Senegal nie je krajina, kam by Slováci bežne cestovali na dovolenku, no pre Francúzov, Talianov a Španielov sa stáva čoraz zaujímavejšou destináciou. Láka ich atmosféra „čiernej“ Afriky, s jej farbami a rytmami, národné parky aj prekrásne pieskové pláže, ktoré sa ťahajú pozdĺž Atlantiku takmer na 530 kilometroch.

A k tomu všetkému výborné miestne pivo. Ochutnávali sme ho len po večeroch, pretože dni sme trávili za volantom na náročnej trase charitatívnej rely Budapešť - Bamako. Trasa viedla z Budapešti do Španielska, ďalej cez Gibraltár a viaceré africké štáty.

Afriku sme križovali naším upraveným Citroënom, ktorý sprvu pôsobil medzi približne stopäťdesiatimi veľkými terénnymi autami dosť neisto, no poslúžil nám bezchybne.

Krajina baobabov aj výborného piva: Senegal sa nezdá

Pútali sme pozornosť: Miestami sme sa cítili ako českí cestovatelia Zikmund a Hanzelka. Foto: Jozef Terem

Zašlá sláva

Do Senegalu, bývalej francúzskej kolónie, sme sa dostali z Mauritánie lodnou kompou cez rovnomennú širokánsku rieku Senegal. Tvorí prirodzenú hranicu medzi oboma krajinami. Na prvý pohľad bolo jasné, že rieka Senegal je tu životodarnou tepnou. Plávalo na nej množstvo rybárskych člnov, menších lodí, ženy prali bielizeň.

Dnes však už rieka nemá taký význam ako v časoch francúzskej kolonizácie, keď bola jedinou, lepšie povedané najjednoduchšou, cestou do vnútrozemia západnej Afriky. Používali ju, kým nepostavili železnicu medzi hlavným mestom Senegalu Dakarom a hlavným mestom Mali Bamakom.

Krajina dnes pôsobí pomerne pokojným dojmom. Ako to už v Afrike býva, všade sa hmýri množstvo ľudí, pretože drvivú časť dňa trávia obyvatelia tejto časti sveta na ulici. Hraničné mestečko Rosso pôsobí provinčným dojmom, badať tu známky zašlej slávy. Hneď za ním sa začínajú nekonečné roviny a africký vidiek v podobe rázovitých dedín a domorodých príbytkov.

Väčšinu krajiny tvoria nížiny, ktoré sa len na juhovýchode mierne dvíhajú do nevysokých vrchov. Jednotvárnosť na cestách tu však spoľahlivo odplašia pestrofarebne oblečení ľudia, obrovské nákladné autá až neuveriteľne dovysoka naložené objemným tovarom.

Našinca najviac prekvapí množstvo veľkých a tvarovo zvláštnych baobabov, stromov, ktoré lemujú cestu na dlhých kilometroch. Baobab by mohol byť národným stromom Senegalu, pretože je navyše užitočný, z jeho vlákien sa tu tkajú látky.

Pre turistov

Na juhu krajiny je zem až neskutočne sfarbená do červena. A hoci ide o rovinatú a zdanlivo nezáživnú krajinu, môžete tu navštíviť šesť národných parkov. Milovníci exotických zvierat si prídu na svoje, žije tu všetko od mačkovitých šeliem cez nosorožce až po opice, ktorých tu je mimoriadne veľa druhov. Okrem poľnohospodárstva je ďalším dôležitým spôsobom obživy rybolov.

Hoci vzhľadom na množstvo piesočnatých pláží pri Atlantickom oceáne by sa krajina mohla rozvíjať najmä vďaka cestovnému ruchu. Už teraz je pomerne známym a najlepším plážovým regiónom v krajine Malé pobrežie - Petite Côte. Má približne 150 kilometrov a skladá sa z množstva rôznych rezortov. Prímorská oblasť Saly, vzdialená hodinu a pol južne od hlavného mesta Dakar, je plná hotelových komplexov. Teší sa záujmu turistov z celého sveta. Jednou z najkrajších pláži v Afrike vôbec je Cap Skiring.

Obľúbené sú aj výlety k Lac Rose alebo po našom Ružovému jazeru. To leží severovýchodne od mesta Dakar a je atraktívne najmä ružovkastým sfarbením, ktoré má vraj na svedomí riasa Dunaliella salina. Prežíva vo vode s extrémne vysokým obsahom soli a obsahuje veľmi veľa betakaroténu. Práve soľ z jazera sa využíva v priemysle, takže vďaka usilovným domácim sa na brehu postupne hromadia slané biele kopčeky.

Senegalské pláže patria k najlepším v celej západnej Afrike. Najmä Španieli to majú „na skok“ preto nie je až taká zriedkavosť vidieť tu Európanov na motorkách alebo s vlastnými karavanmi.

Krajina baobabov aj výborného piva: Senegal sa nezdá

Kúsok tieňa: Život je tu zdanlivo tvrdý, no ľudia sú plní optimizmu. Foto: Jozef Terem

Farebný svet

Hneď ako sme prekročili hranicu s viac arabskou Mauritániou, uvedomili sme si, že v Senegale sa začína exotická „čierna“ Afrika. Svet bol zrazu farebný, pestré oblečenie, autá, nápisy na obchodoch... A všetko akoby sa vlnilo v rytme temperamentnej africkej hudby, ktorá znela zo všetkých možných reproduktorov.

Hoci je v krajine oficiálnym či, lepšie povedané, najrozšírenejším náboženstvom islam, celkom určite tu necítiť žiadne radikálne nálady. Skôr naopak. Ľudia sa vedia tešiť z jednoduchého života, atmosféra je uvoľnená a všade dostať pivo. Najrozšírenejšou značkou je La Gazelle z pivovaru v Dakare, ktoré v tom teple dobre chutí.

