Tip na článok
V uliciach Shire: Predavačka grilovanej kukurice.

V kraji s iným časom: V Etiópii sa zrodila káva a nikdy nebola kolonizovaná

V severoetiópskom regióne Tigraj formovali historické udalosti dnešnú podobu Etiópie, vraj tu nájdete aj biblickú archu zmluvy.

Galéria k článku (7 fotografií )
Terasa kaviarničky: V severoetiópskom meste Adigrat.
Obrovský kôš: Slúži na uskladnenie injery - základnej potraviny Etiópčanov.
Štátne náboženstvo: Kresťanstvo stanovil už v treťom storočí v Aksumskom kráľovstve za štátne kráľ Ezana.

Väčšina Etiópčanov vám o svojej krajine prezradí dve veci ešte pred tým, než sa dozviete v rozhovore ich meno: tu sa zrodila káva a Etiópia nikdy nebola kolonizovaná. Taliani krajinu okupovali približne päť rokov, čo by sa dalo považovať za pokus o kolonizáciu. No neúspešný. Na oba tieto fakty sú obyvatelia východoafrickej krajiny patrične a právom hrdí.

Kávové rituály

Hoci v severoetiópskom regióne Tigraj kávu nepestujú pre nehostinné podmienky, nápoj vonia všade. Pijú ju tu niekoľkokrát denne a rituál, ktorý sprevádza prípravu, pridáva na zážitku z konzumácie.

Všade, kam otočím hlavu, vidím ženy na malých stolčekoch, ako absolvujú s každým ďalším zákazníkom proces prípravy, čo trvá aj pol hodiny. Nízke skrinky slúžiace ako stolík aj odkladací priestor sú takmer vždy položené na čerstvých alebo umelých trávových listoch. Na nich majú ženy pripravené malé šálky vyrobené v Číne, tanieriky a lyžičky.

Sadáme si do tieňa prístreška na rohu ulice v mestečku Adwa. Majiteľka kaviarničky sa pustí do práce. Na keramickej piecke je malá panvička, do ktorej Etiópčanka dá len toľko zelených zŕn, koľko ich bude potrebovať na prípravu našich dvoch šálok. Upraží ich na panvici, presne vie, ako dlho ich musí miešať nad žeravými uhlíkmi. V Etiópii pijú kávu vždy trochu prepraženú, radi ju majú poriadne silnú.

Keď už sú zrnká tmavé, vyberie z nich tie, ktoré sa neupražili rovnomerne. V mažiari ručne rozdrví zvyšok a nasype ho do hlinenej nádoby s úzkym hrdlom. Zaleje kávu vodou a najbližších asi 15 minút poctivo rozdúchava vejárikom oheň, kým káva z nádoby nevykypí aspoň štyri razy. Zakaždým z nej odleje do pripravenej kovovej nádobky a nápoj vleje späť, aby prevrel znova.

Keď je káva hotová, odstaví ju na kraj, aby zrniečka spadli na dno. Zatiaľ umyje šálky a do malej keramickej nádoby odoberie tri uhlíky, ktoré zmieša s voňavými bylinkami. Kávu servíruje s prírodnou vôňou.

Po chvíľke čakania, vloží do hrdla nádoby na kávu malý filter pripomínajúci spleť vlákien a pomaličky leje čierny nápoj do šálok, až po samý vrch, nech sa pokojne aj rozleje. Cukor nedostávame, lebo sme si kávu vypýtali bez neho, ale miestni ju pijú vždy len s cukrom.

Obrovský kôš: Slúži na uskladnenie injery - základnej potraviny Etiópčanov.
Obrovský kôš: Slúži na uskladnenie injery - základnej potraviny Etiópčanov.
Noel Rojo

Vojny s Talianmi

Prechádzať sa cez mesto napoludnie znamená odsúdiť samého seba na utrpenie spôsobené silnými slnečnými lúčmi. Pod prístreškom teda sedíme s kávou aj hodinku-dve. Vyspovedáme Shewit o jej rodine, ukazuje nám fotky. Keď príde domov jej syn, chváli sa jeho školskými úspechmi.

