Plus 7 dní

Je mi zle. Hlava ma hrozne bolí a opuchla mi na veľkosť melóna. Mám pocit, že vybuchne a malé kúsky sa rozletia po miestnosti. Návaly zimnice lomcujú celým mojím telom napriek tomu, že som navlečený do mnohých vrstiev oblečenia a ležím v spacom vaku, prikrytý teplou dekou. Zo všetkých síl sa snažím nevyvracať špagety, ktoré som zjedol na večeru. Je to tu. Príznaky akútnej výškovej choroby ako vystrihnuté zo všetkých kníh o horolezectve a putovaní vo vysokých nadmorských výškach, ktoré som kedy čítal.

Pritom sme sa držali najdôležitejších zásad - nepostupovať príliš rýchlo, príliš vysoko, dopriať si veľa času na&nbsp;aklimatizáciu. „Musí piť veľa, naozaj veľa čaju, pomohla by aj cesnačka,“ radia dolu v&nbsp;kuchyni Šerpovia mojej priateľke Ilone, ktorá je na&nbsp;rozdiel odo mňa úplne v&nbsp;poriadku. Ťažko by mohol niekto dávať lepšie rady než príslušníci národa, pre ktorý je oblasť okolo najvyššej hory sveta domovom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-vyhlad-everest-unikatne-zabery-himalajskeho-treku-ktore-vam-vyrazia-dych" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite jedinečné zábery z himalajského treku&gt;&gt;</a>

Z&nbsp;plastovej termosky s&nbsp;podivnými čínskymi motívmi do&nbsp;seba lejem litre čaju, kým Ilona na&nbsp;vedľajšej posteli pokojne štopká premrznutými prstami deravé ponožky. Podľa teplomera je vonku okolo pätnásť stupňov pod nulou. Malú izbu sme si zadýchali na&nbsp;trochu vyššiu teplotu, ale aj tak cez noc voda vo fľaši zamrzne.

Prepadá ma zúfalstvo, že sa budeme musieť otočiť tesne pred cieľom. Sme na&nbsp;mieste nazývanom Gorak Šep vo výške 5&nbsp;160 metrov nad morom. V&nbsp;roku 1952 tu bol základný tábor neúspešnej švajčiarskej expedície na&nbsp;Mount Everest, ale dnes už sa tu pri vyschnutom jazere krčí pár ubytovní so všetkým komfortom pre niekoľko tisíc turistov, ktorí každoročne dôjdu až sem.

Odtiaľto sa môžu vyšplhať na&nbsp;kopec Kala Pattar, ktorý má pre Európana síce úctyhodných 5&nbsp;545 metrov, ale v&nbsp;porovnaní s&nbsp;okolitými himalájskymi velikánmi pôsobí ako väčšia hromada jačieho trusu. Poskytuje však úchvatný výhľad na&nbsp;najvyššiu horu sveta a&nbsp;majestátny ľadovec Khumbu. Ak máte ešte dosť síl, môžete vyraziť z&nbsp;Gorak Šepu do&nbsp;základného tábora pod Everestom, kde sa pre turistov cesta končí, ale pre horolezecké expedície sa všetko len začína.

„Ak sa príznaky akútnej výškovej choroby zhoršujú, musíte čo najskôr zostúpiť o&nbsp;niekoľko sto výškových metrov nižšie. Inak hrozí ťažký mozgový edém, nasleduje bezvedomie a&nbsp;smrť,“ čítam v&nbsp;turistickom sprievodcovi a&nbsp;pomaly sa lúčim s&nbsp;vysnívaným pohľadom na&nbsp;Mount Everest. Ráno budeme musieť zostúpiť.

Spomínam si, ako sme dorazili do&nbsp;hlavného mesta Nepálu Káthmandu s&nbsp;cieľom vyliezť na&nbsp;Kala Pattar. V&nbsp;batohu som vláčil potápačské okuliare s&nbsp;dioptrickými sklami, pripravené na&nbsp;ponory v&nbsp;Indickom oceáne, ale veľmi málo vybavenia, ktoré by sa hodilo na&nbsp;putovanie v&nbsp;Himalájach.

