Šárka Petrová z českých Teplíc mala dvadsaťpäť rokov, keď v marci 2015 cestovala za manželom Simonom do Dohuku, mesta v irackom Kurdistane. Bojovníci teroristickej organizácie Islamský štát (ISIS) boli vtedy od mesta vzdialení možno desať kilometrov. No Šárku to nezastavilo. Simon bol v Kurdistane od augusta. Je jezíd, pochádza odtiaľto a hoci už roky žil v Nemecku a Česku, vrátil sa domov dva dni po tom, ako ISIS obsadil Sindžár. Aj s dodávkou plnou dojčenského mlieka a ďalších vecí, ktoré jeho ľudia potrebovali.

Keď prišla do Dohuku aj Šárka, zorganizovali ešte deväť kamiónov humanitárnej pomoci. Úrady vtedy ešte len budovali utečenecké tábory. Ulice a parky mesta boli plné ľudí, ktorí utiekli pred ISIS. A nikto nevedel, čo bude. Kam až sa džihádisti dostanú. Šárka mala pripravenú tašku s pasmi, peniazmi a oblečením. Ak by sa bojovníci ISIS priblížili, zobrala by ju, sadla do auta a utekala na hranicu s Tureckom... No to by museli byť extrémisti v uliciach mesta. Inak jej ani nenapadlo odchádzať. „Riziko bolo veľké. Bolo veľa okamihov, keď som si povedala, že už to je priveľa a mala by som odísť. Ale keď som videla tých ľudí, ktorí potrebovali pomoc, dodalo mi to silu,“ hovorí.

Pršalo dvakrát

Len v guvernoráte Dohuk je dvadsaťštyri utečeneckých táborov. V každom býva tri-štyritisíc rodín. Šárka so Simonom založili humanitárnu organizáciu Shingala Azad, v preklade Slobodný Sindžár, a začali pomáhať. Najprv kamiónmi s potrebnými vecami. Potom v spojení so Slovenskou katolíckou charitou naftou do vykurovacích telies na zimu. Nasledoval projekt obnovy studní a vŕtania nových. Ten je spolufinancovaný z programu oficiálnej rozvojovej pomoci Slovenskej republiky SlovakAid.

Podľa OSN je Irak piatou krajinou sveta najviac ohrozenou dezertifikáciou. Prší čoraz menej. Dostať sa k vode je čoraz ťažšie. „Kedysi stačilo vŕtať do deväťdesiatich metrov a voda mala taký tlak, že sama tiekla na povrch. Dnes vŕtame tristo metrov hlboko a voda sotva tečie, treba jej pomáhať generátormi,“ opisuje Ali Omar Khudher, viceguvernér irackej oblasti Ninive a mesta Mosul. „V roku 2009 sme pestovali ovocie a zeleninu. Mohli sme tu mať jazerá. Na jednej konferencii nám vtedy rozprávali o klimatickej zmene. Vraj ak sa nič nezmení, v roku 2030 tu bude púšť. Prešlo len trinásť rokov a to, o čom hovorili, je realita.“

Vlani tu pršalo za celý rok len dvakrát. Kým kedysi spadlo za rok šesťsto-sedemsto mililitrov zrážok, teraz je to iba okolo stovky. „V lete tu teploty dosahujú päťdesiat stupňov. No také leto bolo kedysi tri mesiace v roku. Dnes je to aj päť mesiacov,“ opisuje Šárka. Klimatickú zmenu tu cítia na plné obrátky.

