Pre cestu veľkou výletnou loďou sme sa s manželkou rozhodli už štvrtýkrát. Na lodi je človek ako slimák, ktorý si svoj domček nesie so sebou. Čiže sa ubytuje len raz a potom sa každé ráno zobudí v inom prístave. Ak, pravda, nie je naplánovaný deň na mori. Ale ani to nie je nič hrozné, na lodi sú dva bazény, pričom jeden z nich je krytý. Je tam množstvo reštaurácií, kaviarní a barov - i kasíno, takže je čo robiť. Napriek tomu každému, kto sa na takúto loď vyberie, odporúčam, aby išiel s nejakou partiou. Večery bývajú dlhé a možnosť rozprávať sa s priateľmi je na lodi na nezaplatenie.

Zo štyroch plavieb sme dve absolvovali s&nbsp;Eňou Vacvalovou a&nbsp;jej manželom. Je príjemná spoločníčka a&nbsp;čas s&nbsp;ňou ubiehal veľmi rýchle, aj keď niekedy bol dosť problém dostať sa pri nej k&nbsp;slovu. Ale možno to bolo aj preto, že sa jej na lodi spočiatku lepila smola na päty - v&nbsp;ich kajute sa prvé tri dni pokazilo všetko, čo sa pokaziť mohlo, a&nbsp;čerešničkou na torte bolo, keď ich okolo pol druhej v&nbsp;noci vytopil záchod. Takže sa asi o druhej v&nbsp;noci sťahovali do druhej kajuty. My sme mali, chvalabohu, viac šťastia. Na rozdiel od Ene nemám problém ani s&nbsp;vnútornou kajutou. Mnohí ma obviňujú z&nbsp;toho, že si ju ako známy lakomec vyberám preto, lebo je lacnejšia, ale nie je to tak. Aj doma najradšej spím v&nbsp;totálnej tme a&nbsp;vnútorná kajuta mi túto podmienku vrchovato spĺňa. Napokon, my s&nbsp;manželkou v&nbsp;kajute len spíme a&nbsp;sprchujeme sa, inak sa motáme po lodi, ktorá má na dĺžku približne 300 metrov, šírku asi 50 metrov a&nbsp;12 poschodí. Prejsť ju celú si vyžaduje dobrú kondičku a&nbsp;ešte lepší orientačný zmysel.

Cesta na Island nás lákala už roky, ale podarilo sa ju zrealizovať až teraz. Veľkým problémom bolo však počasie. <a rel="noopener" href="https://www.cksvet.sk/zajazdy/island-zivy-zivlami" target="_blank">Na Island sa musí ísť v&nbsp;lete</a>, lebo vtedy je tam najteplejšie. Najteplejšie však znamená takých 12, maximálne 15 stupňov. Takže do kufra pribudli svetre, vetrovky, čapice i&nbsp;teplé topánky.

Predpoveď počasia bola strašná - celých 14 dní pobytu predpovedali meteorológovia dážď.

Naša prvá zastávka bola v&nbsp;britskom Škótsku - na Shetlandoch v&nbsp;mestečku Lerwick. Keď sme vystúpili, silno mrholilo. „No zbohom,“ povedal som si, „tak tí meteorológovia mali asi pravdu.“

Vyšli sme na kopec do pevnosti Fort Charlotte a&nbsp;urobili sme si niekoľko fotiek s&nbsp;delom, ktoré pri dobre naštelovanom fotoaparáte mierilo presne na našu loď. Túto možnosť fotenia využila najmä Eňa, ktorá bola stále napálená na lodnú spoločnosť za spôsobené utrpenia v&nbsp;kajute. Predstava, že delo mieri na našu loď, ju naplnila zadosťučinením.

Prešli sme sa po meste, vošli sme do budovy radnice s&nbsp;krásnymi vitrážami i&nbsp;portrétom mladej Alžbety II. Ale čo ďalej? Výlety lodnej spoločnosti sme si neobjednali, pretože sú dva- až trikrát predražené. Riešenie bolo jednoduché: oslovili sme miestneho taxikára, aby nám urobil hodinový výlet po ostrove. Urobil to naozaj za symbolickú cenu a&nbsp;navyše nám všeličo o&nbsp;ostrove aj porozprával angličtinou, ktorej som skoro rozumel aj ja. Bolo to čudné, lebo Škóti hovoria jazykom, ktorému ťažko rozumejú aj tí, čo vedia po anglicky výborne. Vysvetlenie však prišlo rýchlo: vysvitlo, že taxikár je v&nbsp;skutočnosti z&nbsp;Litvy a&nbsp;na Shetlandoch len pracuje. Preto tá krásna angličtina.

