Huay to ťahá za dvoch. Zatiaľ čo sa jej manžel stará doma o dve deti, mladá Vietnamka pracuje od piatej ráno aj do polnoci. Nie je sama. Podľa nej muži v horskej oblasti Sapa na severe Vietnamu sedia doma preto, lebo nevedia jazyky. „My ženy sa učíme rýchlejšie,“ otvorene priznáva Huay, ktorá ma sprevádza po horách vzdialených len hodinu autom od čínskych hraníc.
Útek z Hanoja
Sapa s nadmorskou výškou 1 650 metrov je z Hanoja len 315 km, čo mnohí miestni využívajú na výlety za čerstvým vzduchom cez víkendy a štátne sviatky. Pri rozlohe krajiny 331 690 štvorcových kilometrov - takmer sedemkrát väčšej ako Slovensko - nie je táto vzdialenosť problém. Hlavne ak sa snažíte aspoň na chvíľu uľaviť pľúcam, ktorým dáva Hanoj s päť miliónmi motoriek pri počte osem miliónov obyvateľov zabrať.
Zahraniční aj domáci návštevníci do Sapy cestuju spletitými zákrutami hlavne za zelenými ryžovými poľami ako z pohľadnice. Staršej pohľadnice. Ikonické úhľadné terasy s ryžou sú v niektorých častiach severného Vietnamu minulosť. Hlavne tých bližšie k horskému mestu Sapa, odkiaľ vodia drobné Vietnamky s ukážkovou asertivitou turistov do hôr. V balíčku ponúkajú trek do blízkej dediny, prechádzku ryžovými poľami, ktoré sú na rozdiel od stredu a juhu krajiny terasovitého charakteru. Ak je rodina sprievodkyne menej hanblivá, podarí sa vám u nej doma ochutnať domáce jedlo a ryžovú pálenku.
Do hotela na koni
Predpokladá sa, že prví usadlíci sa v Sape objavili v 15. storočí. Boli to etnické kmene H’mongov, Daov, Tayov a Giayov, no veľa údajov sa z toho obdobia nezachovalo. Presnejšie záznamy prišli až s Francúzmi. Tí počas kolonizácie Vietnamu (1877 - 1954) mapovali aj etnické minority, ktoré žili v odľahlých oblastiach, vďaka čomu sa objavila v roku 1903 prvá zmienka o Sape.
Francúzi v rámci kolonizačných praktík postavili vo Vietname úradné budovy, ale i kostoly či ozdravovne. Jedna vznikla začiatkom 20. storočia aj v Sape. Francúzi videli v horskej oblasti obrovský potenciál. Ich hlavný zámer nebol spraviť z nej atrakciu. Sapa bola pre nich ideálne miesto na vojenské sanatórium pre pacientov zotavujúcich sa z astmy, malárie, anémie, ale aj neuróz. Klientela bola zásadne zo Západu, pre ľudí, ktorí žili vo Vietname dlhší čas. Niektorí francúzski úradníci vysokohorský vzduch ocenili natoľko, že si na severe Vietnamu postavili letné rezidenčné sídlo, ktoré fungovalo až do 40. rokov minulého storočia.
Zábery vietnamskej reality v GALÉRII ►►►
S nadšenou klientelou ozdravovní prišiel aj nápad prilákať sem ďalších návštevníkov. Boli to práve Francúzi, kto v regióne rozbehol turizmus. Začali v okolí stavať hotely, a to hlavne po roku 1902, keď sa otvorila 296-kilometrová železničná trasa Hanoj - Lao Cai. Odtiaľ návštevníci cestovali štyridsať kilometrov do Sapy na koni, spevnená cesta do hôr sa objavila až v roku 1925. Dnes premávajú medzi týmito dvoma mestami autobusy, prípadne vás v Lao Cai vyzdvihne za poplatok hotelové taxi.
Prázdne vrecká
Zahraniční cestovatelia začali do oblasti prúdiť až v roku 1993, keď sa o ich prilákanie postarali Vietnamci. Tí si odvtedy vybudovali model turizmu podobný ďalším krajinám juhovýchodnej Ázie v štýle „dnes hotovosť, zajtra budúcnosť ekosystému a kultúrneho dedičstva“. Vietnam si výstavbu hotelov neustrážil. Zďaleka sa to neskončilo len pri neónových reklamách na lacné ubytovanie a lokálne bary v centre mesta Sapa.
V roku 2018 tu postavili lanovku na Fansipan (3 143 m), najvyšší vrch juhovýchodnej Ázie. Oblasť tak získala klientelu, ktorá si dovtedy netrúfla vysoko do hôr. Fotky z vrcholu zaplnili Instagram, no vrecká domácich ostali prázdne. Lokálni sprievodcovia na pohodlí turistov v tomto prípade nezarobia.
Komfort návštevníkov hral zrejme hlavnú rolu aj pri schvaľovaní výstavby letiska. Do Sapy sa bude čoskoro lietať. Stavebné práce sa začali vo februári 2022, s dokončením počítajú do roku 2025. Investícia, nad ktorou environmentalisti a cestovatelia s citom pre zachovanie pôvodného terénu a kultúry krútia hlavou, prinesie zrejme investorom nemalé zisky. Letisko počíta s troma miliónmi pasažierov ročne. Hoci je trochu otázne, ako sa celá oblasť dovtedy zmení.
Nie je byvol, nie je ryža
Kedysi farmári v severnom Vietname žali ryžu trikrát do roka. Dnes len raz. V konečnom dôsledku je v Sape nielen menej úrody, ale hrozí i menší počet turistov. Časom sa ich návštevy môžu zredukovať len na obdobie, keď sú ryžové políčka zelené - jún až september. Pred sadením a po žatve sú terasy jedna žltohnedá masa, čo fanúšikov scénických trekov a fotogenických miest neláka.
Dôvodov jedinej žatvy v Sape je viacero. Tým hlavným je nová generácia. Mladí nie sú na fyzickú náročnosť pestovania zvyknutí a chýba im motivácia. Miestnym, ktorí si ryžu ešte stále pestujú, zase chýbajú peniaze a voda - na zavlažovanie a na kúpu pluhu a riečneho byvola, ktorý pomáha s oraním. Statný byvol stojí na severe Vietnamu dvetisíc dolárov, pluh o päť stoviek menej. Ak rodina nemá úspory, šanca, že mladí začnú s pestovaním, je nulová. Zisk z predaja ryže neprichádza do úvahy, rodiny v Sape ryžu na rozdiel od obyvateľov delty Mekongu pestujú len pre vlastnú potrebu. Našetriť si na pluh popri zamestnaní, napríklad sprevádzaní po horách, je časovo náročné.
„Ešte donedávna som mala riečneho byvola, o ktorého sa staral otec. Byvol pred pár mesiacmi zdochol. Aby som mohla pestovať ryžu, na nového by som musela šetriť tri až štyri roky. Sprevádzam, kým sa dá. Neviem, čo budem robiť bez turistov,“ priznáva Huay, ktorá to s pestovaním ryže vzdala. Podobne premýšľajú aj ostatné mladé ženy v Sape, čo sa odráža na vysokom počte predávajúcich na tržniciach, kde s deťmi priviazanými v šatke ponúkajú na chrbte tkané tašky, prívesky, ručne vyrobené peňaženky.
Ďalším dôvodom slabej úrody je sucho. To trápi nielen Sapu, ale aj okolie rieky Mekong na juhu Vietnamu. Podľa dát špeciálnej riečnej komisie Mekong zažíva v posledných troch rokoch najväčší pokles vody za uplynulých šesťdesiat rokov. Ako hovorí vietnamské príslovie: „Uhorky potrebujú slnko, ryža dážď.“ A toho niet. Farmári majú ťažkosti s nevyhnutným zalievaním, pričom im nepomáha ani výstavba vodných nádrží na čínskej strane.
Predaná nevesta
Náročnosť pestovania ryže a neutešené klimatické podmienky nie sú jediné problémy, ktorým čelí okolie Sapy. Je bežné, že sprievodkyne v tradičných krojoch ovládajú tri jazyky, no nevedia čítať ani písať. „Jazykovú školu“ absolvovali u turistov, ktorých vodili po horách. Najsilnejšiu motiváciu naučiť sa po anglicky, po nemecky, po francúzsky alebo po španielsky majú mamy. Poslať deti do školy je pre ne základ, ktorý im ich rodičia nemohli zabezpečiť.
„Chcem, aby sa moje deti naučili čítať, písať a ovládali jeden cudzí jazyk. Bude im ľahšie,“ vysvetľuje svoju motiváciu byť na nohách devätnásť hodín denne Huay. Ženské pokolenie etnických kmeňov pracuje od súmraku do noci odmala. Je bežné, že dievča sa vydá v štrnástich, a krátko nato otehotnie. Vo veku dvadsaťpäť tu majú ženy aj tri deti. Nevydatá žena po tridsiatke je v Sape na odpis. Aby rodiny predišli hanbe, snažia sa dcéry vydať čo najskôr. Aj do zahraničia. Ide o citlivú tému, ktorá je dodnes veľký problém. Rieši ho neziskový sektor vo Vietname aj v zahraničí, no zastaviť tradíciu „únosov neviest“ je zložité.
Dievčatá zo severného Vietnamu neraz končia v Číne ako manželky miestnych mužov. Tam pre politiku jedného dieťaťa, ktorá sa skončila až v roku 2016, chýba jedna generácia žien. Číňania preto hľadajú nevesty aj u susedov. Sapa patrí medzi najchudobnejšie oblasti v krajine, čo znamená, že ak je v rodine dcéra, rodičia počítajú s tým, že dievča predajú do Číny, prípadne do rodiny jedného z kmeňov, a zabezpečia sa tak.
„Výber“ nevesty prebieha na ulici tak, že chlapec s pomocou kamarátov unesie k sebe domov dievča, ktoré sa mu páči. Deje sa tak najčastejšie preto, že mladíkova rodina nemá financie na organizovanie svadby. Dievča ostane u chlapca tri dni, počas ktorých sa pár vezme alebo oznámia rodine mladej ženy, u koho sa nachádza.
V minulosti chlapec ako výkupné daroval svokrovcom prasa alebo ryžu. Dnes potrebuje päťtisíc dolárov.
Dievčatá sa mnohokrát prispôsobia a s chlapcom ostanú. Ak sa rozhodnú mladého odmietnuť, vrátia sa k rodičom a svadbu zrušia. Pre rodičov je to však veľká hanba, keďže si dievča urobí povesť „neposlušnej“.
Nepredajné
Menej dramatické tradície sú spojené s nosením tradičných krojov a pravidelné stretnutia vysokohorských kmeňov na tržniciach. Konajú sa viackrát do týždňa v rôznych dedinkách, kde sa schádzajú predávajúci z okolitých dedín, aby nielen nakúpili, ale i prehodili pár slov so známymi z iných dedín. Mnohé z nich sú výsostne lokálne, iné sa objavujú aj v itinerároch cestovateľov, napríklad v dedine Bac Ha.
Viac fotografií v GALÉRII ►►►
Už od skorého rána tu počuť pokriky predavačiek s cukrovou trstinou, čerstvým zázvorom. Muži ponúkajú byvoly, skúsení majstri po domácky vyrobené farmárske nástroje a tkáčky látky, ale i hotové výrobky. Uprostred sú rozložené stánky s jedlom, kde sa predavači i nakupujúci ráno posilňujú polievkou pho. V krojoch, ale i tesilových nohaviciach. A nájde sa i turista s fotoaparátom.
V Bac Ha sa domáci na nič nehrajú, turistov si na rozdiel od Sapy nik nevšíma. Iná tvár hôr severného Vietnamu. Žiadna potreba predať sa. Ktovie, ako dlho. Ak do Bac Ha dorazia návštevníci z nového letiska v húfoch, aké zažíva centrum Sapy už dnes, kroje a iskrivo zelené ryžové terasy tu budú len na parádu. Pre nás a pre naše peňaženky.
Autorka: Ivana Grešlíková
