Tip na článok
Nočná panoráma: Tbilisi je potme krásne a farebné.

Kaukazské Švajčiarsko? Volá sa Gudauri!

S necelými tristo eurami mesačne
 vo vačku a často v neistote si ľudia 
na Kaukaze vychutnávajú moment prítomnosti a najradšej sa oň podelia s hosťom.

Galéria k článku (10 fotografií )
Metropola: Panoráma centra Tbilisi.
Piecky: Pri celodennom predaji na trhovisku sa treba dobre obliecť i zohriať pri ohni.
Keď práca baví: Pekár chleba šoti Amiran.

Máme vlastne všetko - krásne hory, more, bohatú históriu, víno a chlieb. Tešíme sa z blízkych a zo života, z lásky i darov zeme. Iba sa pri tom všetkom občas cítime ako medzi mlynskými kameňmi mocnejších, - vraví sympatický štyridsiatnik Revaz. Jeho slová sú krátkym a výstižným opisom krajiny, ktorá sa vo vlastnom jazyku nazýva Sakartvelo, kým my jej vravíme Gruzínsko. Tunajšie svahy južného Kaukazu si nemožno nezamilovať. Či už počas horúceho leta, na jeseň v čase vinobrania, v tichu bielych zím, alebo na jar, keď sa snehy topia, zem sa zobúdza a začína sa nový kruh života.

Ľudia žiaria optimizmom, aj keď pri pohľade na zničené torzá socialistických tovární to tak spočiatku nemusí vyzerať. Počiatočný šok je prítomný len v čase prvej návštevy krajiny a rýchlo vyprchá pri pohľade na majestátne hory či pri vstupe do prvého modernejšieho mesta. Výkladnou skriňou Gruzínska je, pochopiteľne, jeho metropola Tbilisi.

Filozof Davit

Pri spodnej stanici novej lanovky vedúcej z centra Tbilisi k pevnosti Narikala postáva zhovorčivý muž v tradičnom gruzínskom odeve, ponúkajúci turistom fotografiu. Jeho susedom je mladý muž z Donecka, ktorý ušiel pred konfliktom na východnej Ukrajine do Gruzínska a zo zadných dverí svojej dodávky vybavenej kávovarom predáva okoloidúcim chutné espreso a ovocný čaj.

„Pracoval som s problematickou mládežou ako špeciálny pedagóg,“ vraví Davit. „Často s deťmi, ktoré sa pokúsili o samovraždu. Najlepšie výsledky som mal s papierovými skladačkami origami, relaxuje pri nich myseľ a začína pracovať inak. Najvďačnejší z rodičov bol jeden bohatý Azerbajdžanec, ktorému som podľa jeho vlastných slov zachránil syna. A dnes som pouličným predavačom lacných atrakcií,“ hovorí napoly rezignovane muž, ktorého žena je Ruska. „Za Míšu sa nám žilo lepšie,“ povzdychne si Davit, mysliac tým obdobie vlády prezidenta Saakašviliho, ukrajinský kolega mu prudko kontruje: „Až tak, že musel odísť na Ukrajinu, a tam je nám teraz tak dobre, že ja som ušiel k vám!“

Na trhu: Ovocie a zelenina nesmú chýbať na žiadnom stole.
Na trhu: Ovocie a zelenina nesmú chýbať na žiadnom stole.
Peter Hupka

Davit napokon pokračuje v monológu celkom iným smerom. Rozpráva o vplyve ľubozvučnosti jazyka na fyzické črty tváre príslušníkov rôznych národov a končí bláznivými bájkami o pyramídach a mimozemšťanoch. Je najvyšší čas vybrať sa nahor k obrannej pevnosti Narikala, odkiaľ vidieť celé centrum gruzínskej metropoly, a ochutnať čerstvú šťavu z granátových jabĺk. Tú predáva jeden z tisícok vnútorných presídlencov, ktorí prišli o všetko - gruzínsky utečenec z Abcházska.

Nad hlavou nám stojí slnkom ožiarený monument Kartlis Dedy - Matky Gruzíncov. Urastená žena má v jednej ruke čašu vína pre priateľov a v druhej meč, pripravený na obranu proti nepriateľom.

Na brehoch Mtkvari

Centrom Tbilisi tečie rieka Mtkvari, v ruštine nazývaná Kura. Tento ekvivalent nie je jediný zjednodušený názov. Cudzincom nejdú vyslovovať mnohé gruzínske slová bohaté na zhluky spoluhlások. Na brehoch Mtkvari sa počas poslednej dekády zmenilo mnohé. Dnes ich spája nový futuristický Most mieru pre peších a na oboch stranách pribudli moderné stavby koncertných sál, úradov a parlamentu i upravené parky. Tvár mesta spred niekoľkých dekád pripomína len rybár Serži stojaci s udicou na brehu, čakajúc na úlovok. „Rýb tu nie je veľa, ide mi skôr o radosť z ich chytania. Bývajú sezóny, keď je úlovok bohatý. Mne je to v podstate jedno - mám už svoj vek a relaxujem. Či okolo nastavajú nové mosty, alebo nie, to mi je jedno!“ vraví komunikatívny Tbilisan, ktorého srdce pookreje pri spomienke na film Rača, láska moja.

Táto komédia z roku 1977, u nás už takmer zabudnutá, rozpráva príbeh o družbe dvoch rovnomenných vinárskych oblastí - Rače v Gruzínsku a Rače na svahoch Malých Karpát - i o láske medzi mladým Gruzíncom a Slovenkou. Kým u nás si naň spomenie málokto, na Kaukaze ho dodnes nostalgicky prijímajú ako dôkaz priateľstva medzi našimi národmi.

O čosi vyššie nad riekou, na jej severnom brehu, stojí neďaleko stanice metra Avlabari najväčší chrám v Tbilisi, Katedrála Svätej Trojice. Tsminda Sameba, ako sa volá v gruzínčine, bola po dlhom úsilí dokončená v roku 2004. Dielo architekta Archila Mindašviliho stojí na vrchu Elia a jeho výška presahuje sto metrov. Tsminda Sameba je takmer stále plná veriacich, najviac ich prichádza na večernú omšu. Atmosféra, aká tu vládne, je podstatne uvoľnenejšia ako počas modlitieb v našich kostoloch. Aj počas omše sa veriaci prechádzajú rozľahlým interiérom katedrály, telefonujú, fotografujú a zhovárajú sa. Tsminda Sameba je miestom pre ľudí, hoci na prvý pohľad pôsobí jej majestátnosť prísne.

Ulicou spájajúcou pahorok Elia s Avlabari sa dennodenne prechádzajú stovky návštevníkov gruzínskej metropoly. Čoraz väčšiu časť z nich tvoria ľudia z Blízkeho východu a Ázie. Tí prinášajú do kedysi pomenej navštevovaného mesta nového ducha i peniaze. Aj vďaka nim prosperuje i kaviareň, ktorú si otvorila sympatická tridsaťsedemročná Tbilisanka Kristina. Napriek tomu, že má po záverečnej, rada si posedí s priateľmi a na ulicu nepošle ani posledných hostí. Práve naopak, pozhovárať sa o živote a regionálnych rozdieloch jej robí radosť. Baví sa bez strojeného úsmevu či hranej profesionality. Rozdiel medzi zákazníkom a známym sa postupne stiera. Dlho do večera popíjame skvelú kávu s jej priateľom, chirurgom jednej z tbiliských nemocníc, a tešíme sa z príjemne stráveného času.

Káva pre každého: Pre utečenca z Donecka je i Gruzínsko rajom.
Káva pre každého: Pre utečenca z Donecka je i Gruzínsko rajom.
Peter Hupka

Gudauri

Na stanici tbiliského metra Didube je od rána zhon. Vodiči mikrobusov a taxíkov a ich pomocníci sa snažia čo najskôr si uloviť pasažierov, kým tí s nimi zjednávajú o cene a čase odjazdu. Po dohovorení nasleduje rýchly nákup na blízkom trhu a rozhovory so spolucestujúcimi, rovnako čakajúcimi, kým sa dopravný prostriedok naplní.

V taxíku, ktorý má namierené do lyžiarskeho strediska Gudauri, už sedí štvorica študentov tbiliských univerzít. Tí si v čase voľna chcú užiť sneh, ktorý sa v trojtisícových nadmorských výškach udrží dlho do jari.

Po rýchlom natankovaní stlačeného zemného plynu, na ktorý tu jazdí väčšina áut, opúšťame dolinu rieky Mtkvari a odbočujeme do hôr smerom na Gruzínsku vojenskú cestu, hlavnú dopravnú tepnu spájajúcu juh a sever Kaukazu, vedúcu z Tbilisi do Vladikaukazu. Jej krajnice sú plné stojacich kamiónov a ich rezignovaných vodičov, ktorí tu v období so snehovou pokrývkou na horskej ceste často čakajú celé dni, kým ich policajti pustia na druhú stranu. Obchádzok niet a porovnanie situácie s Donovalmi, na ktoré hromžia naši vodiči nákladných vozidiel, vyvoláva letmý úsmev na tvári.

Študenti sa na pár minút zastavia v Ananuri, tunajší hrad i priehrada na rieke Aragvi nesmú chýbať na fotografii, ktorá sa v momente dostáva na sociálne siete. Zopár palcov nahor bude mať dozaista oveľa skôr, než si v Gudauri požičajú snoubordy a lyže a začnú si užívať perfektne upravené trate zjazdoviek, ktoré tu dosahujú dĺžku takmer šesťdesiat kilometrov a v prevádzke bývajú od decembra do apríla.

Fakt, že kvalita tunajšieho snehu je neporovnateľne lepšia, než na akú sme zvyknutí z domácich stredísk, i priaznivé ceny služieb sem lákajú čoraz viac milovníkov bieleho športu zo zahraničia. V Gudauri bežne počuť angličtinu i ruštinu a vďaka cenovo dostupnejším letom toto miesto začali objavovať aj lyžiari zo Slovenska.

Chlieb pečený s láskou

Krajiny majú svoje vône a chute, ktoré si nás postupne dokážu podmaniť, a keď ich zacítime aj s odstupom času, po tele sa nám rozleje príjemné teplo spojené s túžbou zažívať tie isté miesta opäť. Jednou z tých, ktoré sa spájajú s Gruzínskom, je vôňa chleba lavaš, nazývaného šoti. Niektorí domáci upresňujú, že šoti a lavaš nie je to isté, i keď sa tieto dva názvy často používajú ako synonymá. Gruzínsky šoti je chlieb pretiahnutého tvaru pripomínajúci loďku, kým pravý lavaš je klasický ploský okrúhly chlieb nazývaný v našich končinách arabský.

V hľadáčiku turistov: Na Moste mieru v Tbilisi.
V hľadáčiku turistov: Na Moste mieru v Tbilisi.
Peter Hupka

Šoti sa pečie v rozhorúčenej peci s kruhovým pôdorysom, prilepený na jej stenu z tehál, podobne ako iránsky nán či stredoázijská lepjoška. Spôsob jeho prípravy prezrádza pôvodom ruské slovo - lepjoška sa na stenu pece jednoducho prilepí a postupne sa pečie. „Poď k nám dnu!“ kričí na náhodného hosťa pekár Amiran z mestečka Sačchere. „Tu v regióne Rača máme najlepší šoti,“ znie Amiranovo pozvanie do pekárne, ktoré sa skončí v typicky gruzínskom duchu - s taniermi plnými syrov a zeleniny, s pohárikmi čače, obľúbenej miestnej vínovice, a desiatkami prípitkov so všetkými kolegami a kamarátmi šikovného pekára. Na Kaukaze sa nikde nemožno zastaviť „na minútku“. Život sa tu vychutnáva väčšími dúškami.

Popri družnej debate Amiran stíha špeciálne upravenou palicou lepiť vytvarované kúsky cesta na steny pece a hákom ich vyťahovať. Jeho kamaráti ešte teplý chlieb zarovnávajú do regálov a cez malé okienko predávajú zákazníkom - babičkám kráčajúcim z trhu, školákom, ktorým sa práve skončilo vyučovanie či vodičom okoloidúcich áut. Ako šoti chutí? Jednoducho a skvelo ako chrumkavý čerstvý chlebík upečený s láskou dobrými a veselými ľuďmi.

Noví ľudia, nové stavby

Kto si Gruzíncov predstavuje ako tvrdých horalov, ktorí ťažko menia názory a zvyky, musí sa za svojou víziou vybrať ďaleko na vidiek alebo do ťažko dostupných regiónov. Mladá generácia je tu často európskejšia, než by sa mohlo zdať - ambiciózna a kráčajúca za svojím
cieľom.

Jej typickým zástupcom je mladá architektka Jana, žijúca v Tbilisi, cestujúca s malou dcérou z Kutaisi na výlet do Európy. Fotografie jej diel, ktorými sa skromne pochváli až po niekoľkých hodinách spoločne strávených v Kutaisi, sú dôkazom toho, že jej tvorba je moderná, odvážna a zároveň svojbytná. Jana sa vyžaluje na zákazníkov, ktorí síce majú peniaze, ale horšie je to s ich vkusom. I takých, ktorí sa od pôvodne zaujímavého projektu pri jeho realizácii uchýlia ku gýču.

Napokon stihneme posúdiť i množstvo stavieb dotvárajúcich súčasnú tvár Tbilisi. Mnohé z nich majú zopár spoločných znakov - nie vždy sa hodia do prostredia, kvalita spracovania je často nízka a mestu do značnej miery chýba ucelený architektonický plán. Napadá vám zjavná podoba so situáciou v našej metropole? Určite nie ste sami.

Pre milovníkov snehu: Horná sedačka v Gudauri vedie do trojtisícovej výšky.
Pre milovníkov snehu: Horná sedačka v Gudauri vedie do trojtisícovej výšky.
Peter Hupka

Tavisuplebis

Toto slovo v gruzínskom jazyku označuje slobodu. Cudzinec sa s ním najčastejšie prvýkrát stretne na zastávke tbiliského metra Tavisuplebis Moedani - Námestie slobody -, ktoré je jedným z hlavných námestí Tbilisi i tvárou prerodu krajiny na modernú a nezávislú. So slobodou je to však na južnom Kaukaze rovnako komplikované, ako je pre našinca vysloviť slovo tavisuplebis. Väčšinou gruzínskej histórie sa ťahá nerovný boj za uchovanie nezávislosti a vlastnej identity.

Pôvodne nezávislé kráľovstvá Kolchis a Iberia, ktoré už vo štvrtom storočí prijali kresťanstvo, sa okolo roku tisíc zjednotili do Gruzínskeho kráľovstva - Sakartvelos samepo. To zažilo najväčší rozkvet v jedenástom až trinástom storočí za vládnutia kráľa Davida IV. Staviteľa a legendárnej kráľovnej Tamary - panovníkov z dynastie Bagrationiovcov. Po „zlatej ére“ prišiel pád a počas nasledujúcich storočí oblasti vládli Mongoli, Turci, Peržania i cárske Rusko, ktorého súčasťou bolo Gruzínsko v rokoch 1801 až 1918.

Kratučké obdobie slobody Gruzínci zažili v rokoch 1918 až 1921, keď vznikla prvá Gruzínska demokratická republika. Toto obdobie vtipne vykresľuje film režisérky Nany Džordžadzeovej, natočený v roku 1996, Tisíc a jeden recept zamilovaného kuchára, ku ktorému hudbu skomponoval Goran Bregovič a známy je i časti našich televíznych divákov. Spôsob, akým boľševici prichádzajú do Gruzínska a z prominentnej reštaurácie hlavného hrdinu urobia lacnú vývarovňu, kým šéfkuchára uväznia, v niektorých momentoch pripomína päťdesiate roky u nás.

Aj keď jedným z najznámejších predstaviteľov Sovietskeho zväzu bol pôvodom Gruzínec Josif Vissarionovič Džugašvili, známejší ako Stalin, svojej domovine láskavosť nepreukazoval. Problémy tlejúce pod povrchom sa naplno ukázali po rozpade ZSSR a vyústili do nacionalistických konfliktov, po ktorých Gruzínsko stratilo kontrolu nad Abcházskom i Južným Osetskom. Napriek problémom, ktorým pomerne chudobná republika čelí, za poslednú dekádu pozorovať rozvoj badateľný nielen v metropole Tbilisi, ktorá prešla veľkými zmenami, ale i v regiónoch. Príkladom môže byť zveľadenie lyžiarskych stredísk vo Svanetii i Gudauri, budovanie novej diaľnice Tbilisi - Batumi či modernizácia letísk. Časť týchto prác sa odohrala za vlády kontroverzného prezidenta Michaila Saakašviliho, ktorého v novembri 2013 nahradil Giorgi Margvelašvili.

Dnes si Gruzínci uvedomujú, že sú malou krajinou v nepokojnom regióne, kde sa o upevnenie pozícií usilujú oveľa mocnejší hráči. Preto žijú prítomnosťou, užívajúc si ju naplno. A skutočná sloboda? Zostáva relatívnym pojmom či skôr stavom mysle. Tú však má väčšina domácich otvorenú a slobodnú.

VIDEO Plus 7 Dní