Peter Hupka

Alpy sú plné ľudí a čoraz viac komerčné. Aj preto máme oveľa radšej Pyreneje: divoké, krásne a natoľko rozľahlé, že sa tu vždy možno stratiť i na miestach, ktoré budete mať zaručene sami pre seba, znie najčastejšia charakteristika tejto časti krajiny z úst domácich francúzskych výletníkov, karavanistov či chalupárov. „A našťastie je to dosť ďaleko z Paríža na to, aby sem jazdili na víkend mešťania z metropoly,“ dodávajú občas s veľavýznamným pohľadom. Prechádzať naprieč severnými rázsochami zelených hrebeňov má teda dokonale robinsonovskú objaviteľskú príchuť.

Bagnères-de-Luchon a&nbsp;pútnici do diaľav

„Luchon je zvláštne, pre mňa veľmi pôsobivé miesto. Akoby to ani nebolo vo Francúzsku, ale kdesi v&nbsp;Sovietskom zväze v&nbsp;časoch Stalina. Tamojšie obrovské, často poloprázdne hotely a&nbsp;kúpeľné domy akoby boli z&nbsp;iného sveta a&nbsp;inej doby,“ vraví približne tridsaťročný francúzsky turista, ktorý sa na juh svojej krajiny vybral na prechod miestnej verzie našej Cesty hrdinov SNP - takmer deväťsto kilometrov dlhého diaľkového pochodu naprieč francúzskymi Pyrenejami s&nbsp;označením GR10, ktorý vedie od Atlantiku k&nbsp;Stredozemnému moru. Aj v&nbsp;tejto časti Európy sa z&nbsp;diaľkových pochodov stali akési trendové výzvy a&nbsp;ľudia sa na ne vydávajú čoraz častejšie. Spomínaná GR10 je obľúbená najmä u&nbsp;Francúzov a&nbsp;je alternatívou o&nbsp;čosi známejšej GR11 vedúcej takisto naprieč Pyrenejami, ibaže po španielskej strane hranice.

Najväčší „tvrďáci“ si i&nbsp;tak napokon vyberú HRP - najťažšiu, no zároveň najkrajšiu zo spomínaných trás, diaľkovú vysokohorskú hrebeňovku Pyrenean Haute Route. A&nbsp;všetko môže mať ešte inú dimenziu: kto si myslí, že horský pochod je málo a&nbsp;má pocit, že musí pridať aj duchovný rozmer, navyše podporený tvorbou komerčne úspešného brazílskeho spisovateľa Paula Coelha, vydá sa rovno do Compostely. A&nbsp;možno je to všetko zbytočné: tunajšie hory sú krásne i&nbsp;bez ambicióznych cieľov.

Stopujeme v&nbsp;1&nbsp;395-metrovom priesmyku Col de la Core na veľmi zriedka využívanej ceste D17 z&nbsp;Ariège do Luchonu a&nbsp;nevyzerá to sľubne. Schyľuje sa k&nbsp;večeru a&nbsp;jediné auto, čo sem za poslednú hodinu dorazilo, vezie turistov, ktorí v&nbsp;sedle končia a&nbsp;ďalej smerujú peši.

Kým s&nbsp;francúzskou dievčinou debatujeme o&nbsp;drevenom samoraste, čo práve našla v&nbsp;neďalekom lese, a&nbsp;diele, aké z&nbsp;neho plánuje vytvoriť, prichádza staručký Peugeot s&nbsp;dvojicou z&nbsp;Martiniku, sympatickým párom po päťdesiatke, ktorý tu vyrástol a&nbsp;dnes je ich domovom francúzske územie na druhej strane oceánu. Guy a&nbsp;Sophie smerujú práve do Bagnères-de-Luchon a&nbsp;odtiaľ na druhý deň na svoju vysnívanú túru, na 2&nbsp;912-metrový vrch Cotiella na španielskej strane Pyrenejí.

