Je to viac ako hlavné mesto. Vlastne je hlavným mestom až trikrát - regiónu Flámsko, regiónu Brusel a Európskej únie (EÚ). Po Dubaji tu žije najviac cudzincov. Krajina opíc, ako Brusel nazýval autor Kvetov zla Francúz Charles Baudelaire, alebo správny mix toho najlepšieho, čím sa môže EÚ pochváliť? Pýtali sme sa tých, ktorí toto nezvyčajné mesto milujú, aj tých, ktorí k nemu majú viac ako vlažný vzťah.
Rozmanitosť
„Brusel mám rada pre jeho rozmanitosť, farby, vône a najmä kultúry, ktoré sa v ňom stretli. Rôzni ľudia sa naučili spoločne nažívať a podľa môjho pozorovania aj otvárať oči,“ opísala atmosféru mesta Slovenka Lucia.
„Brusel, ako hovorí motto EÚ, naozaj existuje zjednotený v rozmanitosti a nezlomili ho ani teroristické útoky osôb, ktoré sa nedokázali začleniť do jeho spoločenstva. A to len vlastnou vinou,“ myslí si Lucia. V hlavnom meste Belgicka žila a hoci sa vrátila na Slovensko, stále sníva, že pôjde naspäť.
„Pre mňa je na ňom zaujímavé najmä to, že je to veľmi kozmopolitné mesto, kde spolu žije množstvo komunít a kde sa mieša mnoho jazykov a kultúr, čo sa mne osobne zdalo vždy veľmi obohacujúce a inšpirujúce,“ hovorí o Bruseli ďalší Slovák. Boris si našiel zamestnanie práve tam, kde o cudzincov nie je núdza - v európskych inštitúciách.
Cudzinci
Podľa štatistického inštitútu IBSA sedem z desiatich obyvateľov Bruselu sú cudzinci. A drvivá väčšina z nich sú migranti z iných krajín EÚ. V Bruseli pracujú. Či už priamo v budovách Únie, alebo v iných medzinárodných inštitúciách, napríklad v NATO, mimovládkach, či sú zamestnaní ako lobisti.
Niekomu „kravaťáci“ na bicykloch vyhovujú, inému prekážajú. „Je to strašné, hovoria lámanou angličtinou, sú všade. Ich vinou máme vysoké ceny nájmov,“ sťažuje sa Belgičanka Élise. Je trid-siatnička a stále žije v podnájme s dvoma kamarátkami. Európske inštitúcie zamestnávajú okolo 40-tisíc ľudí, NATO asi 4-tisíc a lobistov štatisti narátali vyše 24-tisíc.
Región Brusel je frankofónna „škvrna“ vo flámskej časti Belgicka. V samotnom meste prevažuje francúzština v hovorenej reči, nápisy ulíc, zastávok metra a úradov sú však bilingválne. Navyše, v meste, kde ťažko natrafíte na tamojšieho rodáka, sa vám akosi automaticky prihovoria po anglicky - či už v reštauráciách, alebo v obchodoch.
V uličkách centra
Centrum mesta nie je veľké. Turisti sa väčšinou túlajú po Grand Place a po okolitých uličkách. Tie skrývajú niekoľko ťahákov, ktoré sa s Bruselom každému hneď spoja. Grand Place, po flámsky Grote Markt, ukrýva stáročia histórie obchodu mesta. Veľké námestie je obrastené meštianskymi domami, na ktorých vidieť symboly rôznych remesiel.
Jedinou budovou, ktorá prežila viaceré požiare, bombardovanie a boje, je radnica. Ostatné budovy sú rekonštrukciami z 19. storočia. Radnica je asymetrická. Miestna legenda hovorí, že keď architekt zbadal svoju chybu, skočil z radničnej veže.
Eurosvet
Budovy Únie nájdete 20-30 minút pešo od centra. Nie sú ďaleko, aj preto sa môže zdať toto gigantické administratívne centrum zvláštne. Turista tam môže ľahko zablúdiť a suché vysoké presklené kancelárie nie sú na pohľad príjemné.
Koľko Slovákov pracuje v týchto multilingválnych bludiskách, presne nevieme. „Odhadom je to niekoľko tisíc ľudí. S premietnutím na slovenské pomery možno povedať, že aj v Bruseli je už veľká slovenská dedina alebo malé slovenské mesto,“ povedal Peter Javorčík, stály predstaviteľ Slovenskej republiky pri EÚ.
Brusel je omnoho pokojnejšie veľkomesto ako Paríž, hovorí Slovák, ktorý sa v belgickom hlavnom meste usadil pred 14 rokmi. „Človek nájde všetko, čo potrebuje, od zaujímavej práce až po kvalitnú operu. Je to príjemné mesto na život, s mnohými parkmi, múzeami, víkendovými trhmi a nespočetným množstvom kultúrnych akcií z celého sveta,“ vraví Boris, dlhoročný zamestnanec eurokolosu.
Nielen hranolčeky a vafle
Brusel, a vlastne celé Belgicko, je známy vafľami a hranolčekmi. Hoci sú natenko nakrájané vyprážané zemiaky vo svete známe ako french fries, Belgičania sa nimi hrdia ako svojím národným jedlom. S Francúzmi sa podpichujú, kto je za túto maškrtu zodpovedný. Každý z týchto národov si však na nich pochutná iným spôsobom. Belgičania v papierovom kornútiku, Francúzi uprednostnia hranolčeky ako prílohu k bifteku.
Ľudia, ktorí Brusel milujú, však chvália okrem otrepaných tipov na pivo a hranolčeky iné chute. „Návštevníkom odporúčam počas víkendu ochutnať čerstvé ustrice s pohárom vína na trhu na Place Flagey alebo navštíviť omnoho exotickejší nedeľný trh okolo Gare du Midi,“ hovorí Boris. Ak hranolčeky, tak tie na Place Jourdan!
Krčmy, parky, reštaurácie
A čo odporúčajú slovenskí europoslanci? Monika Flašíková-Beňová radí zastaviť sa na pivo v Hard Rock Café na hlavnom námestí. Ivan Štefanec z KDH si pochvaľuje beh v nádhernom Parku Cinquantenaire. Jeho kolega zo strany Miroslav Mikolášik chváli reštauráciu Roy de l’Espagne, kde vraj vždy berie svoje slovenské návštevy.
Europoslanec Eduard Kukan myslí pri odporúčaniach na deti. „Ak sa sem chystá nejaká rodina s malými deťmi, rozhodne nech zájde do Mini Europe, tam sa všetci do sýtosti vybláznia,“ vraví. Slovenskí euroúradníci zas spomínajú niečo pre dospelých - živý pub Delirium Café, zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov pre najväčší výber pív na svete.
A kam si chodí „sadnúť“ najznámejší slovenský vymetač bruselských barov, ako Richarda Sulíka volá Robert Fico? „Obľúbený bar nemám, v podstate poznám len jeden, ten najznámejší - Delirium. Bol som tam zopárkrát s návštevníckou skupinou. Moja obľúbená reštaurácia je Cowfish a občas chodím na vodnú fajku do Wal-lace,“ vraví.
Tintinove dobrodružstvá
Nielen sedenie, ale aj prechádzky môžu byť pre návštevníkov príjemné. Hlavu treba zdvihnúť a pozerať na múry starých budov. Zdobia ich pouličné maľby zo známych komiksov. Turistické stredisko dokonca vytlačilo špeciálnu mapu, ktorá vám ich pomôže nájsť.
Na Rue de l’Étuve natrafíte na malého reportéra Tintina. Je to postavička z komiksu, ktorý na konci 19. storočia napísal Hergé. Dobrodružstvá Tintina a jeho psa Snowyho v roku 2011 sfilmoval Steven Spielberg. Nečudo, že sa toho chopil známy režisér, ide o jeden z najslávnejších komiksov storočia. Tintinove príbehy preložili do vyše sedemdesiatich jazykov a predalo sa z nich vyše dvesto miliónov exemplárov.
Molenbeek
Tí, ktorí si radi overujú, či je pravda to, čo sa hovorí v médiách, môžu skočiť do nešťastne známej štvrte Molenbeek. Analytici ju niekedy označujú za liaheň európskych džihádistov. Stačí prejsť dvadsať minút pešo z hlavného námestia v Bruseli a ste tam. Nič nenaznačuje, že ste prišli do časti mesta, ktorá sa stala synonymom zlyhania integrácie prisťahovalcov v Európe. Fakty však hovoria jasne - táto štvrť ráta tretinu zo 150 mladých, ktorí odišli z celého Belgicka bojovať za Islamský štát.
Veľké námestie s historickými budovami, kde sa koná vo štvrtok dopoludnia trh, moderné detské ihriská, kancelárske a ekologické budovy, jazero, na ktorého breh chodia hrať bedminton aj zahraniční korešpondenti v Bruseli. Jedna tvár Molenbeeku, ktorá je podľa ľudí žijúcich v Bruseli dominantná.
Návštevníci, ktorí sú ovplyvnení zábermi zatýkania teroristov, však odídu s iným dojmom. Ku koncu Ulice Antoina Dansearta si našinec určite všimne, že dizajnové obchody s nábytkom a oblečením postupne začínajú striedať pekárne so sladkými arabskými dobrotami, s mäsiarňami halal či obchody s arabskou módou. „Molenbeekistan,“ povedali by ste.
Nezamestnanosť mladých
Georgette, ktorá býva v Molenbeeku 42 rokov, hovorí, že v posledných rokoch sa jej štvrť zmenila. „To je však normálne. Treba, aby sa život menil, hoci sa cítim tak, že už tu nie som doma,“ usmieva sa, kým jej kamarátka prikyvuje. Dodáva, že problémy s prisťahovalcami nikdy nemali. „S nikým. Ani so susedmi, ani na ulici. My starší problémy nemáme, tie majú mladí.“
Až 40 percent mladých do 25 rokov v Molenbeeku je bez práce. Štúdie ukazujú, že tí s arabským pôvodom majú až trikrát menšiu šancu zamestnať sa. „Rozdiel nehľadajte v miestach, ale v mentalite ľudí. Nie som odtiaľto, ale nepáči sa mi, čo sa o Molenbeeku hovorí. Som si istý, že všade sú zlí a dobrí ľudia, kamkoľvek pôjdete,“ krúti hlavou Hasan, ktorý vyšiel na preliezačky so synom. Prisťahoval sa sem z Maroka.
Dva jazyky
Problémy nájsť si prácu majú aj mladí z lepších rodín. Cécile má dva magisterské diplomy a skúsenosti s prácou z viacerých európskych krajín. Po návrate do Bruselu si hľadala prácu. Kým ju našla, prešli dva roky. Medzitým kumulovala krátke pracovné skúsenosti, aby si niečo k dávke v nezamestnanosti privyrobila. Poviete si, že je príliš náročná a možno preto jej trvalo hľadanie zamestnania tak dlho.
„Možno som náročná, ale mám po tridsiatke, nechcela som vziať prácu, kde by som nevydržala ani pol roka,“ priznáva. Teraz je spokojná. Našla prácu, ktorá spojila jej dva odbory - informatiku a učiteľstvo. Jediná vec, ktorá ju trápi teraz, sú vysoké náklady na život. Cécile vraví, že problémy na pohovoroch mala aj pre jazyk. Je frankofónna Belgičanka a flámčinu má lámanú. Trochu nevýhoda. Zamestnávatelia väčšinou vyžadujú plynulé ovládanie oboch štátnych jazykov. Navyše Flámi žijúci v hlavnom meste majú zriedka problémy s francúzštinou.
Vysoké dane
„V Belgicku ľudia nechcú najvyšší možný plat, ale taký, ktorý sa zmestí do rozumného daňového rámca,“ smeje sa. Krajina totiž funguje na systéme tak-zvanej progresívnej dane. Aj minimálna mzda sa daní 25 percentami. Ak zarábate medzi 11 070 a 12 720 eur ročne, platíte štátu rovno 30 percent z príjmu, a to ešte nie je reč o sociálke. Štyridsať percent príjmu venujú vláde tí, ktorých mzda sa pohybuje medzi 12 720 a 21 190 eur ročne.
Aj tak sa však niektorým francúzskym hviezdam, napríklad Gérardovi Depardieuovi alebo miliardárovi Bernardovi Arnaultovi, oplatí zriadiť si sídlo v Belgicku. A pre tých, ktorí v Belgicku nechcú sídliť, sa oplatí aspoň pozrieť, ako to vyzerá v hlavnom meste.
