Tip na článok
Dobroty: Mestečko Óma ponúka najmä tuniakové špeciality.

Japonský koniec sveta: Legendy a rešpekt k Budhovi

Na polostrove Šimokita nájdete „peklo“, ale aj dokonalý pokoj.

Galéria k článku (14 fotografií )
Chrám Džizódó: Najznámejší na Šimokite
Óma: Prístavné mestečko je známe lovom tuniakov a organizuje aj tuniakové slávnosti.
Romantický zapadákov: Maják v dedinke Higašidori na východe polostrova.

Sanzu-no kawa. Rieku s takýmto názvom musia v japonskej mytológii prekonať duše mŕtvych pri ceste na druhý svet. Miestne legendy hovoria, že obdoba starogréckeho Styxu preteká polostrovom Šimokita. Z tejto časti Japonska však nemusíte mať strach. Skôr sa môžete tešiť na nenápadnú krásu, ale aj nie celkom tradičný pohľad na zmysel života.

Nefalšovaný vidiek

Polostrov Šimokita na severe hlavného japonského ostrova Honšu mnohí obyvatelia krajiny vychádzajúceho slnka považujú za zapadákov. Je to však jedno z najpokojnejších miest, aké možno v ich krajine objaviť. Poludnie v blízkosti malého mestečka Nohedži pri rovnomennom zálive má atmosféru nefalšovaného vidieka. Domáci poľnohospodári sú v tomto zabudnutom kúte krajiny celkom vyvedení z miery, keď vidia cudzinca.

Údiv je dvojnásobný, ak dotyčný nemá vlastné auto a cestuje stopom. Vodič malej dodávky dokonca obráti vozidlo a vráti sa po nás. K takémuto kroku ho zjavne dohnala zvedavosť spolucestujúcich. Nasleduje jednoduchá konverzácia v neotesanej japončine. Na angličtinu možno v Japonsku mimo veľkých miest celkom pokojne zabudnúť.

O to nefalšovanejšia je pohostinnosť a radosť domácich z náhodného stretnutia. To je zmes rozprávania fráz, ukazovania miest na mape a ponúkania všemožných dobrôt od cukríkov až po stehno pečeného kurčaťa. Rozlúčka sa zakaždým končí želaním šťastnej cesty a dlhým mávaním.

Posvätné miesto: Chrám na hore Osorezan láka aj rôznych spiritualistov. Foto: profimedia.sk

Cesta na sever

Šimokitu spája so zvyškom ostrova Honšu úzka pevninská šija, oddeľujúca záliv Mucu-wan od šírych diaľok Tichého oceánu. Naprieč meria asi len pätnásť kilometrov a z jej pahorkov smeruje na obe strany niekoľko kratučkých riek. Pri troche fantázie pripomína pôdorys Šimokity valašku a spomínaná šija predstavuje jej porisko. Na mieste, kde sa polostrov rozširuje, leží jeho centrum, mestečko Mucu-ši. Hneď na okraji z neho strmo, priamo od morskej hladiny, stúpajú horské masívy s najvyšším vrchom Kamabusejama.

Čítajte viac:

Filipíny: Rozvojová krajina s najkrajšími plážami sveta. Trúfli by ste si ísť na vlastnú päsť?

Šesťsto- až osemstometrové vrcholy predstavujú okraj oveľa vyššieho zrúteného vulkánu, ktorého útroby skrývajú vari najzaujímavejšie scenérie polostrova: jazero Usorisanko a chrám Džizódó, patriaci medzi trojicu najposvätnejších miest v krajine. Cesta do vnútrozemia Šimokity vedie hustými lesmi, ktoré akoby boli z iného sveta ako rušné veľkomestá krajiny vychádzajúceho slnka. Všetko naokolo dýcha sviežou prírodou, s ktorou sú zžití tunajší obyvatelia. Jeden z tých skôr narodených obyvateľov Mucu-ši, záhradník Kizou Takegawa, je toho vynikajúcim príkladom.

Muž, ktorý opravuje pätníky

Kizou jazdí na svojom terénnom aute, ktorého odkladací priestor je naplnený sadeničkami kvetov a záhradkárskym náradím. Hrdo ukazuje na kamenné pätníky umiestnené popri ceste vedúcej do útrob sopečnej kaldery hory Osorezan. Tie, ktoré ešte nestihol navštíviť, sú zarastené trávou a machom, mnoho ďalších už rukami pána Takegawu prešlo. Sú vzorne očistené a okolie každého zdobí niekoľko čerstvo vysadených kvetov.

Pre Kizoua je jeho práca nielen aktívne trávený čas na dôchodku, ale priam poslanie. Radosť, s akou sa jej venuje, v sebe spája detský záujem a zanietenosť pionierov. Samozrejme, v tom najlepšom význame. Kizou je človek, ktorý v živote našiel svoje miesto a pohodu. Všetko, čo robí, mu dáva zmysel, či sú to jeho kamenní priatelia, alebo neveľká skalná veža na okraji jazera Usorisanko, ku ktorej nedávno vyčistil prístupový chodník.

„Toto je most cez rieku Sanzu-no kawa,“ ukazuje v cieli svojej cesty na klenutý drevený most s červenými zábradliami, ktorý vedie ponad sivasté vody opúšťajúce vulkanické jazero. Toto pomenovanie patrí v japonskej mytológii rieke, ktorá je obdobou starogréckeho Styxu a duše mŕtvych ju musia prekonať pri svojej ceste na onen svet.

Strážca vchodu: Svojim výzorom odpudzuje zlé sily. Foto: Peter Hupka

Osorezan - vstup do pekla

Silná postvulkanická aktivita, všadeprítomná vôňa síry, malé bublajúce jazierka s horúcou vodou a sivé skaly lemujúce údolie, ktoré akoby bolo bez života, v Japoncoch evokujú vstup do pekla. Týmito slovami mnohí z nich titulujú horu Osorezan, ležiacu na okraji kalderového jazera Usorisanko. Vo svojej fantázii tu nachádzajú i rieku Sanzu-no kawa.

Celkom inak zrejme videl toto miesto budhistický mních En’nin po svojom návrate zo štúdií v Číne. Počas mystického sna mal víziu, v ktorej mu akýsi starý mních prikázal hľadať miesto s posvätnou horou, vzdialené tridsať dní chôdze z Kjóta, kde mal zhotoviť sochu bódhisattvy Džizó a šíriť odtiaľ budhizmus. Podľa legendy osem pahorkov na okrajoch vulkanickej kaldery En’ninovi pripomínalo lupene lotosového kvetu a stoosem malých výronov horúcej vody a bahenných bazénikov zasa symbolizovalo navzájom poprepájané svetské túžby a peklá.

Čítajte viac:

Bohatstvá chudobného Bangladéša: Krajina, kde sú atrakciou turisti

En’nin potom vlastnými rukami vykresal 190-centimetrovú sochu Džizó a postavil malý prístrešok na jej ochranu. Pred dvanástimi storočiami tak v Osorezane vznikol budhistický chrám Osorezan Bodaidži, ktorého nasledovník leží na brehoch Usorisanka dodnes. Pri návšteve súčasného svätostánku má človek neodbytný pocit, že En’ninovým súčasníkom ide oveľa viac o zisk než o meditáciu na magickom mieste.

Peniaze plynú zo vstupného, z predaja spomienkových predmetov alebo nocľahu, ktorý tu pútnikom ponúkajú za dvanásťtisíc jenov, v prepočte asi stodesať eur za osobu. Priamo v chrámovom areáli, ktorého súčasťou je horúci kúpeľ, pritom jeho zamestnanci nenápadne spaľujú predmety zanechané na mieste veriacimi ako obete, aby tak uvoľnili miesto ďalším. Dym zo spálených plastov je vôni pekla oveľa bližší ako všadeprítomná síra.

Večer s Kurokawom

Úplne iná atmosféra vládne v malom drevenom dome pána Kurokawu, ktorého manželka má malý obchod a varí chutné polievky s rezancami udon. Do ich - podľa moderného slovníka - ekologického domčeka dokonca vedie z neďalekého prameňa potrubie s termálnou vodou. „Môžeme sa kúpať v horúcom prameni, kedy sa nám zachce,“ vysvetľuje pomocou kresbičiek a posunkov Kurokawa a na druhú stranu papiera nakreslí detailne presnú mapu severnej časti Šimokity s neďalekou dolinou Jagen a pobrežnou cestou vedúcou až k prístavu Óma-mači, z ktorého dvakrát denne vyráža trajekt cez Cugarský prieliv na susedné Hokkaido.

Mať k dispozícii názvy miest aj v znakoch je v Japonsku často veľká výhoda - dvojjazyčné tabule s prepisom názvov do latinky nie sú všade samozrejmé. Kurokawa si zapáli cigaretu a prezradí, že nedávno oslávil osemdesiate tretie narodeniny. Pokojný a zdravý životný štýl zrejme dokáže viac, než zbaviť sa neduhu fajčenia. Žiť bez stresov možno na Šimokite, ako sa zdá, i v priamej blízkosti legendárneho pekla.