A&nbsp;ako sme sa tak vozili po krajine a&nbsp;obdivovali množstvo ovečiek i&nbsp;slávneho shetlandského poníka, nenápadne vyšlo slniečko. Taxikár nám povedal, že toto je tretia jeho cesta za tento deň, ale sme prví, ktorí niečo aj vidia, lebo tí, ktorí boli s&nbsp;ním na ceste predtým, fotili len hmlu.

Po dni na mori nastal veľký deň - dorazili sme na Island, do mestečka alebo skôr dedinky s&nbsp;ťažko vysloviteľným menom Seydisfjordur. V&nbsp;tomto prípade meteorológovia našťastie zlyhali na celej čiare - bol krásny slnečný deň. Naša loď, hoci bola obrovská, stála zakotvená ako škrupinka medzi končiarmi okolitých hôr, ktorých vrcholy boli ešte zasnežené. Sneh sa však topil a&nbsp;voda stekala do údolia vytvárajúc mnohé krásne vodopády. A&nbsp;čo nás fascinovalo najviac, boli obrovské zakvitnuté plochy. Moja manželka, ktorá sype názvy kvetín nielen po slovensky, ale aj po latinsky, okamžite skonštatovala, že tá krásna kvetinka, ktorá na Islande našla svoj raj, sa volá Lupinus alpinus. Tento zážitok sa potom opakoval skoro pri každej našej zastávke: Kilometre štvorcové modrého kvetinového koberca.

V&nbsp;krčme som si ešte dal pivo za deväť eur a&nbsp;išli sme sa odfotiť k&nbsp;vodopádom.

Na druhý deň ráno sme sa zobudili v&nbsp;tej istej kajute, na tej istej lodi, ale už v&nbsp;inom fjorde. Mesto sa volalo Akureyri. Na Islande patrí k&nbsp;tým väčším. Zbežne sme si pozreli nie veľmi pekné mesto a&nbsp;vyštartovali sme na jednu z&nbsp;hlavných atrakcií nášho výletu - pozorovanie veľrýb z&nbsp;lode. Tento výlet lodná spoločnosť ponúkala na osobu za 125 eur, my sme si ho objednali cez internet v&nbsp;islandskej cestovke za 85 eur. Tešila sa hlavne Eňa, ktorá vyhlásila, že neumrie, kým neuvidí veľrybu zblízka.

Na lodi dosť fúkalo, preto sa väčšina turistov vrátane mojej manželky navliekla do červeného vodoodolného overalu, ktorý mal turistov chrániť pred vetrom i&nbsp;dažďom. Na lodi sme stretli mladú Moravanku, ktorá nám povedala, že žije na Islande a&nbsp;na lodi pomáha kapitánovi vyhľadávať veľryby. Bola vybavená ďalekohľadom a&nbsp;z&nbsp;vyvýšeného mostíka pozorne sledovala každý pohyb na hladine. Počas prvej hodiny a&nbsp;pol plavby asi štyrikrát nadšene vykríkla a&nbsp;ukázala nejakým smerom. Celá loď sa pozrela tým smerom a&nbsp;v&nbsp;diaľke sme zbadali maličký chrbát nejakej veľryby. V&nbsp;jednom prípade sa mi ju podarilo aj odfotiť, ale keď som ju chcel poriadne vidieť, musel som si ten záber dodatočne zväčšiť v&nbsp;počítači. Keď to už začalo vyzerať veľmi nádejne, loď sa náhle otočila a&nbsp;namierila si to naspäť do prístavu. Bolo nám jasné, že naše pozorovanie veľrýb sa skončilo, posádka musí stihnúť ďalší turnus veľrýbchtivých turistov. Skrátka, pozorovanie veľrýb sa skončilo tak, že keď chce Eňa dodržať svoj sľub a&nbsp;nezomrieť skôr, ako uvidí veľrybu, bude žiť ešte veľmi dlho.

Nasledujúci deň sme mali v&nbsp;programe cesty napísané: Isafjordur. Moja manželka prezieravo kúpila bedeker Islandu, a&nbsp;tak sme si po večeri pri koňačiku pozreli, čo nás nasledujúci deň čaká. Dosť nás zaskočilo, keď sme si prečítali, že Isafjordor je ospalá dedinka, v&nbsp;ktorej nič nie je. Na druhý deň sme teda išli na breh s&nbsp;tým, že nás čaká jedno veľké nič. Ale našťastie sme si všimli pútač, ktorý za 60 eur ponúkal štvorhodinový výlet po okolí. Mali voľné posledné štyri miesta. Pánboh sa nad nami zľutoval.

