Tip na článok

Humanitárna katastrofa a drogy. Dieťa s pištoľou v Jemene vyráža dych

Pestovatelia kávy a omamnej katy z jemenskej horskej oblasti Burá ani tesne pred prepuknutím bojov nepripúšťali, že im hrozí občianska vojna.

Galéria k článku (16 fotografií )

Viac ako šesťtisíc mŕtvych, 7,6 milióna ľudí trpiacich nedostatkom jedla, 3,4 milióna detí mimo školskej dochádzky, stovky zničených škôl a zdravotníckych zariadení. Takto v nedávnej správe vyčíslila Organizácia Spojených národov už takmer ročnú občiansku vojnu v Jemene.

Zatiaľ čo pozornosť svetovej verejnosti sa upriamuje na konflikty v Sýrii či na Ukrajine, 25-miliónová chudobná arabská krajina balansuje na okraji humanitárnej katastrofy. Zopár mesiacov pred poslednou eskaláciou konfliktu sme navštívili hornatú oblasť Burá medzi hlavným mestom Saná a prístavom Al-Hudejda.

Vojna už vtedy bola na spadnutie, ale miestni obyvatelia si to nepripúšťali. Na miestach, kde sa kamenné domy dotýkajú neba, pestovali kávovníky či omamnú rastlinu kata a snažili sa uživiť svoje rodiny.

V troch rozmeroch

Burá leží vzdušnou čiarou štyri desiatky kilometrov juhozápadne od známejšieho a vyššieho pohoria Haráz. Hrebeňu Burá, ktorý je strmší i dramatickejší, dominuje 2 221-metrový vrchol Džabal Izán. Na západ odtiaľto sa až k pobrežiu Červeného mora tiahne už len rozľahlá nížina.

Z horúceho, vlhkého a zaprášeného mesta Bádžil, ležiaceho na spojnici jemenskej metropoly Saná a prístavu Al-Hudejda, sa do regionálneho centra Burá - dediny Rukáb, každodenne vydávali terénne vozy zaplnené do posledného miesta.

V praxi to znamenalo, že počet cestujúcich bol až dvoj násobný oproti oficiálnemu počtu sedadiel. Popri neveľkej nedávno dokončenej priehrade sme vošli do údolia Sihám. Úvodný úsek cesty bol zároveň jediný, ktorý vedie po rovine.

Cesta do oblakov

Opustili sme prímorské územie nazývané bahra a na palube starého terénneho vozidla zavládla rodinná atmosféra. Pán Džamál al-Hofáší, inžinier pracujúci v Saná, cestoval so svojou ženou a s deťmi na návštevu rodiny do horskej dediny Aš-Šavla.

„Zajtra je sviatok obetovania Eid al-Adha a v tento deň sa patrí byť so svojimi blízkymi,“ vysvetlil nám usmievavý tridsiatnik. Napriek tomu, že bol oblečený v európskom duchu, v aute sa správal podľa jemenských zásad:

muž si v taxíku, autobuse či aute vždy musí sadnúť tak, aby telom oddeľoval svoju ženu alebo inú príslušníčku ženského pohlavia patriacu do rodiny od ostatných mužských spolucestujúcich. Pravidlo neplatí pri dievčatách, ktoré ešte nedosiahli pubertálny vek.

Džamálovi ani jeho najbližším neprekážalo, že z Rukábu museli ísť ešte dve hodiny pešo, navyše s množstvom batožiny. Vyrástli v týchto horách a nedávno postavená asfaltka z Bádžilu bola i tak veľkou pomocou. „Cesta sem síce vedie už štvrť storočia, takýto kvalitný povrch však má len tri roky,“ prehodil Muhammad Gharíb z Rukábu.

Ostrovy sivých morí

Posledné zákruty horskej cesty mali taký polomer a strmosť stúpania, že bolo ťažké uveriť, kam až sa plne naložená staručká Toyota dostane. Na vysokohorskom parkovisku na okraji Rukábu sa cesta končila a šoférova tvár sa rozjasnila.

Bol doma - on i všetci pasažieri. Tí v duchu i nahlas ďakovali bohu za šťastnú cestu a v ich slovách bolo cítiť úprimnosť. Prostí Jemenčania sú silne veriaci moslimovia a ich viera je spätá s každou súčasťou života. Pohľad do očí horalov bol čistý a priamy.

Rozhovory o problémoch či extrémizme domáci viedli čoraz častejšie, ale dostali sme vždy jednoznačnú odpoveď: „U nás nemáme zlých ľudí. Rešpektujeme druhých a máme radi svojich hostí. Ak aj je niekde v Jemene problém, tak jedine na severe - v provinciách Sádah a Marib.“

V tom čase tam totiž už zúrilo ozbrojené povstanie šiitského kmeňa Al-Húthí. Niekoľko mesiacov nato prepukla občianska vojna naplno. Eid-al-Adha: Ráno všetkých prebudilo do významného dňa. Deti i dospelí boli vyobliekaní do najlepších šiat, z domov sa ozývala veselá vrava všetkých, ktorí sa dlho nevideli. Sviatok Eid- -al-Adha je pripomenutím Abrahámovej ochoty obetovať bohu svojho syna, čo najvyšší po tom, ako uvidel Abrahámovu poslušnosť, zmenil na obetovanie barana.

Sviatok sa koná po veľkej púti hadždž do Mekky, približne sedemdesiat dní po konci ramadánu, a trvá tri i viac dní. Aj keď obetovanými zvieratami sú spravidla barany, v pohorí Burá bola oslava skromnejšia. Situácia v krajine už vtedy obrala mnohých mužov o možnosť práce v susednej Saudskej Arábii a mnohočlenné rodiny nemali peňazí nazvyš. Hlavným chodom v rodine Muhammada Gharíba, podobne ako u väčšiny susedov, bola preto sliepka.

Mäso chutne pripravila manželka a o slávnostný obed sa rodičia spravodlivo podelili so šiestimi deťmi. Otec s hosťom vypili šálku qahwa al-ahmar - červenej kávy domácej produkcie. Jej príprava je odlišná od káv známych u nás.

Zrnká sa v tomto prípade vysušia na slnku, mierne opražia a následne sa roztlčú. Výsledným produktom je takmer číra tekutina červenkastej farby s chuťou, akú by sme od typickej kávy neočakávali, no nemenej povzbudivá.

Polia a birqy

V Burá prší len počas niekoľkých mesiacov v roku a voda určená na pitie i zavlažovanie sa musí zachytávať do valcovitých krytých studní nazývaných birqa. Počas dažďov sa zaplnia a v období sucha predstavujú zdroj vody, ktorú po prefiltrovaní domáci obyvatelia používajú aj na pitie a varenie.

Pre nevhodné geologické pomery v Burá klasické pramene chýbajú a kupovať balenú vodu v plastových fľašiach by bol pre domácich luxus. S Abdulom, jedným z tunajších obyvateľov, sme kráčali do neďalekej dediny Qariat Džejlán.

Obe strany chodníka vyloženého kameňmi lemovali vzorne upravené terasovité políčka, kde sa striedali rastliny dvoch plodín, zabezpečujúcich miestnym farmárom obživu: katu, teda rastlinu s latinským názvom Catha edulis, a kávy.

Obe majú čosi spoločné - produkujú látky povzbudzujúceho charakteru, vytvárajúce u ľudí istú formu závislosti. Kým kata, ktorej účinnou látkou je alkaloid katinón, sa považuje za drogu a okrem Jemenu, blízkej Etiópie a Somálska je zakázaná, pozícia kávy ako spoločensky uznaného socializačného nápoja je celkom iná.

Domáci na obe rastliny pozerali realisticky - cez výnosy a predajnú cenu. Niekedy sa preto stávalo, že vyhľadávaná a pomerne drahá kata pestovanie kávy vytlačila. Červené zrniečka, zelené lístky: Abdul, ktorého úsmev dozelena sfarbu jú rozžuvané lístky katy, cestou odtrhol niekoľko zrniek kávy z blízkych plantáží.

Zopár z nich bolo už zrelých a sfarbených do červena, väčšina mala ešte zelenú farbu. Kávové zrnko sa v arabčine nazýva bunn al-qahwa, no domáci často používajú na ich označenie výraz habba a jeho množné číslo hubúb.

Len malá časť kávy z Burá končí na stoloch domácich, väčšina produkcie smeruje do hlavného mesta Saná a ďalej na export. V jemenskej metropole sa z viacerých káv vytvorí zmes nazývaná mocha sanání, nemiešanej produkcii z Burá zostáva názov buráí.

I keď dnešná produkcia jemenskej kávy je len malým zlomkom objemov z minulosti, tunajšie odrody sa na svetových trhoch cenia. Hoci zrnká jemenských káv sú pomerne malé a často i nepravidelného tvaru, ich chuť je výnimočná.

Znalci sa o nich vyjadrujú ako o kávach komplexnej chuti s mohutným telom, divokými a jemne korenistými tónmi. Bohužiaľ, konflikt si aj v tomto smere vybral svoju daň. Občianska vojna farmy síce nezničila, ale uzavrela tradičné obchodné cesty.

Výsledkom je útlm exportu jemenskej kávy. Spokojnosť Abdul dosiahol až na vedľajšej plantáži, medzi stromčekmi katy. Z tieňa stavby, ktorá plnila funkciu strážnej veže katových polí, vykúkal ich majiteľ a za päťsto rialov, necelé dve eurá, predal Abdulovi zopár výhonkov „strednej kvality“.

Cena mladučkých jemných lístkov, nachádzajúcich sa na koncoch vetvičiek, je oveľa vyššia. Dosahuje desiatky eur za balíček, ktorý zanietenému milovníkovi drogy vydrží na jedno posedenie. „Vo vežičke, ktorú nazývame maqám hirása al-qát, presedím aj celú noc,“ posťažoval sa nám majiteľ polí.

„Niekedy ja, inokedy moji pomocníci a na zastrašenie prípadných zlodejov máme pušku. Aj keď ľudí z Burá považujem za dobrých a priateľských, lákadlo katy je veľké a bez stráženia by sme o úrodu mohli ľahko prísť!“

Qariat Džejlán

Do dediny Džejlán zostalo niekoľko krokov. Domáci chlapci ukázali prstom na studne birqa, ktoré však boli už celkom prázdne. „Musíme vyčkať dážď prichádzajúci len dvakrát za rok - v marci až apríli a v júli až auguste,“ zdôraznili cestou na voľnú plochu medzi domami.

Starý pán Alí, ktorý bol v Džejláne prirodzenou autoritou, vytiahol svoju ešte staršiu pušku a na ruky hrdo vzal najmenšieho vnuka. „Len doma nepovedz, že si bol u Húthíov!“ dokonca žartoval. Vzápätí nás jeho mladší susedia zasypali otázkami.

Zaujímali ich rastliny na Slovensku aj naše jedlá. Každej podobnosti sa úprimne potešili. Chlapec s pištoľou: Každá cestička v Burá viedla k ľuďom, i ten najužší chodník ústil medzi domy. Vďačnými „sprievodcami“ boli zvedavé deti.

Hoci sú jemenské hory suché a stromy zriedkavé, na slová o stredoeurópskych lesoch reagovali navlas rovnako. „Tam dolu, vo Vádi Ridžáf, máme i my také miesto. Rastie tam celý les listnatých stromov i paliem! Musíš prísť niekedy, keď je vzduch čistý po dažďoch!“ nadchol sa jeden z chlapcov.

Naifovi, ako sa chlapec volá, na opasku svietil revolver, ktorý na moje prekvapenie bez problémov vytiahol z puzdra a ukázal plný zásobník. „Nie je to nebezpečné?“ opýtal som sa dospelého muža stojaceho obďaleč.

Jeho odpoveď bola priama: „Chlapci u nás často dostanú zbrane od svojich otcov či dedov. Je to vec cti a hrdosti. Nesmú slúžiť na hranie ani na kratochvíľu. Keby ju Naif vytiahol bez dôvodu, dostal by doma poriadnu bitku! Použiť ju môže, len ak by ho niekto oveľa silnejší napadol. Aj na oslavách a svadbách môžu do vzduchu strieľať len dospelí,“ vysvetlil Zaíd.

Mať všetko na život: Cestou nadol prudko stúpala teplota i vlhkosť. Otočil som sa ešte raz a v ušiach mi rezonovali slová jedného z dedinčanov: „V týchto horách je všetko, čo potrebujeme. Možno by sa zišlo trochu viac vody a peňazí. Ale ani tých veľa netreba, spravili by z nás pohodlných ľudí!“ Je smutné, že dnes už rovnako túžobne ako dážď očakávajú mier.

Čo sa deje v Jemene?

Kmeň Al-Húthí patrí k šiitskej sekte az-zajdíja, odvodzujúcej svoj názov od Zajda ibn Alího, pravnuka imáma Alího. K tomuto smeru islamu sa v Jemene hlási 35 až 40 percent obyvateľov, žijúcich najmä na severozápade krajiny.

Vzťahy Húthíov so sunitskou väčšinou boli oddávna rivalské a komplikované, potláčanie ich poslednej revolty zo strany jemenskej vlády - i s množstvom civilných obetí - bolo vidieť už koncom minulej dekády. Konflikt si vyžiadal i množstvo obetí na strane vládnych síl.

Udalosti arabskej jari napokon po 33 rokoch v úrade odstavili od moci prezidenta Alího Abdulláha Sáleha. Nahradil ho novozvolený Abd Rabbúh Mansúr Hádí, ktorý však krajine stabilitu nepriniesol. Najmä v južnej a vo východnej časti krajiny dostali pod kontrolu niektoré územia teroristi z al-Káidy na Arabskom polostrove - AQAP, zo severu musel prezident čeliť rastúcemu odporu Húthíov.

Pre korupciu a nezáujem riešiť ekonomické problémy krajiny mal Hádí množstvo odporcov i medzi väčšinovým obyvateľstvom, vodca Húthíov Abdulmalik al-Húthí ho dokonca nazval „dáždnikom nad úplatkárstvom“. Nasledujúci spád udalostí bol rýchly.

V septembri 2014 sa Húthíovci dostali do metropoly Saná, kde vo februári 2015 rozpustili parlament. Hádí opustil hlavné mesto, aby najskôr úradoval z Adenu na juhu krajiny a napokon po veľkých územných ziskoch Húthíov v marci tohto roku ušiel do susednej Saudskej Arábie.

Ňou vedená koalícia vzápätí začala bombardovať húthíovské ciele po celom Jemene, čím podľa mnohých priniesla ešte väčšie utrpenie i tak trpiacemu civilnému obyvateľstvu. Od začiatku vzdušnej operácie je hlásených vyše šesťtisíc obetí vrátane množstva civilistov.

VIDEO Plus 7 Dní