S&nbsp;veselými a&nbsp;milými inštruktormi kaňoningu napokon trávime celý večer ozvláštnený prietržou mračien i&nbsp;ďalšie dopoludnie na ceste. Keď im po návrate pošleme snímky Cotielly i&nbsp;horskej útulne, kde spali, urobené neskôr z&nbsp;vetroňa, náhodné stretnutie dostáva zaujímavú príchuť. Už nejde o&nbsp;neznáme miesta, ale o&nbsp;také, kde čosi pekné a&nbsp;zaujímavé prežili naši priatelia. Guy sa pochváli, že tam s&nbsp;partnerkou zažili parádne privátne „medové týždne po rokoch“ na úplne prázdnej už zmieňovanej chate Armeña a&nbsp;že cesta na Cotiellu bola presne taká, akú si predstavovali.

Pri príbehu, aké občas prináša putovanie, sa len usmievame nad vednými disciplínami, akými sú kombinatorika či matematická pravdepodobnosť, ktorými nás bezvýsledne mučili na strednej škole. Veci, ktoré na cestách zažívame, sa podľa nich azda ani nemôžu stať. A&nbsp;našťastie sa predsa dejú.

Kým Cotiella je známy kopec na južnej strane hôr, symbolom tejto časti francúzskych Pyrenejí je majestátna, 2&nbsp;884 metrov vysoká hora Pic du Midi d’Ossau. Hoci zďaleka nepatrí k&nbsp;najvyšším v&nbsp;Pyrenejach, vďaka svojmu ikonickému tvaru sa stala pravdepodobne najobdivovanejším vrcholom francúzskej časti horstva. Aj toto nádherné torzo niekdajšieho vulkánu máme napokon šťastie obdivovať počas tichých letov klzákom. Po namáhavých túrach, kde je každý krok vykúpený bolesťou, ide o&nbsp;celkom iný pohľad, ktorý okrem ľudí poznajú len okrídlené dravce.

Historické kúpeľné mestečko Bagnères-de-Luchon nájdeme v&nbsp;lokalite známej najmenej dvetisíc rokov. Už rímsky vojvodca Gnaeus Pompeius Magnus, keď sa v&nbsp;roku 76 pred naším letopočtom vracal z&nbsp;výpravy do Španielska, počas ktorej založil i&nbsp;mesto Pamplona, sa na čas zastavil v&nbsp;príjemnom prostredí Luchonu.

V&nbsp;tunajšej termálnej vode sa vraj za dvadsaťjeden dní úplne uzdravil z&nbsp;kožnej choroby jeden z&nbsp;jeho vojakov a&nbsp;základy slávneho kúpeľného mesta boli položené. Tri týž­dne sú dodnes zaužívanou dĺžkou kúpeľnej kúry. Asi preto sme počas návštevy Bagnères zistili, že kúpeľ neokúsime. „Bol som to zistiť, na procedúry púšťajú len objednaných kúpeľných hostí,“ sklame nás svojím objavom Guy. I&nbsp;nočný život v&nbsp;meste je podriadený veku štandardnej klientely. De facto nejestvuje. O&nbsp;pol desiatej večer už kúpite maximálne fľaškové pivo a&nbsp;sendvič, ktoré možno zjesť ako za školských čias potajomky na lavičke.

Termálne kúpele v&nbsp;pravom zmysle slova vznikli v&nbsp;Luchone už krátko po Pompeiovom objave. Za čias cisára Tiberia tu vybudovali prvé tri bazény a&nbsp;kontinuitu kúpeľnej atmosféry mestečka možno sledovať dodnes.

