V hrobovom tichu ľudia pokľakli a čakali na zázrak, spomína na mrazivé momenty slovenský filmár

Epicentrum hrôzy: V hrobovom tichu ľudia pokľakli na zem a s nádejou čakali na zázrak 

V epicentre hrôzy: Najhorší bol všadeprítomný zvuk sirén sanitiek. Naň asi nadosmrti nezabudnem

Obyvatelia, záchranári aj psy pátrajú vo zvyškoch zničených budov po preživších. Bojujú s časom, každá hodina navyše znižuje ich šancu na prežitie. Keď sa náhle spod trosiek ozve slabý ľudský hlas, muži v uniformách dávajú znamenia a žiadajú o pokoj. V priebehu pár sekúnd utíchne vrava, zastavia sa stroje, vypnú sa agregáty, zabezpečujúce energiu aspoň na základné potreby. Celú ulicu opanuje hrobové ticho, ľudia si kľaknú na zem a nemo čakajú, či sa volanie o pomoc ozve znova, či turecké alebo zahraničné tímy lokalizujú ich blízkych, zasypaných troskami aj niekoľko dní. Či sa podarí dostať ich na denné svetlo. Uzimených, dobitých, hladných a dehydrovaných. Tak si na mrazivé momenty v zdevastovaných mestách spomína slovenský dokumentarista TOMÁŠ HULÍK (46), ktorý sa v nedeľu ráno ako kameraman tímu Reportérov RTVS vrátil z Turecka. Zároveň však dodáva, že to boli vzácne a veľmi krátke chvíle pokoja v krajine zmietanej katastrofou. Týždeň, ktorý tam strávil, sa mu viac spája s ostrým zvukom sirén sanitiek. „Bol všadeprítomný a kontinuálny. Myslím, že mi v pamäti zostane do smrti,“ konštatuje v rozhovore s Petrom Galanom.

Počas svojej tridsaťročnej kariéry fotografa a filmára ste sa zameriavali skôr na prírodu, históriu, slovenské kultúrne dedičstvo. Ako ste zvládali dokumentovať tragédiu takých rozmerov?

Ťažko. Bol to obrovský nápor na psychiku. No už v&nbsp;minulosti som sa ocitol v&nbsp;krízových oblastiach, v&nbsp;roku 2004 som dokonca dokumentoval zemetrasenie v&nbsp;Indonézii, po ktorom prišlo cunami. Teraz to bolo oveľa horšie. Hrôza, aká sa slovami ani nedá opísať. Nedokážu ju sprostredkovať fotografie či videozáznamy. Na každom kroku spúšť, zúfalstvo, napätie a&nbsp;zhon, zranení a&nbsp;mŕtvi, plač pozostalých. Nič také už nechcem zažiť.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/hrobovom-tichu-ludia-poklakli-cakali-zazrak-spomina-mrazive-momenty-slovensky-filmar/2" target="_blank" rel="noopener">Turecko v troskách, ako ho objektívom zachytil Tomáš Hulík ►►►</a>

Kedy ste prvýkrát priamo pocítili dôsledky prírodnej katastrofy?

Prakticky hneď pri príchode, v utorok nadránom, keď sa na jediné funkčné letisko v Adane zlietali záchranné tímy z celého sveta. Museli sme dlho čakať, kým sme dostali povolenie pristáť. No a potom to už len gradovalo. Najprv silný požiar v prístave v İskenderune, z ktorého sa do širokého okolia šíril štipľavý zápach a kúdoly čierneho dymu tvorili ťažké búrkové mračná. No skutočný údes prišiel v Antakyi. Niekedy nádherné mesto s bohatou históriou bolo ako po bombardovaní. Minimálne tretina budov kompletne ľahla, polovica ďalších stála len silou vôle. Niečo také som nevidel ani v najhorších katastrofických filmoch. Infra­štruktúra skolabovala, nefungovala elektrina, dodávky potravín a vody, žiadny telefónny signál, navigácia nám bola nanič, keďže ulice boli zavalené a neprejazdné. A v tom chaose zúfalí ľudia, ktorí prišli o všetko, pátrali v sutinách po príbuzných.

Istý čas ste strávili aj s&nbsp;naším záchranárskym tímom. Ako situáciu hodnotili oni?

Aj oni boli v&nbsp;šoku. Rovnako ako my sa s&nbsp;niečím podobným nikdy nestretli. Zasahovali od rána do večera, podávali extrémne výkony. Ešte aj pátracie psy boli ku koncu dňa vyčerpané.

Kde všade ste boli?

Z&nbsp;Antakye sme sa presunuli do Gaziantepu, ktoré leží blízko epicentra prvého zemetrasenia, nazreli sme do niekoľkých dedín, hlavný stan sme mali v&nbsp;Adane. Presuny boli mimoriadne náročné, pretože obyvatelia utekali z&nbsp;miest, cesty boli preplnené, prejsť dvestokilometrovú trasu nám trvalo osem hodín.

Gaziantep je blízko Halabu, pokúsili ste sa dostať do Sýrie?

Nie. Nebolo to možné. Tam situáciu zhoršujú geopolitické hry, viacero území ovládajú povstalecké skupiny, humanitárna pomoc prúdi jediným hraničným priechodom. Presnejšie, mala by prúdiť, ale pokiaľ viem, k&nbsp;tým, ktorí ju potrebujú, často vôbec nedorazí.

Ako na vás v&nbsp;postihnutých oblastiach reagovali obyvatelia?

Napriek všetkému nešťastiu, ktoré ich postihlo, prekvapivo veľmi ústretovo a&nbsp;priateľsky. Niektorí povedali svoje pocity na kameru, podelili sa o&nbsp;obavy. Takmer každý z&nbsp;nich prišiel o&nbsp;niekoho blízkeho alebo ich príbuzní boli nezvestní. Dokonca nám ďakovali. Za to, že sme tam s&nbsp;nimi prežívali ich tragédiu, za slová podpory i&nbsp;za pomoc našich záchranárov.

Mnohí vyčítali vláde a&nbsp;hlavne prezidentovi, že nezasiahli dostatočne razantne, že obetí mohlo byť oveľa menej.

Sám som bol prekvapený, že hneď v&nbsp;prvý deň nenabehla ich armáda, ktorá patrí k&nbsp;najväčším na svete, aby pomáhala pri odstraňovaní škôd. Navyše, do najviac zasiahnutých častí dorazili záchranné tímy až k&nbsp;večeru, takmer dvanásť hodín po prvých otrasoch. A&nbsp;to si ešte na noc dali pauzu. Miestni nám vraveli, že prístup štátnej moci bol v&nbsp;jednotlivých oblastiach zásadne odlišný. Zatiaľ čo napríklad v&nbsp;Adane zasahovali relatívne skoro, celý región Hatay, kam patrí Antakya aj Gaziantep, musel čakať. Z&nbsp;toho pramenil hnev, hoci nie každý ho prežíval. V&nbsp;krajine funguje aj v&nbsp;tomto čase silná propaganda, ľudia sa báli hovoriť otvorene. Domnievam sa, že dôvodom lax­ného prístupu zo strany vlády bol fakt, že sa v&nbsp;Hatayi sústreďuje množstvo kurdských utečencov a&nbsp;nie je veľký záujem im poskytovať pomoc.

Obyvatelia prišli nielen o&nbsp;blízkych, ale aj o&nbsp;majetok, strechu nad hlavou. Mali sa kam uchýliť?

Evakuačných táborov sme videli dosť, ale veľká časť Turkov trávila dni i&nbsp;noci pri zničených obydliach, dúfajúc, že z&nbsp;nich záchranári dostanú tých, ktorí prežili. Spali v&nbsp;autách alebo sa zohrievali pri ohniskách na uliciach.

Cítili ste medzi nimi vzájomnú solidaritu?

Určite. V&nbsp;tom šialenstve bolo asi jediným pozitívom, ako sa dokázali zomknúť, držať spolu. Všade sme stretávali dobrovoľníkov, ktorí rozdávali občerstvenie, nápoje, jedlo. Vnímali sme ich priateľskosť, túžbu spoločne zvládnuť hrozné udalosti. Preto ma zaskočili správy o&nbsp;násilnostiach, streľbe či dokonca únosoch.

Myslíte, že boli nafúknuté?

Strávili sme tam týždeň, hovorili s&nbsp;desiatkami ľudí a&nbsp;počas celého pobytu sme sa medzi nimi cítili absolútne bezpečne. Katastrofa zasiahla všetkých natoľko, že aj najväčší grázli boli zdesení a&nbsp;držali sa v&nbsp;úzadí. Pripúšťam však, že s&nbsp;postupujúcim časom, keď sa nádej na záchranu zavalených rapídne znižovala, začali ich príbuzní vyvíjať na záchranárov enormný tlak.

Vy ste sa nestretli ani s rabovaním?

Ojedinele áno. Videli sme, ako zo zničeného supermarketu v&nbsp;Antakyi obyvatelia vynášali tovar, z&nbsp;ruín lekárne zas lieky. Riešili svoju situáciu, no o&nbsp;násilnostiach sa v&nbsp;tom čase určite nedalo hovoriť. Ani o&nbsp;ozbrojených skupinách, ako sa o&nbsp;nich píše teraz.

Po prvých silných zemetraseniach prišlo množstvo „dotrasov“. Zaznamenali ste ich tiež?

Samozrejme. Moja aplikácia v&nbsp;smartfóne ma o&nbsp;menších informovala každých desať minút, silnejšie prichádzali zhruba v&nbsp;hodinových intervaloch. No strach som mal len raz. Keď som z&nbsp;okna hotelovej izby na siedmom poschodí nakrúcal mesto Gaziantep. Náhle sa začalo triasť okno a&nbsp;podlaha podo mnou sa rozhýbala. Vtedy by sa vo mne krvi nedorezal. Ak by sa budova zosypala, z&nbsp;tej výšky by to asi dopadlo fatálne. Noc som potom strávil oblečený, s&nbsp;čelovkou a&nbsp;malou zásobou jedla pri posteli, pripravený na bleskový útek. No bol som príliš vyčerpaný a&nbsp;ďalšie zemetrasenie, ktoré prišlo o&nbsp;pár hodín, som jednoducho prespal.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/hrobovom-tichu-ludia-poklakli-cakali-zazrak-spomina-mrazive-momenty-slovensky-filmar/2" target="_blank" rel="noopener">Takto zachytil desivý obraz katastrofy slovenský dokumentarista ►►►</a>

Predstava hotelového komfortu uprostred zničenej krajiny pôsobí trochu bizarne.

Komfortom by som to nenazval. Z&nbsp;ubytovacích zariadení, ktoré sa zachovali, bolo otvorených minimum a&nbsp;fungovali v&nbsp;obmedzenom režime, strava bola sparťanská, niektoré nekúrili. Určite to však bolo lepšie ako v&nbsp;uliciach, autách či táboroch. Keď som sa pod perinou triasol od zimy, uvedomoval som si, že vonku, v&nbsp;mrazoch, sú ľudia stále zavalení v&nbsp;sutinách. Bez jedla, bez vody, s&nbsp;malou nádejou na záchranu.

Každý deň počet obetí pribúda. V&nbsp;čase našej uzávierky prekročil číslo tridsaťtisíc. Aké boli odhady priamo v&nbsp;Turecku?

Len v&nbsp;dvestotisícovej Antakyi padla tretina domov, ďalšie mestá a&nbsp;obce boli takmer kompletne zrovnané so zemou. Na základe toho, čo hovorili obyvatelia, záchranári a&nbsp;čo som na vlastné oči videl, sa obávam, že konečné číslo sa môže blížiť k&nbsp;stotisíc.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/kto-ich-zamestna-rokoch-tvrdej-prace-bani-su-zrobeni-trpia-bolestami-koncatin-chrbtice" target="_blank" rel="noopener">- Kto ich zamestná? Po rokoch tvrdej práce v bani sú zrobení, trpia bolesťami končatín i&nbsp;chrbtice</a>

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/paparazzo-fotograf-vlado-benko-mastalirovej-pasti-flasikovi-adama-presr-polovacke" target="_blank" rel="noopener">- Lovec celebrít: Paparazzo Vlado Benko o Maštalírovej pästi, Flašíkovi na Adama i presr.. zábere</a>

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/diana-udolia-okny-morske-oko-ju-tak-ocarilo-ho-rovno-kupila-zacali-diat-zazraky" target="_blank" rel="noopener">- Diana z údolia Okny: Morské oko ju tak očarilo, že ho rovno kúpila. A začali sa diať zázraky</a>