Petra Pogányová je extrémny dobrodruh. Pracuje ako turistická sprievodkyňa a lyžiarska inštruktorka. Žije na cestách po celom svete. Vyhľadáva krásnu prírodu, extrémne športové výkony a nečakané dobrodružstvá. Je výborná lyžiarka a horolezkyňa. Poznávacie znamenie - pas vo vačku, veľký batoh, „kroksy“ až po ľadovec. Učarovala jej Stredná Ázia a Blízky východ. Má za sebou množstvo výstupov v balkánskych horách, Alpách, na Kaukaze, v Turecku, v severoafrickom Atlase, pakistanských a indických Himalájach a afganskom Hindúkuši. V posledných rokoch sa intenzívnejšie venuje extrémnemu lyžovaniu vo Vysokých Tatrách a Alpách. Lákajú ju trasy nevyšliapané davmi turistov. Ciele svojich výprav si vyberá aj podľa toho, či sa tam nachádzajú hory, ktoré nadovšetko miluje. Preto sa hneď potom, ako Saudská Arábia začala vlani na jeseň vydávať turistické víza, vybrala práve do tejto, dovtedy nedostupnej krajiny.

Vypadli im oči

Bola to veľmi rýchla akcia. Petra s kamarátkou Katkou Lehockou si okamžite zaplatili víza, našli lacné letenky cez tureckú nízkonákladovku a odleteli cez Istanbul do Džiddy na západnom pobreží Saudskej Arábie. „Oni sa veľmi pripravovali na to, že sa otvoria turistom. Všade nás čakali uvítacie plagáty, informačné kancelárie a farebné letáčiky. Bolo to až komické, pretože okrem nás dvoch bol v lietadle iba jeden turista. Informácie nám v okienku kancelárie podali veľmi ochotne. Ale márne sa nás pýtali na hotel. Vypísali sme nejaký falošný Paradise In do povinného formulára a rovno sme išli spať na pláž. Tak totiž vyzerá naše lowcostové cestovanie,“hovorí so smiechom Peťa. Aj v noci bolo teplučko, zakryli sa len šatkami. Ešte pred východom slnka ich zobudil muezín z mešity, zvolávajúci ľudí na modlitby.

FOTO potuliek Sloveniek púšťou aj posvätným mestom nedostupnej Saudskej Arábie v GALÉRII>>

Cestovateľky si požičali auto - radosť jazdiť v krajine, kde liter benzínu stojí 35 centov. „V Džidde bola horšia premávka ako v Dillí. Bolo to šialené,“konštatuje Peťa.„Ale Katka je excelentná šoférka, priam pretekárka, a zvládla to v pohode. Problém bol skôr to, že na opustených cestách cez púšť boli všade ťavy. Flegmatické zvieratá nezrýchlia krok a autá sú im ukradnuté. Zraziť sa s nejakou ťavou môže byť nebezpečné.“ Peťa s Katkou zamierili k oblasti Madain Saleh so skalnými kaňonmi a s Petrou - prvou pamiatkou, ktorú zapísali na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Teploty cez deň stúpali k štyridsiatim siedmim stupňom Celzia a cestovateľky vôbec nemienili chodiť zahalené.

„Po prílete sme sa na povinnosť zahaliť pýtali v kancelárii s turistickými informáciami. Katka mala práve na sebe roztrhané rifle, ja elasťáky a k tomu sme mali tričká s krátkymi rukávmi. Povedali nám, že tak môžeme chodiť, že sme turistky a zahaľovať sa nemusíme.“ V púšti to tak skutočne bolo. No po príchode do dedín na ne ľudia niekedy kričali: „Abája, abája,“ a naznačovali im tak, že sa majú poriadne obliecť. „Ale oblečte sa v štyridsiatich siedmich stupňoch!“ pokračuje Peťa. „Katka to vyriešila tak, že šoférovala v spodnej bielizni. Bolo to v pohode, cesty cez púšť boli prázdne. Iba v jednej chvíli prechádzali okolo nás nákladné vozidlá. Šoféri skoro havarovali, keď ju zazreli. Doslova im vypadli oči ako v nejakej rozprávke. Ale iba sa zasmiali a všetko bolo v poriadku.“Katka neskôr začala využívať na zahaľovanie uterák, jediný väčší kus odevu, ktorý mala so sebou.

Kontakty z raňajok

Na oddych a piknikovanie si dievčatá kúpili koberec. Vždy si tam rozložili nakúpené pochúťky a hodovali. V noci, keď spali na pláži alebo v púšti, im slúžil aj namiesto postele. Priniesli si ho domov a teraz ho používajú na akrojogu.

Peťa, ale hlavne športovkyňa Katka sa tešili na plávanie v Červenom mori. Saudská Arábia má stovky a stovky kilometrov pobrežia. No na každej pláži, kam dievčatá zamierili, svietila tabuľa zakazujúca kúpanie pre nebezpečné podmorské prúdy. „Zašli sme sa opýtať policajtov, či je niekde nejaké miesto na kúpanie. Ukázali nám plavecký areál. Bol to záliv, voda tam bola po kolená a vzadu bola zábrana, za ktorú sa nesmelo plávať,“hovorí Peťa. „Poriadne sme si teda nezaplávali. Navyše sme si tam nesmeli obliecť plavky, to sa s ich kultúrou a náboženstvom vôbec nezhoduje.“

Peťa s Katkou, úplne nešťastné z toho, že sa neokúpali, potom stretli nejakých mužov, ktorí sa ich pýtali, ako sa im v Saudskej Arábii páči. „Všetko je dobré, len sa nikde nedá kúpať,“odpovedali turistky. Muži povedali, že poznajú rezort s vilami boháčov, kde sa kúpať dá. Zobrali ich tam. Rezort bol strážený. Miestni muž niečo vysvetlili ochrankárom pri bráne a išlo sa ďalej. Konečne miesto, kde sa plávať dalo.

Kúpanie bol síce problém, no dievčatá čakala púšť. A hlavne na ňu sa tešili. Mali sa tam parádne. „Užívali sme si gastronómiu. Chodili sme najmä do lacných pakistanských a indických reštaurácií. Varili z čerstvých a chutných surovín, chlebík bol priamo z pece. Aj miestni ľudia boli parádni. Smiali sa, keď sme sa vyzliekli do tielok, lebo nám bolo teplo. Hovorili, že je to o. k., veď nás ni­kto nevidí. Každý sa s nami chcel odfotiť a ukázať nám okolie. Takže náš denný plán bol takýto: išli sme niekam na raňajky a tam sme stretli človeka, ktorý nám urobil celodenný program.“

Saudskú Arábiu si zrejme každý predstavuje ako krajinu obývanú ropnými boháčmi. Peťa tvrdí, že tých bohatých ani len neuvidíte. V skutočnosti mimo miest stretávali hlavne pastierov. Raz na raňajkách stretli staršieho pána, ktorý vedel výborne po anglicky. Spomínal, že robil pre medzinárodnú lodnú spoločnosť. Peťu a Katku pozval na svoju farmu, na ktorej choval kozy. Nazbieral im čerstvé datle a ochutnali vodu z jeho studní z osemdesiatmetrovej hĺbky. Inokedy zastali autom na krajnici, fotili si ťavy a prišiel chlapík, nech si ich nefotia takto od cesty, že on ich zoberie do svojho auta a všetko im ukáže. Tak auto z požičovne nechali tam, kde bolo, a on ich odviezol k pastierom tiav. Boli to ťavy na mlieko. Ťavie mlieko dievčatám chutilo. Má vysoký obsah tuku, bolo veľmi sýte, smotanové a sladučké. Potom im ten pán predviedol lov s dravými vtákmi, ktorý je v Saudskej Arábii veľmi rozšírený. „Dravce tam umelo odchovávajú alebo odchytávajú priamo z prírody a potom cvičia na lov,“ vysvetľuje Peťa. „Ten pán mal pascu na odchyt dravcov. Bol to holub, priviazaný na povraze, ktorý mal na sebe niečo ako strunky. Vyložil holuba von z auta a čakal, kým naň zaútočí nejaký dravec. Vták sa holuba pokúsil chytiť do pazúrov. No tie sa mu zamotali do struniek a nedokázal sa už oslobodiť.“