Socha Budhu: Červeným oblečením mu veriaci prejavujú rešpekt a úctu Foto: Peter Hupka

Horúca dolina Jagen

Ráno sa lesy strácajú v hmlách a teplota je len niekoľko stupňov nad nulou. Ani to však štvorici dôchodkýň na dvoch malých autách nebráni vybrať sa na zber liečivých bylín. Smerujú od brehu Usorisanka nadol kľukatou cestičkou Asunaro vedúcou úbočím hory Sokobejama až k údoliu rieky Óhata. Tá prekonáva úzke miesta a nevysoké skalné prahy scenériami, ktoré miestami pripomínajú Slovenský raj.

Rozdielna je geológia oblasti a prítomnosť postvulkanických termálnych prameňov onsen, ktoré sa medzi Japoncami tešia veľkej obľube. Niekoľko prírodných onsenov priamo pod holým nebom možno nájsť i tu, v doline Jagen. Na miestach, kde prehriata voda plná plynov vyviera z podzemných rezervoárov pod tlakom na povrch, vybudovali domáci malé bazény s drevenými okrajmi určenými na sedenie. Výbavu takýchto najjednoduchších kúpeľov dopĺňajú plastové lavóry a vedierka i malý stolík na odloženie osobných vecí.

Termálne znovuzrodenie

Päťdesiatnik Kódživara, oddychujúci v horúcej vode, s úsmevom pozýva okoloidúceho, aby tunajší onsen vyskúšal. Voda z prameňa je na prvý dotyk taká horúca, že ponoriť celé telo do bazéna trvá niekoľko desiatok sekúnd, no zotrvať v ňom nemožno ani toľko. Našťastie, ľadové vody Óhaty sú vzdialené len niekoľko krokov a striedanie horúcej a studenej vody celý osviežujúci efekt znásobuje.

Kódživarovi však stačí i horúca časť procedúry a dolu k rieke sa nechystá. Chladný vzduch a nevľúdne počasie akoby viac neboli, prehriate telo sa cíti, akoby vo vode onsenu na okamih omladlo. „Prírodné onseny sú podľa mňa najlepšie. Všetky tie stavby okolo sú celkom zbytočné,“ vraví vykúpaný domáci a možno uznať, že má pravdu: najkrajšie veci sú tie najjednoduchšie, keď má človek pocit, že je súčasťou prírody. Práve ticho a neporušené lesy dodávajú Šimokite jedinečnosť.

Čítajte viac:

Cenzúra v Turecku? Správ o bojoch proti Kurdom je žalostne málo

Po kúpeli sa možno vybrať na prechádzku dolinou Jagen po chodníčkoch lemujúcich brehy Óhaty. Nepočuť tu zvuky motorov áut a na chodníkoch a drevených lavičkách v lese vidieť, že tieto miesta nepraskajú pod náporom návštevníkov. Všetko tu má na sebe patinu tak trochu zabudnutého a zanedbaného miesta, takú, akú inde v Japonsku vari ani nenájdeme.

Na mys Ómasaki

Nevľúdne moria východnej časti Cugarského prielivu budia rešpekt. Všetko je ladené v odtieňoch sivej a vysoko na útesy vynáša vietor drobné zvírené kvapôčky slanej vody. Cesta smerujúca k mysu Ómasaki, najsevernejšiemu bodu Honšu, ponúka stále tú istú scenériu - strmé svahy na jednej strane a surové moria na druhej.

Na mys smeruje i tridsiatnik Harada z Hirošimy, ktorý je v tomto kúte svojej domoviny prvýkrát. Počas krátkej dovolenky sa vydal na dlhú cestu autom cez celé Honšu, aby si prezrel jeho najvzdialenejší okraj. Harada je nenáročný - spáva v spacom vaku na rozložených sedadlách svojej Hondy a jediné, čo mu pripomína domov, sú ustarostené telefonáty jeho matky.

Chladný vietor neustále silnie, až na samotnom Ómasaki takmer nemožno chodiť bez toho, aby sa do jeho poryvov človek neopieral celým telom. Radosť z nárazov vzdušných más majú čajky, neustále obletujúce náveterné nábrežie i neďaleký maják na malom ostrove vysunutom do mora.

Na jeho vlnách dnes nevidieť ani rybárske lode, ktorých v prístave Óma kotví niekoľko desiatok. Jediným plavidlom, ktoré sa onedlho vydá na cestu, je trajekt smerujúci do mesta Hakodate na ostrove Hokkaido. Keď zaznie hlasný zvuk trúby a loď Blue Ocean vypláva na sever, zanechá za sebou v hmlách nenápadne krásny polostrov lesov, spiacich vulkánov, horúcich onsenov a skromných milých ľudí.

VIDEO Plus 7 Dní