Tip na článok
Chlapec a chlieb: Časť obyvateľov Iraku je veľmi chudobná.

Islamský štát v Iraku porazili: Boli sme v jeho troskách v Mosule a hovorili sme s ľuďmi, ktorým vstúpil do života

Čo je maximálne milosrdenstvo? Liečiť vrahov a teroristov. Zahaliť si pritom tvár, pretože pre nich ste stále nepriateľ. Raz by si vás ešte mohli nájsť.

Galéria k článku (9 fotografií )
Po bojoch: V krajine zostali zničené budovy, cesty, mosty, infraštruktúra.
Čaj na ulici: Iračania majú radi silný a veľmi sladký čaj.
Oddych: Manželia piknikujú v tieni svojho auta.

Od žien, ktoré ošetrujete tiež, počúvate, ako strašne im tí muži ubližovali. No predsa ich ošetríte, lebo vám to káže svedomie človeka a prísaha lekára.

Počas bitky o Mosul utekali z mesta jeho obyvatelia, ktorí sa k Islamskému štátu (ISIS) nepridali, ale aj členovia teroristickej organizácie. Iracké úrady zriadili checkpointy a prijímacie centrá na rozdeľovanie ľudí do táborov. Mladý lekár Samer pracoval v jednom z nich. Pre ISIS bol zradca. Ušiel totiž z Havídže, keď ju obsadili džihádisti. Bol ešte študent medicíny a chcel dokončiť univerzitu v Kirkúku. Manželku, ktorá zostala v meste, nevidel tri roky. Nefungoval tam internet ani telefonické spojenie. Raz ľudí z ISIS podplatila. Sľúbili, že za dvetisíc dolárov jej dovolia odísť z mesta. Zobrali si peniaze, no z Havídže ju ani tak nepustili. Našťastie, príbeh Samera a jeho ženy sa skončil dobre, obaja prežili a sú opäť spolu.

Vlani v júli prišli radikáli z ISIS o Mosul a kalifát v Iraku sa prakticky rozpadol. Koncom septembra zaútočila iracká armáda na Havídžu, ktorú ešte ISIS ovládal. Ľudia utekali po tisícoch, aby sa vyhli najhorším bojom. Irackí vojaci nakoniec Havídžu oslobodili.

Z jedného pohára

Utečenci z Havídže sa domov vracajú pomaly. Mesto je v troskách. Domy mnohých rodín už nestoja. Okrem bojov zničil mesto výbuch továrne, v ktorej ISIS vyrábal výbušniny. Sedemtisíc obyvateľov zomrelo a päťtisíc je stále nezvestných. Podľa štatistiky UNHCR pri­šlo v Iraku vinou teroristickej organizácie ISIS o domov 2,1 milióna ľudí. Až 59 292 ľudí vysídlených z Havídže a zo Širkatu stále žije v táboroch. Niektorí sa sťahovali z miesta na miesto niekoľkokrát. Iní sa po oslobodení Havídže vrátili domov. Ich domy boli zničené, v meste nebola elektrina ani voda. Nezostalo im nič iné, ako odísť naspäť do tábora.

Sedíme v stane u Hasiny. Na tenkých matracoch na zemi, ako je tu zvykom. Má tridsaťosem rokov a osem detí. Najstarší syn má osemnásť a s úsmevom sa stará o najmladšieho, jedenásťmesačného chlapčeka. Príde aj Hasinina svokra Dunia. Stará žena s tradičným tetovaním na tvári hovorí, že manželky troch jej synov zobral ISIS a doteraz o nich nič nevedia. V stane sa hrajú menšie deti. Dve dcéry, tínedžerky v jasnočervených a jasnožltých šatách, nalievajú vodu. Zaradom sa napijeme z toho istého pohára. Dávny rituál pohostinnosti. Znamená niečo ako privítanie v kruhu najbližších, do ktorého hosť odteraz patrí.

Čaj na ulici: Iračania majú radi silný a veľmi sladký čaj.
Čaj na ulici: Iračania majú radi silný a veľmi sladký čaj.
Jana Čavojská

„Prezliekame sa aj štyrikrát za deň,“ usmeje sa Hasina, keď pochválim bielučkú thobe jej syna. „V jednom kuse periem.“ Rodina si chce aj v provizórnych podmienkach stanového tábora udržať dôstojnosť. Hoci tu jedna sprcha a toaleta pripadá na štyri rodiny. Teploty sa v najhorúcejších mesiacoch šplhajú k päťdesiatim stupňom Celzia.

Obyvatelia táborov majú strechu nad hlavou a elektrinu. Dostávajú prídel potravín. Deti chodia do školy. Lenže to nie je dlhodobá perspektíva. „Náš dom je zničený. Nemáme ho za čo opraviť,“ zvážnie Hasina. „Neviem, kedy sa vrátime domov.“

Kam sa podeli džihádisti?

 

Ťažko skúšaný Irak sa pomaly vyrovnáva so smutným dedičstvom po ISIS. Jedna z najnestabilnejších krajín sveta mala dosť problémov aj pred radikálmi. Do všeobecného chaosu prispelo referendum o nezávislosti autonómneho Kurdistanu na severe krajiny vlani v októbri. Iracká vláda nič také neakceptovala. Výsledok? Autonómny Kurdistan je stále súčasťou Iraku a prišiel o časť svojich právomocí. Medzinárodné letisko v Erbile, hlavnom meste autonómie, otvorili pre lety zo zahraničia koncom marca. Posunula sa aj hranica. Kirkúk a okolie, predtým súčasť autonómneho Kurdistanu, skončil v Iraku. Ropné vrty a rafinérie z neho urobili sporné územie.

 

Ďalší problém sa týka ľudí. Kam sa podeli všetci džihádisti? Niektorých už odsúdili, ďalší čakajú na svoj verdikt v irackých väzniciach. No tisícky extrémistov len tak zmizli. Ozbrojené skupiny sa skrývajú v horách a páchajú teroristické útoky. V utečeneckých táboroch pre rodiny príslušníkov ISIS vyrastajú deti, v ktorých môže byť semienko chorej ideológie hlboko zasiate. Iracká vláda zriadila špeciálne tábory pre manželky a deti bojovníkov ISIS. Na ich vlastnú ochranu. Ľudia ich medzi sebou nechcú. Pre ISIS veľmi trpeli, každý niekoho stratil. Ako teraz prijať ich ženy a deti? Lenže čo vyrastie z nechcených detí v provizórnych táboroch? Ktorú fázu svojho života budú vnímať ako tú, počas ktorej im bolo najlepšie? S týmito deťmi pravdepodobne rastie a dospieva v táboroch ďalší problém chaotického Iraku.

Ľudia z hlinených domov: Obyvatelia najchudobnejšej časti dediny Kavsijat nemajú v domoch tečúcu vodu a žijú na udupanej hlinenej dlážke.
Ľudia z hlinených domov: Obyvatelia najchudobnejšej časti dediny Kavsijat nemajú v domoch tečúcu vodu a žijú na udupanej hlinenej dlážke.
Jana Čavojská

Iné deti sa veselo preháňajú po školskom dvore v mestečku Kavsijat pri Mosule. Keď zazvoní, musia sa doslova natlačiť do lavíc. Tak málo miesta má základná škola. Prišlo sem totiž veľa vysídlencov z Mosulu. Ich domovy v meste sú zničené.

V triedach, ktoré sú poskladané z unimobuniek, sa učí dvetisíc detí. Na zmeny, rozdelené na chlapcov a dievčatá, tisíc dopoludnia, tisíc popoludní. Keď tu bol ISIS, chodilo do školy ani nie sto detí. „Prvý rok nám dovolili učiť podľa štátnych osnov. Potom zaviedli islamistickú doktrínu,“ hovorí riaditeľka Zina Ismailová. Tu, na rozdiel od kalifátu v Sýrii, ženám nezakázali pracovať. Naopak, nútili ich chodiť do práce. „Nedostávali sme však žiadny plat.“ Predávali šperky a prstene, aby mohli kúpiť deťom jedlo. „Jedna kolegyňa odmietla učiť podľa islamisitickej náuky. Podrezali jej hrdlo.“

Len desať tabletiek

Medzi Erbilom a Sindžárom je dvadsaťsedem checkpointov. Ovláda ich niekoľko armád a ozbrojených skupín. Vlastne to odzrkadľuje irackú realitu. „Nikdy nevyzerajú tak ako na fotografiách,“ sťažujú sa hliadkujúci vojaci nad pasmi cudzincov. Zdravia s úsmevom, každého oslovujú habibi. Vždy keď ich vidím porovnávať moju fotku s mojou tvárou, rozmýšľam, ako ich baví kontrolovanie papierov po nasadení v ostrých bojoch... Najstriktnejší sú vojaci irackej armády, mnohí v košeliach s nášivkou U. S. ARMY. Musia. Táto krajina je plná fanatikov so zbraňami a veľmi krehkých vzťahov medzi jednotlivými armádami. Má neuveriteľne komplikované náboženské, etnické a kultúrne pozadie. A za suseda Turecko, s ktorým musí veľmi opatrne komunikovať, hlavne čo sa týka kurdských milícií. Turecko v minulosti neváhalo ostreľovať kurdských ozbrojencov, ktorých považuje za teroristov, aj cez hranicu do Iraku.

Po ISIS a oslobodzovacích bojoch zostali v krajine zničené budovy, cesty, mosty, infraštruktúra. Masové hroby. Rekonštrukcia bude trvať roky. Každá pomocná ruka sa hodí. Prichádza aj zo Slovenska, z oficiálnej slovenskej rozvojovej a humanitárnej pomoci, prostredníctvom Nadácie Integra, ktorá podporuje hlavne zdravotnícke projekty. Jedna takáto klinika je v Kavsijate pri Mosule. Mobilný zdravotnícky tím tam vyráža niekoľkokrát do týždňa z Dohuku. Pred odchodom vždy nachystajú lieky do veľkých plastových boxov. Nemôžu ich skladovať na klinike, nie sú tam na to podmienky ani priestory s optimálnou teplotou.

Spúšť: Domy mnohých rodín už nestoja.
Spúšť: Domy mnohých rodín už nestoja.
Jana Čavojská

Pred budovou kliniky už čakajú pacienti. Keby sem lekári nechodili, boli by odkázaní na kliniku v susednej dedine, sedem kilometrov ďaleko. Navyše tu zadarmo dostanú lieky, ktoré potrebujú.

Pacienti mi hovoria, že ich dedina mala šťastie. ISIS ju neobsadil, hoci bol len pár kilometrov ďalej, v Mosule. Počas ofenzívy ušli do hôr. „Z toho stresu mi stúpol tlak aj cukor,“ hovorí staršia žena menom Furkia. Evidujú ju ako chronickú pacientku. Na kliniku chodí pravidelne už rok. „Nie každý má auto, aby sa odviezol k lekárovi. Keby nebolo týchto lekárov, nedostala by som sa na žiadne vyšetrenie. Na štátnej klinike mi aj tak mohli dať iba desať tabletiek.“

Absolútna skaza

Vedľa vyšetrujú bábätko, Ahmeda. Narodil sa v noci. V nemocnici. Po prirodzenom pôrode bez komplikácií odchádza žena s dieťaťom domov po šiestich hodinách. „V Iraku je však zvykom, že potom šesť dní nesmie vyjsť z domu,“ vysvetľuje mi jedna z lekárok. Lenže práve týchto šesť dní je rizikových z hľadiska úmrtia novorodencov aj matiek. „Aby sme ich motivovali prísť na nevyhnutné vyšetrenia, dávame im balíčky.“ Je v nich plastová vanička, osuška, deka a ďalšie veci pre bábätko. Ahmedova mama je očividne unavená, ale aspoň občas sa usmeje. Jej matka, ktorá ju sprevádza, sa smeje neustále. „Som veľmi šťastná,“ hovorí a hrdo drží chlapčeka. Nový život je ako nádej v tejto zničenej krajine.

O pár hodín vidíme absolútnu skazu na vlastné oči. Prechádzame Mosulom. Bolo to moderné mesto. Zostali trosky. Tú spúšť si nedokážete predstaviť, kým ju nevidíte na vlastné oči. Obrovské štvrte, kedysi domovy tisícov ľudí, ležia v rozvalinách. Štvorcové kilometre trosiek. Ďalšie kilometre polozrútených budov, pozostatkov múrov, ktoré čnejú k oblohe. Pod zrútenými budovami stále nachádzajú mŕtve telá.

A predsa sa do Mosulu vracia život. Pozriete sa na rozstrieľanú budovu bez okien a uvedomíte si, že v opravenej časti na prízemí je reštaurácia. Dokonca má terasu! Na zbombardovanom námestí, uprostred zničených domov. Kúsok ďalej si opravil svoj obchodík krajčír. V ďalšom prízemnom priestore pracuje stolár. Hoci horné poschodie odhryzla strela. Po uliciach jazdia autá, motorky aj vozy ťahané oslami. Občas sa pohľad na ulicu zdá celkom normálny. Iba vám na ňom niečo nesedí. Potom si uvedomíte, že je to predsa zbombardovaná ulica. Ibaže po nej jazdia autá a prechádzajú ľudia.

Cesty v okolí Mosulu lemujú vraky áut. Ľudia, ktorí sa v nich snažili z mesta ujsť, to zrejme neprežili.

Na piknik so samopalmi

Rýchlokurz irackých tradícií som dostala u lokálneho lídra menom Abú Latif. V preklade Otec Latifa. Keď sa mužovi narodí syn, zvyčajne ho začnú volať podľa neho. Abú ako otec a meno jeho syna. Abú Latif nás všetkých pozval k sebe na obed. A to nie je len tak. Podávajú sa kopy jedla. Dva obrovské kovové podnosy s horami ryže, vareným jahňacím, teľacím alebo kuracím mäsom, to všetko posypané opekanými cestovinami, orechmi a hrozienkami. K tomu zeleninový šalát a hustý vývar z jahňaťa. Kým u nás je slušné všetko zjesť, v Iraku by bola pre hostiteľa pohroma, keby ste zjedli všetko. Znamenalo by to, že navaril málo. Ale to by u Abú Latifa nebolo možné. Jeho manželka Ama Latif - Mama Latifa - navarila asi pre päťdesiat ľudí. Bolo nás deväť.

Sladký čierny čaj sme pili v obrovskej obývačke, obkolesenej pohovkami a kreslami, ktorá by pokojne mohla slúžiť ako miestnosť na menšiu svadbu. Prišla aj Ama Latif. Urobila som im s Abú Latifom spoločnú fotografiu. Sedeli vedľa seba a usmievali sa. Tam nie je zvykom, že by sa takto verejne objali alebo chytili za ruky. Potom sa chvíľu navzájom doberali. Iracké zákony povoľujú mnohoženstvo, muž môže mať až štyri manželky. „To by som sa išla sťažovať až do OSN,“ povedala so smiechom Ama Latif.

V sobotu ideme na piknik na horu neďaleko Dohuku. Je to čarovné miesto. Aj miestni to tam milujú. Privezú sa autami k farme pastierov oviec a kôz, tam zaparkujú, vezmú tašky s jedlom, gril, vodu, čajníky, metrové vodné fajky a vyberú sa na horu. Niektorým pomáhajú všetko vyniesť kone. Iní si rozložia deky hneď na začiatku údolia. Iračania milujú pikniky, a nie len tak hocijaké. Jedla musí byť veľa. Musí byť dobré. Najlepšie grilované na mieste. Po jedle sa fajčí vodná fajka a tancuje. Nejaký muž učí svoje deti strieľať do plechoviek hneď vedľa iných piknikujúcich. Skupina kresťanov spojila piknik s omšou v prírode. Nahor kráčajú aj chalani s obrovskými reprodebnami, priviazanými o chrbty. Lebo keď párty, tak poriadna.

Od skál sa odráža zvuk streľby. Aj to je súčasť víkendu. Kráčame nahor a uvažujeme, či oslavní strelci vedia, kam ich guľky lietajú. Celkom sa potešíme chalanom s reprodebnami. Možno im hlasná hudba napovie... Cestou k autu stretávame mladého muža so samopalom a naozaj slušnou zásobou munície. O chvíľu sa už ozýva zhora z kopca. Ktovie, či mu náboje vydržia až do rána... Zdá sa, že na lúke to bude úplne iná párty.

Vykúpené

„Vykúpili sme ich.“ Nasim hovorí o dievčatách zo svojej rodiny. ISIS ich zobral a rok o nich nič nevedeli. „Potom zavolal niekto zo Sýrie. Že nám ich predajú za dvadsaťtisíc dolárov.“ Dievčatá sa vrátili domov. Po ISIS boli svetelné roky vzdialené od tínedžeriek, akými boli predtým. Niekoľkokrát ich predali, niekoľkokrát vydali. Niekoľkokrát ovdoveli. Veľakrát ich znásilnili. To všetko ISIS urobil s krajinou a jej úbohými obyvateľmi. „Zaradili ich do nemeckého programu pre ženy, ktoré uniesli džihádisti. Získali azyl v Nemecku. Odišli. Po tom všetkom nedokázali žiť v tejto krajine.“

V krajine prešpikovanej hrobmi, kde každý niekoho stratil. Je príliš cynické prechádzať okolo masového hrobu, hovoriť o mŕtvych a o pol minúty si pohmkávať pesničku z autorádia? Bolo by normálnejšie už ni­kdy sa neusmiať? „Načo si prežil, ak si zostal sám?“ hovorí sa v Iraku.

VIDEO Plus 7 Dní