Eiffelov most

Pokračovali sme v ceste popri rieke Senegal a dorazili do mesta Saint Louis. Medzi starými francúzskymi domami, trhom s rybami, príjemnými miestnymi barmi s výbornou hudbou nás ovanula pravá koloniálna atmosféra. Staré centrum mesta chráni UNESCO. Saint Louis padlo do rúk Francúzom v roku 1659 a vybudovali z neho hlavné mesto francúzskej koloniálnej Afriky, hoci celý Senegal ovládli až koncom 19. storočia.

Nachádza sa prakticky celé na ostrove, ktorý je s pevninou prepojený asi štyristometrovým mostom. Navrhol ho slávny Gustave Eiffel, autor známej parížskej veže. Na údržbe domov sa síce po odchode Francúzov po dlhé desaťročia nepohlo ani prstom, aj tak má svoje neopakovateľné čaro.

Senegal je krajina, ktorá má bohatú, ale nie príliš veselú históriu. Sužovali ju vojny, nepokoje, nestabilita. Dejiny staré dvesto-tristo rokov sú spojené najmä s Francúzskom. Už v prvej polovici 19. storočia začali francúzski priekopníci prenikať čoraz viac do vnútrozemia a postupne začlenili veľkú časť územia dnešného Senegalu do kolónie Senegambia.

V roku 1904 sa stal Senegal súčasťou Francúzskej západnej Afriky. Po druhej svetovej vojne bola krajina zámorským územím Francúzska, v roku 1958 získal Senegal autonómiu v rámci Francúzskeho spoločenstva. Nezávislosť vyhlásil v roku 1960. Po ukončení etnického konfliktu s Mauritániou v roku 1992 sa situácia v krajine upokojila.

Dokonca podľa mienky obyvateľov zo susedných štátov je práve Senegal najrozvinutejší a najlepšie prosperujúci „čierny“ štát v regióne. Vládne tu síce ako všade na tomto kontinente vysoká nezamestnanosť, no za pomoci európskych krajín, predovšetkým Francúzska, sa krajina dostala z najhoršieho a teraz je na africké pomery celkom dobre rozbehnutá. Pomerne vyspelá infraštruktúra zaručuje rozvoj obchodu, hlavné mesto Dakar má obrovský prístav.

Hlavným vývozným artiklom je bavlna a ryby. Domáci si veľa sľubujú aj od rozvoja turizmu. Vplyv krajiny galského kohúta tu nezmazateľne cítiť dodnes. Či už v architektúre, nápisoch, úradnom jazyku, alebo v hlavách jeho obyvateľov. Svedčí o tom aj naša príhoda s policajtom.

Zastavil nás na bežnú kontrolu dokladov a spustil na nás nemilosrdne po francúzsky, absolútne nerešpektujúc našu neznalosť tohto jazyka. Snažili sme sa mu odpovedať po anglicky, no tváril sa, že nerozumie. Po niekoľkých minútach, počas ktorých sme ho bezradne pozorovali, ho to prestalo baviť a pomerne slušnou angličtinou nás poučil: „Keď cestujete do Senegalu, mali ste sa naučiť po francúzsky...“

Daj darček

V porovnaní s Mauritániou, ktorou sme predtým prechádzali, nám bol Senegal mentalitou oveľa bližší. Aj ľudia sa zdali veselší, zhovorčivejší. Naše auto polepené nálepkami všade pútalo pozornosť a počas celej cesty sme sa miestami cítili ako českí cestovatelia Zikmund a Hanzelka na svojich výpravách svetom. To však neznamená, že si tu netreba dávať pozor.

Ako je to všade na svete, hrozba je reálna najmä vo veľkých mestách, ako je Dakar, kde žijú skoro tri milióny obyvateľov. Mnohí z nich v chudobe, a tak tu celkom určite nie je núdza najmä o vreckárov. Otravné bolo aj to, že deti aj dospelí chlapi neustále a úplne bez okolkov od nás pýtali peniaze alebo cadeau - darček.

Toto francúzske slovíčko zaznelo vo všetkých krajinách počas cesty tisíckrát. Keď neuspeli, dokázali sa tváriť až neuveriteľne presvedčivo ukrivdene a urazene. Zrejme je to aj tým, že Senegal je v porovnaní s Mauritániou predsa len chudobnejší. Autá boli často v dezolátnom stave, u nás som také nikdy nevidel. Bez svetiel, bez nárazníkov, s dierami v kapote. Typické obydlia na vidieku sú z hliny so slamou.

Naproti tomu v mestách sa žije moderný a rušný život. Na Afričanoch je obdivuhodný ich životný entuziazmus, spoločenský duch a večne dobrá nálada. Samozrejme, v týchto zemepisných šírkach od ľudí nemožno očakávať vysoké pracovné nasadenie. No v tanci, zábave a hudbe sa im ťažko niekto vyrovná. Je pritom až zarážajúce, aký majú černosi talent na jazyky.

Počas cesty sme sa bavili s mnohými obyvateľmi a ich hlad po informáciách je až prekvapivý. Zaujímali ich slovíčka v našom jazyku a skoro bezchybne ich hneď opakovali. V Senegale sme sa rozhodli rozdať darčeky - zošity, perá, knižky, ktoré sme ako posádka charitatívnej rely viezli so sebou. A tak sme si náhodne vybrali školu v maličkej dedine neďaleko mesta Kaolack v strede krajiny a urobili deťom radosť.