Najhoršie je, že voda sa míňa hlavne v dedinách, ktoré prichýlili utečencov z území obsadených ISIS. Voda už predtým ledva stačila miestnym. S príchodom nových obyvateľov a čoraz väčším suchom jej je ešte menej. V dedine Birstek žilo stoštyridsať rodín. Prichýlili ďalších sedemdesiat rodín jezídskych utečencov. Časť žije v tábore, časť priamo v domoch v dedine. Je to jezídska obec. „V minulosti sme pre našu vieru mali veľa problémov. Pamätám si, ako sme odtiaľto utekali, keď som bol malý,“ hovorí mokhtar, starosta, Ferman Armen Kundi. „Po každom úteku budovali naši predkovia dedinu nanovo. Pred ôsmimi rokmi prišiel ISIS a ďalší obrovský strach. Našťastie, s terajšou vládou sa cítime bezpečnejšie. Dúfame, že nás dokáže ochrániť.“

Stoštrnásť žiadostí

Birstek, to sú domy za vysokými plotmi, roztrúsené po suchej kopcovitej krajine. Pôda je pokrytá skalami. Bol by takmer zázrak, keby tu niečo vyrástlo. Obživu tu nájdu azda len kozy a ovce, ktoré prežijú aj na biednej strave. Mokh­tar Ferman potvrdzuje, že kto môže, hľadá si prácu v mestách. V Mosule, Dohuku. Niektorí odišli až do Európy.

Birstek má smolu aj v tom, že leží na spornom území, o ktoré sa ešte stále háda centrálna iracká vláda v Bagdade s vládou autonómneho irackého Kurdistanu. Trvá to už roky a doplácajú na to obyčajní ľudia. Nikto totiž do tejto časti krajiny nechce investovať.

Preto pomohla Slovenská katolícka charita (SKCH) a Shingala Azad práve tu. Vybudovali studňu s generátorom na pohon čerpadla, ktoré z hĺbky ťahá vodu. Studňa je napojená na dedinské vodovodné potrubie, takže obyvateľom tečie pitná voda priamo z kohútika. Je to už sedemnásta studňa SKCH v Iraku. V škole a unimobunke, ktorá slúži ako zdravotné stredisko, namontovali filtračné zariadenia. Sú totiž od novej studne príliš ďaleko, takže sú napojené na starú studňu s menej výdatnou a kvalitnou vodou.

Technickú stránku kopania a sprevádzkovania studní má na starosti inžinier Hashem. Hovorí, že pri výbere vhodného miesta na vrt sa riadi geologickými mapami vodohospodárskeho podniku. Samotné vŕtanie studne potom trvá aj šesť mesiacov. SKCH a Shingala Azad majú na stole ďalších stoštrnásť žiadostí od dedín o vybudovanie studní. Dopyt je enormný. Manažér SKCH Janek Košta hovorí, že dôležitým kritériom pri výbere dedín, kde studňu vybudujú, je aj to, či prijali jezídskych utečencov.

Bez výplaty

Mokhtar Ferman nás usadil vonku. Na plastové stoličky v tieni. Úraduje u seba doma, ako je tu na dedinách zvykom. Na pracovné stretnutia, porady, rôzne rokovania aj vypočutia sťažností obyvateľov používa jednu miestnosť, obloženú pohovkami a kreslami. Ak nie je príliš horúco alebo ak prší, čo nie je skoro nikdy, radšej prijíma hostí na dvore. Samozrejme, s čajom so štedrou dávkou cukru alebo, čo nie je v týchto končinách zvykom, s kávou v malinkých šáločkách.

Potom nás poprosil, aby sme sa ešte zašli pozrieť do miestneho zdravotného strediska. Že musíme vidieť, ako súrne potrebuje rekonštrukciu. Okrem Birsteku slúži ďalším dvom obciam. Ak treba, lekár uteká za pacientmi mimo ordinačných hodín aj domov.

Zdravotné stredisko je naozaj honosný názov. Sú to dve unimobunky neďaleko hlavnej cesty. Podlaha sa v nich na niekoľkých miestach už úplne prederavila. Zmestí sa sem miniatúrna ordinácia so stolom, s dvomi stoličkami a chladničkou na lieky, malá miestnosť s lôžkom, kde chorý čaká na sanitku, a ešte menšia druhá ordinácia. Chodbička medzi nimi slúži ako čakáreň.