Pre takých zelenáčov je štvrť Thamel v&nbsp;centre Káthmandu pravý raj. Nakúpite tu veľmi lacno všetko outdoorové vybavenie svetových značiek. Desiatky obchodov prekypujú bundami, spacákmi, stanmi, topánkami, trekovými paličkami, cepínmi, mačkami.

Nakupujte však s&nbsp;rozvahou. Samozrejme, v&nbsp;prevažnej väčšine prípadov nejde o&nbsp;originály, ale môžete nájsť aj pomerne kvalitné vybavenie, ktoré vydrží oveľa dlhšie než jeden trek. Ceny sa vám oproti našim končinám budú zdať veľmi nízke. Aj tak však zjednávajte. Tvrdo, ale s&nbsp;úsmevom. Cena celkom iste klesne ešte o&nbsp;tridsať, niekedy aj päťdesiat percent. Po&nbsp;skompletizovaní výstroja sme sa rozhodli pre klasickú cestu k&nbsp;Everestu a&nbsp;v&nbsp;rannom chlade nasadli do&nbsp;preplneného autobusu do&nbsp;mestečka Jiri. Bola to poriadna skúška odolnosti nášho vybavenia - vonku mrzlo a&nbsp;dvere rozhrkaného autobusu, pri ktorých sme sedeli, nešlo zatvoriť. Väčšina turistov dnes dáva prednosť krátkemu letu do&nbsp;Lukly. Ušetria tým najmenej sedem dní ostrého pochodu cez priesmyky vo výške nad tritisíc metrov nad morom. Vlastne celý týždeň stále len prudko stúpate, aby ste mohli začať ešte prudšie klesať, a&nbsp;tak stále dookola.

Máme výhodu, že sme vyrazili mesiac pred hlavnou sezónou, takže nestretávame takmer žiadnych turistov. Neponáhľame sa. Keď sa nám niekde zapáči, zostaneme pár dní. Napríklad pri obrovskom kláštore Thubten Čholing, kde žije niekoľko desiatok tibetských mníchov a&nbsp;pár stovák mníšok. Býva ich tu aj viac, ale časť z&nbsp;nich odišla za&nbsp;dalajlámom do&nbsp;indickej Dharamsaly a&nbsp;iní prešli cez vysoké zasnežené priesmyky ilegálne do&nbsp;Tibetu na&nbsp;riskantnú návštevu svojich príbuzných. O&nbsp;pár dní budú oslavy tibetského Nového roku. „My sláviť nebudeme. Držíme smútok za&nbsp;bratov, ktorí zahynuli pri nepokojoch v&nbsp;našej vlasti,“ hovorí mi smutne mních Nurpu Lama.

Ani by ste nespoznali, že nie ste v&nbsp;Tibete. Mnísi a&nbsp;mníšky sa od&nbsp;rána do&nbsp;večera spoločne modlia, zásobovaní z&nbsp;kuchyne skvelým tibetským čajom s&nbsp;mliekom a&nbsp;jačím maslom. Vo veľkých peciach pripravujú ženy, oblečené v&nbsp;tibetských krojoch, tradičný chlieb. A&nbsp;keď niekto ochorie, navštívi tibetského lekára, ktorý pripravuje lieky sám z&nbsp;horských bylín podľa prastarých receptov.

Putovanie po&nbsp;tejto časti Himalájí je bezstarostné. Málokedy idete dlhšie než pár hodín bez toho, aby ste narazili na&nbsp;dedinu či osamotenú stavbu, ponúkajúcu jedlo i&nbsp;ubytovanie. Za&nbsp;prespatie obvykle neplatíte nič alebo takmer nič, hostiteľom stačí, že sa u&nbsp;nich budete stravovať. Na&nbsp;uhasenie smädu vám ponúknu i&nbsp;pivo a&nbsp;malinovky, ktoré sem dovliekli nosiči. Ale radšej si nedajte. Prázdne fľaše už nikto naspäť do&nbsp;civilizácie neodnáša. Kopia sa na&nbsp;hromadách za&nbsp;ubytovňami.

Keď budete mať chuť poveseliť sa, vyskúšajte čang alebo pálenku rakši, vyrobené z ryže bez akéhokoľvek odpadu. Pre fajnšmekrov sa pripravuje takzvaná mustang káva - poriadny hrnček zohriateho rakši, do ktorého sa pridá káva, cukor alebo med a jačie maslo. Stúpa do hlavy s obdivuhodnou rýchlosťou a čoskoro zabudnete na telo rozboľavené z celodenného pochodu.

Keď si budete objednávať jedlo, pozrite sa na okolité kopce, kde boli kedysi hlboké lesy. Teraz sú tam len holiny. Nepálci takmer všetko varia na dreve. Keď si každý turista vyberie iné jedlo, spália dreva oveľa viac. Z rovnakého dôvodu prehodnoťte, ako často naozaj potrebujete teplú sprchu. Vo vyšších polohách sa síce na&nbsp;kúrenie používa jačí trus, ale aj tak je dobré pri využívaní služieb ubytovní uvažovať zodpovedne.

V&nbsp;mestečku Namče Bazar vo výške 3&nbsp;420 metrov nad morom môžete dokúpiť vybavenie, poslať kamarátom a&nbsp;príbuzným pár fotiek mailom, poriadne sa napchať v&nbsp;nespočetných malých reštauráciách alebo pekárňach. Odtiaľto sa začína niekoľkodenné stúpanie až do&nbsp;Gorak Šepu, kde teraz ležím zababušený v&nbsp;spacáku. Asi po&nbsp;deviatom hrnčeku čaju mi začína byť oveľa lepšie. Cestou na&nbsp;záchod skúšam policajný test alkoholového opojenia - chôdzu po&nbsp;imaginárnom lane. Keby to nešlo, museli by sme okamžite zostúpiť, hoci je už takmer polnoc. Bez problémov zdolávam cestu až k&nbsp;toalete a&nbsp;po&nbsp;vypití ďalších šálok čaju konečne zaspávam. Ráno nie je po&nbsp;výškovej chorobe ani stopy.

Niekoľko dní trávime v&nbsp;Gorak Šepe výletmi do&nbsp;okolia. Vystúpime na&nbsp;Kala Pattar a&nbsp;dôjdeme k&nbsp;miestu na&nbsp;ľadovci Khumbu, kde už o&nbsp;pár týždňov budú stáť stany expedícií chystajúcich sa vystúpiť na&nbsp;Everest. Každý deň dorazia do&nbsp;Gorak Šepu noví uponáhľaní turisti, ktorí pristáli v&nbsp;Lukle, a&nbsp;sprievodcovia ich ženú hore riskantným tempom. Majú ešte horšie príznaky výškovej choroby, než som mal ja. Ráno sa potom potácajú rýchlo naspäť bez toho, aby najvyššiu horu sveta čo i&nbsp;len zazreli.

Nechce sa nám vracať po&nbsp;tej istej trase, tak skúmame možnosti prechodu do&nbsp;susedného údolia Gokyo cez priesmyk Čo La vo výške 5&nbsp;420 metrov nad morom. V&nbsp;našom turistickom sprievodcovi sa píše, že je to „horolezecká trasa, ktorá sa dá podniknúť len s&nbsp;dobrým vybavením. Všetko závisí od&nbsp;množstva snehu - niekedy ide o&nbsp;ťažký výstup po&nbsp;skalách, inokedy o&nbsp;náročné technické lezenie po&nbsp;ľade“. Naopak, Šerpovia sa zhodujú, že v&nbsp;priesmyku ide len o&nbsp;„trochu chodenia po&nbsp;ľade“.

