Na slovenskej politickej scéne už dlhší čas badať určitú posadnutosť Švajčiarskom. Rolexky na rukách premiérov, ministrov či zákonodarcov, sľubovanie švajčiarskych dôchodkov a povestný bilbord Hnutia za demokratické Slovensko - vysmiaty Vladimír Mečiar, slogan Krajina môjho srdca a zábery švajčiarskej prírody. Chýbala len krava Milka.
No a potom sú tu tie nešťastné referendá. Od vzniku samostatného Slovenska naši politici či rôzni aktivisti pravidelne prichádzajú s nápadmi rozhodovať o viac alebo menej závažných veciach vo všeľudovom plebiscite. Akoby sme skutočne žili v krajine helvétskeho kríža, kde je priama demokracia silne zakorenená.
Za posledné tri desaťročia sme mali možnosť vyjadriť sa pri urnách k naozaj rôznorodým témam - od zákazu privatizovania strategických podnikov až po zníženie počtu poslancov v parlamente, od zrušenia koncesionárskych poplatkov až po zákaz adoptovania detí homosexuálnymi pármi. Darmo. Slováci si napriek všemožnej snahe svojich vodcov zjavne neosvojili švajčiarske politické tradície, priama demokracia sa pod Tatrami stále nejako neuchytila. Z ôsmich vypísaných referend až šesť nebolo platných pre nízku účasť, zatiaľ čo plebiscit o vstupe do Severoatlantickej aliancie zmarila vtedajšia vláda. Jediné, čo sme si právoplatne dokázali odhlasovať, bol súhlas so vstupom do Európskej únie. Aj to s odretými ušami, ak by k urnám prišlo o dve percentá menej ľudí, mali by sme vážny problém.
Ale slovenskí politici sa nevzdávajú. „Hotovo. Máme 350 000 podpisov. Petičná akcia prebehla presne podľa našich predstáv,“ vyhlásil v týchto dňoch víťazoslávne šéf Smeru-SD Robert Fico. Rok a tri štvrte pred riadnym termínom všeľudového hlasovania sa za každú cenu snaží o vyhlásenie referenda o predčasných voľbách. Až tak veľmi, že neváha ťahať za jeden povraz s bývalými kotlebovcami z Republiky.
Dajme teraz bokom ústavnosť celej iniciatívy. Nech už máte na súčasnú koalíciu akýkoľvek názor, naozaj vám pripadá normálne v čase hroziacej energetickej krízy a v období rastúcich cien organizovať plebiscit? Najmä keď nám novodobá história jasne ukazuje, že šance na jeho úspech sú pomerne nízke. Ale ak by aj všetko vyšlo podľa opozičných predstáv, čo by sa tým dosiahlo? Predstavme si predčasné voľby vo februári, marci. Počas obávanej zimy by sme tu mali odchádzajúcu vládu bez reálnej možnosti prijímať závažnejšie rozhodnutia a špinavú, nenávistnú predvolebnú kampaň. Jedna radosť.
Keď sa nad všetkým lepšie zamyslím, vychádza mi to, že z vysnívaného Švajčiarska nám zostane akurát tak diera zo syra.