Iracký Kurdistan získal autonómiu po páde režimu Saddáma Husajna. Jeho vláde sa - hlavne vďaka obchodovaniu s ropou - darilo rozvíjať ekonomiku. A to nezávisle od centrálnej irackej vlády. Lenže tie časy sú už dávno preč. Skončili sa nástupom ISIS. Vojna proti extrémistom, podpora vysídlených ľudí, prevádzka utečeneckých táborov, pandémia koronavírusu, ale aj ďalšie výdavky na obranu, keďže v Kurdistane útočia Iránom podporované milície Hashd al-Shaabi, ekonomiku zaťažujú príliš. Krajina je v kríze. Šárka vysvetľuje, že zdravotníkom meškajú výplaty aj niekoľko mesiacov alebo im štát vypláca iba malú časť.

Zachránené

S tragédiou, ktorú v regióne spôsobil ISIS, sa ľudia budú vyrovnávať ešte dlho. Pre takúto genocídu majú jezídi výraz fermana. V minulosti boli obeťami enormného násilia už sedemdesiatštyrikrát. „Prešlo osem rokov a ženy, ktoré džihádisti držali ako sexuálne otrokyne, stále majú vážne psychické problémy,“ hovorí Šárka. Zachránené ženy a dievčatá opätovne krstili v hlavnom jezídskom chráme v Láliši, v ktorom podľa tohto náboženstva vznikol život. Tento rituál bol dôležitý pre komunitu, ale aj pre ženy. Mohli sa cítiť očistené. „Unesené ženy sa stále vracajú. Rodina prezidenta Barzáního zriadila špeciálny úrad, ktorý po nich pátra a vykupuje ich,“ rozpráva Šárka. V zajatí v rôznych arabských krajinách stále zostáva okolo tritisíc žien a dievčat.

Pre extrémistov z ISIS boli jezídi uctievačmi diabla. Kým kresťanom väčšinou dávali možnosť vykúpiť sa vysokými daňami za to, že ich nechajú na pokoji, jezídskych mužov bez milosti vraždili a ženy a deti zotročovali. Po porážke ISIS dúfali hlavne Kurdi, ktorí v tom konflikte vyliali veľa krvi, že svet ich teraz začne brať vážne. No nič také sa nestalo. A zostala tu kopa nevyriešených problémov. Časť bojovníkov ISIS je stále v irackých a sýrskych väzniciach. Tých z Európy nechcú ich krajiny pôvodu zobrať naspäť. A sú tu aj tisíce manželiek týchto mužov a ich detí. Nikto s nimi nechce mať nič spoločné. Moslimky - miestne ženy, ale aj Európanky, ktoré sem pred rokmi pricestovali za zvrátenou ideológiou ISIS a jeho vidinou ideálnej spoločnosti - živoria v táboroch aj so svojimi deťmi. Tie síce za nič nemôžu, no nikto netuší, čo by sa s nimi malo stať. Ďalšie deti sú v Sýrii. Sú to deti sexuálnych otrokýň narodené zo znásilnení. Jezídska komunita prijala naspäť iba ženy a dievčatá, nie deti, ktorých otcami sú islamskí extrémisti. Podľa dostupných informácií sú deti „odložené“ v zariadeniach, ktoré sú prakticky väzením. A tiež sa nevie, čo s nimi.

Pokrstená vodou

Šárka zvykne cestovať do Lálišu raz do týždňa a dnes ideme s ňou. Vraj treba mať dlhú sukňu a šatku na hlave, no stretávame ženy a dievčatá v kratších šatách a s voľnými vlasmi. Zdá sa, že pravidlá sa uvoľnili aj v jezídskom chráme. Veľa žien a dievčat sa počas jeho návštevy stále oblieka konzervatívne a na hlavu si dávajú tradičnú čiapku a svetlofialovú šatku. Prah vstupných dverí treba prekročiť. Ostatné prahy tiež. Jezídi sa k nim skláňajú na kolená a bozkávajú ich. V chráme sa nekonajú žiadne hromadné bohoslužby. Každý sa modlí sám. Veriaci schádzajú k prameňu, potom pokračujú do miestnosti s džbánmi, kde hádžu šatku na kameň. Komu sa to podarí a šatka nespadne, ten si nájde dobrého životného partnera. Vzadu sa znovu modlia a zapaľujú knôty.

