Tip na článok
Orientálna móda: Japonci sú vo výbere ošatenia i mejkapu svojskí.

Japonskí turisti sú v zahraničí mimoriadne slušní. Keď však dovolenkujú doma, vedia to poriadne roztočiť

Samozrejme, podľa vopred pripraveného harmonogramu.

Galéria k článku (8 fotografií )
Masky: Kúpiť si môžete podobizeň kohokoľvek od démonov po politikov.
Vo farebných jukatách: Tradičný japonský odev milujú najmä čínski turisti.
Vo veľkom štýle: Turisti na rikši v starom Hakodate.

Zamestnanci v krajine vychádzajúceho slnka majú nárok len asi na desať dní platenej dovolenky ročne. Keď im niekoľko po sebe nasledujúcich štátnych sviatkov prinesie možnosť súvislejšieho oddychu, začína sa nefalšovaný dovolenkársky zhon. Domáci tento fenomén nazývajú Zlatý týždeň. Zlatý je v prvom rade pre prepravcov, obchodníkov a kohokoľvek, kto pracuje v službách turistom.

Pohoda v Ginze: Deň bez áut domáci zbožňujú.
Pohoda v Ginze: Deň bez áut domáci zbožňujú.
Peter Hupka

Vlaky, autobusy i lietadlá sú plné cestujúcich a často vyžadujú rezerváciu miest dlho vopred, ceny v hoteloch sa výrazne zvýšia a trebárs aj predaj lístkov v kinách vyskočí na najvyššiu úroveň v roku. Ak ste obchodník či majiteľ reštaurácie, Zlatý týždeň jednoducho nemožno vynechať. Ponúka šancu, aká sa počas roka už nezopakuje. Keď sa v teplých jarných dňoch na konci apríla a v prvý týždeň mája pospájajú sviatky narodenín cisára obdobia Šówa - Showa no hi, s Dňom ústavy - Kenpo kinenbi, s Dňom zelene - Midori no hi a Dňom detí - Kodomo no hi, takmer každý Japonec pomýšľa na dovolenku. „Stráviť sa dá všelijako. S rodinou v dovtedy nepoznanom kúte Japonska, návštevou blízkych žijúcich v inom meste alebo exotickým výletom do Európy, Ameriky či na safari do Kene,“ dozvedáme sa od zubára Nišimuru z ostrova Hokkaido, ktorý dodáva, že počas Zlatého týždňa okrem reštaurácií a dopravy skoro nič nefunguje. Firmy vypisujú celozávodnú dovolenku a všetci sa tešia, že budú aspoň chvíľku spolu.

Levie psy: Zábava na japonský spôsob nepozná hranice.
Levie psy: Zábava na japonský spôsob nepozná hranice.
Peter Hupka

Parkové párty

Mnohí, najmä mladí Japonci však žiadnu ďalekú cestu neplánujú. Po večeroch vysedávajú po skupinkách v parkoch, pijú plechovkové pivo a z pripravených plastových škatuliek paličkami vyjedajú suši. Stretnúť ich môžeme kdekoľvek - na tokijskom predmestí Kičidžódži, v parku Ueno či v centre mesta Sendai, najväčšieho v regióne Tóhoku na severe ostrova Honšu. „Dajte si s nami!“ ozve sa občas z úst baviacej sa mládeže, čo je u inak uzavretých a pomerne rezervovaných Japoncov vzácnosť. Počas najbujarejších večerov dokonca v parkoch pribudnú kontajnery na odpadky, čo je rovnako veľká výnimka. Bežne je v tejto krajine umenie nájsť smetný kôš a nosiť trebárs prázdnu plechovku z nápoja môžete v batôžku i pol dňa. Zlatý týždeň prináša na viaceré miesta výnimku i v tomto smere. Najhoršie počas Zlatého týždňa obídu školáci. Kým ostatní oddychujú, ich neraz pohltia povinné mimoškolské aktivity, napríklad nácvik na športové podujatia na školskom dvore. A slobodný svet tak opäť zostáva za plotmi vzdelávacích inštitúcií.