Offroad v púšti

Madain Saleh je oblasť zaujímavá na lezenie. Peťa sa nejakého miestneho človeka pýtala, či tam už videl niekoho liezť. „Ani náhodou, vy ste prvé turistky, ktoré sem prišli,“ odpovedal. Peťa s Katkou si chceli pozrieť aj preslávené pamiatky, hlavne jordánsku Petru. „Boli však zatvorené. Väčšinu sa, žiaľ, práve rozhodli rekonštruovať. Veľmi sme sa na to hnevali. Chodili sme aj po úradoch, či nás tam nepustia. Ale nie. Raz sme telefonovali priamo z vrátnice, že sme tam kvôli tomu prišli a že ako chcú rozvíjať cestovný ruch, keď majú všetko zatvorené. V skutočnosti sme to trochu hrali. Bolo nám to viac-menej jedno, či uvidíme nejakú pamiatku, prišli sme tam hlavne za ľuďmi a prírodou. Ale chalanovi, ktorý tam robil strážnika, nás bolo veľmi ľúto.“

Prosil ich, aby počkali, kým sa mu skončí pracovný čas, že im to chce vynahradiť a ukázať im nejaké pekné miesto, aby nespomínali na Saudskú Arábiu v zlom. Hovoril, že jeho brat je automobilový pretekár, že na Rely Saudská Arábia získal druhé miesto a že ich vezme offroadom do púšte. „Aký to bol offroad! Išli sme úplne strmými dunami, často sme v podstate len padali nadol, bolo to perfektné. Jazdili sme po svetle aj v noci. Keď prišiel večer, vytiahli koberce, sedenie, uvarili jedlo a čaj. Miestni ľudia sa nám vždy a za každých okolností snažili pomôcť. Saudská Arábia je veľmi bezpečná. Pokojne môžete hocikde nechať auto alebo veci. Nič sa nestane,“ hovorí Peťa.

Keď sa dievčatá nabažili púšte, vyrazili do mesta. Keďže najposvätnejšie mesto islamu Mekka nie je prístupná turistom, vybrali si druhé najposvätnejšie - Medinu. „Len čo sme tam prišli, odchytila nás nejaká dievčina, že takto oblečené tam chodiť nemôžeme a musíme si kúpiť abáju,“ smeje sa Peťa. „Nechceli sme, ale ona trvala na tom, že nás vezme do obchodu.“ Nakoniec si dievčatá pol dňa skúšali abáje a nová kamarátka kriticky hodnotila, či im dobre sedia a pristanú. Veľmi sa z toho tešila. Dve im aj vybrala a zaplatila. Peti s Katkou sa ju nepodarilo zastaviť. „Abáje boli nakoniec fajn. Predsa len, hoci je púšť slobodnejšia, v meste je to iné. Zistili sme, že abája je veľmi praktická. Vzdušná a príjemná. Nič sme pod ňu nenosili, hoci tá dievčina nám tvrdila, že ešte musíme mať košeľu a nohavice.“

FOTO potuliek Sloveniek púšťou aj posvätným mestom nedostupnej Saudskej Arábie v GALÉRII>>

Medina je veľmi pekné a moderné mesto. Dennodenne sa tam premelú tisíce pútnikov z celého sveta. Preto je tam aj veľa ubytovacích kapacít a nové hotely rastú doslova raketovou rýchlosťou. Priame prenosy z modlitieb vysielali v televízii. Aj pre nemoslimov má to mesto jedinečnú atmosféru,“tvrdí Peťa. „Lenže keď sme sa tam prechádzali bez šatiek, jedna pani prišla za nami, či sme moslimky. Odpovedali sme, že nie. A ona že toto je posvätné mesto a ako nemoslimky tam nemôžeme byť. Začala robiť mierny rozruch, hovorila to aj ľuďom okolo. Nebol to príjemný zážitok. Radšej sme sa vrátili do hotela. Ešte raz sme si overovali, či tam teda môžeme byť. A pravidlá sú také, že sa tam pokojne môžeme prechádzať, iba nesmieme ísť do mešity.“

V šatkách a abájach

Na ďalšie potulky po Medine sa Katka s Peťou patrične vyobliekali. Dali si nové abáje aj šatky na hlavu, aby vyzerali ako správne moslimky. V uliciach okamžite zistili, že to prináša obrovskú výhodu.„Všetci nás oslovovali sestra, chceli sa s nami fotiť, pýtali sa, odkiaľ putujeme, a boli extrémne priateľskí. Splynuli sme s davom pútnikov z celého sveta. Kým sme boli turistky v rifliach a legínsach, ostatní sa vyhýbali očnému kontaktu s nami. Teraz sme mohli ľudí pozorovať. Keď sme boli ako oni, dostali sme sa k nim bližšie. Bolo to zaujímavé. Stretávali sme ľudí z celého sveta. Singapur, Indonézia, Afrika. Návšteva týchto miest bola pre nich obrovským zážitkom. Vrcholom náboženského života. Prichádzali celé rodiny, mnohé mali so sebou aj babičku, ktorú tlačili na vozíku. Užívali si to tam a bolo to veľmi pekné.“

Potom Peťa s Katkou zistili, že po Medine premáva turistický autobus. Mal asi desať zastávok. Cestujúci na každej z nich vystúpili, aby si pozreli pamiatky a mešity. Jednou zo zastávok bola historická železničná stanica na trati z Damasku do Mediny, ktorú spustili do prevádzky v roku 1906. Mala byť súčasťou širšieho projektu vlakového spojenia Istanbulu s Mekkou. Železničná trať však neslúžila dlho. Prevádzka vlakov sa skončila už v roku 1920.

Na spiatočnej ceste do Džiddy sa Katka s Peťou zastavili v sopečnej krajine s krátermi. Boli tam jediné turistky. Okrem nich tam bol iba strážca so psom. „Ukázal nám cestu do krátera,“rozpráva Peťa.„Bol z Pakistanu. Hovorila som mu, ako som po Pakistane cestovala a že je to krásna krajina. Uvaril nám čaj, aj jedlo nám doniesol, nemal toho veľa, ale chcel sa s nami podeliť. Aj v noci na nás dával pozor, lebo som ho zazrela aj s tým jeho psom, keď sme spali pri kráteri na našom aladinovskom koberci. Bol to veľmi milý človiečik.“

Aj z ostatných obyvateľov Saudskej Arábie mala Peťa s Katkou dobrý pocit. Boli srdeční a nápomocní. Krajina zas čistá, bezpečná a lacná. Ak dievčatá ne­chceli spať pod holým nebom, všade našli hotel približne za desať eur. Na záver pobytu si prezreli historické centrum Džiddy s tradičnými uličkami a budovami s drevenými vyrezávanými balkónmi. Chodili hodiny a hodiny.

FOTO potuliek Sloveniek púšťou aj posvätným mestom nedostupnej Saudskej Arábie v GALÉRII>>

Po návrate domov dostala Peťa od ministerstva turizmu mail s poďakovaním za to, že bola medzi prvými turistami, ktorí Saudskú Arábiu navštívili. Keďže turistické víza platia rok, veľmi sa tam ešte chcela vrátiť. Zatiaľ to pre pandémiu koronavírusu nie je možné. No Peťa vie, že určite sa tam chce ísť pozrieť znova.