Možno si pamätáte, keď panovník v českej rozprávke Bol raz jeden kráľ bežal za starenkou, ktorá prichýlila princeznú Marušku, a kričal na ňu: „Osobo!“ Pôsobilo to smiešne, neosobne, trochu urážlivo, ale keďže išlo o rozprávkovú komédiu, neprikladali sme tomuto výrazu bez konkrétneho obsahu žiadny význam.

Lenže teraz jedna z prestížnych amerických škôl svojim študentom odporúča, aby rodičov oslovovali dospelí, ľudia či opatrovatelia. Skúšame si predstaviť, ako dieťa na milovanú mamu volá: „Dospelý, prosím si jesť!“ Ak chce 15-ročné dievča povedať kamarátke o peknom úsmeve svojho spolužiaka, malo by zabudnúť na pohlavie. Žiadny chlapec či dievča, jednoducho človek. Poviete si: „No jasné, Amerika!“ Ale ani v tejto slobodomyseľnej krajine sa ľuďom takéto neosobné a chladné správanie nepozdáva.

Zvláštne odporúčania

Vlna kritiky sa zosypala na školu po tom, čo sa dostali na verejnosť jej odporúčania v dvanásťstránkovom sprievodcovi. Medzi nimi boli pomenovania osôb v najužších vzťahoch, napríklad mama, otec, manžel či manželka, ktoré by mali žiaci v bežnej reči nahradiť korektnejšími a menej zraňujúcimi pojmami. Už v škôlke nás učili, že najkrajšie slovo je mama. Pre určitú skupinu ľudí je však príliš chúlostivé.

„Táto nočná mora a šialenstvo pochádzajú z Grace Church School v New Yorku. Prosím, povedzte mi, že väčšina ľudí v tejto krajine si myslí, že je to len nezmysel,“ napísal na Facebook k tabuľke s odporúčanými výrazmi rozhorčený Kalifornčan Larkin.

Jedna z komentujúcich, Sharon, opísala smutnú realitu prehnanej pseudohumanity slovami: „O chvíľu sa budeme ticho obchádzať zo strachu, aby sme niekoho neurazili. Ľudia sú už aj tak čoraz viac antispoločenskí.“

Newyorská Grace Church School si zakladá na dobrom mene. Napokon, rodičia za výučbu svojich ratolestí ročne zaplatia v prepočte vyše 60-tisíc eur. Jej vznik sa datuje do roku 1894, keď sa stala prvou zborovou školou v New Yorku. Odvtedy prešla viacerými zmenami.

Ako súkromná škola funguje od roku 1934, o trinásť rokov sa stala zmiešanou školou. Bránami Grace Church School prešlo mnoho známych newyorských publicistov, ale aj herec David Duchovny, známy zo seriálov Akty X a Californication. Od školského roku 2015 - 2016 funguje nielen ako základná škola, ale prichýli aj najmenších adeptov na alternatívne vzdelávanie. O jej dvanásťročný program, ktorý sa začína v materskej škole, je čoraz väčší záujem. Inštitúcia si totiž aj svoje najnovšie teórie dokáže pred niektorými rodičmi obhájiť.

Neosobná spolupatričnosť

Kritika „šialených“ odporúčaní sa spustila najprv na sociálnych sieťach. „Grace Church School v New Yorku by sa mala hanbiť za to, že nemôžete použiť slová mama a otec a mali by ste používať ľudia alebo rodina,“ napísala na Twitter jedna rozhorčená žena. Na pobúrenie reagovali aj niektoré médiá a na spomínanú školu si bližšie posvietili.

V sprievodcovi sa píše, že rodiny sú utvárané a štruktúrované mnohými spôsobmi. „V škole Grace Church School používame inkluzívny jazyk, ktorý odráža túto rozmanitosť,“ obhajuje inštitúciu jej riaditeľ George Davison.