Kult štvornohých miláčikov

Pre iných je čas dovoleniek vhodným termínom na „nový účes“ svojho chlpatého priateľa. „Majitelia psov nemajú problém dať za ostrihanie zvieraťa v prepočte aj päťdesiat či sedemdesiat eur,“ dozvedáme sa od štyridsiatničky Minako, ktorá sa ako psia kaderníčka živí v salóne v meste Kófu v prefektúre Jamanaši. Vidieť psie kadernícke salóny v krajine vychádzajúceho slnka naozaj nie je nič výnimočné, nájdeme ich v každom stredne veľkom meste. Našinca v nich okrem cien za služby, ktoré sú však v japonskom kontexte poplatkov za služby priemerné, prekvapí najmä miera starostlivosti. Kaderníčky psíkov najprv dôkladne vyumývajú a neskôr pripútaných na vôdzke ostrihajú a očešú do podoby, akoby práve doúčinkovali v reklame na značkové pokrmy. Keď usmiaty majiteľ s vyparádeným zvieraťom salón opúšťa, vidieť, že najväčšiu radosť má práve on a kaderník. Výnimočný i na miestne pomery je nasledujúci deň v tokijskej Ginze.

Špecialita z juhu Kjúšu: Polievka s rezancami, mäsom a fermentovaným vajcom.
Špecialita z juhu Kjúšu: Polievka s rezancami, mäsom a fermentovaným vajcom.
Peter Hupka

Po uliciach v nedeľu nejazdia autá a Tokijčania sa nadšene promenádujú po takto vzniknutej dočasnej pešej zóne. S vyberanými odevmi ako na módnej prehliadke napokon aj tak nie sú stredobodom pozornosti ľudia. V kruhu fascinovaných detí a mladých dám snímajúcich všetko na mobilné telefóny sa dookola prechádzajú „levie psy“. Ťažko povedať, či ide o výstrednosť niektorého z domácich chovateľov, alebo o dobrý obchodnícky trik, no psy si tu môžu „požičať“ parochňu s hrivou, ktorá im po nasadení dodá ostrý výzor dravej šelmy. A tak, zatiaľ čo sa ľudia bavia a fotografujú, levie psy sa prechádzajú Ginzou a nechápu, čo sa to vôkol nich vlastne deje.

Návšteva pre žalúdok

Japonský turista, najmä ak pochádza z veľkomestského prostredia, miluje byť organizovaný. A či mu voľný čas s minútovou presnosťou nalinkuje cestovná kancelária, alebo on sám, v konečnom dôsledku nehrá primárnu rolu. Počas Zlatého týždňa na súostroví uvidíte ešte viac autobusov, sprievodcov s farebnými vlajočkami či cestujúcich čakajúcich pokorne v rade na rýchlo sa míňajúce cestovné lístky na vlak. Scenár návštevy je v každom meste podobný, prístav Hakodate na juhu ostrova Hokkaido nevynímajúc.

Bez oddychu: Pracovníčka fastfoodu v Sendai sa počas Zlatého týždňa nezastaví.
Bez oddychu: Pracovníčka fastfoodu v Sendai sa počas Zlatého týždňa nezastaví.
Peter Hupka

Viac než skutočná krása tej-ktorej lokality zaujíma domácich turistov to, nakoľko je známa a čím je odlišná od tých, kam pôjdu ich susedia či kolegovia. Vybrať sa zo železničnej stanice smerom k pahorku Hakodate jama znamená prejsť popri rozsiahlej tržnici i niekdajších skladoch lemujúcich morské pobrežie, ktoré boli postupne pretvorené na drahé štýlové reštaurácie a obchody. Každý japonský región či mesto majú svoje kulinárske jedinečnosti a turisti smerujúci do Hakodate si najčastejšie vychutnávajú jedlá z morských živočíchov a rýb. Či už niekoho osloví špecialita nazvaná tancujúca sépia, alebo polievka s rezancami ramen, ktoré tu podľa slov domácich „chutia zaručene inak ako kdekoľvek inde v Japonsku“, nie je podstatné. Japonci milujú kulinárske zážitky a vedia za ne náležite zaplatiť.