Milý cicavec, blízky príbuzný krtka, so zaujímavo znejúcim menom vychuchol pyrenejský, Galemys pyrenaicus, je pre našinca menej známy obyvateľ tohto horstva. Jedenásť až šestnásť centimetrov dlhý sympatický tvorček s&nbsp;rovnako dlhým chvostom, tmavosivou srsťou, pazúrikmi a&nbsp;plávacími blanami na labkách je vynikajúcim plavcom, ktorý je aktívny prevažne v&nbsp;noci. Živí sa najmä bezstavovcami, slimákmi a&nbsp;krevetami a&nbsp;je veľmi citlivý na čistotu vody a&nbsp;stavby priehrad. Dožíva sa približne štyroch rokov a&nbsp;ročne dokáže mať až tri vrhy po tri či štyri mláďatá.

Vychuchol dokáže uzavrieť nozdry a&nbsp;uši tak, aby mu do nich nevnikla voda, a&nbsp;dokáže sa orientovať pomocou echolokácie. V&nbsp;súčasnosti už ohrozené zvieratko je jedným z&nbsp;najmilších zástupcov tunajšej fauny a&nbsp;žije len na Pyrenejskom polostrove. Jeho príbuzný vychuchol povolžský má svoje pôsobisko oveľa východnejšie, v&nbsp;povodí Volgy a&nbsp;Donu. Kedysi do skupiny vychucholov patrilo oveľa viac druhov, tie však postupne vyhynuli. Vychucholovi pritom môžeme pomôcť celkom jednoducho: stačí neznečisťovať vodné toky a&nbsp;do ich korýt čo najmenej zasahovať vodnými dielami.

Mramor, riečka Garonna a&nbsp;celkom obyčajné príbehy

S&nbsp;krajinou sa dá spojiť tým najrôznejším spôsobom - i&nbsp;kulinársky. Lokálnymi produktmi, aké ponúkajú malé miestne reštaurácie, či chutnými čerstvými uhorkami, ktoré sme dostali od usmievavej Céline a&nbsp;jej kamarátky v&nbsp;aute stopnutom v&nbsp;horách pri Peyra­gudes - v&nbsp;meste by dozaista niesli nálepku bio.

Do takmer opusteného, no malebného mestečka Saint-Béat-Lez smerujeme s&nbsp;pani Irène, ktorej mladá dcéra sa rada pochváli na obrazovke telefónu svojím speváckym vystúpením v&nbsp;škole. Obe sa vybrali do neďalekej španielskej dedinky Canejan, prvej za hranicou. Dôvod návštevy susedného kráľovstva je prostý: kúpiť lacný tabak. „Rozdiel v&nbsp;cene je markantný a&nbsp;ja som tuhá fajčiarka,“ vysvetľuje Irène, keď sa v&nbsp;centre Saint-Béat rozlúčime. Na papierik nám napíše poštovú adresu na poslanie fotografií, e-mail nemá. Je príjemné vrátiť sa do starých čias ozajstných listov a&nbsp;papiera.

Na brehoch toku Garonny vidieť zaujímavé sochárske diela z&nbsp;mramoru, ktorý sa v&nbsp;oblasti ťažil už od čias starých Rimanov. Tí zároveň úžinu, kde sa mestečko nachádza, pomenovali Vlčie sedlo - Passus Lupi. Vraj preto, že úžina bola taká tesná, že v&nbsp;nej mali prednosť vlci, ktorí sa tu v&nbsp;tom čase hojne vyskytovali. Ružový, žlto-bielo-sivý i&nbsp;cipolinový mramor v&nbsp;minulosti priniesli Sain-Béatu slávu i&nbsp;bohatstvo. Dnes však jeho osud pripomína väčšinu francúzskeho vidieka: služieb je tu, podobne ako ľudí, minimum a&nbsp;stretnúť možno len niekoľko staručkých rybárov, dvojicu dôchodcov diskutujúcich na jednej z&nbsp;lavičiek v&nbsp;centre. „Mládež sa sem vydá už len za športom, na výlet či na návštevu,“ vravia tak trochu rezignovane.