Nastúpili sme do mikrobusu a&nbsp;zažili sme štyri hodiny koncentrovanej krásy: úžasné pohľady s&nbsp;farbami, ako keby som si ich vyrobil na počítači vo fotoshope. A&nbsp;opäť obrovské plochy zaliate nekonečným modrým kobercom - lupínami. K&nbsp;tomu záliv uprostred s&nbsp;bielym pieskom, ktorý pripomínal Karibik. Vodič a&nbsp;zároveň majiteľ cestovky, ktorý nás viezol, nám o&nbsp;sebe prezradil, že normálnym povolaním je farmár a&nbsp;že nás zoberie na svoju farmu. Nikdy by ste neuhádli, ako farmárči. Zbiera perie divej kačice, čistí ho a&nbsp;predáva Japoncom, ktorí z&nbsp;neho vyrábajú pravé páperové vetrovky. Tak tam, kde podľa bedekera nemalo byť nič, bolo napokon super. Aj vďaka nádhernému počasiu.

Autor bedekera si Isafjor­dur zrejme pomýlil s&nbsp;Grundafjor­durom, kde sme kotvili nasledujúci deň. Tam sme to nič naozaj videli na vlastné oči. Navyše boli dosť veľké vlny, takže všetky výlety loďou v&nbsp;prístave boli zastavené. Tak sme si teda to nič dôkladne pozreli a&nbsp;vrátili sa na svoju loď - do nášho pojazdného slimačieho domčeka.

Na druhý deň nás čakalo hlavné mesto Islandu - Reykjavík. Ešte doma sme si cez internet objednali osemhodinový výlet do blízkeho i&nbsp;vzdialeného okolia. Za tretinovú cenu v&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, za čo ho ponúkala lodná spoločnosť. Trochu sme mali problém s&nbsp;tým, ako sa na deviatu hodinu dostaneme na miesto objazdu, ale vďaka taxíku, ktorý stál priamo v&nbsp;prístave, sme aj tento problém vyriešili. Výlet bol čarokrásny. Videli sme tektonický zlom, ktorý oddeľuje severoamerickú a&nbsp;euroázijskú tektonickú platňu, a&nbsp;keďže sme boli priamo uprostred toho zlomu, boli sme vlastne nikde - ani v&nbsp;Amerike, ani v&nbsp;Eurázii. O&nbsp;pár kilometrov ďalej som sa nášho sprievodcu opýtal, na akej tektonickej doske momentálne sme. Povedal, že na severoamerickej. Myslel som si, odpovedal som mu - práve sme totiž prechádzali okolo americkej ambasády. Tí by na eurázijskej platni ambasádu iste nemali. Zasmial sa.

Autobus po dlhšej jazde zastavil pri vodopádoch Gullfoss. To patrilo k&nbsp;jedným z&nbsp;vrcholných zážitkov nášho výletu. Koncentrovaná nádhera. Neďaleko vodopádov bol pamätník venovaný nejakej žene. Opýtal som sa, kto to je. Náš sprievodca nám povedal, že v&nbsp;60. rokoch sa uvažovalo o&nbsp;tom, že z&nbsp;týchto vodopádov urobia hydroelektráreň. A&nbsp;že sa tak nestalo, je do veľkej miery zásluha dcéry majiteľa pozemku, na ktorom sa vodopády nachádzajú. Pamätník postavili na jej počesť. Zaslúžila by si päť pamätníkov a&nbsp;podstatne väčších.

Keď sa povie Island, každému sa vybavia gejzíry. My sme boli pri tom najslávnejšom, ktorý sa volá Geysir. Všetky gejzíry na celom svete sú pomenované podľa neho. Ono sú to vlastne dva gejzíry - väčší a&nbsp;menší. Ten väčší vystrekoval vodu do výšky až 70 metrov, ale po zemetrasení okolo roku 2000 sa odmlčal a&nbsp;odvtedy funguje len ten menší, ktorý chrlí vodu do výšky 30 až 40 metrov. Spúšťa sa zhruba každých 5 až 10 minút. Reálne to vyzerá tak, že človek si pustí na mobile nahrávanie videa a&nbsp;čaká. Po hodnej chvíli sa mu zdá, že ho oklamali a&nbsp;že ten gejzír nevystrekne asi nikdy. Už aj tá ruka ho bolí, v&nbsp;ktorej drží mobil. Nadávajúc vypne snímanie. Áno, tipujete správne - presne to je tá chvíľa, keď gejzír majestátne vytryskne a&nbsp;vyšle do výšin neopakovateľnú zmes pary a&nbsp;vody.

