Tomáš Gálik prešiel v septembri národnými parkmi Švédska, Nórska a Fínska. „Väčšina turistov sa ženie za vrcholmi. Tu sa kráča skôr v údoliach,“ hovorí Tomáš o švédskom Kungsleden trail, ktorý volajú v preklade Kráľovský.
Švédi a Škandinávci všeobecne milujú svoju prírodu. Nemusia zdolať kopec alebo sa zničiť na treku. Užívajú si jednoducho pobyt v lese so všetkým, čo k nemu patrí. Neporušujú pritom pravidlá. Sú ohľaduplní voči krajine aj voči sebe navzájom. „Ani by im nenapadlo nechať v chatke neporiadok alebo minúť drevo a nenarúbať nové pre ďalšieho turistu, ktorý sa možno bude potrebovať súrne zohriať pri ohni,“ pokračuje Tomáš.
Bez signálu a elektriny
V septembri je za polárnym kruhom okolo desať stupňov a žiadne komáre. Národné parky sa vyprázdnili a to Tomášovi vyhovovalo. Zo Štokholmu priletel za polárny kruh do mesta Kiruna, ktoré čochvíľa prestane existovať, lebo ťažiari chcú rozšíriť bane na železo. Odtiaľ rovno z letiska premávajú autobusy do národného parku.
Kráľovský trail sa začína v mieste nazývanom Abisko. Má štyristo kilometrov, vedie do mestečka Hemavan, no kto chce, môže v Singi odbočiť do Nikkaluokty a prejsť tak trasu dlhú 105 kilometrov. Musíte počítať s tým, že mobilný ani internetový signál počas treku nechytíte.
Tomu sa hovorí nádhera! FOTO z národných parkov v Škandinávii nájdete v GALÉRII >>
„No funguje tam ubytovanie v jednoduchých chatách, ktoré prevádzkuje Švédska turistická asociácia (STF),“ vysvetľuje Tomáš. „Na každých pätnástich-dvadsiatich kilometroch je nejaká chatka s hostelovým typom ubytovania. Nie je v nich elektrina ani tečúca voda. Iba personál má k dispozícii solárny panel pre seba na napájanie chladničky a platobného terminálu, takže si tam môžete dať vychladené pivo a zaplatiť zaň kartou.“
Švédske národné parky sú obrovské. Rozľahlými dolinami a okolo veľkých jazier môžete kráčať celé dni. „Je skvelé, že kto chce, môže si zobrať jedlo na desať dní, stan a ísť na vlastnú päsť, a kto nie, môže ísť po vyznačenej trase a každý večer prísť k chate. Personál chát tvoria dobrovoľníci. Väčšinou sú to seniori. Milo vás privítajú.“
Návody
Tieto miesta sa volajú stanice. Okrem ubytovania majú obchodík so základnými potravinami, latríny, spoločnú kuchynku, sušiareň oblečenia, niekde aj provizórnu sprchu. „Vnútri sa dá prespať aj so psom, dokonca tam mali pre domácich miláčikov pripravené misky a deky. Veľa Švédov tam prichádza so psami,“ konštatuje Tomáš.
Ubytovanie v takej drevenej chatke, v spoločnej nocľahárni, vyjde približne na štyridsať eur, ak zaplatíte tridsaťeurové členské v STF. Pre nečlenov je o niečo drahšie. Za využitie kuchynky, spoločných priestorov a sušiarne sa dopláca dvadsať eur.
„Potom si môžeš uvariť jedlo na plynových horákoch a vysušiť veci v miestnosti s pieckou. To každý vo veľkom využíval, lebo veľa pršalo. Samozrejmé bolo separovanie odpadu.
Členovia STF majú právo navariť si jedlo na svojom plynovom variči vonku a potom ho zdarma v spoločných priestoroch v teple zjesť.“
Umýva sa v potoku alebo v búdke vodou z potoka, prinesenou vo vedre. Na každej stanici mali aj saunu, no pre pandémiu koronavírusu bolo zakázané ju používať. K výbave chatky pribudla červená doska, Tomáš ju nazýval „korona doska“, s dávkovačom mydla a dezinfekcie.
Voda v kuchyni funguje na princípe dvoch vedier: jedno je na čistú a druhé na špinavú vodu. Čistú si každý prinesie z potoka, špinavú po umytí riadu vynesie a vyleje. Pri odchode treba pozametať a narúbať drevo pre ďalšieho hosťa.
„Je tam veľa pravidiel. Presne je rozpísané, čo, kto, kedy môže a čo nie. Návod majú dokonca aj na vykonanie potreby v prírode,“ hovorí Tomáš. „Pravidlá každý pedantne dodržiava. Takže hoci tam nie je tečúca voda ani elektrina, všetko je pekne udržiavané. Taký poriadok som nevidel ešte v žiadnom hosteli.“
Zdvihnúť vlajku!
V územiach s vyšším stupňom ochrany je zakázané kempovať vo voľnej prírode. Turisti majú k dispozícii kempoviská s latrínami a ohniskami. V ostatných častiach národných parkov si môže človek postaviť stan kdekoľvek. Dovolené je aj zbierať lesné plody. Nesmie však ničiť vegetáciu.
Okrem kempovísk sú v kopcoch rozmiestnené prístrešky na núdzové ubytovanie. V každom je nachystané drevo, aby sa človek v tiesni mohol čím skôr zahriať. Kto tu prenocuje, nemal by ho používať, kým skutočne nie je ohrozený.
Tomu sa hovorí nádhera! FOTO z národných parkov v Škandinávii nájdete v GALÉRII >>
S vodou si netreba robiť ťažkú hlavu. „Voda v potokoch je pitná, a potoky sú všade. Ostrieľaní cestovatelia mali hrnček na špagáte okolo krku a keď boli smädní, napili sa z najbližšieho potoka,“ konštatuje Tomáš. Na treku stretával väčšinou Švédov. Okrem nich prichádzajú na sever hlavne Nemci a Angličania. Zistil to aj vďaka knihám, do ktorých každý ubytovaný zapisoval svoje meno, krajinu a kam ide ďalej.
Zo zvierat videl Tomáš počas treku len soby. Losy aj medvede sú vraj príliš plaché na to, aby ich človek čo i len zazrel. Svoje stáda sobov tu v lete pasú Sámovia, pôvodní obyvatelia tejto oblasti. Tí si tu stavajú aj permanentné domčeky a dostali výnimky z pravidiel pohybu v národných parkoch, na zaháňanie stád môžu napríklad používať štvorkolky.
Zaujímavo funguje komunikácia s kapitánmi lodí na obrovských jazerách. Turisti majú na niekoľkých miestach možnosť ušetriť si pár kilometrov a zviezť sa po jazere loďkou. Keďže v celej oblasti nie je mobilný signál, privolajú kapitána vlajkou. „Na brehu jazera je stožiar s návodom vo švédčine a v angličtine,“ vysvetľuje Tomáš. „Vytiahneš naň vlajku, kapitán ju uvidí, príde a za tridsať eur ťa odvezie.“
On využil aj možnosť preletu posledného dvadsaťkilometrového úseku cesty helikoptérou za osemdesiat eur. Pohľad na krajinu z vtáčej perspektívy stál za to.
S rešpektom
Autobusová doprava do nórskeho Tromsø začala opäť fungovať pár dní pred Tomášovým príchodom. V autobuse boli len dvaja cestujúci. Dňa 19. septembra sa otvorila aj nórsko-fínska hranica, takže Tomáš vedel, že ju bude môcť prekročiť v lesoch Národného parku Pasvik, ktorý sa rozkladá na území oboch týchto krajín a Ruska.
Z Tromsø letel do Kirkenes. Tam si požičal auto, aby si prezrel okolie. Ale nie z drahej autopožičovne. „Išiel som na vrakovisko. Prenajali mi auto podobné vraku, no aspoň bolo lacné,“ smeje sa. Keď ho po dvoch dňoch vracal, chlapík tam ani nebol. Len mu do telefónu povedal, kde má nechať kľúče. Na severe sa nekradne.
Piilola trail cez Národný park Pasvik sa začínal desať kilometrov od dediny Vaggetem. „Tam chodil autobus cez pracovné dni, vozil deti do školy a späť. V dedine som však nevedel, čo ďalej. Ísť pešo sa mi nechcelo. Klopal som na dvere tých pár domov s otázkou, či ma niekto nezvezie. Jeden pán povedal, že nemôže, lebo už pil, ale že mi požičia bicykel. Mal som mu ho nechať pri štarte chodníka, aby si ho na druhý deň mohol vyzdvihnúť.“
Tomáš teda nechal bicykel opretý o prístrešok a odštartoval trek v divočine. Opäť žiadny signál na mobil a sieť chatiek na prespanie. Tieto boli zadarmo. Starostlivosť o ne bola v rukách návštevníkov, fungovali bez personálu. Bolo už po sezóne, takže Tomáš za celý čas stretol len jednu ženu so psom. Tá išla na vlastnú päsť a bivakovala v prírode.
Chaty mal vždy sám pre seba. „Boli krásne. Vonku bolo vždy ohnisko a latrína, vnútri piecka, niekde aj plyn. Bolo si treba narúbať drevo a nanosiť vodu z potoka. Samozrejmosť je nechať chatku v čistom stave.“
Tomáš kráčal prirodzenými lesmi nepoznačenými ľudskou činnosťou, so stromami v rôznych štádiách životného cyklu. V noci pozoroval polárnu žiaru. Postupoval pomaly, pretože veľa fotil. Nemal naponáhlo. Hranicu medzi Nórskom a Fínskom spoznal podľa plota. Nebol tam kvôli ľuďom, ale kvôli sobom. Bolo ho treba prekročiť po drevenom mostíku.
Vo Fínsku kvalita turistického chodníka klesla, niekedy sa strácal v kameňoch alebo močiaroch. Príroda však zostala rovnako krásna a divá. Tomáš však v takom prostredí obavy nemá.
„Cítim skôr rešpekt, že si musím dávať pozor, lebo keby som si vyvrtol koleno alebo zlomil členok, nemal by mi kto pomôcť. Signál na mobil tam nie je, bola by to krízová situácia. Musel by som sa spoliehať na to, že dôjdem aspoň do najbližšej chatky a budem v teple. Takže pri chôdzi nekukám po prírode. Keď sa chcem rozhliadať, tak radšej zastanem. V prírode si pripadám slobodný a cítim sa tam komfortne. Na rozdiel od mesta ma tam nikto neokradne.“
Disciplinovaní severania
Na svojich potulkách Tomáš nestretol žiadneho rangera, strážcu prírody. „Ľudia tam však dodržiavajú pravidlá sami od seba. Vnútorná etika a disciplína im nedovolia porušovať pravidlá. Nie to, že by ich za to čakal trest. Nehľadajú kľučky, ako sa pravidlám vyhnúť, nevyznávajú princíp, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Jednoducho ich dodržiavajú, aby veci fungovali. Nezaložia si oheň z núdzového dreva v prístrešku, pretože vedia, že by tým mohli ohroziť život človeka v kritickej situácii, ktorý by drevo potreboval.“
Severania po diaľkových turistických trasách nielen chodia, ale aj behajú. S ľahkým batohom, každý deň zabehnú pätnásť-dvadsať kilometrov od chaty k chate za každého počasia. Tomášov batoh vážil sedemnásť kíl. Hovorí, že by sa už dokázal zbaliť aj úspornejšie. So sebou mal okrem oblečenia, jesennej bundy, spacáka, čiapky a rukavíc instantné jedlo, ryžu, ovsené vločky a cereálne tyčinky.
Zásoby jedla mal presne vypočítané. „V chatkách sa dajú nájsť nejaké suché potraviny,“ hovorí. „Funguje to tak, že ak si niečo vezmeš, doložíš tam niečo iné zo svojich zásob.“
Národný park Pasvik by Tomáš odporučil každému, kto hľadá pokoj a samotu. Hlavne na jeseň. Už tam nie sú turisti ani komáre. Posledný úsek treku bol dlhý a keď prišiel na koniec k ceste, ktorá viedla len na ruskú hranicu, bol od dediny Nellim vzdialený ešte pätnásť kilometrov. „Dúfal som, že tam bude nejaké číslo na taxík, ale nebolo. V Nelime bol hotel, chcel som zavolať tam, aby po mňa prišli, no chytil som len ruský signál a v roamingu sa mi nedalo dovolať do ďalšieho roamingu.“
Nakoniec išla okolo rodina poľovníkov. Boli prekvapení, že vidia turistu. Koncom septembra tam už nikto nechodí. Zviezli Tomáša do mesta a odtiaľ sa dostal autobusmi do Rovaniemi.
Z Rovaniemi cestoval do Helsínk nočným rýchlikom. Funguje aj ako autovlak a veľa ľudí, ktorí chcú mať na severe svoje auto, využívajú možnosť prekonať takmer tisíckilometrovú trasu pohodlne v lôžkovom vozni. „Napriek pandémii koronavírusu bol komplet vybukovaný. Zaplatil som si miestenku vo vozni pre cestujúcich so psami. Počítal som s tým, že tam bude menej ľudí. Nakoniec som sa tam vyspal na svojej nafukovacej karimatke v priestore pre bicykle.“