Až so zapadajúcim slnkom sa vydávame na prieskum. Krížom cez mesto, ktoré bolo kedysi hlavným obchodným uzlom, vedie hlavná cesta. Ak z nej zídete, o chvíľu ste v nevybetónovaných uličkách, vedúcich ku kopcom, ktoré obkolesujú Adwu. V diaľke vidieť kostoly a kláštory, päťkrát denne sa ozve muezín z miestnej mešity.

Práve v mestečku Adwa sa odohrala hlavná bitka proti Talianom. Písal sa marec 1896, keď sa Taliani postavili etiópskej armáde. Libéria a Abesínia boli v tom čase krajiny, ktoré si kolonizátori nestihli rozdeliť. Etiópska armáda si s Európanmi bez problémov poradila. Taliansko podpísalo v Addis Abebe dohodu o nezávislosti africkej krajiny.

Keď sme do Adwy prichádzali minibusom, s nadšením sa nám prihovoril miestny chlapík. „Tu sa odohrala bitka. Tam, okolo tých kopcov,“ povedal o skalnatých vrcholkoch.

Benito Mussolini sa pokúsil o reparát svojich predchodov koncom roka 1935. Tentoraz už Taliani použili lepšiu vojenskú techniku aj lietadlá a Etiópia nedokázala útoku odolať. Po úspešnom druhom pokuse Taliansko obsadilo krajinu na najbližších päť rokov, až kým ich počas druhej svetovej vojny miestni nevyhnali s pomocou Britského spoločenstva národov.

Dnes už Adwa pôsobí zabudnuto. V pár ošarpaných hoteloch na turistov nenatrafíte, ak však chcete zažiť atmosféru obyčajného severoetiópskeho mesta, ktoré sa na nič nehrá, ste tu správne.

Siesta: Shewit pripravuje šálku čerstvej kávy.
Siesta: Shewit pripravuje šálku čerstvej kávy.
Noel Rojo

Etiópia má svoj čas

Hromadná doprava na severe Etiópie funguje jednoducho. Nasadneme do minibusu alebo autobusu a čakáme, obyčajne celí spotení, kým sa zaplní každá sedačka, a dopravný prostriedok sa vydá na cestu. Tigrajci akoby nemali radi čerstvý vzduch, v preplnenom autobuse pozatvárajú všetky okná, dvere otvoria len vtedy, keď chce niekto vystúpiť.

Naša ďalšia zastávka, Aksum, je od Adwy vzdialená asi dvadsať kilometrov. Ani si nestihneme užiť výhľady a už sme v niekdajšom kráľovskom meste.

Najkrajšia kaviareň je na Talianskom námestí - Piazza Italiana. Uprostred štvorcového námestia je obrovský strom, ktorý poskytuje tieň dvom ženám pripravujúcim kávu. Pod stromom ešte ktosi predáva vyprážané šišky, občas tu prebehne nejaká koza, chlapci zápasia alebo hrajú stolný futbal. Po obvode námestia sú obchody pripomínajúce snahu o koloniálnu architektúru.

V miestnej reštaurácii na rohu námestia si objednávame injeru - chlebovú placku podobnú našim palacinkám, len oveľa väčšiu, vyrobenú z obilniny teff, ktorá rastie iba v Etiópii. Navrchu sú rôzne omáčky, najmä zo strukovín. Jeme z jednej veľkej tácky. K jedlu dostávame arašidy a pražený cícer. Majiteľ vie, ako robiť biznis.

A potom je tu reštaurácia pod pomarančovníkom, z ktorého opice kradnú ovocie, zatiaľ čo turisti si pochutnávajú na burgeri. V Etiópii je práve obdobie predveľkonočného pôstu, s mäsom v miestnych reštauráciách nemožno počítať. Na miestach pre turistov je však dovolené všetko. Napokon, tieto výhody využívajú aj miestni. Najmä večer ich tu stretávame okolo stolov plno.

Etiópski ortodoxní majú pôst pred Veľkou nocou až 55 dní. Mimochodom, aj čas tu plynie inak. Na hodinkách Etiópčanov je o šesť hodín viac. Na svojich hodinkách sledujú 12-hodinové cykly. Deň sa tu nezačína o polnoci, ale s úsvitom, o šiestej ráno. Aj pri odchodoch diaľkových autobusov (tých, ktoré nečakajú, kým sa naplnia), sa treba vopred uistiť, ktorým časom sa riadia.

V Aksume: Obelisk ukradnutý Talianmi a dva najvyššie stojace obelisky.
V Aksume: Obelisk ukradnutý Talianmi a dva najvyššie stojace obelisky.
Noel Rojo

Obchodníci aj kresťania

Miestny sprievodca Efrem vraví, že Aksum sa v posledných rokoch veľmi zmenil. „Stavajú sa nové hotely, reštaurácie. Je to dobré,“ myslí si. Koniec koncov, turizmus je hlavný príjem miestnych. 

Aksum bol hlavným mestom Aksumského kráľovstva, ktoré sa nachádzalo najmä na území Etiópie a v Eritrei. Na konci druhého storočia sa Aksumčanom podarilo prekročiť Červené more a nakrátko obsadiť územie dnešnej Saudskej Arábie.

Trvanie kráľovstva sa datuje od prvého po desiate storočie. Až do deviateho storočia kontrolovalo obchodovanie medzi Rímskou ríšou a Perziou. Vtedajší významný prístav Adulis na brehoch Červeného mora je dnes približne sedem kilometrov vo vnútrozemí. Aksum, kedysi významné ekonomické centrum, dnes žije zo svojej niekdajšej slávy.

Efrem však tvrdí, že na každodennom živote miestnych sa veľa nezmenilo. Kedysi sa práve tu začalo s pestovaním pšenice a raže. To pretrváva dodnes. Koho neživí turizmus alebo malý obchodík, je farmár.

Okrem ekonomického významu mala ríša v minulosti význam aj z hľadiska šírenia náboženstva či vzdelanosti.

Od roku 330 vládol v Aksumskom kráľovstve kráľ Ezana. Počas jeho panovania sa do oblasti Etiópie dostáva aj ortodoxná cirkev, na kresťanstvo vraj panovníka obrátil svätý Frumentius. O kráľovi Ezanovi sa tiež hovorí, že zakladal prvé cirkevné školy, aby šíril kresťanstvo. Jeden z archeologických kúskov v Aksume je práve Ezanov kameň, ktorý dokumentuje jeho prechod na kresťanstvo aj úspechy jeho ťaženia v okolitých oblastiach. Svoje víťazstvá v mene Boha zaznamenával vo viacerých starovekých jazykoch: v arabskej sabejčine, v gréčtine a v jazyku ge’ez, z ktorého neskôr vzniká amharčina (oficiálny jazyk v Etiópii) aj tigrajčina.

Pred miestnosťou, kde je kameň uložený, hrajú chlapi karty. Jeden z nich pohotovo zareaguje na náš príchod a ponúka na predaj krížiky zavesené na farebných bavlnkách - medzi miestnymi deťmi najrozšírenejší suvenír.

Dobre strážená archa

Aksum je pre Etiópčanov posvätné miesto, stretávajú sa tu pri príležitosti najvýznamnejších sviatkov.

Okolo Kostola svätej Márie zo Sionu sa schádzajú ženy. V dlhých bielych sukniach, s bielou šatkou na hlave. Ortodoxné kostoly na severe Etiópie sú miesta stretnutí žien. Pobozkajú bránu, odrieknu modlitbu a vstúpia do prostredia kostola. Často ich vidieť, ako spoločne posedávajú pod stromami, čakajú, kedy sa otvoria dvere a budú prizvané na modlitbu. Ženy v Tigraji sa nestretávajú na verejnosti v takej miere ako muži. Neraz sa stalo, že sme vošli do kaviarne a sedeli v nej iba muži. „Žena môže ísť von s manželom alebo, keď jej to manžel dovolí, môže ísť aj s kamarátkami,“ vraví Etiópčanka Mitslal.

Podľa Efrema sú teraz v kostole iba kňazi. Muži stoja na jednej strane svätostánku, ženy na druhej. Aj vnútri kostolov majú oddelené priestory. Po pätnástej hodine sa však všetci spoločne vydajú trikrát obísť celý kostol, nasledujúc skupinu predstavených. Tento rituál vraj opakujú denne, počas celého pôstu.

Kostol je tiež z čias kráľa Ezana a je vôbec prvým kostolom na území Etiópie, hoci súčasná podoba je po niekoľkých prestavbách. V kaplnke kostola je podľa Etiópčanov ukrytá archa zmluvy. „Stráži ju mních, ktorý tridsať rokov neopustil okolie kostola,“ vraví Efrem. Každý strážca vyberie pred svojou smrťou nasledovníka. „Veríme, že tu archa je, pretože keď sme tu ešte nemali nemocnicu, ľudia pili z prameňa pri kostole a za sedem dní sa vyliečili,“uvádza Efrem jednoduchý príklad, prečo by mali byť dosky s Desatorom práve tu.

Podľa legendy sem archu priniesol syn kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby cisár Menelik I. Kráľovná zo Sáby sa spomína vo svätých textoch viacerých náboženstiev vrátane Koránu a Biblie. Žena sa vraj na ťavách vydala do Jeruzalema za kráľom Šalamúnom, chcela si overiť jeho múdrosť. Doniesla so sebou kadidlo, zlato, myrhu a drahokamy aj otázky pre kráľa. Menelika vraj splodili počas jednej noci, ktorú strávila kráľovná u Šalamúna. Vychovala ho sama, ale on sa chcel stretnúť s otcom, a tak sa rozhodol navštíviť Izrael. Do Etiópie z neho doniesol archu. Príbeh spísali etiópski mnísi v 13. - 14. storočí, odohral sa však desať storočí pred Kristom. Kráľovná zo Sáby tak časovo nezapadá do obdobia Aksumského kráľovstva. Mýtickú postavu kráľovnej považujú za svoju Etiópčania aj Jemenčania, keďže na území dnešného Jemenu sa rozprestieralo kráľovstvo Sába. V Aksume sú podľa nej pomenované niekdajšie kúpele. Dnes si z nich ženy naberajú vodu do žltých kanistrov na pranie či varenie.

Ukradnutý obelisk

V meste a okolí sú stovky obeliskov. Aksumský obelisk je dnes najvyšším stojacim monolitom v meste. Je doň vyrytých dvoje falošných dverí a niekoľko poschodí okien, podobný je dizajn mnohých ďalších. Obelisky označujú miesta, kde boli podzemné pohrebné miestnosti. „Čím väčšia výzdoba, tým vyššie postavená bola osoba, ktorej hrob obelisk označuje. Veľa z nich bolo postavených na počesť panovníkov,“ vraví Efrem.

Najvyšší z obeliskov má 33 metrov, dnes už však nestojí. Taliani ho našli rozpadnutý na päť častí, podľa
UNESCO spadol zrejme pri snahe postaviť ho. Fašistický režim si ho v roku 1937 odniesol do Talianska ako vojnovú korisť a pripomienku víťazstva v Etiópii. Do krajiny pôvodu sa ho podarilo vrátiť až pred desiatimi rokmi. „Keď ho doviezli naspäť, objavili pod zemou tunel. Obelisk sa vtedy nahol na stranu, preto ho teraz podopierajú laná a po námestí nemôžu jazdiť nákladné autá,“ vysvetľuje Efrem.

O páde kráľovstva tiež koluje nemálo legiend. Sláva Aksumského kráľovstva však začala upadať, keď stratilo kontrolu nad obchodom s Arabmi v prospech Peržanov. Svoj podiel na zániku malo aj odlesňovanie v dôsledku výstavby a nedostatočné zrážky, ktoré sa podieľali na nižšej poľnohospodárskej produkcii.

V sobotu sa na Talianskom námestí schádzajú ženy predávajúce veľké ručne vyrobené koše vo všetkých farbách. Ideálna príležitosť posedieť pri šálke kávy a pozorovať život v meste tisíc rokov po páde kráľovstva. Etiópčania obchodujú, ženy využívajú príležitosť porozprávať sa s kamoš­kami.

VIDEO Plus 7 Dní