Natalie Eganová, ktorá program pre rozmanitosť, spravodlivosť a inklúziu pre školu vytvára, pokračuje: „Viete, je naozaj dôležité pozerať sa do budúcnosti a začať formovať budúcich vodcov tak, aby nazerali na všetkých ľudí rovnako bez ohľadu na čokoľvek.“

„Sprievodca bol určený na podporu pocitu spolupatričnosti pre všetkých našich študentov,“ uviedol ďalší zo zamestnancov.

Z vysvetlení predstaviteľov školy vyplýva, že to zrejme myslia dobre. Chcú sa vyhnúť spôsobom, ktoré by niektoré deti mohli zraniť alebo ich nepriamo vylúčiť z komunity, ktorá funguje štandardným spôsobom. Nie každý vyrastá vo vlastnej rodine, nie všetky deti majú otca aj mamu a dnes už nie je výnimkou ani to, že niektorí dospievajúci nemajú jasno vo svojej sexuálnej orientácii či dokonca pohlaví.

Lenže inkluzívne vzdelávanie neznamená, že chceme potlačiť inakosť a hĺbku vzťahov. „Ak by sme v školách chceli viesť deti k tomu, aby nevideli farebnosť rolí, úloh, pováh, osobitostí, popreli by sme tým celú krásu rozmanitosti nielen ľudí, ale aj celej prírody, kde nenájdete ani dva rovnaké listy na strome, nieto ešte tisíce druhov,“ reaguje na špecifický prístup šíriteľ inkluzívneho vzdelávania na Slovensku Viktor Križo.

Ďalej vysvetľuje svoj postoj. „Príroda zariadila, že všetky deti majú mamu a otca a je skôr tragédia doby, že nie každé dieťa vyrastá v prirodzenom prostredí svojej rodiny. Zároveň v našich pomáhajúcich profesiách pracujeme s tými, ktoré nemajú to šťastie mať láskyplné rodinné prostredie a žijú v rozličných podmienkach od optimálnych až po týranie a zanedbávanie. Vedieť, že sme mohli vyrastať aj v lepších podmienkach, a zároveň akceptovať to, ako sa veci udiali a stali, je pre mňa inkluzívne.“

S prístupom školy nesúhlasí ani psychológ Dušan Kešický a pripomína, že mama a otec nie sú umelé konštrukty, ale podstata generačnej kontinuity. „Môžeme pripustiť, že v okrajových situáciách z hľadiska celého systému je možná výchova detí aj osobami rovnakého pohlavia. Je to však zakrývanie problému - ako sa stalo, že toto dieťa je voľné na umiestnenie do iného zväzku.“

Falošný individualizmus

Vyhnúť sa za každú cenu zraňujúcim slovám či dialógom. Nedopustiť, aby sa druhý mohol cítiť menejcenne či odlišne. Zdá sa, že individualizmus 20. storočia sa s príchodom nového milénia začal meniť. Azda aj preto sa čoraz viac používa spojenie „ľudia sú ako ovce“. Pred súdom končia ľudia za svoj názor, o ktorom vplyvná časť rozhodla, že je nesprávny, a, naopak, tolerujú sa javy, ktoré ešte pred pár rokmi boli neprípustné a pre mnohých stále zostávajú nepochopiteľné, napríklad spolužitie s viacerými partnermi.

„To, kam vedie snaha o zotretie rozdielov, sme mali možnosť pozorovať v nedávnej minulosti pri budovaní beztriednej spoločnosti. Išlo o snahu potlačiť prirodzené rozdiely medzi ľuďmi, a teda i rodinami v mene vyššej, ale nejasnej spravodlivosti pre každého,“ upozorňuje Dušan Kešický a pripomína, že stojíme pred otázkou, či chceme žiť všetci rovnako, s presvedčením o spravodlivosti, alebo sme ochotní v mene rozvoja ísť do rizika, či budeme vyvolení alebo potlačení. „Zdá sa, že individuálna odlišnosť jedincov je dostatočne silná, aby sme predišli smrteľnej nehybnosti v iluzórnej patovej rovnocennosti. Ak budeme vyvíjať tlak na zotieranie hraníc a vezmeme súčastiam sociálneho systému ich špecifickosť, tak sa do­čkáme úpadku motivácie o udržanie pozície,“ dodáva psychológ.

Zničia aj Vianoce?

Áno, sme rôzni, odlišujeme sa farbou pleti, telesnou konštrukciou, náboženským vyznaním, sociálnymi podmienkami, záľubami i schopnosťami. Nie je práve to na živote fascinujúce, hoci občas boľavé? Na spomínanej škole okrem iného odporúčajú, aby miesto „veselých Vianoc“ či „šťastných sviatkov“ žiaci povedali, že sa majú skvele.

„Vzťah k Vianociam je veľmi krehký, lebo sú v presne stanovenom čase, majú svoje rituály a spájame s nimi očakávania. Nedajú sa odložiť, keď ochorieme, môžu sa skaziť, keď nekúpime správny darček alebo spálime pečivo, prípadne sa bojíme, či sa nebudeme hádať viac ako inokedy, čo sa nepatrí. Takto je bezpečnejšie potlačiť tento formalizovaný fenomén Vianoc a tváriť sa, že sa máme dobre aj bez nich. Prípadne sa vyhnúť riziku nevhodných darčekov vetou: My si ich dávame celý rok,“ opisuje Dušan Kešický.

V newyorskej škole podobne navigujú aj v iných situáciách. Dôležité je zachovať sa správne, neuraziť a zrejme ani nedávať do popredia príslušnosť k inej kultúre či náboženstvu, lebo napríklad moslim Vianoce neoslavuje. Táto falošná uniformita a pokus o trvalú bezbolestnosť sú však príliš iluzórne. „Dynamiku do života vnášajú emócie. Dopĺňajú sa navzájom, výrazný pocit šťastia zažijeme až v porovnaní s riadnym smútkom. Stála radosť je nemožná, prípadne nudná a prestáva byť radosťou. Trvalá konzumácia radosti vedie k strate zmyslu života, depresiám, samovražde,“ hovorí Dušan Kešický.

Pripomína, že najviac oceníme nebolestivé zuby, keď prejdeme trápením s nimi. „Ideály o klasickej rodine, kde je mama a tata s dvomi-tromi deťmi, sú klasický etalón, ktorý nás konfrontuje s našou schopnosťou naplniť to. Prípadne to nejako zdôvodniť, prečo to nejde,“ dodáva.

Chvála rozmanitosti

Keďže škola sa hrdí inkluzívnym vzdelávaním, človek si môže mylne myslieť, že jeho súčasťou je aj spomínaný „nezraňujúci“, ale zároveň neosobný prístup. Našťastie to tak nie je. „Inkluzívne vzdelávanie má prinášať deťom kvalitné vzdelávanie, komplexný rozvoj potenciálu dieťaťa, rešpektuje ľudskú rozmanitosť, učí prijímať i limity a nedostatky. Je predovšetkým cestou za väčšou ľudskosťou,“ vysvetľuje pedagóg a psychológ Viktor Križo, ktorý nie je presvedčený, že tento typ vzdelávania zotiera rozdiely a odlišnosti.

Skôr naopak. „Carl Rogers a celá humanistická psychológia v kontexte psychoterapie učia človeka prijímať aj svoje odlišnosti. Chcieť za každú cenu, aby sme boli všetci rovnakí a nerešpektovali svoje sociálne roly, osobitosti, bariéry, limity, to nie je v súlade s tým, akými sme aj v kontexte našej kultúry, sociálneho zázemia, náboženstva či osobnostných štruktúr,“ zdôrazňuje odborník na inkluzívne vzdelávanie.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Je vďačný za to, že ľudia sú rôzni. „Rešpekt rozmanitosti znamená nielen jej oslavu, ale aj hlbokú úctu ku každému človeku,“ pripomína. Je oveľa hodnotnejšie a obohacujúcejšie snažiť sa druhému porozumieť, poznávať jeho perspektívy, kultúru, sviatky. „A zároveň je krásne, že nemusíme vo všetkom vzájomne so sebou súhlasiť,“ dodáva.