Tip na článok
Kempingové miesto: Na chodníku pri preplnenej chate Takacuka.

Je tu ako na Havaji, ale oveľa príjemnejšie, hovoria o Jakušime zahraniční turisti

Hoci vnútrozemie ostrova Jakušima je vďaka majestátnym lesom kryptomérie japonskej zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, k miestnym lesom sa ľudia nesprávali vždy príkladne. Napriek tomu sa v nich dá snívať, hľadať inšpirácia a čo-to naučiť.

Galéria k článku (14 fotografií )
Pestrá flóra: Aj obdivovatelia kveteny si tu prídu na svoje.
Pokojný podvečer: Dôchodcovia z Anba sa zhovárajú na lavičke v tieni cestného mosta.
Odtiene zelenej: Lesy na Jakušime ponúkajú relax pre dušu i pre oči.

Stromy bohom, drevo pre ľudí

„Na Jakušime žartujeme, že tu žije dvadsaťtisíc ľudí, dvadsaťtisíc opíc a dvadsaťtisíc srniek. Ibaže to už nebude celkom pravda, lebo počet ľudí postupne klesol na dnešných približne trinásťtisíc,“ vraví štyridsiatnička Naomi, ktorá sa sem pred niekoľkými rokmi presťahovala z preľudnenej prefektúry Kanagawa. „Som tu spokojná, pracujem v masážnom salóne a nechtovom štúdiu, no najmä idem do prírody, keď sa mi zachce.“

Turistické značenie: Oproti tomu nášmu je pomerne strohé.
Turistické značenie: Oproti tomu nášmu je pomerne strohé.
Peter Hupka

K vzťahu Japoncov k prírode je pomerne kritická: „Všetci domáci turisti, ktorí sem prídu, sa náhlia na tie isté miesta. Jakušima je krásna celá, no ich kroky smerujú len na vychytené lokality, najčastejšie k stromu Jómon sugi. Cédru, ktorý kedysi nevyťali preto, že drevo jeho pokrúteného kmeňa sa nedalo speňažiť. Môžeme sa len dohadovať, aký krásny musel byť iný strom, po ktorého vyťatí zostal obrovský peň Wilson’s stump. Keď jeho drevo odviezli, v pni postavili malý oltár, ako vďaku bohom za to, že ho dovolili zoťať. Typicky japonský prístup!“ nedáva si servítku pred ústa Naomi.

„Práchnivejúci peň si takmer nikto nevšímal, kým v ňom ktosi neobjavil tvar srdca, ktorý možno fotografovať - ak sa pozeráte z istého bodu útrob stromu smerom nahor k oblohe. Odvtedy sa Wilson’s stump stal turistickou atrakciou,“ dodáva sympatická dáma a dopovie celý príbeh majestátnych kryptomérií starých niekoľko tisíc rokov, na Jakušime nazývaných jaku sugi.

Odtiene zelenej: Lesy na Jakušime ponúkajú relax pre dušu i pre oči.
Odtiene zelenej: Lesy na Jakušime ponúkajú relax pre dušu i pre oči.
Peter Hupka

„Kedysi dávno naši predkovia verili, že v stromoch prebývajú bohovia, a prechovávali k nim úctu. Všetko sa zmenilo s nástupom éry edona daždivej a málo úrodnej Jakušime, ktorej deväťdesiat percent územia tvoria lesy, nebolo možné dopestovať dostatok ryže na to, aby boli uspokojené finančné požiadavky miestnych feudálov a vlastníkov pôdy. Zúfalí poddaní tak začali vyrubovať prekrásne majestátne jaku sugi. Les bol zrazu plný pňov, po japonsky ich voláme kirikabu. Keď sa pred necelým storočím objavili prvé iniciatívy s cieľom stromy chrániť, bolo už neskoro. Z najcennejších jedincov zostalo zopár, ktoré boli na ťažbu nedostupné pre ťažký terén alebo ich drevo nemalo rovnomernú textúru,“ dozvedáme sa od Naomi.

Poriadok aj na ďalekom juhu

Jakušima má takmer kruhový pôdorys s priemerom okolo 25 kilometrov. Leží 60 kilometrov južne od okraja Kjúšu, najjužnejšieho zo štvorice hlavných japonských ostrovov, a približne 120 kilometrov od Kagošimy, správneho centra celej oblasti. Z Kagošimy sem premávajú viaceré lodné i letecké spoločnosti, pričom plavba zaberá v závislosti od lode dve až štyri hodiny. K dispozícii je i pomalý trajekt, ktorému cesta na Jakušimu i so zastávkou na blízkej Tanegašime trvá celú noc.

„Je tu ako na Havaji, ale oveľa príjemnejšie,“ konštatuje americký šesťdesiatnik James, ktorý si na Jakušimu prišiel podľa vlastných slov oddýchnuť od povinností s internetovým obchodom s koreninami, ktorý prevádzkuje. „Vôbec sa nečudujem, že Japonci sem chodia oddychovať. I keď u nich musí byť aj oddych organizovaný!“

Drevené: Časť chodníkov je kvôli podmáčanej pôde vyhotovená z dreva.
Drevené: Časť chodníkov je kvôli podmáčanej pôde vyhotovená z dreva.
Peter Hupka

Na tieto slová si neraz spomenieme stretajúc skupinky turistov, ktorí si na nenáročnú vychádzku do lesa berú sprievodcov a na jej konci sa na parkoviskách masovo venujú strečingu, aby precvičili všetky svalové partie a zostali fit. Aj na horských chatách vo vnútrozemí ostrova panujú zvláštne podmienky. Navlas rovnako poobliekaní turisti sa spolu takmer nebavia.

Líhajú si spať už okolo šiestej popoludní, aby ráno o tretej začali šuchotať, baliť sa, variť a utekať na kopec. Predpoveď počasia ich často nezaujíma. Ani vtedy, keď je skoro isté, že na poludnie silný dážď vystrieda slnko a oneskorenie túry by im prinieslo kráčanie v suchu i skvelé výhľady.

Kráčať, snívať, lietať

Nie všetci sa však iba ponáhľajú. Medzi tých, ktorí si tunajšie lesy do detailov vychutnali, patrí obľúbený režisér animovaných filmov Hajao Mijazaki. Ten na Jakušime pred vyše dvoma dekádami hľadal inšpiráciu na jeden zo svojich filmov, ktorý sa napokon stal podľa množstva divákov i kritikov jedným z najlepších v jeho kariére. Ide o snímku Princezná Mononoke. Určite ju poznajú aj slovenskí fanúšikovia žánru anime, ktorý sa vyvinul z komiksov manga.

Film vytvorilo štúdio Ghibli, s ktorým sa spája ďalšia zaujímavosť. Mijazaki je totiž od detstva veľký fanúšik lietania a spojitosť s ním možno nájsť i v názve štúdia. Ghibli alebo Púštny vietor je talianske lietadlo z čias druhej svetovej vojny, s typovým označením Caproni Ca.309.

Napriek pozitívnemu vzťahu režiséra k technike sa zdanlivé protiklady nevylučujú a ústredným motívom v Princeznej Mononoke je vzťah ľudí k prírode. Príbeh sa odohráva približne pred šiestimi storočiami v období muromači a je vo svojej podstate klasickým príkladom boja dobra so zlom. Sily dobra stelesňujú postavy princa Ašitaku, princeznej Mononoke a Ducha lesa, ale ich nepriateľ nie je ľahko poraziteľný.

Pestrá flóra: Aj obdivovatelia kveteny si tu prídu na svoje.
Pestrá flóra: Aj obdivovatelia kveteny si tu prídu na svoje.
Peter Hupka

Temná princezná Eboši je vládkyňou baníckeho mesta a má jediný cieľ - vlastný prospech. Preň ničí lesy, aby mohla z podzemia ťažiť železnú rudu. Ako vo všetkých rozprávkach dobro nakoniec zvíťazí nad zlom. Ešte krajšie by však bolo vidieť takéto rozuzlenie aj v príbehoch z reálneho života.

Môžeme si len domýšľať, nad čím dumal Mijazaki v lesoch Jakušimy. Ale na filmové sťatie hlavy Ducha lesa ho mohlo celkom dobre inšpirovať vyťatie spomínaného stromu, ktorého peň dnes nesie meno britského botanika Ernesta Henryho Wilsona, priekopníka mapovania jakušimských lesov. Do útrob pňa vyše tritisícročného velikána sa pohodlne vojdú tri desiatky osôb.

Padol v roku 1586 na príkaz Hidejošiho Tojotomiho. Tento známy dajmjó, feudálny vládca, drevo stromov použil pri stavbe chrámu Hokódži v Kjóte. Chcel zatieniť slávu chrámov v neďalekej Nare, netušiac či nevnímajúc, že bohovia milujú živé stromy.

V tele stromu: Je ťažké predstaviť si tohto velikána predtým, než ho zoťali.
V tele stromu: Je ťažké predstaviť si tohto velikána predtým, než ho zoťali.
Peter Hupka

Pokojné podvečery

Tí, ktorí skutočne žijú v ležérnom ostrovnom tempe, sú domáci obyvatelia. Pozorovať ich znamená dostať sa aspoň na okamih do súzvuku s týmto rytmom. Dvojica dôchodcov v mestečku Anbo sa pred páliacim slnkom ukrýva na lavičke pod cestným mostom, aby spolu dopodrobna prebrali novinky z každodenného života. Rybári pri neďalekej rieke sú vari ešte mĺkvejší než tí z našich končín, čo sa vonkoncom nedá povedať o veselej skupinke pri malom obchodíku s potravinami a najmä s alkoholom v uličkách na návrší nad centrom obce.

Pokojný podvečer: Dôchodcovia z Anba sa zhovárajú na lavičke v tieni cestného mosta.
Pokojný podvečer: Dôchodcovia z Anba sa zhovárajú na lavičke v tieni cestného mosta.
Peter Hupka

Turista z Hongkongu sa domáha reklamnej ochutnávky ryžového vína saké, kým mu majiteľka obchodu prízvukuje, že potom nesmie šoférovať. Druhý pohárik mu nenaleje ani po ubezpečení, že nemá nielen auto, ale ani vodičský preukaz. Pred dverami sa zatiaľ hrá majiteľkina dcéra s malým synom Mitom a zvedavá okoloidúca študentka si nenechá ujsť príležitosť prehodiť dve-tri vety v angličtine.

Domáci sa s hosťami porozprávajú veľmi radi. Lichotí im, keď sa návštevník ostrova nenáhli za svojimi cieľmi, ale zaujíma sa o obyčajné veci z ich života. Príroda domácim zjavne dodáva pokoj a poznanie, že náhlením sa nič nevyrieši.

Na streche ostrova

Najvyšším bodom Jakušimy je vrchol Mijanura dake, vysoký 1 936 metrov. Vo vrcholovej časti hôr nám spoločnosť nerobia už stromy, len kroviny bičované vetrom, nazývané sasa.

Pod Mijanura dake: Panoráma najvyšších častí ostrova.
Pod Mijanura dake: Panoráma najvyšších častí ostrova.
Peter Hupka

So stromami sugi sa opäť stretneme nižšie, pri zostupe k chate Šin-Takacuka. Sugi alebo kryptomérie neskôr previezli aj na starý kontinent, kde však nedosahujú takú výšku. Kým najvyššie jedince kryptomérie v Európe dorastajú do tridsiatich či štyridsiatich metrov, v Japonsku to je dvojnásobok.

Kráčajúc podvečer chodníčkom medzi vrcholom a chatou Takacuka si možno užiť dúšky vysnívanej samoty. Domáci turisti dávno sedia v jednej z chát či pred stanom, varia si večeru, študujú mapu a lesy sú celkom pusté. Práve teraz nastáva ten krátky prchavý okamih úplného šťastia zo života, blízkosti a bytia.

Najslávnejší strom

„Jómon sugi musíte vidieť ráno. Len prvé tri-štyri minúty po východe slnka je jeho kmeň sfarbený dočervena!“ vraví domáci sprievodca, ktorý nocuje so skupinkou dôchodkýň z oblasti Kjóta na chate Takacuka. Keď mu načrtneme, že nadol vyrazíme až ráno po ôsmej, neskrýva určité pohŕdanie. Na túry predsa neslobodno vyrážať po svitaní.

Organizovaní: Japonskí turisti vstávajú pred úsvitom a stany stavajú už okolo štvrtej popoludní.
Organizovaní: Japonskí turisti vstávajú pred úsvitom a stany stavajú už okolo štvrtej popoludní.
Peter Hupka

Hoci ikonický Jómon sugi, ktorého vek presahuje dvetisíc rokov, je najznámejší strom na ostrove, pohľad naň nie je ničím výnimočný. Pre väčšinu domácich turistov však patrí medzi povinne navštevované miesta na ostrove. Nekonečné zástupy turistov a ich sprievodcov preto kráčajú nahor deň čo deň. Ľudia sa tlačia, predbiehajú. Nadol ich napokon odvezú predražené autobusy, vstup osobnými autami na toto miesto je z kapacitných dôvodov zakázaný.

Únavu z hôr je najlepšie zahnať kúpeľom v onsene, termálnom prameni, aké sú po celom území Japonska veľmi obľúbené. Nečakajte však wellness v našom ponímaní. Typický onsen je pomerne naturalistický kúpeľ naholo v malom bazéne, ktorý mnohí z domácich využívajú i na bežnú hygienu. Čistia si tu zuby, holia sa či dokonca strihajú vlasy. Nasleduje ochladenie tela v studenej vode a napokon relax v oddychovej miestnosti. Výnimkou nie je neveľký onsen v meste Onoaida na juhu Jakušimy. Je ďalším oknom do života domácich, ale i dokonalým zavŕšením potuliek po horách.

Strečing po túre: Japonskí sprievodcovia si so svojimi klientmi aj zacvičia.
Strečing po túre: Japonskí sprievodcovia si so svojimi klientmi aj zacvičia.
Peter Hupka

Tam a zasa späť

V prístave Mijanoura sa predpoludním stretávajú cestujúci čakajúci na trajekt späť do Kagošimy. Nervozita opadne, keď zistíme, že loď napriek zhoršujúcemu sa počasiu vypláva. Niektorí z ľudí čakajúcich na nalodenie držia v rukách prívesok vyobrazujúci svätojánsku mušku menom Marurin, ktorá je novodobým symbolom a akýmsi maskotom ostrova.

Keď sny dostanú reálne kontúry, miesta na fantáziu zostáva oveľa menej. Len lietajúce ryby pred provou lode sú tie isté. Svahy hory Mijanoura dake zahaľuje hmla, ktorá prináša lesom takú potrebnú vlahu. Možno v nich o niekoľko tisícok rokov opäť porastú stromy patriace len bohom. Aj keď pri povahe človeka v to možno len ťažko dúfať.

VIDEO Plus 7 Dní