Dnes je syn kedysi chudobného rybára z najvýchodnejšieho brazílskeho mesta Baía Formosa historicky prvý olympijský šampión v surfingu. No 27-ročný majster vĺn má za sebou nevídaný príbeh.

Na poslednú chvíľu

Kvalifikáciu na olympijské hry v Tokiu, ktorá sa konala v septembri 2019 na pláži Kisakihama v meste Mijazaki, takmer nestihol. V USA, kde sa pripravoval na preteky, sa mu krátko pred odchodom do Japonska pokazilo auto a navyše mu ukradli pas. Aj s japonskými vízami. Na poslednú chvíľu si vybavil nové, no keď konečne sedel v lietadle, prišiel tajfún, ktorý let do Ázie oddialil o 18 hodín. Brazílčan pristál v Japonsku v čase, keď už kvalifikácia surfistov bežala. Ešteže pláž od letiska delilo len pár minút cesty autom. Ítalo na ňu posledné metre utekal, lebo do konca kvalifikácie zostávalo len čosi vyše ôsmich minút.

Surf mu narýchlo požičal reprezentačný kolega Filipe Toledo a Ferreira aj vďaka nemu dohnal zameškané. Vo vlnách predvádzal kúsky, po ktorých jeho jazdu označili za zázračnú. Kvalifikáciu vyhral a mohol baliť kufre do Tokia. „Fakt mi to vyšlo. Vyhrabal som sa z úplného dna,“ vravel Ítalo.

Zlato pre babku

To ešte netušil, čo ho čaká počas premiérového olympijského finále surfistov (surfovanie spolu so skateboardingom a s break­dancom boli na OH prvý raz). Pre blížiaci sa tajfún najskôr organizátori presunuli štart pretekov o deň skôr a keď sa Ítalo konečne vydal na vodu, narazil na vlnu tak agresívne, že svoj surf dolámal.

V ďalších jazdách na pláži Curigasaki (východne od Tokia) však stihol zbabraný úvod dohnať, zdolal vo finále aj Japonca Igarašiho a získal pre Brazíliu vytúžené zlato. „Sen, o ktorom mi už v detstve hovoril otec, sa mi konečne splnil. Spočiatku som bol nervózny, no potom som sa snažil preteky si užívať. A vyšlo to,“ jasal brazílsky hrdina. „Škoda len, že to už nestihla vidieť moja babka, ktorá nás pred dvoma rokmi opustila. Toto zlato venujem jej. Mariquinha bola skvelá, veľa sme sa spolu nasmiali. Mal som k nej blízko.“

Neobvyklé začiatky

Ítalo sa učil surfovať na doske z chladiaceho boxu, v ktorom jeho otec Luizinho vozil nachytané ryby do reštaurácie v rodnom meste. Z Baía Formosa vyrážal každý deň až na pláž neďaleko Tibau do Sul vzdialenú 60 kilometrov a syna brával so sebou.

Na kúpu surfu v tom čase nemal. Začal naň šetriť, až keď videl, že Ítalo sa každý deň zlepšuje. Aj preto, aby na chladiaci box nemusel neustále kupovať nové vrchnáky. Chlapec ich totiž vo vlnách ničil jeden za druhým.

Už dva mesiace po tom, čo synovi kúpil surf, sa mu odvďačil víťazstvom na prvých pretekoch. „Pamätám si, ako si ma potom zavolal a prízvukoval mi, aby som sa nikdy nevzdával. Aby som šiel za svojím snom,“ priznal brazílsky zlatý medailista.

Nikdy sa jeho rade nespreneveril. Nezlomila ho ani traumatická udalosť, keď v dome narazil na sfetovaného mladíka, ktorý mu na hlavu mieril pištoľou. „Kričal na mňa: Vypadni! Vypadni! Tak som šiel. Obral ma o pár dosiek a ešte nejaké veci, ale prežil som. Dlho som si však uvedomoval, že ma naozaj mohol zabiť. Striasalo ma z toho ešte niekoľko mesiacov,“ spomínal vo svojom príbehu pre server stabmag.com Ferreira.

Pingov nos na talenty

Aj jeho pre profesionálne surfovanie objavila legenda tohto športu Luiz Campos, prezývaný Pinga. Campos je tréner, ktorý na brazílskych plážach hľadá nové talenty. S podporou špecializovaných sponzorských firiem im ponúka kontrakty, ktoré im pomôžu odraziť sa v živote nahor. Tak bolo aj v prípade Ferreiru, hoci v deň, keď ho Pinga prvý raz zazrel, šlo viac-menej o náhodu. „Prišiel som sa pozrieť na iného surfistu, ale keď som Ítala zazrel, nemohol som od neho odtrhnúť oči. Čo ten chlapec stváral,“ priznal Campos.

Ferreirovi v roku 2015 stačilo štvoro pretekov, aby sa kvalifikoval do prestížnej World Surf League. Rok končil ako svetová sedmička a talent roka. A o štyri sa stal majstrom sveta. Ako tretí Brazílčan v histórii.

Hneď ako mal dostatok peňazí, kúpil rodičom vlastný dom na pláži. „Zaslúžili si ho. Za to, ako tvrdo v minulosti pracovali. Ten pocit, keď som im konečne mohol pomôcť, sa nedá opísať,“ priznal Ítalo.

Jedinečný musel byť aj okamih, keď mu v Tokiu zavesili na krk zlatú olympijskú medailu. „Je krásne písať históriu. Navyše v športe, ktorý tak vášnivo milujem. Cítim neskutočnú hrdosť,“ cituje jeho slová brazílsky denník Diario Pernambuco.

Surfovanie je pre Ítala naozaj všetkým. Pre tento šport zanedbával aj školu. „Nikdy mu nešla, má len základné vzdelanie. Žil iba pre vodu a jazdenie vo vlnách. Smutné je, že hoci je v tom taký dobrý, vláda sa nikdy nesnažila nejako nám finančne pomôcť. Všetko, čo sme potrebovali, sme si museli zháňať sami. Z toho mi je smutno,“ vraví jeho otec Filho de Luiz Ferreira de Souza. Nikto mu však nepovie inak než Luizinho.

FOTO v GALÉRII>>

Pre Brazíliu to v prvých piatich súťažných dňoch v Tokiu bolo vôbec prvé zlato z prebiehajúcich hier. Na posledných OH, ktoré táto juhoamerická krajina hostila doma v Riu, sa tešila až zo siedmich najcennejších kovov.