Od&nbsp;svitania až do&nbsp;poludnia sa šplháme prudko nahor miestami, kde tuším chodník. Zatiaľ sme celý trek zvládli bez sprievodcov a&nbsp;nosičov, ale tu by sa nám hodili. V&nbsp;takejto nadmorskej výške je vo vzduchu len polovica množstva kyslíka, na&nbsp;aké sme bežne zvyknutí. Zdá sa, že sme konečne v&nbsp;priesmyku, tak obedujeme varené zemiaky, ktoré Ilona schovala zo včerajšej večere.

Za&nbsp;skaliskom sa objaví poriadny ľadovec. Nikde žiadne stopy. Naspäť však nepôjdeme. Pomaly, v&nbsp;odstupoch, vyrážame po&nbsp;ľadovci nahor. Pri každom kroku čakám, že sa sneh prelomí a&nbsp;zapadnem do&nbsp;trhliny. Cez ľadovec som ešte nikdy nešiel, ale horolezeckých kníh, plných dramatických situácií, som prečítal viac než dosť. Topánky kúpené pred mesiacom v&nbsp;Káthmandu majú už úplne zodratý vzor na&nbsp;podrážke a&nbsp;poriadne to kĺže. Bola to obrovská úľava, keď sme zastali na&nbsp;pevnej skale v&nbsp;priesmyku. Okamžite ju vystriedalo zdesenie z&nbsp;toho, aký zostup nás čaká. Do&nbsp;údolia Gokyo sme sa dotrmácali až za&nbsp;tmy, patrične pyšní sami na&nbsp;seba.

Ráno prechádzame ľadovec Ngozumpa,&nbsp;v&nbsp;údolí Gokyo trávime niekoľko dní výletmi po&nbsp;okolí a&nbsp;výstupom na&nbsp;ďalšiu päťtisícovku Gokyo Ri. Odtiaľ máme v&nbsp;pláne zísť naspäť do&nbsp;Namče Bazaru, Lukly a&nbsp;pokračovať inou cestou do&nbsp;himalájskeho predhoria, kam chodia autobusy. Do&nbsp;Lukly prichádzame celkom vyčerpaní. Všetky hory a&nbsp;údolia nám už pripadajú rovnaké. Navyše v&nbsp;Káthmandu o&nbsp;pár dní vypukne sviatok holi, počas ktorého oslavujúci ľudia po&nbsp;sebe hádžu farebný prach a&nbsp;mesto vyzerá ako zo psychedelického sna. Začína sa sezóna a&nbsp;oproti nám kráčajú stovky turistov denne. Kupujeme letenky z&nbsp;Lukly do&nbsp;Káthmandu.

Cestu, ktorú sme išli takmer dva týždne, malé lietadlo prekoná za&nbsp;necelú hodinu. Dole rozoznávam kláštor Thubten Čholing, niektoré dediny a&nbsp;priesmyky. Spomínam na&nbsp;zaujímavých ľudí, ktorých sme stretli. Na&nbsp;to, ako som sa opil na&nbsp;svadbe v&nbsp;dedine Phuleli a&nbsp;tancoval s&nbsp;dedinčanmi ako o&nbsp;život. Na&nbsp;radosť, keď sme sa konečne vyškriabali do&nbsp;prvého priesmyku. Na&nbsp;čerstvý jačí syr kúpený na&nbsp;trhu v&nbsp;Namče Bazari, na&nbsp;ktorom sa raz do&nbsp;týždňa schádzajú Šerpovia z&nbsp;celého kraja Khumbu. Na&nbsp;lekárov v&nbsp;Hillaryho nemocnici v&nbsp;Khunde, ktorí mi vyliečili zápal spojoviek, keď som už skoro nevidel. Na&nbsp;tibetských mníchov modliacich sa v&nbsp;dlhých radoch a&nbsp;na&nbsp;chuť ich čaju. Na&nbsp;kvitnúce rododendronové lesy pozdĺž chodníkov pre jaky a&nbsp;nosičov. A&nbsp;uvažoval som o&nbsp;tom, o&nbsp;čo všetko prichádzam vždy, keď niekam letím lietadlom namiesto toho, aby som putoval po&nbsp;zemi.