Cestou späť do Reykjavíku sme sa ešte zastavili pri kráteri sopky Kerid. Prečo práve pri tejto? Netuším. Takýchto kráterov je na Islande totiž niekoľko tisíc. Do hlavného mesta Islandu sme dorazili okolo 18. hodiny, teda hodinu a&nbsp;pol predtým, ako bolo plánované vyplávanie našej lode. Stihli sme si iba zanadávať a&nbsp;skonštatovať, že Reykjavík je čarokrásne mesto, ktoré si zaslúži ešte jeden osobitný výlet. Zrejme už lietadlom.

Zážitkov počas plavby bolo veľa. Po zastávke na Orknejach sme napríklad navštívili katedrálu Dornoch, kde sa vydávala speváčka Madonna a&nbsp;kde si brala režiséra menom Guy Ritchie. Medzitým sa už, samozrejme, rozviedli.

Ako som spomenul, toto bola naša druhá cesta loďou s&nbsp;mojou kolegyňou Eňou. Tá prvá - okolo Britských ostrovov - bola nečakane zavŕšená pobytom v&nbsp;čarokrásnom francúzskom prístavnom mestečku Honfleur neďaleko Le Havre. Bol som zvedavý, či nás podobná čerešnička na torte prek­vapí aj teraz. A&nbsp;veruže prekvapila. Keď naša loď zakotvila v&nbsp;škótskom mestečku Invergordon, opäť sme si zobrali taxík, ktorý nás zaviezol k&nbsp;majestátnemu zámku Dun­robin. Od roku 1160 je v&nbsp;majetku tej istej rodiny. Prvým známym majiteľom bol istý Freskin de Moravia. Čiže ďalší Moravan. Za dve generácie sa z&nbsp;Moravana stal gróf zo Sutherlandu a&nbsp;o&nbsp;niekoľko storočí neskôr z&nbsp;grófa vojvoda. Súčasným majiteľom je VII. vojvoda zo Sutherlandu. Býva v&nbsp;Londýne, ale veľmi milá pracovníčka zámku nám prezradila, že na rodinné oslavy prichádza do Dunrobinu. Vtedy to pre turistov uzavrú a&nbsp;vojvoda využíva Dunrobin Castle ako svoje rodinné sídlo: raňajkujú tu, obedujú, spia, čiže normálne žijú. Potešilo ma, že to nie je len akýsi skanzen pre turistov, ale taký trochu luxusnejší rodinný dom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/islandske-dobrodruzstvo-leto-u-nas-rozhodne-predstavujeme-inak-ale-krajinu-maju-carokrasnu/2" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Naša plavba sa končila v&nbsp;Amsterdame, kde nás na letisku takmer trojhodinový rad na bezpečnostnú kontrolu poriadne schladil a&nbsp;totálne unavil. Po tom zážitku z&nbsp;letiska Schiphol som si pripadal ako Tibor Bártfay - keď ho hospitalizovali s&nbsp;otravou nikotínom, povedal, že cigariet sa v&nbsp;živote už ani nedotkne. Ale už na tretí deň ho sestrička nachytala na balkóne nemocničnej izby, ako si zapaľuje cigaretu. Ja som s&nbsp;cestovaním podobne.

Po amsterdamskej skúsenosti som si povedal: „Už nikdy viac!“ Ale obávam sa, že to „nikdy viac“ u mňa vydrží tak maximálne mesiac. Čo si budem klamať - som nevyliečiteľný „závislák“.

Islandské dobrodružstvo: Leto si u nás rozhodne predstavujeme inak, ale krajinu majú čarokrásnu

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Islandské dobrodružstvo: Leto si u nás rozhodne predstavujeme inak, ale krajinu majú čarokrásnu

Súvisiace články

Adrenalínová doprava: So sliepkami na nárazníku aj v rozheganých lanovkách

Kedysi české sklo nakupovali bohaté Rusky vo veľkom, teraz môže vojna položiť sklárov na kolená

Pláže na sto spôsobov: Pôvaby jarnej Sardínie vám vyrazia dych

Atlas nad dunami: Kam sa ženieš v Afrike? Objavuj, užívaj, skús dobré fajčivo, budeš vysmiaty

Jarná Malta: 20 fotografií, ktoré vo vás prebudia túžbu po dobrodružstve

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás