Tip na článok
Jediní turisti: Do neuznanej krajiny mieria hlavne dovolenkári z Ruska. No už sa im viac oplatia moderné turecké rezorty.

Krajina bez otcov: Nikomu never a potme nikam nechoď!

V neuznanej republike Abcházsko chcú mladí ľudia budovať lepšiu krajinu.

Galéria k článku (11 fotografií )
Návštevníci v kláštore: Nový Afon je obľúbeným cieľom ruských turistov.
Ohromujúci: Napriek tomu, že chrám v kláštore Nový Afon je trochu ošumelý, stále pôsobí veľkolepým dojmom.
V šatkách: V pravoslávnych chrámoch si ženy zahaľujú hlavu.

Abcházsko je síce neuznaná republika, no vstupné víza vydáva. Netreba chodiť na nijaké zastupiteľstvá ani konzulárne úrady - Abcházsko ako neuznaná krajina ich má len zopár a väčšinou iba v iných neuznaných republikách. Všetko vybavíte online cez webový formulár. S pasom a dokumentom, ktorý vám po siedmich dňoch pošlú mailom, sa môžete vybrať z gruzínskeho Zugdidi na hraničný priechod. Most cez rieku Inguri. Pozor - pre Gruzíncov to žiadna hranica nie je. Aj keď územie Abcházska - slížik ohraničený Čiernym morom a masívom Kaukazu, na ktorého druhej strane je Rusko - neovládajú už od roku 1993, stále ho považujú za súčasť svojej krajiny. Rovnako Organizácia Spojených národov (OSN) a takmer všetky štáty sveta s výnimkou Ruska, Nikaraguy, Venezuely, Nauru, Tuvalu a Vanuatu a iných neuznaných krajín - Podnesterska a Južného Osetska.

Desiatky národností

„Nikomu never a potme nikam nechoď,“ varuje ma gruzínsky policajt na hranici. Je presvedčený, že ak by vstúpil do samozvanej Abcházskej republiky, tak ho tam rovno zabijú. Čakám pár hodín na odobrenie gruzínskych úradov, že môžem neexistujúcu hranicu do Abcházska prekročiť. Bežný úradný postup. Zatiaľ sledujem dianie pri moste Inguri. Pár rokov po krvavej vojne sa na územie Abcházska vrátilo asi päťdesiattisíc etnických Gruzíncov. Pardon, Migreliáncov. Nie, nie sú to postavy zo Star Treku. Je to jedno z početných gruzínskych etník. Etnicky pestrý Kaukaz obývajú desiatky národností. Migreliánci sa nasťahovali do svojich starých domov v novom neuznanom Abcházsku v regióne hneď za riekou Inguri. Úradne však viac fungujú v Gruzínsku než v Abcházsku. Tú krajinu nikdy neprijali a nezačali akceptovať. Gruzínske pasy sa aj viac oplatia. Gruzínsko pre svet, na rozdiel od Abcházska, oficiálne existuje. A čo s pasom neuznanej republiky?

Ľudia si teda ponechali gruzínske doklady. Most cez rieku Inguri prekračujú často. Donedávna sem deti každý deň chodili do školy, abcházska vláda už povolila školy s gruzínskym vyučovacím jazykom, takže je to zas o niečo jednoduchšie. Doteraz však nakupujú v Gruzínsku, všetko je tu minimálne o tretinu lacnejšie než vedľa v Abcházsku. Pojazdná banka, autíčko s počítačmi a bankovými úradníčkami, prichádza na hranicu každý pracovný deň. Ľudia prejdú z Abcházska po moste, vybavia v nej, čo potrebujú, a zas sa vrátia. Nemusia ani do Zugdidi.

Most nepriateľstva

Konečne ma telefonicky odobrili a môžem prejsť cez most. Je to dovolené len pešo alebo - ktovie prečo - na vozoch ťahaných koňmi. Využívajú ich hlavne staré ženy, ktoré do Abcházska vlečú nakúpené potraviny. Občas sa objaví auto UNHCR. Preváža starcov a invalidov.

Tesne pred mostom ešte miniem vojenské stanovište. Odtiaľ sa v najhorších dňoch vojny na jeseň 1993 pozerali na Abcházsko Gruzínci, ktorí deň predtým ušli zo svojich domovov. Obe strany bojujúce v občianskej vojne - Gruzínci za republiku, Abcházci za samostatnosť - už mali na rováši vyvražďovanie civilistov a zaberanie ich majetku. Gruzínci vedeli, že bojovníci za samostatné Abcházsko s nimi nebudú mať zľutovanie. Z druhej strany rieky na nich mierili tanky. Jasný signál, že v novej krajine nie sú vítaní. Zaujímavé, že ani cez vojnu, ani nikdy potom neprestala pracovať veľká vodná elektráreň na rieke Inguri. Zásobuje elektrinou veľkú časť Gruzínska aj Abcházska. Znepriatelené režimy sa na jej prevádzke vždy akosi dokázali dohodnúť.

Na druhej strane mosta ma už obrovským nápisom víta Abcházska republika. Čakám na kontrolu. „Bábušky“ medzitým prosia neoblomného vojaka, aby im dovolil preniesť do krajiny vozíky naložené potravinami. Ledva ich dovliekli svojimi rukami a nohami pokrútenými reumou cez most až sem. Vyzerá to však tak, že tašky plné baklažánov, múky a paradajok, za ktoré dali na trhu v Gruzínsku posledné peniaze, budú musieť zostať tu. Vojak je neoblomný. „Neľza.“ Nové nariadenie. Kontrola až z hlavného mesta Suchumi. Zákaz prenášania veľkých batožín. Iba malé príručné tašky sú dovolené.

Bábušky plačú, presvedčené, že im to abcházsky vojak robí naschvál, pretože sú Migreliánky.

Šialená vojna

Abcházsko, pásik požehnanej zeme s krásnym morským pobrežím, palmami a so subtropickou klímou, bolo vždy dovolenkovým rajom. Nostalgicky tu spomínajú na časy Sovietskeho zväzu. Na pobreží vtedy vyrástli veľké sanatóriá, hotely a promenády. Rekreovali sa tu občania sovietskych republík aj celého východného bloku. Aj veľa Slovákov si vtedy užívalo tunajšie pláže.

Šťastné časy sa skončili rozpadom Sovietskeho zväzu. Abcházci o sebe vždy tvrdili, že sú svojbytné etnikum s vlastným jazykom, kultúrou a dejinami. Nezávislé kráľovstvo na svojom území sformovali prvýkrát po porážke Byzantskej ríše v 8. storočí. Neskôr boli súčasťou Gruzínska, Otomanskej ríše aj Ruského impéria. V divokých rokoch po 1. svetovej vojne, keď vznikal Sovietsky zväz, sa aj Abcházska sovietska socialistická republika stala jeho súčasťou. Ešte predtým ju však mocní pričlenili ku Gruzínskej sovietskej socialistickej republike. Sovietski lídri opäť spojili do umelých štátnych celkov rozličné národy.

A po rozpade Sovietskeho zväzu sa to celé vymklo z rúk. U Abcházcov majú najsilnejšie slovo v komunite tradične najstarší. Vážia si ich skúsenosti. Ešte v roku 1988 sa títo starci stretli a spísali list, ktorým požiadali sovietsku vládu o samostatnosť pre svoju republiku. Zostal bez ohlasu. V roku 1989 sa začali medzi Abcházcami a Gruzíncami prvé násilnosti. O dva roky Gruzínsko zrušilo autonómne postavenie Abcházska. Abcházsky parlament zareagoval obnovením ústavy z roku 1925, ktorá Abcházsko označovala za samostatný štát v rámci Gruzínska. Na územie Abcházska vstúpili gruzínske vojská.

