorku a v Izraeli,“ vysvetľuje Michal. Do Umanu cestujú, aby si uctili rabína Nachmana, ktorého tu pochovali v roku 1810.

Alebo do Konga, kde fotil členov letničnej cirkvi. „Vyháňajú tam z ľudí démonov. Je to emocionálne nabité, ľudia plačú a omdlievajú. Pred mojím objektívom sa odohrávali neskutočné veci. Ľudia tam vtedy ešte nemali mobily, ktorými by sa dalo fotiť. Nebol tam ani žiadny iný fotograf. Dnes to na mnohých miestach vyzerá tak, že je tam veľa fotografov a každý okolo má mobil. A ja sa snažím nemať na svojich fotkách mobily ani iné moderné prvky. Rituály chcem zachytiť tak, aby vyzerali ako na starých obrazoch. Aby sa nedalo rozlíšiť, či boli fotené vlani alebo pred sto rokmi.“

Michal nechce mať na fotografiách mobilné telefóny ani žiadne novodobé prvky.
Michal nechce mať na fotografiách mobilné telefóny ani žiadne novodobé prvky.
Zdroj: Michal Novotný

Paradoxne, napríklad na Bali, kde je masový turizmus už od 70. rokov, sedia v chráme stovky ľudí a nikto nepozerá do mobilu. A v Mjanmarsku, v krajine mníchov, sledujú mnísi videá na mobiloch ešte aj počas modlitieb. „Mobily tam mali dlho zakázané a potom skočili rovno do éry rýchleho internetu a porna. V mobiloch môžu mať aj posvätné texty, ale stavím sa, že nie všetci sa pozerajú práve na ne.

Prepichnuté líca

Vo svete existujú náboženstvá, o ktorých sme nikdy nepočuli, no veria im milióny ľudí. Napríklad kult bohyne Matky vo Vietname. Rituály tam trvajú dlhé hodiny. Médium, väčšinou transvestita, sa prezlieka do zložitých kostýmov, tak doňho vstupujú rôzne božstvá, napríklad vietnamskí generáli, ktorí pred stovkami rokov zvíťazili nad čínskou armádou. „To náboženstvo sa vyvíja. Na oltároch majú aj Ho Či Mina alebo generála Giápa, ktorý vyhnal Američanov z Vietnamu. Aj oni sa stali božstvom,“ vysvetľuje Michal.

Za niektorými rituálmi cestuje na odľahlé miesta do hôr alebo džunglí. Iné sa dejú pár krokov od turistických atrakcií. „Slávne ryžové terasy na Bali si denne prídu odfotiť stovky ľudí. Dvesto metrov od nich som bol na chrámovom festivale odalan. Trval tri dni a okrem mňa tam prišli len dvaja cudzinci. Alebo festival deviatich cisárskych božstiev na ostrove Phuket v Thajsku. Phuketské pláže sú plné turistov. No na festival ich veľa nezablúdilo.“

Organizuje ho čínska komunita. Ľudia sa zídu v chráme. Niektorí sa dostanú do tranzu a potom im ich pomocníci prepichnú líca mečmi, ale aj úplne bizarnými predmetmi, napríklad slnečníkmi. Do rán im vsúvajú pištole. S otvorenými ranami a mečmi v lícach kráčajú potom muži mestom niekoľko hodín v procesii. Potom sa vrátia do chrámu, predmety z líc ľuďom vyberú, tí sa preberú z tranzu a jednoducho idú domov. Niekoľkocentimetrové rany si nedajú ani zašiť.

Muž v tranze s lícami prepichnutými slnečníkmi.
Muž v tranze s lícami prepichnutými slnečníkmi.
Zdroj: Michal Novotný

Exotické rituály sa však nemusia odohrávať ďaleko na inom kontinente. Michal spomína udalosť len pár kilometrov od slovenských hraníc. „Jahrzeity. Slávni chasidskí rabíni z 18. - 19. storočia sú pochovaní v poľských mestečkách a chasidské komunity, ktorým sa podarilo prežiť holokaust, tam na výročie smrti rabína prichádzajú.“

Významní rabíni sú pre tie komunity - nazývajú ich aj dynastie - zakladateľmi rodu a najvyššími autoritami. Uctievajú ich ako kráľov. Preto do Poľska cestujú každý rok.

