Jana Čavojská

Ulica nákupov a diskoték? Obchod so spomienkovými predmetmi - španielskymi, madridskými či suvenírmi futbalových klubov? „To by tu pred pár desiatkami rokov ni­kto nedovolil,“ skonštatuje Emilio, architekt a môj sprievodca najznámejšou madridskou ulicou Gran Vía. Vidíme, ako na eskalátory odevného gigantu Primark čaká dlhý rad žien a mužov. Tlačia sa, aby boli čím skôr v obchode. Keď budovu pred sto rokmi stavali, mal to byť prvý obchodný dom v Madride. Almacenes Madrid-Paris otváral v roku 1924 kráľovský pár Victoria Eugenia a Alfonso XIII. Vtedy išlo o úplne iný level nakupovania než dnes. Za sto rokov sa však udialo veľa vecí. A Gran Vía ich všetky reflektovala.

V samoobslužnom automate si za päť eur kúpime lístky, vstupné do budovy Círculo de Bellas Artes, a výťahom sa vyvezieme na strechu. Je tu bar, ale je prístupný návštevníkom aj bez toho, aby si niečo objednali. Ponúka jeden z najlepších výhľadov na Madrid. A na Gran Vía. Najlepšie je, že hlúposti ako obchody so suvenírmi odtiaľto neuvidíte. Len zámer architektov vybudovať elegantnú ulicu, ktorá pretne mesto a zjednoduší tak dopravu.

Stovky rokov predtým sa Madridčania, čo sa týka výstavby v centre mesta, veľmi neblysli. Prakticky tu zachovávali ulice vybudované ešte moslimskými a neskôr kresťanskými vládcami mesta. „Gran Vía mala byť ako Champs Elysées v Paríži alebo Broadway v New Yorku,“ vysvetľuje Emilio. Círculo de Bellas Artes uzatvára ulicu Gran Vía na jej východnej strane. Vlastne je už za križovatkou na Calle de Alcalá a Calle de Marqués de Casa Riera. Gran Vía sa tu stáča trochu doľava. „Pôvodne sa nemala končiť takto,“ pokračuje Emilio. „Ale oproti je Kostol svätého Jozefa. A v takej katolíckej krajine ho nemohli zbúrať alebo pred ním postaviť ešte jednu líniu budov.“

Návrh ulice Gran Vía zverili architektom Josému Lópezovi Salaberrymu a Franciscovi Octaviovi Palaciovi. Výstavba sa začala v roku 1910 a trvala devätnásť rokov. Vyžiadala si demolíciu viac ako tristo ulíc a ďalších päťdesiat výstavba ovplyvnila. Plány počítali s honosnými budovami z drahých materiálov. „No Španielsko na prelome 19. a 20. storočia prichádzalo o kolónie a tým aj o peniaze. Museli vymyslieť lacnejšie riešenia. A tými sú nové fasády na starých uliciach,“ hovorí Emilio.

Círculo de Bellas Artes tak však nevyzerá. Odkedy ho vybudovali, slúži svojmu účelu až dodnes - a patrí k najdôležitejším privátnym kultúrnym centrám v Európe. Vo výstavných priestoroch a depozitároch má viac ako tisícdvesto umeleckých diel a vyše tritisíc historických kníh a dokumentov. Organizuje výstavy, konferencie, koncerty, workshopy, kultúrne podujatia, v honosných priestoroch historickej tanečnej sály Salon de Baile bola dokonca technodiskotéka. Pravidelne tu vystavujú diela majstrov ako Picasso, Robert Capa, Le Corbussier, Andréi Tarkovski, Francis Bacon či Donna Ferrato. A popri nich aj neznámych začínajúcich umelcov. Premietajú umelecké kultové filmy. Hoci pred sto rokmi boli členské poplatky pomerne vysoké, dnes je budova - a hlavne knižnica so študovňou - prístupná za pár eur mesačne. Využívajú to hlavne študenti, ktorým sa v spoločných internátnych izbách ťažko sústredí na učenie.