Začala sa neuveriteľne krutá vojna o Abcházsko. Mučenia a vraždenia civilistov sa dopúšťali obe strany. A ďalší. Hovorí sa, že z desiatich vojakov, ktorí bojovali za Abcházsko, bol Abcházec iba jeden. Ostatní sa zbehli z celého Kaukazu. „Vyznamenal“ sa tu napríklad neskorší čečenský líder Šamil Basajev. Získal povesť neobyčajne krutého vojaka. Masakre vyvrcholili 27. septembra 1993, keď Suchumi padlo po porušení prímeria vyrokovaného OSN zo strany abcházskych povstalcov a ich spojencov. Gruzínska armáda chcela predtým ukázať dobrú vôľu, tak stiahla ťažké zbrane zo Suchumi. Ozbrojenci vtrhli do mesta, popravili gruzínskych politikov, ktorí ešte zostali v meste, a sadisticky mučili, znásilňovali a vraždili Gruzíncov. Gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze odletel, keď už povstalci boli v uliciach. „Som hrdý na vašu odvahu,“ odkázal cez rádio Gruzíncom, ktorí v Suchumi zostali. „Nemáme právo ustúpiť... Vyzývam vás na zachovanie mieru, súdržnosti a sebakontroly... Teraz sa musíme s nepriateľom stretnúť priamo v uliciach. Tak, ako si to zaslúži.“

Svet sa vtedy nepozeral. V zmätku a chaose, ktorý zostal na Kaukaze po rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík, sa diali nepredstaviteľné šialenosti. Svet však vtedy riešil iné problémy. Kaukaz zostal so svo­jimi krvavými konfliktmi zabudnutý.

Všetci nemôžeme odísť

Dnes chcú obyvatelia Abcházska na to všetko zabudnúť. Vojna z 90. rokov nie je obľúbená téma na rozhovor. „Obdobie po vojne si pamätám ako obdobie bez otcov. Väčšina mojich spolužiakov zo škôlky a školy mala iba mamu,“ hovorí Amina Eniková. Má dvadsaťšesť rokov, študovala v Manchestri a teraz učí v Suchumi, hlavnom meste Abcházska, angličtinu. Sedíme v reštaurácii elegantného hotela Leon, pomenovaného podľa prvého abcházskeho kráľa Leona II., ktorý vládol na prelome 8. a 9. storočia. Abcházci si radi pripomínajú dlhú históriu slobody svojho národa.

Amina a skupina jej priateľov rovnakého veku sa urputne bránia proti celému svetu, ktorý im nahovára, že žijú v čiernej diere Európy. V neuznanej krajine, s ktorej pasom ich nikam nepustia. „Dostala som sa na univerzitu do Manchestru v rámci štipendia. Dali šancu aj nám. V podmienkach uviedli, že sa vzťahuje aj na obyvateľov sporných regiónov na Kaukaze,“ vysvetľuje Amina. Do Manchestru mohla odcestovať so svojím ruským pasom. No po škole sa vrátila domov. „Ako by to vyzeralo, keby všetci mladí odišli za lepším životom? Musíme zostať tu a budovať našu krajinu. Pôjde to,“ je presvedčená elegantná mladá žena.

Pýtam sa na jej postoj ku Gruzíncom, ktorí jej krajinu doteraz považujú za svoju. Pokrčí plecami. Do oblasti okolo mesta Gali, kde žijú Migreliánci, nechodieva. „Načo? Nič tam nie je pekné. Majú to tam ako v Gruzínsku... S Gruzíncami sa o našej samostatnosti nedá diskutovať. Akceptujú iba jeden názor. Ten svoj. Ale vzťahy sa pomaly dostávajú do normálu. Ak by v minulosti niekto na ulici prehovoril po gruzínsky, možno by sa Abcházci nezdržali a vysvetlili by mu päsťami, že to je nevhodné. Teraz v kaviarňach občas počuť gruzínčinu. Nikto nikoho však už nebije. Maximálne dotyčných upozorní. Alebo si odsadne a vôbec to nerieši.“

Abcházci medzi sebou hovoria po rusky. Abcházsky jazyk bol už takmer zabudnutý. Málokto ho používal v každodennom živote. Načo si komplikovať veci? S jazykom neuznaného mikronároda sa človek ďaleko nedostane. Ľudia aj tak pozerajú ruské televízne kanály... V posledných rokoch sa vláda snaží abcházsky jazyk oživiť. Povinne sa vyučuje na školách. Návrat k abcházskosti je tak trochu nanútený. Ale tu v spleti kaukazských etník zrejme nevyhnutný.

Sovietska Florida

Suchumi má zvláštny šarm, ktorý si musíte zamilovať. Naprojektovali ho rozšafne. Najkrajšie vily a hotely stavali koncom 19. storočia a potom v období medzi svetovými vojnami, keď zo Suchumi mala byť „sovietska Florida“. Ulice dodnes dýchajú týmto ošumelým šarmom. A cítiť z nich aj vojnu. Časť domov a bytov zostala dodnes prázdna. Patrili Gruzíncom, ktorí ušli alebo ich zabili. Kedysi elegantné mesto je ošumelé. Promenády sa rozpadávajú. V bezprostrednej blízkosti pláží čnejú k nebu skelety niekdajších hotelov. Z vlakových staníc zostali ošarpané miesta duchov. Niektoré stavby pohlcuje džungľa, ktorá sa priblížila až k mestu. Z betónu trčia kovové výstuže. Na železné tyče, ktoré zostali z preliezačiek pre deti, niekto nainštaloval bustu Lenina.

Časť budov opravili investori. Vznikajú príjemné hotely aj moderné kaviarne ako vystrihnuté zo zahraničných časopisov. Akoby ani nepatrili do neuznanej kaukazskej krajiny.

Rozpadávajú sa aj móla. Kedysi využívané, dnes zbytočné. Nikomu nepatria a nikto sa o ne nepostará. Iba deti sa zabávajú, keď z nich skáču do morských vĺn. Pozorujem ich z kaviarne na takom ošumelom móle so šálkou „istočnovo kofe“, kávy prevarenej s cukrom, akú tu pijú najčastejšie. Varia ju tu dve staré dámy. Azda si pamätajú ešte Stalina.

More zostalo rovnako krásne, aké bolo pred vojnou. Na pieskových plážach sa rekreujú turisti z Ruskej federácie. Väčšinou staršia generácia. Ťahá ich sem nostalgia za minulými časmi a sčasti aj nízke ceny. Suchumi nie je destinácia pre mladých. Chýba nočný život, na aký sú zvyknutí z iných dovolenkových rezortov.

No nízke ceny v abcházskom prímorskom raji začínajú byť minulosťou. Ruskí turisti sa sťažujú, že to tu stojí pomaly toľko ako v Turecku, no bez moderných rezortov, komfortu a služieb. Ktovie. Na rok už možno neprídu.

Západ alebo Rusko?

Z čoho teda Abcházsko žije? Vidiek je očividne chudobný. V Novom Afone som videla malého chlapca, ktorý predával vlastnoručne nakreslené obrázky kláštora. Detské kresby pomáhali uživiť celú jeho rodinu. Nový Afon, po našom Nový Atos, je z histórie známy aj ako grécky prístav Anakopia z 3. storočia. Kláštor tu založili ruskí pravoslávni mnísi z gréckeho Atosu. Ich kláštor Rosikon bol preplnený. Navyše sa báli, že vypukne rusko-osmanský konflikt a Turci vyženú z hory Atos ruských mníchov. Preto si na Kaukaze hľadali nové útočisko. Kláštor je dodnes impozantná stavba.

Ekonomika neuznanej krajiny je značne limitovaná. Žiadny prístup na svetové trhy, žiadna medzinárodná výmena. A predsa tu jazdia veľké autá drahých značiek. „Tu sú peniaze,“ hovorí s úsmevom Simon Agr­ba. Má dvadsaťšesť a je riaditeľom Štátnej investičnej agentúry. Neľahká úloha, lákať štátne investície do neexistujúcej krajiny! Simon bez okolkov priznáva, že zarába tak málo, že si musí privyrábať súkromnými hodinami angličtiny a vývojom aplikácií.

Simon mi neodpovie jednoznačne na otázku, odkiaľ majú Abcházci peniaze na drahé autá. Na internete nachádzam rôzne vysvetlenia. Vraj zbohatli na majetkoch, ktoré zabrali vyhnaným Gruzíncom. Prosím vás! Dvadsaťpäť rokov by nežili zo starého socialistického kamrlíka. Zdrojom príjmov istej vrstvy bude skôr čierny trh a nelegálne obchody. V neexistujúcej krajine je možné všeličo.