Po návšteve chrámu nás pozýva na čaj Bave Cauwis, jeden z najvyšších kňazov v Láliši. Balí k nemu silné, tučné cigarety. Dlho bol vraj vojakom, kým raz začul volanie Boha. Odložil zbraň a prišiel do Lálišu. Šárka vysvetľuje, že v jezídskom chráme neprebiehajú obrady, ako je to v kresťanských kostoloch. Veriaci sa prichádzajú individuálne pomodliť a kňazi sú vždy prítomní, aby si ich vypočuli, povzbudili ich a poradili im.

V podzemnom prameni chrámu v Láliši absolvovala obrad krstu aj Šárka a stala sa tak jezídkou. Je to úplne výnimočné. Jezídom sa človek totiž musí narodiť. Možno raz za polstoročie prijme komunita niekoho medzi seba. Simonov otec však pre Kurdov a jezídov veľa urobil. Preto duchovní súhlasili, že zo Šárky sa môže stať jezídka. „Mňa si toto náboženstvo získalo láskavosťou jeho veriacich. Tým, ako si pomáhajú. Predtým som bola katolíčka. Jezídi a kresťania hovoria, že medzi ich náboženstvami je rozdiel len o vlások, tak veľmi sú si podobné. Aj jezídi veria v jedného Boha, ktorý mal sedem anjelov.“

Nemáme nič

V roku 2017 prebehlo v Kurdistane referendum o nezávislosti od centrálnej irackej vlády, 92,7 percenta hlasujúcich sa vyslovilo za samostatnosť. Iracká vláda toto hlasovanie neuznala. Pohrozil aj Irán a Turecko. Geopolitická situácia opäť raz nebola Kurdom naklonená. Samostatnosť napokon nevyhlásili. Všeobecne obľúbený prezident autonómneho regiónu Masúd Barzání, ktorý má za sebou aj bohatú a úspešnú vojenskú kariéru, v reakcii na to odstúpil. No stále má veľkú autoritu. „Ak hrozí, že región niekto napadne, všetci poslúchnu, keď ich Barzání zavolá do zbrane,“ hovorí Šárka. Stačí, aby exprezident vystúpil v televízii. „Ale on nie je vodca len za rečníckym pultom. Vždy stojí na čele bojovníkov so zbraňou v ruke.“ Do boja proti ISIS aj vďaka nemu pricestovali Kurdi z celej Európy.

Tri dni sme cestovali po kurdských dedinách, stretávali sa s ich mokhtarmi a pili čaj na plastových stoličkách pod holým nebom alebo s prekríženými nohami na tenkých matracoch v jednoducho zariadených miestnostiach. Videli sme suchú, skalnatú, neúrodnú pôdu. Počúvali farmárov, ktorí majú ťažkosti so zavlažovaním, aj ženy, ktoré musia v prípade núdze nosiť vodu v bandaskách. Učitelia hovorili, ako ťažko sa v tých horúčavách deťom koncentruje na vyučovanie, keď nemajú v škole žiadnu vodu na pitie. Studne do takýchto dedín naozaj prinášajú ich ťažko skúšaným obyvateľom nový život.

Iránske útočné drony zabili 28. septembra v Kurdistane šestnásť ľudí a niekoľko desiatok ďalších zranili. Obyvatelia regiónu si ni­kdy nemôžu byť istí tým, či na nich ich susedia takto opäť nezaútočia. Autonómna provincia sa snaží lavírovať medzi silnejšími krajinami okolo a nejako vychádzať aj s centrálnou vládou a neprísť pri tom všetkom o stupeň samostatnosti, ktorý dosiahla. No vôbec to nie je jednoduché. A každý vie, že niekde v horách sú stále bojovníci extrémistického ISIS.

FOTO V GALÉRII

Zástupca guvernéra provincie Dohuk Majed Seyed Salih nás prek­vapí slovenčinou. Pred rokmi tu študoval a ešte si niečo pamätá. Na záver stretnutia skonštatuje: „Slováci a Kurdi majú spoločné to, že mali ťažké životy. Ale kým vy teraz máte aspoň niečo, my stále nemáme nič.“