Jana Čavojská

Máme aj nemáme, žijeme dva životy, vysvetľuje mi o krajine, z ktorej musel ujsť, Iránec Ali. Jeden život je vonku na verejnosti, druhý v súkromí. „Každý napríklad vie, že niekde je diskotéka a dostať tam alkohol, no aj tí, ktorí tam chodia, sa tvária, že to miesto neexistuje. Vie o ňom aj polícia, ale zakrýva si oči. A vie o ňom aj vláda a profituje z neho.“ Alkohol, spev a tanec sú ináč zakázané. Po revolúcii v roku 1979 spojil v Iráne režim ajatolláhov spravovanie krajiny so svojským výkladom islamských náboženských pravidiel. Obyvatelia musia dodržiavať prísne pravidlá. Navyše pre agresívnu zahraničnú politiku a jadrový program žijú Iránci pod sankciami Západu. Ekonomická situácia sa zhoršuje. A hoci predchádzajúce protesty režim aj za cenu mŕtvych potlačil, súčasná generácia je iná. Nemá strach, bez problémov obchádza blokovaný internet a sleduje sociálne siete. Iránci žijúci na Slovensku dúfajú, že režim v ich krajine sa konečne zmení.

Tannaz Boloursazová upozorňuje, že to, čo sa teraz deje v&nbsp;Iráne, nie je len boj proti hidžábu, ale proti vláde a&nbsp;jej diktatúre. „Rozhodujú za nás o&nbsp;všetkom, čo a&nbsp;kedy máme robiť. Sankcie tvrdo dopadajú na obyčajných ľudí, pred štyrmi rokmi bolo euro dvanásťtisíc tomanov, dnes je to štyridsaťdvatisíc. No osobám vo vláde to nespôsobuje žiadne problémy. Sú stále bohaté.“

Tannaz žije na Slovensku sedem rokov, prišla za prácou, dnes s&nbsp;manželom Mortezom Hassanzadehom podnikajú, majú reštauráciu aj poradenskú firmu. Hovorí, že spojenie vlády a&nbsp;náboženstva Iránci nechcú. Život podľa extrémneho výkladu islamu nie je ani perzskou tradíciou. „Nechceme, aby nám niekto prikazoval, aké oblečenie máme nosiť, že ženy nesmú spievať a&nbsp;tancovať a&nbsp;bez povolenia manžela alebo otca ani cestovať do zahraničia. Náboženstvo je podľa mňa veľmi súkromná vec. Navyše naša vláda má svoj islam. Je iný ako ten v&nbsp;Koráne.“

Protesty v&nbsp;Iráne sa začali po tom, ako po bitke od mravnostnej polície zomrela dvadsaťdvaročná Mahsa Aminiová. Zatkli ju za to, že jej spod hidžábu vykúkali vlasy. „Náboženskí vodcovia hovoria, že aj centimeter odhalenej pokožky ženy ich môže sexuálne provokovať. Že ženy chcú byť slobodné, aby mohli mať sex, s&nbsp;kým chcú. Na všetko sa pozerajú takýmto spôsobom. Podľa mňa je to chorý postoj a&nbsp;takí ľudia by sa mali dať liečiť,“ myslí si Morteza. Že žije v&nbsp;diktatúre, si uvedomil, odkedy trochu chápal veci okolo seba. „Prečo nemôžem povedať toto, ísť tam, obliecť si toto?“ nešlo mu do hlavy. Ani to, že kým vo svete deti spievajú, tancujú, učia sa hrať na hudobných nástrojoch, v&nbsp;Iráne je to všetko zakázané a&nbsp;chlapci a&nbsp;dievčatá sú oddelení už od jaslí. „Ajatolláh rozpráva, že všetko musí fungovať podľa náboženských pravidiel. A&nbsp;potom zistíte, že jeho synovia žijú v&nbsp;luxuse v&nbsp;Kanade, vo Švajčiarsku, v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;on vlastní veľké majetky. Každý veriaci vie, že to nemá s&nbsp;islamom nič spoločné. Je to obrovské klamstvo. Režim sa drží pri moci len vďaka strachu. Ľudia kvôli nemu nenávidia náboženstvo.“