Na ceste do malebného sedla Col de Menté si všimneme malý pamätník španielskemu cyklistovi Luisovi Ocañovi, ktorý tu mal nehodu počas výborne rozbehnutých pretekov Tour de France 1971. Našťastie veľa vecí nedopadne tak zle, ako sa na prvý pohľad môže zdať, a&nbsp;po vyliečení zo zranení sa tento húževnatý Španiel o&nbsp;dva roky neskôr napokon stal celkovým víťazom slávnej Tour. Koniec jeho životnej púte napokon, žiaľ, nebol taký, aký by si úspešný športovec želal: v&nbsp;roku 1994 spáchal Ocaña samovraždu v&nbsp;neďalekom mestečku Nogaro. Dôvodom vraj bola depresia, finančné problémy i&nbsp;zdravie, keďže v&nbsp;tom čase už trpel cirhózou pečene, hepatitídou typu C i&nbsp;rakovinou. Na malebnom mieste, v&nbsp;zákrute s&nbsp;výhľadom do zelenej dolinky Ruisseau de Lez, si však naňho i&nbsp;dnes spomenú nielen priaznivci cestnej cyklistiky.

Altiport Peyragudes a&nbsp;pyrenejský Agent 007

V&nbsp;histórii kinematografie existujú filmy dobré a&nbsp;filmy slávne. Prienik dosahujú tieto dve skupiny snímok len občas. Tie slávne však dokážu priniesť pozornosť miestam, o&nbsp;ktorých existencii by bez nich sotva niekto vedel a&nbsp;mali by nanajvýš lokálny význam. Jedným z&nbsp;nich je maličké horské letisko v&nbsp;blízkosti lyžiarskeho strediska Peyragudes, presnejšie nazývané Peyresourde-Balestas.

Práve na ňom natáčali viaceré scény filmu zo série o&nbsp;agentovi 007 - James Bond: Zajtrajšok ni­kdy nezomiera s&nbsp;Pierceom Brosnanom, ktorý mal premiéru v&nbsp;roku 1997. Na tajomnom zimnom letisku, situovanom vo filme kamsi na Kaukaz, zažili svoju filmovú slávu i&nbsp;československé cvičné stíhačky L-39ZA Albatros. Namiesto Piercea Brosnana na nich vo filme lietali skúšobní piloti Aera Vodochody Ladislav Šnýdr a&nbsp;Vladimír Kvarda, pri natáčaní letových scén sa na filme spolupodieľali i&nbsp;ich kolegovia z&nbsp;Británie a&nbsp;Nórska: Mark Hanna a&nbsp;Rolf Muem. Pri vrcholnej scéne, keď Brosnan katapultuje nepriateľského kopilota do stíhačky nad ním a&nbsp;zabije tak v&nbsp;obrovskej ohnivej guli dve muchy jednou ranou, museli scenáristi zrejme dlho premýšľať, kam sa až dá dostať na hranicu divácky príťažlivej absurdnosti. Realita altiportu Peyragudes je v&nbsp;skutočnosti oveľa prozaickejšia a&nbsp;žiadne stíhačky z&nbsp;neho prirodzene ni­kdy nelietali.

Letisko je pre okolitý terén jednosmerné: pristáva sa „do kopca“ na dráhu 09 a&nbsp;štartuje „dolu brehom“ v&nbsp;smere dráhy 27. Jej dĺžka je len 385 metrov, čo ho predurčuje na využitie malými a&nbsp;ľahkými lietadlami v&nbsp;rukách skúsených pilotov. Výškový rozdiel vzletovej a&nbsp;pristávacej dráhy totiž predstavuje vyše šesťdesiat metrov, čo znamená priemerné stúpanie pätnásť percent, pričom jej najvyšší bod leží v&nbsp;1&nbsp;583 metroch nad morom. Altiport 007, ako sa od natočenia filmu letisko skrátene nazýva, je domovom malého aeroklubu a&nbsp;miestom, ktoré skúsení horskí piloti chcú mať vo svojom zápisníku letov. Jeho filmová sláva je pritom už len druhotným faktom.

Nejdeme teraz rozprávať o&nbsp;lietaní ani o&nbsp;základoch pohybu vo vysokohorskom prostredí či opatrnosti pri príchode búrky. Ide o&nbsp;celkovú atmosféru Pyrenejí: keď sa človek naladí na ich vlnu súzvuku, tempo a&nbsp;pohodu, v&nbsp;akých žijú domáci obyvatelia, nebude sa mu chcieť odísť. Na tomto mieste si ľudia navzájom pomáhajú, re­špektujú sa a&nbsp;nemajú strach jeden z&nbsp;druhého. Slušné pozdravy či pozvania tu nie sú zdvorilostnými frázami: v&nbsp;tak trochu starosvetskom horskom spoločenstve sa takto jednoducho žije. Bez podozrení, bez násilnej kriminality.

Prirodzene, ani tu nemá cenu idealizovať: občas sa od miestnych nechtiac dozviete, koho nedávno podplatil starosta niektorej z&nbsp;maličkých dedín alebo kto sa „tak trošku nabalil“ na nie celkom legálnom predaji dreva. Alebo vám ktosi pošepne drobné lokálne pikantnosti o&nbsp;pomocníčke z&nbsp;jedného z&nbsp;horských statkov, „ktorá bola krásna a&nbsp;mala sex so všetkými“, ako sa dozvedáme od štyridsiatnika Chrisa na mieste, ktorého názov v&nbsp;tomto kontexte radšej nespomenieme. Pri pohľade do jeho očí i&nbsp;podľa výrazu tváre prísediaceho kamaráta Françoi­sa sa zdá, že si nevymýšľajú a&nbsp;odchod dotyčnej dámy do Toulouse bol veľkou stratou pre tunajšiu mužskú spoločnosť slobodných a&nbsp;rozvedených. „Je to tu odvtedy o&nbsp;ničom! Prišla namiesto nej škaredá a&nbsp;neprístupná!“ vraví nostalgicky Chris.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/hory-necakanych-pribehov-su-divoke-krasne-rozlahle-bezpecne-skutocny-raj-pre-turistov" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

No ľudia sú tu až detsky milí. Ako žoviálna babička Cristien smerujúca na rodinnú návštevu na samotu nad dedinkou Boutx. Ani bradatý stopár jej nenaženie strach, naopak. Rada nám porozpráva, aká krásna tu bola mladosť a&nbsp;ako dlho sa v&nbsp;tomto zabudnutom kúte Francúzska žije. „Pani, ku ktorej ideme oslavovať, má dnes deväťdesiatosem rokov,“ povie významne. Keď namiesto smerovky spustí pri vychádzaní na hlavnú cestu stierače, za­smejeme sa všetci. A&nbsp;deň bude napriek drobnému dáždiku pokračovať v&nbsp;príjemnej nálade, aká nám po Cristien zostala. Z&nbsp;hôr, v&nbsp;ktorých sa netreba báť, je ťažké sa nevrátiť domov ako vyrovnanejší a&nbsp;aspoň na okamih asi aj príjemnejší človek.

Hory nečakaných príbehov: Sú divoké, krásne, rozľahlé a bezpečné. Skutočný raj pre turistov

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Hory nečakaných príbehov: Sú divoké, krásne, rozľahlé a bezpečné. Skutočný raj pre turistov

Peter Hupka

Súvisiace články

Prehliadané: Uhorské šľachtičné mali slobodu, o akej mohli ich kolegyne zo západu len snívať

Tri tváre Rudavy: Rieku uvoľnia z betónového zovretia

Slovensko plné absurdít: "Tisíc rokov vlastnej histórie je pre nás čierna diera," tvrdí filmár

Záchranná misia: Som rád, že sa nám podarilo dostať mapy z popola, tvrdí nadšenec z Kynceľovej

Šokujúce príbehy z Venezuely: Otec jej urobil štyri deti, napriek tomu musí s ním žiť

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás