V indickom hlavnom meste padá súmrak a vzduch napĺňa štipľavý zápach spaľovaných ľudských ostatkov. V malom krematóriu na predmestí Dillí stále horí sedem pohrebných hraníc. „Žil som tu celý život a tou­to oblasťou prechádzam dvakrát denne,“ hovorí reportérom magazínu Time miestny obyvateľ Gaurav Singh. „Nikdy som nevidel horieť toľko tiel naraz.“

Dajte nám rúška a rukavice!

Mŕtvych je toľko, že ich spaľujú na všetkých voľných plochách a parkoviskách. Úradníci nariadili vyrúbať stromy v meste, aby bolo čím prikladať, a pozostalých vyzývajú, nech si drevo zabezpečia sami. Každý nový deň sa nemenne nesie v znamení smrti, strachu, beznádeje. Starí i mladí zomierajú vo svojich domovoch, na uliciach, v parkoch. Mnoho chorých obracajú zriadenci pred bránami preplnených nemocníc. Často len preto, že nemajú laboratóriami potvrdené ochorenie na koronavírus. Ak ho aj majú, stovky z nich skonajú čakaním na uvoľnené lôžko. Aby toho nebolo málo, nedávno v štáte Assam poškodilo viacero zdravotníckych zariadení zemetrasenie so silou 6,4 stupňa.

Sociálne siete sa plnia drastickými obrázkami nebožtíkov v uzavretých textilných vakoch a každý deň na internete pribúdajú prosby o urgentnú medicínsku pomoc. Lekári i ošetrovatelia sú pod neustálym tlakom. Obrovský nápor nezvládajú a sami sú ohrození. Žiadajú aspoň základné vybavenie. „Sme zúfalí a nahnevaní,“ hovorí Kanchan Pandey, komunitný zdravotnícky pracovník v Azamgarhu v Uttarpradéši. „Naše životy nemajú žiadnu hodnotu? Nech nám dajú aspoň nejaké rúška a rukavice!“

Nečakaná katastrofa

Ešte pred pár mesiacmi si ni­kto takúto katastrofu nedokázal predstaviť. Veď sa zdalo, že situácia bude už len lepšia. Deti sa vrátili do škôl, politici naháňali voličov na mítingy, ľudia tancovali na svadbách, národ sa tešil, že ich športovci dvakrát po sebe porazili Austráliu v krikete. „Pozitívne myslenie vedie k pozitívnym výsledkom,“ vyhlasoval vtedy predseda vlády Narendra Modi. Z nemiestneho optimizmu nepoľavil, ani keď epidemiológovia upozorňovali, že v niekoľkých kľúčových štátoch začal počet nakazených rásť. Dnes pôsobí ako výsmech, že vládna strana Bharatiya Janata v druhej polovici februára prijala rezolúciu, ktorá víta „vizionárske vedenie svojho predsedu“ premieňajúceho Indiu na „víťazný národ v boji proti covidu“.

Netrvalo dlho a krajina v rámci koronakrízy prekonala všetko, čo dovtedy epidémia po celom svete spôsobila. Choroba zaútočila rýchlo a vražedne. Od druhej polovice apríla pribúdalo každý deň viac než 300-tisíc nových infikovaných. Dnes ich celkový počet presahuje 22 miliónov. Oficiálne štatistiky hovoria o troch až štyroch tisíckach mŕtvych denne, realita je však omnoho desivejšia. Epidemiológ z Michiganskej univerzity Bhramar Mukherjee hovorí minimálne o dvojnásobku. Nie div, že indický zdravotný systém kolabuje. V nemocniciach po celej krajine dochádzajú zásoby kyslíka, ventilátory aj postele. Indovia horúčkovito nakupujú lieky ako remdesivir, čím ich cena raketovo rastie a čierny trh prekvitá. Laboratóriá nestíhajú spracovať rastúci počet nevybavených testov na COVID-19 a vládny web, na ktorom sa môžu Indovia zaregistrovať na očkovací program, sa zrútil krátko po jeho spustení, keď sa k nemu pripojili desaťtisíce ľudí.

Smrť v priamom prenose

Takto opisuje udalosti spred niekoľkých dní redaktor Sky News: Pohotovosť nemocnice Guru Teg Bahadur vo východnom Dillí je preplnená chorými, umierajúcimi a mŕtvymi. Zdravotníci prevážajú na vozíkoch nehybné telá, zatiaľ čo ľudia v čakárňach lapajú po dychu a umierajú skôr, než sa dostanú k lekárovi. Všade, kam sa pozrieme, vidíme, ako sa pozostalí vzlykajúc objímajú. Niekoľko pacientov je napojených na kyslíkové fľaše na parkovisku pred nemocnicou. Niet času na nič. Na zachraňovanie, na dôstojnú rozlúčku ani na smútok. Po celom okolí obyvatelia stavajú hromadné po­hrebné hranice a vytvárajú tak provizórne krematóriá. Desiatky veľkých ohňov žiaria do noci.

Pred nemocnicou na asfalte leží muž bez života a nad ním plačú jeho bratia. Tvrdo bojovali o to, aby pre neho získali prívod kyslíka. „Čakal naň šesť hodín a zomrel pár minút po tom, ako ho konečne dostal,“ hovorí Sukan.

Keď 23-ročný Tušar Maurya zaregistruje novinárov, povie: „Mám odkaz pre vládu! Pošlite nám sem nejaký kyslík. Ľudia ho urgentne potrebujú. Chýbajú lieky, postele, všetko...“

Pred pohotovosťou, kde lekári rozhodujú, kto má zostať v nemocnici, zastane auto. Rodina pomáha vystúpiť staršej žene a snaží sa ju dosať na vozík. Než sa im to podarí, umiera. Jej dcéra rozhnevane kričí: „Táto nemocnica je nanič!“

Žiaľ, zďaleka nie je jediná. Po celej krajine melú medicínske strediská z posledného a mnoho chorých sa pomoci nedočká.

Zdravie pre bohatých

Keď v počiatkoch pandémie premiér Modi nariadil lockdown, indická ekonomika padala na úplné dno. Bolo treba niečo robiť. S ustupujúcim počtom nových nakazených vznikla teória, že by krajina vďaka relatívne mladej populácii mohla dosiahnuť kolektívnu imunitu. Ako píše magazín Time, priemerný vek obyvateľov je 27 rokov a len niečo vyše šesť percent má viac než 65. Navyše, veľká časť obyvateľov žije na vidieku a väčšinu času trávia vonku. Opatrenia sa zmiernili, fabriky sa znovu rozbehli a chvíľu sa zdalo, že im to bude fungovať. Nerátali však s tým, že nové mutácie už nerobia rozdiely medzi starými a mladými, že vírus sa začne nekontrolovane šíriť vo viacgeneračných domácnostiach a chronicky podfinancované zdravotníctvo vysoký prírastok pacientov nezvládne. Nehovoriac o tom, že vláda prispieva na zdravie svojich občanov len jednou tretinou, zvyšok si musia zaplatiť sami. „V podstate to znamená, že zdravie si môžu kúpiť len bohatší,“ vysvetľuje pre Time virológ a výskumník v oblasti verejnej politiky Dr. Gagandeep Kang. Chudobnejší teda mieria k lekárovi, až keď je naozaj zle.

Slepota politikov

Napriek všetkým týmto zraniteľným bodom sú odborníci presvedčení, že súčasnej kríze sa dalo predísť, keby kompetentní konali razantnejšie a skôr. „India má históriu úspešných imunizačných programov pre choroby ako obrna a tetanus, prvotriednych vedcov, vysokokvalifikovaných lekárov a silné siete komunitných zdravotníckych pracovníkov. Čo však chýba, je politická vôľa,“ myslí si ďalší epidemiológ Prabhat Jha.

Viacero kolegov aj v zahraničí s ním súhlasí. Podľa nich má samoľúbosť a nekompetentnosť politikov na aktuálnom stave obrovský podiel. Ignorovali varovné signály o variantoch v iných krajinách. Namiesto toho, aby sprísnili opatrenia, sa tvárili, že sa nič nedeje. Premiér Modi so svojou suitou usporadúvali masové mítingy, dokonca povolili hinduistickú púť Kumbh Mela, ktorá prilákala milióny veriacich do jedného mesta. Nič horšie pre šírenie koronavírusu urobiť nemohli. Tak sa India 17. apríla stala druhou krajinou na svete najzasiahnutejšou covidom.

Ešte ani vtedy sa štátnici nespamätali a radšej nariadili odstraňovať kritické príspevky z Facebooku a Twittera. „Tí, ktorí zomreli, sa už nevrátia,“ reagoval jeden z ministrov na otázky, či oficiálne čísla úmrtí na COVID-19 nie sú zmanipulované. „Nemá zmysel diskutovať o tom, či je ich viac alebo nie.“

Ďalšou vážnou chybou bolo prezentovanie Indie ako akejsi „svetovej lekárne“. Hoci pomalé schvaľovanie zahraničných vakcín a preferovanie domáceho Covaxinu by nemusel byť problém, keby ho zároveň masívne nevyvážali do desiatok krajín. Výsledkom je, že doma majú zaočkovaných aspoň jednou dávkou ledva deväť percent obyvateľov.

Ochoreli aj po dvoch dávkach

Na stránkach New York Times opísal svoje postrehy šéf spravodajcov v Dillí Jeffrey Gettleman. Muž, ktorý ako novinár dvadsať rokov pokrýval bojové zóny, uniesli ho v Iraku a väznili na viacerých miestach, sa netají, že má strach. O seba i rodinu, s ktorou v Indii žije. „Choroba je všade a krematóriá sú plné tiel, akoby vypukla vojna. Ohne vonku horia nepretržite, v noci obloha doslova žiari.“

Spomína dobrého priateľa, ktorý skončil v nemocnici a je v takom stave, že ledva urobí pár krokov k posteli. „Netuším, ako som to dostal, len som zacítil taký závan...“ povedal mu hlasom zlomeným slabosťou. Liek, ktorý by potreboval, sa v celej krajine nenachádza.

Ako Gettleman pokračuje, v Dillí pred pár dňami dosiahla miera pozitivity závratných 36 percent. Pred mesiacom to boli necelé 3 percentá. Chorí stoja v nekonečných radoch pred bránami nemocníc alebo sedia doma a čakajú, či prežijú alebo zomrú.

„Podľa toho, čo vieme, nový variant, nazývaný dvojitý mutant, môže byť nákazlivejší a čiastočne odolný proti očkovacím látkam. Aj niektorí lekári, ktorí boli dvakrát očkovaní, vážne ochoreli. To je veľmi zlé znamenie.“

Verili, že vyhrali

Americký spravodajca vlani zažil tvrdý lockdown, ale teraz je všetko horšie. Vírus je agresívnejší a pravdepodobnosť získania pomoci mizivá. Všetci sa boja vyjsť von, akoby bol v uliciach toxický plyn. „Epidemiológovia tvrdia, že počet nakazených sa bude naďalej zvyšovať až na 500-tisíc denne. Do augusta predpokladajú milión obetí.“

Pritom len nie tak dávno sa všetko zdalo v norme. Prvá vlna pominula, otvorili sa obchody, fabriky, úmrtnosť bola nízka. Život sa v mnohých ohľadoch vrátil takmer do normálu. „V januári a vo februári som robil na reportáži v strednej Indii. Nikto vrátane policajtov nemal na tvári rúško. Akoby boli všetci presvedčení, že sa niet čoho báť, že to už zvládli.“

Gettleman tiež hovorí o náladách Indov. Hnevajú ich chyby vlády, ale i fakt, že dvoma dávkami je zaočkovaných iba 1,6 percenta obyvateľov. Hoci sa tu vyrábajú dve vakcíny.

Novinár s rodinou trávia celé dni doma. Von vyjdú len nakúpiť. S dvoma ochrannými maskami na tvári. „Hráme hry a snažíme sa nerozprávať o tom, kto práve ochorel alebo hľadá pomoc, ktorú zrejme nenájde. Niekedy len ticho sedíme v obývačke, hľadíme na fikusy, palmy a cez otvorené okno počúvame spev vtákov a sanitky.

Svet pomáha

Dnes už aj premiér opatrne zráža opätky. Pozastavil vývoz Covaxinu a podporuje dovoz vakcín zo zahraničia. Svet sa k ich katastrofálnej situácii nestavia chrbtom. Podporu im poskytla Austrália, Spojené kráľovstvo aj rival Pakistan. Biely dom posiela do Dillí ventilátory, testovacie súpravy, ochranné pomôcky, generátory kyslíka v sume okolo sto miliónov dolárov a dokonca zrušil zákaz vývozu surovín, ktoré India potrebuje na zvýšenie výroby vlastných vakcín. K pomoci sa pridal Singapur, Nový Zéland a Francúzsko. Zaviazali sa, že pošlú pohotovostné lekárske vybavenie. Nezaváhalo ani Rusko. Ako informuje The New Indian Express, už začiatkom mája má dodať do Dillí prvé Sputniky. V čase našej uzávierky nebolo známe, koľko ich bude. V každom prípade je otázne, či všetky tieto aktivity budú pri takom počte obyvateľov a masívnom náraste nakazených dostačujúce. A to sa už teraz hovorí o hrozbe tretej vlny.

Globálne ohrozenie

Aj keď sú humanitárne iniciatívy svetových mocností sympatické, treba povedať, že ich nerobia len zo solidarity. To, čo sa deje v 1,4-miliardovej krajine, môže mať vážne dôsledky na celú planétu. Ako hovorí generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie Tedros Adhanom, pandémia je globálne peklo. Ak budeme hasiť len jednu časť, zvyšok zostane v plameňoch. V Indii, kde krematóriá horeli tak dlho, až sa ich kovové konštrukcie začali topiť, ešte ani poriadne hasiť nezačali.

GALÉRIA - Indická apokalypsa v obrazoch ►►►

Odborníci podľa CNN upozorňujú, že čím dlhšie sa bude vírus šíriť, tým má väčšie šance mutovať a vytvárať nové varianty odolné súčasným vakcínam. To by mohlo ohroziť pokrok iných štátov vo zvládaní pandémie. „Ak nepomôžeme v Indii, obávam sa explózie prípadov po celom svete,“ uviedol doktor Ashish Jha z Brownovej univerzity verejného zdravia. „Navyše, keďže je lídrom vo výrobe vakcín pre iné národy, zhoršenie situácie tam môže skomplikovať ich dodávky.“

Riešenie nie je jednoduché. Aby sa dramatický rast nakazených zastavil, museli by podľa epidemiológa Brahmara Muk­herjeeho v nasledujúcich mesiacoch očkovať desať miliónov ľudí denne.

Politika musí počkať

Aktuálna situácia rozhodne nenahráva predvolebnej kampani premiéra Narendra Modiho. Ten sa v počiatkoch pandémie tešil osemdesiatpercentnej podpore a ešte v januári sa zdalo, že ho nič nemôže ohroziť. Dnes je všetko inak. V ľuďoch rastie rozhorčenie nielen voči nemu, ale aj proti celej ústrednej vláde. Teraz je však pre nich málo podstatné, či Modi krízu víťazne prežije. Starajú sa o vlastnú záchranu, zúfalo hľadajú miesta v nemocniciach, zháňajú lieky a bezmocne hľadia na plamene, ktoré spaľujú ich príbuzných. „Volanie o pomoc rastie, nie však naše kapacity,“ hovorí Usha Thakur, pracovník komunitného centra zdravia v Dillí. Podľa neho si národ práve v týchto ťažkých časoch intenzívnejšie uvedomuje, že čelní predstavitelia sa viac zameriavajú na boj o moc než na záchranu zdravia a životov svojich občanov. Tento fakt môže riadne zamiešať kartami na politickej scéne.