Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Stámilióny migrantov pripravených vyraziť do Európy, strata svojprávnosti krajín Európskej únie (EÚ), presúvanie tisícok utečencov do krajín, ktoré doteraz dostatočne neplnili stanovené kvóty, islamizácia, likvidácia kultúry a hodnôt starého kontinentu... To je len stručný výber najhrozivejších bodov z katastrofického scenára alternatívnych médií a internetových serverov, ktoré sa na nás valia s víziou schválenia reformy azylového systému EÚ - Dublin IV. Pravda je, že mnohým fámam a polopravdám pridáva na sile prehnaná politická korektnosť, tabuizovanie niektorých tém až deštruktívne ignorovanie možných hrozieb. Dnes už azda ani Nemecko nepochybuje, že doširoka otvorená náruč EÚ nebola najlepší nápad. Extrémna záťaž na sociálne systémy aj najbohatších štátov, nárast kriminality, getá a no-go zóny, to všetko mení volebné preferencie vo viacerých krajinách a núti politikov hľadať lepšie riešenia. Môže ich priniesť nový spôsob prerozdeľovania migrantov, s ktorým prišla Európska komisia (EK)?

Dublin IV nie je nová téma. Členské krajiny Európskej únie s ním bojujú už tretí rok. Voľby do Európskeho parlamentu sa však nezadržateľne blížia a bolo by načase túto kapitolu uzavrieť. Lenže ako, keď takmer každý z článkov zhruba osemdesiatstranového návrhu má v Rade Európskej únie svojich odporcov a niektoré štáty vrátane Slovenska ho považujú za vyslovene zlý? I keď by mohol byť schválený napriek nesúhlasu niektorých členov takzvanou kvalifikovanou väčšinou, stále sa hľadá konsenzus. Zatiaľ...

O čo teda ide a kde sú hlavné kamene úrazu? V súčasnej podobe Dublin IV hovorí, že o tom, kam migrant v rámci Únie zamieri, bude rozhodovať automatický systém na základe viacerých faktorov vrátane HDP daného štátu či počtu obyvateľov. Na výber nebude mať ani on, ani krajina, ktorá ho bude musieť prijať. Tá sa navyše stane za neho zodpovednou a mala by zabrániť tomu, aby svojvoľne menil miesto pobytu.

Zatiaľ však nie je rozhodnuté o ničom. „Hovoriť o tom, ako bude vyzerať konečná podoba ‚Dublinu‘, by bolo doslova veštením z krištáľovej gule,“ komentuje situáciu vedúci oddelenia vnútorných záležitostí Stáleho zastúpenia Slovenskej republiky v Bruseli Vladimír Šimoňák. „Padá množstvo podnetov, všetko je stále v pohybe a výsledkom môže byť aj jeho kompletné prepracovanie či odmietnutie. Takmer pri žiadnom bode totiž neexistuje medzi členmi rady zhoda.“

Zástupcom štátov EÚ sa nepozdáva, že nebudú môcť rozhodovať sami, chcú, aby bola určená horná hranica, koľko utečencov budú musieť jednotlivé krajiny prijať, pýtajú sa, či prerozdeľovať všetkých, alebo len tých, ktorí majú reálnu šancu získať azyl, dokedy má nová domovská krajina za migranta zodpovedať a ako ho udržať na svojom území v rámci schengenského priestoru.

Podporovatelia návrhu Európskej komisie sa snažia upokojiť hystériu tvrdením, že každý štát, ktorý bude musieť utečencov prijať, by mal mať naďalej právo rozhodnúť o poskytnutí azylu. Ekonomických migrantov a tých, ktorí na ochranu nemajú nárok, môže vrátiť do domovskej krajiny. Vladimír Šimoňák však upozorňuje, že vo väčšine prípadov je to len teória. „V porovnaní s miliónmi, ktoré do Európy prídu, sa ich vracajú len desiatky tisícov,“ vysvetľuje. „Dôvodov je viacero. Časť migrantov prichádza bez akýchkoľvek dokladov, takže ani nevieme, kam ich vrátiť, potom je tu medzinárodné právo, podľa ktorého nemožno poslať migranta do krajiny, kde zúri vojna alebo vnútorné konflikty, ani tam, kde je pri moci nehumánny režim a títo ľudia by boli vystavení perzekúcii. Nezanedbateľný nie je ani fakt, že niektoré štáty pri návrate svojich občanov odmietajú spolupracovať. Hlavne z Afriky. Takže vo chvíli, keď migranti prejdú hranicu EÚ, dosiahli svoj cieľ a je veľká pravdepodobnosť, že tu napriek všetkému zostanú. Preto sú takí odhodlaní prekonávať aj prekážky ohrozujúce ich život.“

Doteraz na migráciu doplácali hlavne krajiny prvého kontaktu a ekonomicky najvyspelejšie štáty. Slovensko nebolo pre utečencov príťažlivé v žiadnom ohľade. Vrátane tvrdej azylovej politiky. Nový systém takzvanej zdieľanej zodpovednosti by mohol všetko zmeniť. Dnes, samozrejme, ťažko hovoriť o konkrétnych číslach. Tie by sa vyratúvali zložitým algoritmom a neodvíjali by sa len od počtu obyvateľov či rozlohy krajiny. V každom prípade, pri pol milióne migrantov, ktorí na starý kontinent ročne prídu, na Slovensko by smerovali stovky i tisíce z nich. Ak by sa zopakovala situácia z roku 2015, nápor na našu krajinu by bol ešte väčší. O žiadnych limitoch totiž návrh nehovorí.

Tu však treba triezvo pripustiť, že, s Dublinom či bez Dublinu, nám žiadne nájazdy nehrozia. „Slovensko je krajina, odkiaľ ľudia skôr odchádzajú, než kam prichádzajú. Hlavne z ekonomických dôvodov. Ak migranti zvládnu strastiplnú cestu až na hranice EÚ, prečo by chceli u nás zostať? Na tom sa nemá čo zmeniť. Keby aj návrh prešiel v pôvodnej podobe a začali by sa k nám povinne presúvať tisícky utečencov, tak ako doteraz by pri prvej príležitosti zutekali do bohatších krajín alebo tam, kde majú rodinu, známych, zázemie.“ Horšie je, že v takom prípade by sa mohlo stať, že niektoré štáty by obnovili ochranu hraníc a obmedzili voľný pohyb občanov EÚ. Zrejme na obdobie, kým by Európska komisia zase nevymyslela niečo nové.

Vo vzduchu preto visí otázka, prečo chce Európa za každú cenu pokračovať v niečom, čo sa neosvedčilo. Tým skôr, že existujú riešenia, ako peším karavánam, riskantným plavbám či nelegálnym prechodom hraníc predísť, ako eliminovať prevádzačské gangy a vyhnúť sa zložitému a nefunkčnému procesu vracania ekonomických migrantov. „Sám si niekedy kladiem otázku, prečo musíme migrantov rozdeľovať, a zriadenie záchytných táborov mimo EÚ, prípadne presídľovanie ohrozených osôb z iných krajín, nie je predmetom diskusií,“ reaguje Vladimír Šimoňák. „Žiaľ, aby sa tieto otázky v Bruseli vôbec otvorili, museli by sa s nimi stotožniť predstavitelia EK alebo veľké členské štáty. Rovnako je otázne, prečo sa s migráciou snažíme vyrovnať v rámci azylového systému. Veď väčšina z tých, ktorí teraz prichádzajú do EÚ, nie sú utečenci, ale ekonomickí migranti. Nárok na azyl teda ani nemajú. Podľa nás je návrh EK od začiatku zlý.“

Pripúšťa však, že v tejto oblasti sa urobilo viacero opatrení, ktoré počty nových migrantov znížili. Či už to bola, akokoľvek sporná, dohoda s Tureckom, alebo motivovanie štátov, ktoré sa nechceli priznávať k vlastným občanom. „Nemožno však povedať, že tieto opatrenia boli dostatočné na to, aby sa situácia spred troch rokov nezopakovala.“

Problematika masovej migrácie nie je čierno-biela. Vojnové konflikty, krvavé občianske nepokoje či neľudské režimy sú stále smutnou realitou a nemožno sa tváriť, že za mnohé z nich svetové mocnosti nenesú žiadnu zodpovednosť. Istá forma solidarity je teda určite na mieste. Otázne je, kde je rozumná miera a kde sa začína hlúposť a sebadeštrukcia. Vladimír Šimoňák sa problematikou zaoberá už niekoľko rokov a sám žije v multikultúrnom prostredí, ktoré sa tvári, že je všetko v poriadku. „Tu v Belgicku je to otázka desiatok rokov, ľudia si zvykli. Akceptujú rôznorodosť, getá aj štvrte, kam je lepšie nechodiť. Jedna vec však je, čo hovoria, druhá, čo si naozaj myslia. Extrémnym príkladom je Nemecko, kde sa občania dôsledne vyhýbajú tomu, aby mohli byť označení za nejakých pravicových radikálov. V ďalších západných krajinách by názory, ktoré bežne zaznievajú na Slovensku či v Česku, vyvolali doslova šokovú reakciu. V takom prostredí je potom ťažké viesť rozumnú diskusiu na túto tému. Stačí sa však pozrieť na predvolebné kampane a výsledky volieb. Nielen v Nemecku, ale aj Holandsku, Dánsku, vo Francúzsku či v Rakúsku. Z nich je zrejmé, že práve migrácia je to, čo voličov zaujíma a na čom viacerí politici stavajú.“

Stavajú na nich aj spomínané alternatívne weby. Je pravda, že migračný potenciál v Ázii a Afrike je obrovský. Sú to skutočne desiatky, možno stovky miliónov ľudí, ktorých akýkoľvek vojnový konflikt, teror či manipulácia môžu podnietiť, aby opustili domov. Ak by sa to stalo, bola by to pre Európu katastrofa. Nič také sa však nedeje a na to, aby naozaj do našich končín zamierili, potrebujú veľa odhodlania i prostriedkov. „Strach má veľké oči a konšpirátori šikovne miešajú oprávnené obavy a fakty s dezinformáciami i úplnými výmyslami.“ Potom je ľahké označiť ich brojenie za vykonštruované fámy a všetko zmiesť zo stola. Lenže sú tu hrozby, o ktorých naozaj treba hovoriť. „Masová migrácia by mohla vytvoriť situáciu, a niekde už aj vytvára, že sa politici primárne zaoberajú touto problematikou a ostatné, neraz vážnejšie problémy svojich krajín ponechajú v úzadí. Od bezpečnostnej situácie až po dozvuky ekonomickej krízy. Verejná diskusia akoby zdegenerovala a zúžila sa len na jednu oblasť. Ďalšou vecou je napríklad schopnosť integrácie ľudí z iných kultúr. Je nepopierateľné, že mnohí sa dokážu do spoločnosti zaradiť. Existuje dosť pozitívnych príkladov. Kde je však strop? Koľko cudzincov tieto systémy ešte zvládne? A koľko migrantov skončí na okraji spoločnosti, kde v chudobe a izolácii nemajú ďaleko k zločinu, radikalizácii či terorizmu? Veď v samotnom Nemecku, kde končí najviac utečencov, je polovica z nich na sociálnych dávkach. Tu už nehovoríme o desiatkach, ale stovkách tisícov. To je dostatočne silný argument, aby sme nadšené vítanie obmedzili.“

Nesvojprávni?: O tom, koľko a ktorých migrantov budeme musieť prijať má rozhodovať automatický systém v Bruseli

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Pohanská komunita na Slovensku má stovky členov a desiatky magických rituálov

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás