Je málo vecí, ktoré v Juhoafrickej republike nemôžete zažiť alebo vyskúšať, či už milujete ruch veľkomiest, alebo ticho hôr a púšte, luxus alebo túlanie s batohom. K tomu si prirátajte rasový a národnostný kotol miestnych obyvateľov, ktorý pulzuje obrovskou energiou a temperamentom. Chvíľami akoby ste v Afrike ani neboli. Dobrá infraštruktúra, služby, rozvinuté a veľmi pekné mestá - Pretória, Durban, Kapské Mesto - akoby na čierny kontinent ani nepatrili.
Ale stačí sa pozrieť na zloženie obyvateľstva. Sú tu zastúpené všetky farby pokožky a najmä pri prechádzke ulicami miest ako Durban alebo Pretória to hrá všetkými odtieňmi. Bývalý prezident Nelson Mandela nie náhodou prirovnal obyvateľov JAR k dúhovému národu. Približne tri štvrtiny z oficiálneho počtu 50 miliónov tvoria černosi. Tí však patria do mnohých etnických skupín či, lepšie povedané, kmeňov. Najpočetnejšími a vďaka svojej bojovnosti najznámejšími sú Zulu ovia. Dávno predtým, než tamojšie územie kolonizovali bieli osadníci, žili miestni pod útlakom práve tohto bojovného kmeňa. Najznámejším vodcom bol známy Shaka Zulu, ktorý pripravil nejednu porážku aj bielym dobyvateľom.
Pretória patrí k bezpečným mestám JAR. Foto: Jozef Terem
Pribúda Indov a Číňanov
Bielych obyvateľov tak dnes reprezentujú najmä Afrikánci, potomkovia holandských prisťahovalcov Búrov. Kolóniu založili v Kapsku v roku 1652 pod vedením Jana van Riebecka. No po tom, ako dnešný Mys dobrej nádeje dobyli v roku 1806 Briti, Búri hromadne opúšťali svoje pôvodné usadlosti a sťahovali sa viac na sever do vnútrozemia. K Búrom sa postupne pridali po anglicky hovoriaci Juhoafričania.
Momentálne čoraz silnejšou skupinou sú Indovia a Číňania.
V meste Durban, treťom najväčšom v krajine, je indických obyvateľov pravdepodobne najviac. Netvoria však iba lacnú pracovnú silu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Indovia sú veľmi podnikaví. Rýchlo sme sa naučili rozpoznávať reštaurácie, hotely, bufety a celkovo služby podľa jednoduchej rovnice. Čo vlastnia bieli, je dobré a drahé, čo majú černosi, je lacné a menej kvalitné, čo ponúkajú Indovia, je dobré a celkom lacné.
Koľko má však JAR obyvateľov v skutočnosti, to sa dá veľmi ťažko odhadnúť. Do krajiny prúdia nelegálne davy imigrantov, čo sa snažia vyhnúť vojnovým konfliktom alebo ich ženie vidina ľahšieho živobytia. Stretávali sme ich na každom kroku. Zrejme najviac ich prichádza zo susedného Zimbabwe. V domovine zmietanej nepokojmi sa už necítili bezpečne, tak sa vybrali hľadať šťastie inam. Pritom, paradoxne, práve Juhoafrická republika je známa svojou vysokou kriminalitou, ktorá je podľa mnohých údajov vôbec najvyššia na svete.
Zablúdiť na predmestia veľkých miest, kde žijú v tých najchudobnejších pomeroch v zlepených chatrčiach desaťtisíce ľudí, sa rovná prinajlepšom olúpeniu, no pravdepodobne aj smrti. Aj od čiernych prisťahovalcov zo susedných krajín sme si vypočuli viacero príbehov, ako ich domáci černosi olúpili. Žena zo Zimbabwe nám s veľkými emóciami rozpovedala, že jej brata zastrelili priamo cez deň na ulici kvôli mobilnému telefónu.
Chatrče domorodcov na predmestiach sú nebezpečné a plné kriminálnikov. Foto: Jozef Terem
Nechoďte do Soweta
„Nechoďte v žiadnom prípade do štvrte Soweto v Johannesburgu. Tadiaľ sa neprechádza ani autom,“ varoval nás ešte v lietadle blonďavý chlapík, na prvý pohľad potomok Búrov. A na otázku, či sú už v súčasnosti po zániku apartheidu bežné zmiešané manželstvá černochov a bielych, odpovedal lakonicky: „To neznie veľmi dobre...“
Hoci naším hlavným cieľom bola nádherná príroda Dračích hôr, rozhodli sme sa aspoň na deň ubytovať a pozrieť si Johannesburg. Stará černoška slúžiaca v kuchyni nám štvrť Soweto vrelo odporúčala. Konkrétne múzeum Nelsona Mandelu a poznamenala: „Pozrite si, čo nám čiernym spôsobil apartheid!“ Keď sme si požičiavali auto na cestu do mesta Durban, beloch opatrne pozrel na svoju černošskú kolegyňu a bez náznaku arogancie rýchlo napísal rukou na papier: „Durban is black.“ A dodal: „Dávajte si v Durbane pozor...“
Nemal som pritom pocit, že by niektorý zo spomenutých „respondentov“ cítil nenávisť k ľuďom inej farby pleti. Skôr mi pripadalo, že v Juhoafrickej republike to proste tak chodí. Bieli majú svoj svet a svoju pravdu, černosi zase svoju. Bežne sa stretávajú na ulici, v práci, pri riešení problémov, no potom sa každá strana stiahne do svojich štvrtí, za svoje vysoké ploty. Aj to je dôsledok apartheidu trvajúceho desaťročia. A hoci toto politické zriadenie zrušili ešte v roku 1994, pripadalo mi, že hlboko v ľuďoch jednej aj druhej farby pleti ešte stále zostala vzájomná nedôvera.
V uliciach tak bolo cítiť niečo ako tichú dohodu. Bieli žijú na predmestiach, kde si vytvorili vlastný svet. Obchody, nákupné centrá, ulice zábavy. Čierni obyvatelia tu robia väčšinou iba v službách. A bieli zase nechodia do centra.
Bitka na Blood River
Najkrajšou časťou Juhoafrickej republiky sú provincie KwaZulu-Natal a Mpumalanga v severnej časti krajiny. Symbolom oblasti KwaZulu- Natal sú horské štíty Dračích hôr. Práve tu sa odohrávali najtvrdšie boje mezi Búrmi, Britmi a Zuluami, pričom toto územie je po stáročia domovom zuluského ľudu. Odohrala sa tu aj osudová bitka, ktorá zlomila morálku Zuluov a zmenila dejiny celej krajiny. Legendárne víťazstvo Búrov vošlo do dejín ako bitka na Blood River.
Dňa 16. decembra 1838 sa tu stretlo približne päťsto holandských voortrekkerov - kolonistov - a podľa kroník až 25-tisíc Zuluov. Voortrekkeri sa opevnili za vozovú hradbu a postupne pripravili o život niekoľko tisíc domorodcov. Voda rieky vraj bola červená od krvi. Na tomto mieste je dnes pamätník - Voortrekker Monument, pozostávajúci zo železných vozov zoradených do kruhovej hradby.
Na dedinách vo vnútrozemí dodnes vidno pôvodné okrúhle domorodé obydlia. Ukážkou, ako žili pôvodní Zuluovia, je Shakaland. Skanzen vznikol pri filmovaní dnes už legendárneho filmu Shaka Zulu a domorodci tu pôvodný život viac predstierajú, ako žijú.
Reálne dediny pôvodných obyvateľov, kde plynie život bez pozlátky, je však oveľa tvrdší, panuje tu chudoba, alkohol a kriminalita. Vďaka bielym prisťahovalcom, no neskôr aj Indom vznikla v provincii KwaZulu-Natal pestrá kultúrna zmes. Najlepšie to možno postrehnúť v prístavnom meste Durban, ktoré je dnes živou a medzi turistami veľmi obľúbenou metropolou. Zuluovia ho nazývajú výstižne Thekwini, miesto, kde sa stretáva zem a more. Myslia tým širokú a dlhú piesočnú pláž, za ktorou je možno najznámejší pobrežný bulvár na celom africkom kontinente - Golden Mile. Široká pešia zóna, ktorú tvorí z jednej strany more a z druhej hradba výškových budov.
Fascinujúci kaňon
Provincia Mpumalanga patrí k turisticky najvyhľadávanejším cieľom v krajine. Nachádza sa tu známy Krugerov národný park. Jedna z najväčších prírodných rezervácií s divými zvieratami na svete. Ak prejdete po vyhliadkovej trase, natrafíte na vôbec prvú zlatokopeckú osadu v Juhoafrickej republike - Pilgrim’s Rest.
Zavítať do Pilgrim’s Rest a nedať si pivo v bare hotela Royal, ktorý pripomína typickú zlatokopeckú putiku, je asi rovnaký hriech, ako v Ríme nenavštíviť Vatikán. V Mpumalange však zažijete aj fascinujúci pohľad do priepasti tretieho najväčšieho kaňonu na svete - Blyde River Canyon. Slová sú zbytočné, treba vidieť. Aspoň na fotografii.
Fascinujúce skaly: Jeden z menších kaňonov patriacich pod Blyde Biver Canyon. Foto: Jozef Terem
Dračie hory
Milovníkov divokej prírody však zo všetkého najviac priťahuje malebná krása zelených Dračích hôr, ktoré možno mnohí poznajú aj z filmu Krvavý diamant. Zuluovia im dali priliehavé meno uKhahlamba, čo by sa dalo preložiť ako hradba z oštepov. Až počas treku po Dračích horách som si naplno uvedomil, aké je výstižné. V úplnej samote, v zelenej krajine bez stromov, ktorá sa rovnomerne dvíhala a klesala. Pretínali ju potoky, riečky či rieky, ale aj strmé kaňony a väčšie či menšie stolové hory.
Zrejme pri pohľade na kolmé skaly mali podobný pocit aj prví holandskí kolonisti, a preto dali týmto kopcom meno - Drakensberg, Dračie hory. Práve v tejto časti JAR sa nachádza aj maličký samostatný štátik Lesotho, pripomínajúci európsku Andorru, Lichtenštajnsko alebo San Maríno. Práve na hranici s Lesothom bola príroda najdivšia a najkrajšia. Nachádza sa tu najrázovitejší hraničný priechod v celej Juhoafrickej republike, známy Sani Pass. Je to osem kilometrov dlhá kľukatá cesta, ktorá sa dvíha až do výšky 2 874 metrov.
V minulosti sa sem dostali len domorodci s karavánami ťažko naložených mulíc. Dnes je už táto prašná a kamenistá cesta pripomínajúca viac horský chodník zjazdná aj na štyroch kolesách. No treba mať terénne auto a v zákrutách pevné nervy.
Keďže sme tu neboli autom, ale na pešej turistike so stanom, dokonale sme si vychutnali nádheru Sani Passu. Hoci za cenu riadneho fyzického vysilenia. Slnko totiž cez deň demonštrovalo silu a keďže povrch Drakensbergu je porastený len zeleným trávnatým kobercom, často je priam nemožné natrafiť na životodarné zátišie s tieňom. Zato sme natrafili na skalné kresby pôvodných obyvateľov, ktoré sa tu, ako sme sa neskôr dozvedeli od domácich, vyskytujú dosť hojne.