Romantika na východný spôsob

Ľudia najčastejšie milujú to, čo nevidia každý deň. Aj preto je najobľúbenejšou štvrťou v Hakodate historická zástavba v Muromači, ktorého uličky niekedy ani nevyzerajú ako japonské. Nájsť tu môžeme domy v európskom štýle, ako je niekdajší britský konzulát, najzaujímavejšie z kostolov sú anglikánsky a pravoslávny chrám. Práve posledný z menovaných, ktorý dal v druhej polovici devätnásteho storočia postaviť ruský konzul v Hakodate Josif Goškevič, láka Japoncov najviac. Posedia si v jeho laviciach, prezrú ikony, kúpia niekoľko sviečok a pohľadníc.

Lebo bez suvenírov sa navštívené lokality neopúšťajú. Priniesť darčeky kolegom z práce je po Zlatom týždni doslova povinnosť. Nemusí pritom ísť o nič veľké, skôr o povinnú pozornosť. Chúťky však bývajú veľmi špecifické a závisia od lokality. Navštívili ste Kjóto? Je takmer isté, že vaši spolupracovníci budú očakávať cukrovinky s príchuťou zeleného čaju matča.

Na vander podľa plánu

Jednými z najpohodovejších ľudí bývajú bez rozdielu národnosti ľudia, ktorých spája láska k vodným športom. Keď na jazere Ikedako na juhu ostrova Kjúšu stretávame skupinu kajakárov, ktorí nám zadarmo ponúknu dvojicu ich nevyužitých plavidiel, tešíme sa na „veľkú jazdu“, večer pri vatre, gitaru a dlhé rozprávanie zážitkov zo sveta. Aj zoznámenie so sympatickým pánom menom Osamu, jedným zo skupiny, ktorý dokonca ovláda niekoľko viet lámanou ruštinou, takéto zážitky sľubuje. Deň je napokon omnoho kratší než romantické zálesácke očakávania a čerešničkou na torte je nechcený eskimácky obrat na požičanom kajaku.

Veličenstvo selfie: Odoslať zábery z dovolenky na sociálne siete je tu priorita.
Veličenstvo selfie: Odoslať zábery z dovolenky na sociálne siete je tu priorita.
Peter Hupka

Ikedako, ležiace vo vulkanickej kaldere, je skutočne magické miesto. Aj niekoľkohodinová plavba popri skalnatých brehoch patrí k tomu najlepšiemu, čo sa dá v Japonsku zažiť. Hneď popoludní však domáci kajakári balia a odchádzajú. Na večer majú totiž celkom iný program - niekto rodinný, ďalší čiastočne pracovný. V Japonsku sa chodí i na vander presne podľa plánu.

Hurá, bejzbal!

V silno amerikanizovanej krajine hrá bejzbal významnú rolu ako spoločensky uznávaný šport i vhodný spôsob relaxu a socializácie. Bejzbaloví hráči sú v Japonsku na výslní nielen rozprávkovou výškou príjmov, ale i v rámci spoločenského uznania. Ľudia sa s nimi radi fotografujú, zbierajú podpisy, tváre hráčov sú tvárami reklamy významných firiem - napríklad japonských železníc a rýchlovlaku šinkanzen, jazdiaceho z Tokia do Šin-Hakodate, ktorého súpravy nesú názov hajabusa, v preklade sokol. Iný dravec, orol, je maskotom bejzbalového mužstva mesta Sendai, ktoré je známe ako Rakuten Eagles. Hymna Orlov sa nesie aj z reproduktorov železničnej stanice ležiacej v blízkosti ich domovského štadióna, ktorej steny sú zároveň pomaľované maskotmi a logami domácich šampiónov. „O Orloch hovoria domáci neustále, predaj ich oficiálnych spomienkových predmetov je výhodný biznis,“ vraví učiteľ angličtiny Ray, ktorý v Sendai žije už štyri roky. „A návšteva štadióna počas zápasu vás neminie!“ dodáva s úsmevom, držiac v ruke lístky na zápas proti tímu Čiby, mesta ležiaceho v blízkosti Tokia. „Moja manželka Šiharu a najmä jej otec bejzbal zbožňujú,“ dodá na vysvetlenie.