Morteza hovorí, že protesty sú tentoraz také silné, lebo ich do rúk chytili ženy. Ľudia sa už nemôžu pozerať na to, že zatýkajú a&nbsp;bijú aj trinásťročné deti, lebo protestujú tým, že si zložia hidžáb. To ich vyháňa do ulíc napriek strachu z&nbsp;ostrých nábojov, ktorými potláča protesty polícia. V&nbsp;polovici októbra mala revolúcia už niekoľko desiatok obetí v&nbsp;tínedžerskom veku. „Predchádzajúce generácie boli psychicky ubité. Zažili vojnu, nedostatok potravín, vážne ekonomické problémy. Nesmeli rozprávať o&nbsp;slobode. Každú známku odporu vláda ututlala, lebo nebol internet a&nbsp;slobodné médiá. Teraz sú mladí veľmi šikovní a&nbsp;majú stále nové aplikácie na komunikáciu cez internet. Spôsobila to núdza. Nemohli používať Instagram a&nbsp;TikTok ako mladí v&nbsp;zahraničí, tak sa naučili obchádzať blokovanie internetu a&nbsp;sú inovatívni v&nbsp;spôsoboch, ako dať svetu vedieť, čo sa deje.“

Ali získal na Slovensku azyl, napriek tomu sa bojí zverejniť celé svoje meno a&nbsp;fotografiu. Režim naňho vraj môže dosiahnuť aj tu u&nbsp;nás. Urobil totiž niečo absolútne zakázané - v&nbsp;tajnom kostole konvertoval z&nbsp;islamu na kresťanstvo. „V&nbsp;Iráne žije komunita pôvodných kresťanov a&nbsp;tí môžu vieru praktizovať, no za konvertovanie hrozí väzenie alebo poprava. Kresťanstvo si ma získalo tým, že je láskavé. Nie také tvrdé ako islam. No keďže v&nbsp;Iráne stále kontrolujú, kam ideme a&nbsp;čo robíme, nepodarilo sa mi utajiť, že chodím do kostola.“

Aliho dvakrát zadržali a&nbsp;predviedli na výsluch. To, že je kresťan, netajil len pred policajtmi, ale aj pred rodinou. „Mám veľmi silného moslimského otca. Mamu a&nbsp;sestry nútil nosiť hidžáb. Keď zistil, že som konvertoval, nastali problémy.“ Tvrdé presadzovanie islamu nešlo Alimu do hlavy už od detstva. „Rodičia mi to nevysvetľovali. Iba hovorili, že je to naša kultúra a&nbsp;že ak budeme poslúchať, pôjdeme na druhý svet do raja.“ Otec s&nbsp;ním stále nekomunikuje. „Nerozumiem jeho ideológii, ale aj tak ho milujem. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Odkedy máme sociálne siete, ľudia sledujú, ako sa žije inde vo svete, čo je demokracia, sloboda. Mladí už nechcú starý režim.“ Lenže režim má stále svoje metódy. „Jeden z&nbsp;tvojich kamarátov určite patrí štátu a&nbsp;ten mu platí za informácie. Vláda nechce, aby sme boli jednotní. Aj takto sa nás snaží rozdeliť.“

Keď Alimu raz zavolal jeho brat, že ho doma hľadali policajti, mesiac sa skrýval. Potom sa mu podarilo vybaviť víza a&nbsp;prísť na Slovensko. Jeho žiadosť o&nbsp;azyl najprv zamietli, pozitívne rozhodnutie získal po odvolaní. Dnes pracuje v&nbsp;Ikei, hovorí dobre po slovensky a&nbsp;cíti, že Iránci doma aj v&nbsp;zahraničí sú jednotní. „Chceme demokraciu a&nbsp;sekulárnu vládu. Sme iní ako náš štát, nesúhlasíme s&nbsp;jeho islamskou ideológiou. Ajatolláh Chomejní bol podľa mňa...“ začne mladý muž vetu a&nbsp;zháči sa. „To nemôžem povedať.“ Na Slovensku je takmer tri roky, no stále má v&nbsp;sebe blok po tridsiatich rokoch autocenzúry v&nbsp;Iráne, kde nemohol hovoriť, čo si myslí. Potom mávne rukou. „Ale čo, môžem to povedať. On bol podľa mňa terorista. Počas revolúcie v&nbsp;roku 1979 zabili tisíce ľudí. Všetci vtedy dúfali, že po vláde šáha príde demokracia a&nbsp;bude dobre. No bolo to len horšie.“

Tannaz hovorí, že na území dnešného Iránu napísali prvý zákonník, ktorý nehľadel na etnický pôvod, farbu pleti ani náboženstvo človeka a&nbsp;priznával práva bez rozdielu. „A&nbsp;teraz máme najhoršiu situáciu vo svete. To je veľmi smutné.“ Pýtam sa, čo považovala ona a&nbsp;jej kamarátky za najväčšie obmedzenia v&nbsp;živote žien. „Muž vám môže zakázať pracovať. Na cestovanie do zahraničia musíte mať do osemnástich rokov povolenie otca a&nbsp;po svadbe povolenie manžela. Po rozvode si deti, ktoré dosiahnu sedem rokov, môže zobrať bývalý manžel, a&nbsp;ak nežije, tak jeho rodina, a&nbsp;nemusia im dovoliť stretávať sa s&nbsp;matkou,“ vypočítava. Šesťdesiat až sedemdesiat percent univerzitných študentov sú pritom ženy, ktoré dosahujú v&nbsp;Iráne vyššie vzdelanie než muži. „Ale podľa ajatolláhov nemajú dostatok zdravého rozumu na to, aby rozhodovali samy o&nbsp;sebe,“ dopĺňa Morteza. „Nová generácia bojuje proti tomu, aby za ňu niekto rozhodoval, či pôjde von alebo bude pracovať.“

Keď bola Sepideh Hassankhaniová žiačka na základnej škole, zobrali jej triedu na demonštráciu kričať: „Smrť Amerike!“ Kričala to heslo spolu s&nbsp;ostatnými dievčatami v&nbsp;čiernych hidžáboch a&nbsp;nevedela prečo. V&nbsp;škole vtedy často počúvali, že Západ je zlý, Američania zabíjajú mladých ľudí, nechcú dopustiť, aby sa Irán rozvíjal. „Vymývali nám mozgy islamom. Pochádzam z&nbsp;nábožensky založenej rodiny, moji rodičia sú silne veriaci a&nbsp;ja som to rešpektovala, lebo náboženstvo by sme mali re­špektovať. Doma aj v&nbsp;škole nás nútili nosiť hidžáb, modliť sa, postiť sa. Zo strednej školy som prišla na univerzitu s&nbsp;totálne vymytým mozgom. Vtedy som už mohla voliť, tak som začala čítať o&nbsp;iných náboženstvách, o&nbsp;demokracii, o&nbsp;živote v&nbsp;iných krajinách. Dôležitým zdrojom informácií boli pre mňa aj sociálne siete. Zistila som, že to, čo je u&nbsp;nás, nie je islam, ale ideológia Iránskej islamskej republiky.“

Na univerzite Sepideh uvažovala o ďalšom štúdiu v zahraničí. No potom sa jej podarilo získať dobre platenú prácu, takže šesť rokov na tie plány nemyslela. „Mala som šťastie, veľa mojich priateľov nezohnalo vôbec žiadnu prácu." No inflácia bola čoraz väčšia a bolo jasné, že nemôže ani snívať o tom, že si raz našetrí na auto alebo byt. „Rodina na mňa navyše tlačila, aby som sa už vydala. Nedovolili mi ani ísť von so svojím priateľom. Plus všetky ďalšie obmedzenia života zo strany štátu. Vôbec som nebola šťastná.“ Sepideh začala hľadať možnosti v Európe. Pred tromi rokmi prišla na Slovensko ako doktorandka na Slovenskú technickú univerzitu. Pracuje aj pre Slovenskú akadémiu vied. Keď sa začali po smrti Mahsy Aminiovej protesty v Iráne a v ďalších mestách na svete, zorganizovala dva aj v Bratislave. Hoci mama jej hovorí, nech nie je v tomto smere aktívna, lebo nikdy nevie. „Povedala som jej, aby nás podporila, aby šla na ulicu bez hidžábu, veď šesťdesiatpäťročnú ženu hádam policajti nebudú biť. A urobila to,“ usmieva sa Sepideh.

Iránsky spevák Shervin naspieval pesničku z&nbsp;tweetov ľudí, ktorí písali, prečo protestujú. Bolo to veľmi veľa dôvodov: proti hidžábu, za slobodu, za ženy, proti sankciám, za budúcnosť detí, proti znečisťovaniu životného prostredia, proti kradnutiu nerastných surovín. Shervina zatkla polícia, ale verejnosť pochopila, že v&nbsp;Iráne bojujú hlavne za normálny život.

V&nbsp;Iráne dôkladne funguje segregácia mužov a&nbsp;žien. Školské a&nbsp;univerzitné triedy sú rozdelené na chlapčenské a&nbsp;dievčenské, rovnako sú oddelené univerzitné kantíny na mužské a&nbsp;ženské. „No napríklad v&nbsp;reštauráciách a&nbsp;kinách môžeme sedieť spolu. Takže je to veľmi hlúpe,“ hovorí Sepideh. V&nbsp;zahraničných filmoch nechávajú herečkám odhalené vlasy, no dorábajú im zahaľujúce oblečenie a&nbsp;cenzurujú množstvo scén. Iránske herečky hidžáb mať musia. Iránky majú povinnosť nosiť zahaľujúce oblečenie a&nbsp;hidžáb aj v&nbsp;zahraničí. „Vláda hovorí, že to chráni mužov aj ženy, lebo vďaka hidžábu sa muži nepozerajú na ženy ako na sexuálne objekty. Ale to je aj urážka mužov,“ myslí si Sepideh. „Znamená to, že muži sa na ženy pozerajú len kvôli sexuálnym veciam. Je to urážka ich inteligencie. Iránski muži tiež chcú, aby boli ženy slobodné.“

Sepideh by si veľmi želala, aby západné vlády brali súčasný diktátorský iránsky režim tak ako Taliban v&nbsp;Afganistane. „S&nbsp;Talibanom nenadviazali diplomatické vzťahy. Mali by ich prerušiť aj s&nbsp;Iránom. Len sankcie a&nbsp;prázdne reči ľuďom v&nbsp;Iráne nepomôžu.“

Morteza hovorí, že po príchode na Slovensko ho najviac fascinovala sloboda. No Tannaz podotýka, že problémy sa s&nbsp;nimi ako s&nbsp;Iráncami stále ťahajú. A&nbsp;nejde len v&nbsp;úvodzovkách o&nbsp;náhodné kontroly na letiskách. Tunajšie banky im nedovolia otvoriť si podnikateľský účet. Dôvodom je, že sú z&nbsp;rizikovej krajiny. Časť iránskych občanov to rieši podnikateľským účtom v&nbsp;Rakúsku, iní fungujú len s&nbsp;hotovosťou. Morteza si spomína na prípad študenta z&nbsp;Iránu, ktorý išiel na cudzineckú políciu odovzdať nejaké potvrdenie zo školy, dali mu putá a&nbsp;odviedli ho o&nbsp;poschodie vyššie. „Pýtal som sa prečo. Policajtka povedala: Pre istotu, veď viete, Irán.“

Iránski zbohatlíci a&nbsp;deti politikov sa na Mortezu niekedy usmievajú z&nbsp;časopisov a&nbsp;webstránok, z&nbsp;mnohých sú úspešní podnikatelia v&nbsp;rôznych krajinách sveta, zatiaľ čo jeho krajinu mocní rozkrádajú. Teraz režim dodáva vojenskú techniku a&nbsp;expertov do Ruska. Peniaze však celkom určite neuvidia bežní ľudia. „Pykáme za našu vládu. Pre ňu na nás všetci pozerajú ako na hrozbu.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/koniec-ajatollahov-deti-nabozenskych-vodcov-maju-obrovske-majetky-tvrdia-iranci-slovensku" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Tannaz dodáva, že jej je smutno aj z&nbsp;chabej reakcie západných krajín na tvrdé zákroky proti demonštrantom, pri ktorých už zomrelo takmer tristo ľudí. „Keď v&nbsp;Teheráne zabili šestnásťročné dievča, počuli sme, že v&nbsp;Iraku, Iráne, Sýrii sú také veci normálne. Čo by povedali tí istí ľudia, keby išlo o&nbsp;francúzske dieťa? Cítim, že životy ľudí z&nbsp;Blízkeho východu sú pre Európanov menejcenné.“