Tip na článok
Kostaričan Daniel: Z domu sa vybral až na južný okraj amerického kontinentu.

Ich životy zničila masa bahna. Stretli sme sa pár dní pred katastrofou

S obyvateľmi čilskej Villy Santa
Lucía sme začiatkom decembra prežili
príjemné chvíle. O niekoľko dní väčšiu
 časť ich dediny zničil zosuv pôdy.

Galéria k článku (13 fotografií )
S menom diktátora: Carretera Austral je jedno z mála miest v Čile, kde sa ešte stretnete s Pinochetovým menom.
Tichý prístav: Podvečer v Puerte Cisnes.
Evakuačná cesta: Kým na vulkány a cunami sa myslelo skôr, dnes sú čoraz väčším problémom zosuvy pôdy.

Tento svah sa nedávno celý zosunul a vzal so sebou i časť cesty, - dozvedáme sa od lesných robotníkov z Chaiténu, keď sa v ich dodávke blížime do dediny Puerto Cardenas, ležiacej na brehu jazera Yelcho. Strhnutým úsekom sa drkoceme rýchlosťou chôdze, no i tak sme vďační cestným robotníkom, že ho pomocou buldozérov rýchlo sprejazdnili. Nik z nás netuší, že v blízkej budúcnosti postihne neďalekú oblasť oveľa horší zosuv.

Je pondelok a v tunajšom riedko obývanom a pokojnom kraji začína byť po víkende trocha rušnejšie. Počas pracovných dní možno na ceste číslo 7, známejšej pod názvom Carretera Austral, stretnúť o čosi viac automobilov, no i tak je ich počet oveľa nižší, než na najzapadnutejšej slovenskej ceste tretej triedy. Napriek tomu tu pracujú robotníci asfaltujúci stále nové úseky cesty, ktorá bola pôvodne celá nespevnenou komunikáciou.

Kam až sa dá

Carretera Austral - Južná cesta, je 1 240 kilometrov dlhá spojnica prístavného mesta Puerto Montt a najjužnejšieho bodu čilského územia, kam bolo možné postaviť súvislú cestu, osady Villa O’Higgins. Dôležitú tepnu, známu aj ako Ruta 7, dokončili v roku 1988 a jej posledný úsek, vedúci do Villy O’Higgins, otvorili v roku 2000. Napriek jej úctyhodnej dĺžke žije v oblastiach obsluhovaných Rutou 7 len okolo stotisíc obyvateľov osemnásťmiliónovej krajiny. Niet sa čo čudovať - hustota osídlenia je v Čile veľmi nehomogénna a vyše polovice jeho obyvateľov žije v regiónoch Metropolitana a Valparaíso, rozlohou relatívne malých.

Mnohé časti Carretery Austral majú makadamový povrch a jazda nimi je adrenalínové cestovanie v kúdoloch prachu. Možno práve vďaka tomu a prekrásnemu okoliu je Carretera Austral vyhľadávaným cieľom domácich i zahraničných mototuristov a cyklistov.

„Niektoré časti cesty ani v budúcnosti neplánujeme vyasfaltovať. Je to bezpečnejšie najmä v zimných mesiacoch, v júli a auguste. Kým asfalt sa môže zmeniť na čistý ľad, drobné kamienky majú aspoň nejakú priľnavosť,“ vysvetľuje jeden z domácich vodičov pri prechode horského úseku medzi osadou Puerto Cisnes a Národným parkom Queulat.

Osada diktátorovej manželky

„Aj keď tieto osoby už dnes nie sú u nikoho v kurze, niektorí Čiľania kedysi nazývali Carreteru Austral menom diktátora Augusta Pinocheta. A málokto z cudzincov vie, že dedina Villa Santa Lucía, založená počas stavby cesty v roku 1982, nesie meno jeho manželky, Lucíe Hiriart Rodríguezovej,“ vysvetľuje sympatický mladík Rodrigo, smerujúci domov, do neveľkej osady Puerto Ramírez.

Farebná krása: Pestrá kvetena regiónu Aysén.
Farebná krása: Pestrá kvetena regiónu Aysén.
Peter Hupka

Rodrigo cestuje so strýkom, ktorý je gaučom, juhoamerickou obdobou kovboja. „Boli sme v Puerte Aysén kúpiť toto auto. Na juhu Čile možno zohnať staršie japonské autá bez cla. Dali sme len prerobiť riadenie na ľavú stranu a vezieme sa domov. Je to paráda!“ teší sa Rodrigo zo svojho nového vozidla a dodáva: „Strýko teraz spí, lebo sa trochu opil s kamarátmi, tak nám toho dnes veľa nepovie. Je to však skúsený gaučo, ktorý tu pozná každý brod rieky, každé jazero a miesto na prenocovanie. Putovať severnou Patagóniou koňmo je čosi celkom iné, ako sa viezť autom!“

Nedeľa na križovatke

„Tak veľa šťastia, dostať sa odtiaľto cez víkend môže byť problém!“ znejú Rodrigove slová na rozlúčku, keď vo Ville Santa Lucía odbočí z hlavnej cesty na východ. Mladý učiteľ má pravdu. Po Rute 7 v oboch smeroch stopuje viacero domácich i turistov a po čase to všetci vzdávajú. Premávka je taká riedka, že dvojica tunajších tínedžeriek si jednoducho sadne doprostred cesty. Desiatky minút len tak sedia, diskutujú a fotografujú sa na mobil. Ak sa aj na horizonte zjaví auto, majú more času zodvihnúť sa a uvoľniť mu miesto - cesta je tu rovná a na obe jej strany vidieť niekoľko kilometrov.

Na ceste číslo 7 sa niet kam ponáhľať. Niekedy je oveľa lepšie pokochať sa okolitou prírodou, prejsť sa po brehoch rieky Burritos či prehodiť pár slov s domácimi. Množstvo z nich chová dobytok - tunajšia pôda je príliš podmáčaná a málo úrodná na to, aby sa v nej dalo niečo dopestovať.

Ľudia z Villy Santa Lucía sú rodinné typy. A všetci sa tu navzájom poznajú. Jedným z miest spoločných stretnutí sú drevené lavičky pred obchodíkom Minimarket Claudita, zrejme jediným obchodom s potravinami a rozličným tovarom v dedine. Muži si tu spolu zapália a pozhovárajú sa o živote, ženy prehodia pár slov so susedkami a deti sa potešia zmrzlinou a nanukmi, z ktorých paličky potajomky odhodia po popolníka.

Idylke zo Santa Lucíe nechýba nič. Jej kulisou je horská riečka s čistou vodou a štíty hôr takmer gýčovitej krásy. O to ťažšie je uveriť tlačovej správe, ktorá prichádza o pár dní - Dňa 16. decembra 2017 krátko po deviatej ráno miestneho času došlo po silných dažďoch k masívnemu zosuvu pôdy, ktorý pochoval veľkú časť dediny i úseky ciest Ruta 7 a 235 prechádzajúcich oblasťou.

V kiosku s džúsmi: S úsmevom sa i v centre mestečka Coyhaique predáva lepšie.
V kiosku s džúsmi: S úsmevom sa i v centre mestečka Coyhaique predáva lepšie.
Peter HUPKA

Dážď namiesto snehu

„Zdrojová oblasť zosuvu leží v horách, niekoľko kilometrov od dediny Santa Lucía. Časť ľadovca Yelcho sa tam odtrhla a zobrala so sebou množstvo sedimentu - skál i zeminy. Keď dosiahli dno širokej doliny rieky Burritos, pokračovali až k dedine a zničili jej veľkú časť. Dôvodom bolo množstvo zrážok - až 122 milimetrov počas 24 hodín, no najmä ich forma. Vplyvom klimatických zmien sa čoraz vyššie posúva izoterma s teplotou nula stupňov Celzia a vo výškach, kde by normálne snežilo, v poslednom čase prší. Vplyvom dažďov vo výškach, kde im nedokážu čeliť lesy a iné porasty, ktoré by ich zadržiavali, môžu čoraz častejšie vznikať takéto zosuvy,“ povedal pre televíziu Canal 13 krátko po prírodnej katastrofe Marcelo Lagos, geograf z Čilskej univerzity, a meteorologička Michelle Adamová.

„Keby sa to všetko udialo v noci, obetí by bolo ešte viac,“ mienia obyvatelia oblasti. I tak je bilancia prírodnej katastrofy tragická - o život prišlo osemnásť ľudí a štyria sú doteraz nezvestní. Pre komunitu, ktorá má podľa posledného sčítania ľudu necelých stoštyridsať obyvateľov, je to veľká strata.

Ťažko skúšaný región

Zosuv pôdy vo Ville Santa Lucía nie je jedinou prírodnou katastrofou v oblasti za posledné roky. Relatívne nedávno, 1. mája 2008, sa po deväť a pol tisíca rokoch nečinnosti prebudil vulkán Chaitén, ležiaci desať kilometrov severovýchodne od rovnomenného mestečka, ktoré malo v tom čase približne štyritisícdvesto obyvateľov.

Erupcia ryolitovej magmy pokračovala s menšou intenzitou až do novembra 2008 a mestečko i jeho okolie boli zasiahnuté vrstvou sopečného popola, pyroklastickými prúdmi i lahármi - polotekutou zmesou sopečného popola a vody.

Vďaka včasnej evakuácii sa výbuch sopky zaobišiel bez priamych obetí, na ceste loďou do bezpečia na následky infarktu však zomrela deväťdesiatdvaročná obyvateľka mesta. V súčasnosti má Chaitén približne tretinu stálych obyvateľov oproti obdobiu pred erupciou vulkánu, jej stopy však vidno už len na lesných porastoch v bezprostrednej blízkosti sopky, na ktorú v súčasnosti vedie turistický chodník. Na fakt, že sa nachádzame v potenciálne nebezpečnej oblasti, upozorňujú informačné tabule s vyznačením únikových trás v prípade výbuchu sopky.

Ohnivé hory však nie sú len ničiteľkami: vulkanizmu vďačí okolie Chaiténu aj za nádherný pohľad na juh, ktorému dominuje vrchol Corcovado, vysoký 2 290 metrov. Ľadovcom erodovaný, dnes už nečinný stratovulkán je jednou z najkrajších hôr severnej časti čilskej Patagónie.

S ľadovcami nad hlavou

Ľadovce tvoria takmer tri percentá rozlohy Čile a až osemdesiat percent juhoamerických ľadovcov leží práve v tejto krajine. Ich bielo-modré plochy spoluvytvárajú neopakovateľnú krásu tunajšej prírody a sú i dôležitým zdrojom pitnej vody. Podľa pozorovaní sa v posledných troch dekádach ich roztápanie zrýchlilo a úbytok objemu ľadu väčšiny z nich je alarmujúci. Až do tej miery, že niektorí vedci začínajú otvorene hovoriť o tom, že by bolo možno vhodné pripraviť sa na život bez ľadovcov.

Profesor geografie Francisco Ferrando z Universidad de Chile v metropole Santiago tvrdí, že ľadovce doteraz prežili viacero zmien klímy, no v súčasnosti sú „v móde prežívania“. „Ľadovce môžu prežiť nasledujúce storočie, prípadne storočie a pol. Závisí od nadmorskej výšky, v akej sa nachádzajú, objemu ľadu v nich, dĺžky. Našou úlohou je, aby vydržali čo najdlhšie. Aby sa krajina v nasledujúcich dekádach adaptovala na život bez nich,“ vyjadril sa vedec.

Na budúcnosť niektorých ľadovcov v Čile čiastočne vplýva i ťažba medi, ktorá je jedným z dôležitých motorov tunajšej ekonomiky. Dôvodom môžu byť nielen bane samotné, ale aj prach vírený nákladnými autami a transportovaný vetrom vyššie do hôr. Čiastočky prachu na ľadovci menia správanie slnečného žiarenia na jeho povrchu a prispievajú tak k jeho zohrievaniu.

Chodníčkami v Queulate

„Všetky čilské národné parky sú strážené alebo dokonca súkromné. Je to trošku zvláštne, keď súkromná organizácia vyberá peniaze za vstup do parkov, aby z nich financovala najmä samu seba,“ vraví Kubánec s menom Bulut, znejúcim po turecky, žijúci a podnikajúci v Čile. Zjavne naráža na Corporación Nacional Forestal, skrátene CONAF, ktorej pracovníkov nájdete vo väčšine národných parkov v krajine.

Rangerov z tejto súkromnej neziskovej organizácie stretávame aj pri vstupe do Národného parku Queulat. Okrem vstupného ich nezaujíma nič, ešte stihnú okríknuť dvojicu zahraničných turistov, ktorí si dovolili najesť sa v blízkosti ich stanovišťa. „Iste, chrániť lesy - najmä pred požiarmi - treba, ale spôsob, akým sa stará o prírodu CONAF, sa mi nepáči,“ dozvedáme sa od ďalšieho z domácich turistov.

Kráčajúc chodníkmi národných parkov v Čile si možno občas spomenúť na citát „Les nie je žiadny holubník!“ z československej komédie Srdečný pozdrav zo zemegule. Vstup má presné pravidlá, všade sa platí a spať možno len na vyhradených miestach, najčastejšie takisto za poplatok. Až na druhom konci planéty si človek občas uvedomí, že slobodu v prírode si možno najlepšie užiť doma. Zatiaľ.

Ľadovcová riečka: Odvádza vodu z roztápajúceho sa okraja ľadovca Queulat do blízkeho jazera.
Ľadovcová riečka: Odvádza vodu z roztápajúceho sa okraja ľadovca Queulat do blízkeho jazera.
Peter Hupka

Visiaci ľadovec

Svetlo presvitá pomedzi hustú vegetáciu a ňou stúpame úzkym chodníčkom nahor. Na jeho konci sa nachádza neveľká terasa - Mirador Ventisquero Colgante, vyhliadka na Visiaci ľadovec, ako Čiľania nazývajú jedno z najnavštevovanejších miest v Queulate. Práve tu nad vysokou skalnou stenou visí čelo jedného z ľadovcov ľadovcových polí Campo de Hielo Queulat a zároveň padá dvojica vodopádov. S rachotom sa podchvíľou odtrhne kus sivobielej hmoty a rovnako mizne v hĺbke. V momente, v akom si človek uvedomuje nielen krásu prírody, ale i jej silu a vlastnú bezbrannosť.

La Junta

Napokon, i tu možno nájsť kus divokej prírody, kde nás nebude nikto rušiť. V parku Las Bardas nad osadou La Junta sa možno na niekoľko hodín stratiť v hustých valdívijských lesoch, kde okrem vysokých stromov nájdeme množstvo bambusov a papradí. Započúvať sa do zvuku starého lesa a len občas z jeho húšťav vidieť okolité zasnežené hrebene je príjemná zmes pulzu živej prírody a samoty v nej. I dnes možno nachádzať a objavovať. Ľudia si akosi privykli navštevovať len to, čo poznajú z fotografií, dokumentov a sprievodcovských kníh. Našťastie. Veľa tak zostane uchovaného v tichu s klamlivou nálepkou „nezaujímavé“. Keď z hustých lesov zostupujeme späť do obce La Junta, máme pocit, že sme trošku iní.

V La Junte dnes žije približne tisícka obyvateľov. Práve tu našli útočisko viaceré rodiny z tých, ktoré prišli vo Ville Santa Lucía o strechu nad hlavou. Obe dediny sa i na pohľad podobajú - ležia v širokej doline neďaleko rieky a ich pravouhlé ulice napovedajú, že ich založili umelo. Môže byť aj La Junta ohrozená zosuvom pôdy? Ťažko povedať. Odpoveď na to by mohli dať tí, ktorí vedia vypočítať dráhy potenciálne odtrhnutých ľadovcov, množstvo materiálu v nich a jeho hybnosť. Ak nie v La Junte, nebezpečenstvo číha na mnohých iných miestach a nám nezostáva nič iné, len sa ho naučiť predvídať a eliminovať jeho dosah.

Sme pripravení na zmeny?

Podľa klimatológov i geológov možno podobné udalosti, aké sa odohrali vo Ville Santa Lucía, očakávať v budúcnosti čoraz častejšie. Klimatické zmeny, o ktorých sa v relatívne nedávnom čase len diskutovalo, sú dnes realitou a ich napredovanie je veľmi rýchle. Hoci je pravdepodobné, že za väčšinou z nich stojí ľudská činnosť. Diskusie o skladbe príčin a vzájomnom podiele geologických javov a zásahov človeka do prírody nám už dnes nepomôžu - zmenám treba v prvom rade čeliť. V súvislosti so zosuvmi napríklad precíznejším hľadaním bezpečných lokalít pre ľudské obydlia či stavaním ochranných hrádzí tam, kde je to potrebné a možné.

Adaptovať sa na zmeny klímy budeme musieť s veľkou pravdepodobnosťou všetci. Poľnohospodári a farmári výberom odolnejších plodín, stavitelia zasa budú musieť rátať s častejšími výkyvmi počasia či prívalovými zrážkami. Vecí, ktoré bude potrebné zakomponovať do každodenného zmýšľania, neustále pribúda. Čakajú nás dekády veľkých výziev, pričom kľúčovým slovom už v blízkom čase nemusí byť „prežiť v pohodlí“, ale len „prežiť“. V hre je budúcnosť nás všetkých.

VIDEO Plus 7 Dní