Električka v Kumamote: Stará, pomalá, no spoľahlivá.
Električka v Kumamote: Stará, pomalá, no spoľahlivá.
Peter Hupka

Potlesk a balóniky

„Návšteva japonského zápasu je celkom iná než napríklad v Štátoch,“ konštatuje Ray. Jeho slová ťažko môže posúdiť niekto, kto bejzbalu nefandí, no stráviť niekoľko hodín s japonskými fanúšikmi je napokon veľmi zaujímavé. Drobný dáždik nikomu neprekáža a po každej víťaznej loptičke zomkne fanúšikov vlna radosti. Zahanbiť sa nedajú ani priaznivci hostí, hoci ich tím výrazne prehráva a sú aj v jasnej menšine. Ľudia zo Sendai sú celí bez seba, že na zápase vidia gaidžinov - cudzincov. Do rúk sa nám dostávajú balóniky vo farbách Rakuten Eagles, ktoré treba nafúknuť a v jednom momente naraz s ostatnými vypustiť do vzduchu. Keď domáci vyhrajú, štadión sa teší, buráca, fanúšikovia sa objímajú a na plochu vybiehajú hráči i maskoti, ktorí väčšmi než orlov pripomínajú akési farebné obézne sliepočky z animovaného filmu. Hlavný zámer však zápas splnil - keď má národ chlieb, stále mu zostáva ešte túžba po hre!

Vo farebných jukatách

„Japonci poväčšine nemajú radi Číňanov,“ dozvedáme sa pomerne známu skutočnosť od jedného z našich tokijských známych. „Dôvodov je množstvo - od tých historických cez náš povýšenecký prístup až po neveľmi príjemný fakt, že Čína nás technologicky v mnohých odvetviach dávno predbehla. Aj vlaky už majú rýchlejšie,“ pomenúva príčiny tento dodnes zamestnaný sedemdesiatnik z hlavného mesta. Japonci však Číňanov museli prijať. Ako dobre platiacich turistov, ktorých kúpna sila zachraňuje mnohé odvetvia turistického priemyslu. Oznamy v šinkanzenoch už dávno znejú popri japončine, angličtine a kórejčine aj v čínštine, podobne je to počas plavby japonskými trajektmi. Dobrým príkladom je i kúpa tradičných japonských odevov v turistických destináciách. „Ak uvidíte niekoho v kjótskych chrámoch vo vzorovanej jukate, takmer naisto je z Číny,“ dozvedáme sa od jednej z obyvateliek tohto veľkomesta populárneho medzi návštevníkmi. Má pravdu, dievčence i ženy, ktoré sa s hlasným džavotom fotografujú v záhradách chrámu Kijomizu dera, spolu hovoria po čínsky. A šičkám i predajcom jukát to celkom určite nevadí.

Keď zlato strieda všednosť

Už prvý pondelok po Zlatom týždni cítiť v uliciach japonských miest nostalgiu. Času nazvyš niet a na obdobie pokoja zostávajú len spomienky. Všetci sa opäť náhlia za pracovnými métami, odsúvajúc na vedľajšiu koľaj vlastné a rodinné sny. Iba tí, ktorí počas Zlatého týždňa pracovali a zarábali, môžu rátať zisky. Teraz prišiel ich čas oddychu.

VIDEO Plus 7 Dní