Samotná kultúrna inštitúcia Círculo de Bellas Artes vznikla v roku 1880 z iniciatívy malej skupiny umelcov. Prvým prezidentom bol maliar Juan Martínez de Espinosa. Jej budovu navrhol známy madridský architekt Antonio Palacios, ktorého monumentálny eklekticizmus definoval pred sto rokmi architektonickú podobu mesta. Dokončili ju v roku 1926. Elegancia sveta 20. rokov minulého storočia sa do jej priestorov naplno premietla. Emilio vyzdvihuje kvalitu mramoru a hlavne jeho opracovania. „Ručná práca,“ konštatuje a upozorňuje ma na hladkosť masívneho zábradlia. „Dnes režú mramor stroje. Nedokážu ho tak kvalitne opracovať.“

Ani členské poplatky v inštitúcii neboli vtedy malé. Na druhej strane, strecha budovy, ktorú volajú azotea, bola prístupná zadarmo. Hoci bez baru, ktorý je tam dnes. Ak sa chcete prísť pozrieť, počítajte s tým, že večer a hlavne v piatky a soboty budete na lístky stáť v rade. Dobrý nápad je aj rezervovať si stôl.

Klasicky, hodiny okolo západu slnka lákajú najviac návštevníkov. Komu je jedno, či Madrid uvidí zhora, keď zapadá slnko alebo v ktorúkoľvek dennú hodinu, Emilio odporúča navštíviť strechy radšej ráno. „Okolo trinástej hodiny,“ spresňuje, o koľkej to podľa madrileños, teda rodených Madridčanov, je. Kto musí skoro vstávať, dá si ráno s kávou nejaké pečivo. Reálne raňajky sa jedia okolo desiatej-jedenástej. Obedy reštaurácie začínajú servírovať okolo pol tretej. O deviatej večer si madrileño dá aperitív, potom druhý drink. O desiatej-jedenástej začína večerať.

Dominantou azotea na Círculo de Bellas Artes je obrovská bronzová socha Minervy, rímskej bohyne múdrosti, poézie a neskôr aj vojny. Na budove si ju prestavoval ešte architekt Antonio Palacios. No podarilo sa ju zabezpečiť až v 60. rokoch. Vyrobil ju Eduardo Capa a vážila tri tony. Ako ju dostať na strechu budovy vysokej päťdesiatosem metrov? Tento úkon nazvali operácia Minerva a zahŕňal vybudovanie železného nosníka vážiaceho jednu tonu a vysokého osem metrov, ktorý zabezpečil stabilitu budovy.

Pri pohľade z azotea vidíme, že Madrid sa od čias Antonia Palacia rozrástol do šírky, no do výšky veľmi nie. Až na budovy v Cuat­ro Torres Business Area tu nie sú žiadne mrakodrapy. Bol to zámer. „V&nbsp;rôznych obdobiach histórie radnica na určitých miestach nepovoľovala stavby vyššie ako šesť poschodí,“ hovorí Emilio. Budovy pod nami síce nie sú vysoké, no očividne majú viac ako šesť poschodí. Architekti to, samozrejme, obchádzali. „Navrhli obrovskú sálu s niekoľkometrovými stenami s tým, že je to len jedno poschodie, alebo na fasáde priznali veľké okná, za ktorými naprojektovali niekoľko poschodí.“

Ďalšou špecialitkou Madridu, ktorá takisto veľmi nevyšla, mali byť parky. Grandiózny park Retiro v centre mesta zostal nakoniec jediný. Emilio vysvetľuje, že keď sa mesto začalo rozširovať, hovorilo sa, že stavebné povolenia dostanú len tí developeri, ktorí do svojich plánov zahrnú určité množstvo zelených plôch. „Ale pozri sa trebárs na Salamancu, momentálne jednu z najpopulárnejších a najdrahších štvrtí. Z projektov parkov zišlo veľmi rýchlo.“

Aspoň že umenie zostalo. Z nášho azotea môžeme obdivovať sochy na strechách v okolí. Vidíme aj na prvú madridskú výškovú budovu - Telefónicy na Gran Vía 28. Navrhol ju Ignacio de Cardenas. Inšpiroval sa pritom - tak ako ďalší architekti stavieb na Gran Vía - mrakodrapmi v New York City. Pracovalo na nej viac ako tisíc robotníkov. Dokončili ju v roku 1929. Ďalších jedenásť rokov bola so svojimi osemdesiatimi deviatimi metrami najvyšším mrakodrapom v Európe. Potom ju predbehla Terrazza Martini Tower v Ženeve.

Prenesme sa teraz zo strechy do budovy Telefónicy. „Bohatá spoločnosť si mohla dovoliť investovať do kvalitných materiálov,“ rozplýva sa aj tu Emilio po tom, ako sme prešli bezpečnostnou kontrolou. Dnes je tu nadácia a múzeum telekomunikácií. Majú tu na ukážku napríklad podmorské káble, akými kedysi spojili Európu s Amerikou a Austráliou, aj prístroj, z ktorého uskutočnil kráľ Afonso XIII. prvý transatlantický telefonický hovor z územia Španielska. Z ešte nedokončenej budovy Telefónicy volal do Washing­tonskej obchodnej komory americkému prezidentovi Calvinovi Coolidgeovi.

Mrakodrap sa okamžite stal španielskym telekomunikačným hubom. Onedlho vypukla občianska vojna a stala sa aj cieľom nacionalistov. Pivnice sa zmenili na kryty a z veže pozorovali republikánski vojaci aktivitu nepriateľa. Architekt de Cardenas bol po celý čas v meste. Zakaždým, keď budovu Telefónicy zasiahla a poškodila nepriateľská strela, vyslal robotníkov, aby ju opravili.

Vtedy tu bola kancelária zahraničných reportérov. Ernest Hemingway, Antoine de Saint-Exupéry či Martha Gellhornová odtiaľto posielali svoje správy do redakcií. Bývali naproti v hoteli Florida, ktorý rovnako ako Círcolo de Bellas Artes projektoval architekt Antonio Palacios. Práve v tomto hoteli sa Hemingway a Gellhornová do seba zamilovali a ona sa neskôr stala jeho treťou manželkou. Hemingway tu napísal Piaty stĺpec. Vraj pritom každú chvíľu čakal, že na jeho písací stroj dopadne bomba a celé dielo zničí. Hotel už neexistuje, zbúrali ho v roku 1964 kvôli výstavbe nového obchodného centra. Mimochodom, práve na námestíčku Plaza de Callao sa odohráva známa scéna zo seriálu La Casa de Papel alebo v angličtine Money Heist, keď na ľudí lupiči zhadzujú bankovky.

Budova Telefónicy sa spája s úplne iným seriálom. Dej španielskeho seriálu Káblové dievčatá, v origináli Las Chicas Del Cable, po anglicky Cable Girls, sa odohráva práve tam a súvisí s prácou telefonistiek. Dnes je na prízemí budovy pamätná tabuľa káblovým dievčatám a v múzeu si návštevník môže pozrieť systém, ktorý telefonistky pred desaťročiami používali na prepájanie hovorov. Hoci sú príbehy hlavných postáv v seriáli fiktívne, systém práce telefonistiek, ich postavenie v spoločnosti a to, akú emancipáciu pre ne znamenala práca v Telefónice, vychádza z reality.

S Emiliom sa pristavíme pri zamrežovanej bráne do jednej z elegantných budov na Gran Vía. „Brána, do ktorej mohlo vojsť auto,“ objasní architekt. „Zámožných majiteľov vysadilo pri vstupe do ich apartmánov. Nemuseli prechádzať ulicou. Teraz sú chodníky vysoké a neumožňujú prístup autom do dvora.“ Bohatí a dôležití ľudia však už na Gran Vía nebývajú. „Kedysi tu vlastnili byty herci, speváci, športovci. Adresa na Gran Vía znamenala prestíž. No ulica je už príliš hlučná. Odsťahovali sa do iných lokalít. Futbalisti Realu alebo Atlética uprednostňujú bývanie za mestom, vo vilách, pri ktorých majú bazény a športoviská.“

Keď bolo ostreľovanie mesta počas občianskej vojny príliš silné na to, aby sa dalo spať, vybehol Hemingway, Gellhornová a ďalší zahraniční korešpondenti na drink do Musea Chicote na Gran Vía 12. Tento prvý kokteilový bar na americký štýl v Španielsku otvorili v roku 1931. Okamžite sa stal hitom. Schádzali sa tu najslávnejší a najdôležitejší ľudia - ostatní postávali pred barom na ulici v nádeji, že aspoň na pár sekúnd zazrú svoju obľúbenú filmovú či spevácku hviezdu.

Majiteľ a barman Perico Chicote si na návrh interiéru v štýle art déco objednal slávneho architekta Luisa Guttiereza Sota. Chicoteho kokteily boli také obľúbené, že sa s ním hviezdy ako Ava Gardnerová, Frank Sinatra, Audrey Hepburnová, John Wayne, Salvator Dalí či Sopia Lorenová ochotne fotografovali. Hemingway pomohol Chicotovi vymyslieť jeden z jeho najlegendárnejších kokteilov. Nemal totiž rád príliš sladké nápoje, tak prosil barmana o niečo, kde by bolo menej cukru. Vznikol papa doble: likér maraschino v daiquiri a žiadny cukor navyše.

Ava Gardnerová sa v Museo Chicote zabávala nekonečné množstvo nocí a kokteily tiekli potokom. Mala vraj veľa milencov. Obzvlášť vášnivý bol jej vzťah s&nbsp;matadorom Luisom Miguelom Dominguínom. O ich nociach v Museo Chicote sa však dozvedel jej manžel Frank Sinatra a neváhal sadnúť do lietadla. Pohádali sa priamo v bare a potom ich hádka pokračovala v izbe hotela Continental. Celú ju pritom rozmlátili. Majitelia ju vraj doteraz nedali upratať.

Museo Chicote síce už nevlastnia potomkovia pôvodného majiteľa, stále je však zariadený presne ako v 30. rokoch minulého storočia. Môžete si dať aj niektorý z famóznych kokteilov podľa Chicotových receptov.

Gran Vía preslávili hlavne kiná a divadlá. Od začiatku to mala byť hlavná ulica šoubiznisu v Španielsku a Broadway Madridu. „Predstav si pred tými elegantnými budovami červený koberec a fanúšikov čakajúcich pred premiérou na svoju obľúbenú hviezdu,“ nezaprie v sebe Emilio milovníka starých pompéznych čias. Je zarmútený, že mnohé z kín a divadiel už neexistujú. Zavreli ich a do ich priestorov sa nasťahovali obchody s lacnou módou. Gran Vía stratila veľa zo svojho lesku, no stále jej nechýba štýl. Stále žije nepretržite, 24 hodín denne. Svoje o tom vedia obyvatelia izby hotela v budove Edificio Carrión (volajú ju aj Edificio Capitol). Na ikonu ulice Gran Vía z roku 1933 umiestnili obrovskú svetelnú reklamu Schweppes. Adresa je to síce pres­tížna, no hostia hotela Vincci Capitol, ubytovaní v izbách číslo 1&nbsp;002 a 1&nbsp;102 za nápisom osvetleným stoštyrmi neónkami musia pre ňu pretrpieť nepretržité nočné blikanie výrazných farieb.

Azda nikde nehrajú toľko filmov denne ako na Gran Vía. Obrovská je aj koncentrácia divadiel. Presláveného Levieho kráľa uvádza Teatro Lope de Vega na Gran Vía 57 už jedenásty rok! A stále je vypredané. Gran Vía predsa len žije okrem diskoték muzikálmi a divadlom.

A barmi na streche. Najpreslávenejší je zrejme ten na 27. poschodí hotela Riu na západnom konci Gran Vía so sklenenou vyhliadkovou plošinou. Platí sa tam desaťeurové vstupné.

Budovu, v ktorej dnes sídli hotel Riu, otvorili v roku 1953 ako Edificio España, teda Španielska budova, symbol prosperity krajiny za diktátora Franca. V tom období bola so 117 metrami najvyššou stavbou Španielska. Bol tu hotel Plaza s 360 izbami, 300 kanceláriami, 184 apartmánmi, nákupným centrom a bazénom na streche. V roku 2005 sa vtedajší vlastník rozhodol budovu predať. Kúpil ju istý investičný fond za 389 miliónov eur. Investor budovu zrekonštruoval, ponechal pôvodnú fasádu a lobby. Plánoval tam vybudovať hotel a apartmány. Najal dvesto robotníkov, chudobných imigrantov z celého sveta, aby stovky miestností vyprázdnili a rozobrali interiér. Režisér Victor Moreno o tom nakrútil dokumentárny film.

No prišla hospodárska kríza. Projekt začal stagnovať. Stále prázdna Edificio España sa stala symbolom kolapsu španielskeho trhu s nehnuteľnosťami. Čínska realitná spoločnosť budovu získala o tretinu lacnejšie, než koľko za ňu zaplatil predchádzajúci majiteľ. Mal tu byť luxusný hotel, byty a nákupné centrum. Ale opäť to nevyšlo. Budova zmenila majiteľa ešte dvakrát, kým sa ju konečne podarilo oživiť a otvoriť.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/hemingway-gran-via-najznamejsia-ulica-madridu-rozprava-pribeh-mesta-krajiny/2" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Len cez cestu od Riu stojí oveľa skromnejší - ale stále, samozrejme, luxusný - Dear Hotel. Do jeho baru na streche sa dostanete bezplatne. Nemusíte si ani nič objednať a dovolia vám poobdivovať okolie - ak nevleziete do malého bazéna výhradne pre hotelových hostí. Nemajú síce presklenú vyhliadkovú plošinu, ale aj odtiaľto dovidíte trebárs na kráľovský palác. Nebude vám prekážať ani to, že kráľovská rodina v ňom v skutočnosti nebýva.