Simon Agrba radšej rozoberá veci, ktoré súvisia s jeho prácou. Rovnako ako Amina študoval v zahraničí, v Londýne a v USA. Mentálne sa cíti doma viac na Západe než v Rusku. „Kritizujú nás, že úzko spolupracujeme s Ruskom. Ale čo iné nám ostáva, keď Rusko jediné nás uznalo a ni­kto iný s nami nechce obchodovať?“ Simon dodáva, že hoci Rusko posiela významné peniaze na pomoc jeho krajine, za ktoré opravujú cesty, školy a nemocnice, Abcházsko chce obchodovať na úrovni rovný s rovným. Abcházci sú hrdý národ. Nechcú donekonečna prijímať darčeky. Pýtam sa na hlavné vývozné artikle. Simon vymenúva džemy, zaváraniny, všetko v biokvalite, vína a koňaky, ktoré abcházska firma vyváža do Ruska, aj šikovný obchod s Tureckom. Ten sa realizuje loďami cez ruské Soči, aby to bolo oficiálne v poriadku. Vraj majú aj nerastné bohatstvo, ale krajina sa rozhodla neťažiť ho. Aby si nezničili prírodu. „Platiteľov daní je tu však stále málo.“

Simon pozná veľa mladých, ktorí sa vracajú zo zahraničia do Abcházska a tu k starým tradíciám. „Západ je orientovaný na peniaze. A kde sú peniaze na prvom mieste, stráca sa význam medziľudských vzťahov.“

Rockerka z kaviarne

Gali, hlavné mesto gruzínskeho regiónu v Abcházsku. Ak si Fico myslí, že na našom východe nič nie je, nech sa príde pozrieť sem. Vystríham ho však pred použitím verejných záchodov... Gali, to je niekoľko ulíc s panelákmi, veľkým úradom, škola, trhovisko. Kravy sa pasú všade. Pekár ani krčmár vo svojej prevádzke toaletu nemajú.

Našťastie, je tu ešte kaviareň. Na prízemí ošumelého paneláka, kde balkóny už nemajú zábradlie. Pracuje tu Maria. „Som rockerka,“ ukazuje rukou typické gesto. Hovorí, ako strašne túži cestovať. Že by rada odišla niekam na Západ. Za prácou. Už sa učí anglické slová. Do Suchumi vôbec nechodí. Veď to je „ich“, Abcházcov. Región Gali zas patrí Gruzíncom. Aj po rokoch sú to „my“ a „oni“. Neuvažujú o Abcházsku ako o spoločnej krajine. Niektorí Abcházci už priznávajú, že urobili chybu. Že sa málo snažili o spolužitie s Gruzíncami.

V regióne Gali žije asi 30-tisíc ľudí. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 je 98 percent z nich gruzínskej národnosti. Polovica má gruzínske občianstvo. Prečo? Lebo chcú a preto, že Abcházsko im občianstvo udeliť veľmi nechcelo. Niektorí mali abcházsky aj gruzínsky pas. V roku 2013 však vláda schválila zákaz dvojakého abcházskeho a gruzínskeho občianstva. Povolené je iba abcházske a ruské. Abcházska prokuratúra začala vyšetrovať úrady v Gali a obvinila ich, že abcházske doklady vydávali v rozpore so zákonom. Tisícky ľudí v regióne Gali zostali vo vzduchoprázdne. Neuveriteľne zamotaná situácia: neuznaná krajina ich neuznáva ako svojich občanov. Nemajú tu volebné právo ani im nevyplácajú dôchodky.

„Ale už je lepšie. Nedávno nám povolili gruzínsku školu,“ ukazuje Maria cez okno na školskú budovu, kam chodí aj jej syn. Ona však stále nemá nijaké doklady. Ktovie, či sa jej sen o ceste na Západ niekedy splní.

VIDEO Plus 7 Dní