V Izraeli alebo USA si prenajmú lietadlo a niekoľko sto chasidsky oblečených Židov sa vydá na cestu do malého poľského mestečka. Majú pajesy, kožušinové čapice a dlhé kaftany. „Smrť rabína si pripomínajú veľkolepým spôsobom,“ vysvetľuje Michal. „Počas roka majú veľa vecí Talmudom zakázaných, ale tu sa odviažu. Tri dni pijú, tancujú a spievajú. Je to prerušované modlením, ale tancujú na stole a spievajú do rána. Podarilo sa mi medzi nich dostať a nafotiť ich.“

Židia sa zišli na oslave Jahrzeitu v poľskom mestečku Tzadik.
Židia sa zišli na oslave Jahrzeitu v poľskom mestečku Tzadik.
Zdroj: Michal Novotný

Miznúci svet tradícií

Na Balkáne stále fungujú sufijské mystické bratstvá. Sufizmus je mystická vetva islamu. Veriaci sa počas tanca, špeciálneho dychového prednášania Alahovho mena alebo počas točenia dostávajú do tranzu a údajne v ňom môžu komunikovať priamo s Bohom. Tieto komunity sú veľmi uzavreté. Zvykli si na to počas komunizmu a pokračujú v tom aj dnes, lebo suniti aj šiiti pokladajú ich ponímanie viery za zvrátenosť, ktorá v islame nemá čo robiť.

Michal ich fotografoval v mestečkách v bosnianskych horách, kam sa v zime pre sneh dá ledva dostať. „Prvýkrát som tam cestoval s tým, že so mnou chce hovoriť nejaký šejk. Dlho sa so mnou rozprával. Vedel veľmi dobre po anglicky, učí na univerzite v Sarajeve a je to veľmi vzdelaný pán. Zrejme usúdil, že som fajn, a dovolil mi fotografovať sufijské rituály. Odporučil ma aj do ďalších tekijí, sufijských modlitební, v Bosne, Macedónsku a Kosove. Mohol som fotografovať na miestach, kam iní ľudia nemajú šancu ani sa pozrieť.“

Malú komunitu, doslova pár posledných ľudí, ktorí ešte veria prastarým sufijským rituálom, našiel Michal v údolí Pankisi v Gruzínsku. Žije tam čečenská menšina. Kedysi vyznávala špecifickú, mierumilovnú formu islamu a vykonávala sufijské obrady.

Súfijský festival v Bosne.
Súfijský festival v Bosne.
Zdroj: Michal Novotný

V poslednom čase sú staré mešity takmer prázdne. Do údolia preniká vahhábizmus. Radikálna vetva islamu imponuje hlavne mladým. Z tých pár dedín v Pankisi odišlo veľa frustrovaných mladých mužov bojovať do Sýrie a Iraku za Islamský štát. Jeden z hlavných veliteľov Islamského štátu, Omar Šíšáni, pochádzal tiež odtiaľto. A predsa tu ešte staršia generácia praktizuje mierumilovný sufizmus.

„Pricestoval som do Pankisi a opýtal som sa panej, u ktorej som sa ubytoval, či nebude nejaký zikr. Odpovedala, že jeden bude večer v domčeku naproti a druhý ráno. Ten ranný bol ženský a chystala sa naň aj babička mojej domácej. Takže som mal veľké šťastie. Aj keď si myslím, že som mu šiel naproti. Smutné bolo iba to, že na sufijských rituáloch sa zúčastnili panie vo veku 70 až 80 rokov. Mladí tam nechodia. Aj to je jedna z motivácií, prečo fotografujem túto tému. Reálne hrozí, že o dvadsať rokov tieto rituály úplne zmiznú.“

Na nekonečnú čečenskú pohostinnosť si Michal spomína ešte z druhej vojny v Čečensku, ktorú fotografoval. V Pankisi sa zachovala napriek vahhábizmu. „Na autobusovej stanici som stretol vahhábistu ako vystrihnutého z časopisu: vojenské oblečenie, dlhé fúzy, zelená čapica. Viedol divné reči. Ale dušou zostal Čečen. Pohostinnosť a úcta k hosťom je v ňom zakorenená. Sme dohodnutí, že tam v lete prídem na lov medveďov.“

Festival deviatich cisárskych božstiev.
Festival deviatich cisárskych božstiev.
Zdroj: Michal Novotný

Na vlastnej koži

Po Európe Michal väčšinou cestuje v obytnej dodávke. „Má to obrovské výhody,“hovorí. „Môžeš zadarmo bývať v centre mesta alebo kdekoľvek v prírode. Zaparkuješ na námestí a bývaš počas festivalu alebo rituálu priamo v centre diania. Ráno si dáš kávu v kaviarni, kedykoľvek si môžeš prísť do auta odpočinúť. Dá sa v ňom variť. Snažím sa kombinovať fotenie s pobytom v prírode. Fotím a potom odídem niekam do hôr, k rieke, nájdem si pekné miesto na noc, uvarím niečo na jedenie, zaplávam si niekde v jazere.“

Pre Michala je tento projekt aj tak trochu osobný. Vyrastal za komunizmu. V škole mu tvrdili, že náboženstvo je zlé, že je to ópium ľudstva, ako napísal Karl Marx. Možno preto ho začali náboženstvá fascinovať.

A teraz putuje po svete a sleduje, ako sa ľudia klaňajú svojim bohom. On sám ešte v žiadneho neuveril. „Ale možno som občas pocítil záchvev jeho existencie,“ priznáva. „Alebo som zažil niečo, čomu by som neveril, keby mi o tom niekto rozprával.“

Stalo sa to v Mongolsku. Michal tam pricestoval za šamanmi. Tisícročné tradície, prerušené komunistami, tam znovu ožívajú. Človek si len musí dať pozor, aby nenatrafil na podvodníka.

Michalovi odporučili šamanku v Ulanbátare. Bývala v obyčajnom paneláku a schádzala sa u nej komunita ľudí kvôli šamanským rituálom. „Najprv sa so mnou chcela rozprávať. Zavolala ma, nech si sadnem vedľa nej. Chvíľu sme hovorili o normálnych veciach. Potom mi kázala zatvoriť oči a natiahnuť ruku pred seba dlaňou dohora. Tá ruka ma zrazu začala páliť. Ako keby mi ju pálila nejakým ohňom. Zľakol som sa a otvoril som oči. Nad mojou dlaňou držala len svoju dlaň. Keby mi to niekto rozprával, myslel by som si, že je to nejaký trik. No zažil som to na vlastnej koži.“

Kumari - žijúca bohyňa - v Nepále.
Kumari - žijúca bohyňa - v Nepále.
Zdroj: Michal Novotný

Cesta do neba

Michal fotografoval rituály na vzdialených, exotických a odľahlých miestach. Paradoxne, nepodarilo sa mu fotografovať v českých kláštoroch. Katolícka cirkev je príliš uzavretá. „Za tie roky som dostal povolenie len na jedno párhodinové fotenie u františkánov v Prahe. Keď som odchádzal, nevyzeralo to tak, že by ma privítali aj nabudúce.“

V pravoslávnych kláštoroch v Rumunsku zažil pravý opak. Jednu zimu tam strávil štrnásť dní.

Hoci Michal zatiaľ v žiadneho boha neuveril, počas práce na projekte Ópium ľudstva mal možnosť vidieť, že viera prináša do života ľudí pozitíva. Kresťania veria, že po smrti ide duša človeka do neba. Dáva im to silu prekonať smútok zo straty blízkeho, ktorá je pre neveriaceho s predstavou ničoty oveľa traumatizujúcejším zážitkom. „Rád by som bol skalopevne presvedčený o tom, že môj otec je teraz v nebi,“uzatvára Michal. „A hoci v to neverím, počas rituálov za mŕtvych predkov vždy zapálim sviečku za otca. Nech je kdekoľvek.“

Dych vyrážajúce FOTO náboženských ritálov z celého sveta v GALÉRII>>