Jana Čavojská

Jakub Zawadzinski pracoval na svojej šopke tri mesiace. Dolaďuje už len posledné detaily, aby ju zajtra ráno odniesol pod Mickiewiczovu sochu na krakovskom Hlavnom námestí. Výrobcovia tradičných vianočných scén sa tu zídu už osemdesiatykrát. V prvý decembrový štvrtok, ako každý rok. Unikátna tradícia mesta Krakov je od roku 2018 zapísaná v Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

V&nbsp;Krakove majú dve dôležité pravidlá: šopka - jasličky alebo scéna Ježišovho narodenia, ktorá je tu už celé desaťročia tradičnou vianočnou dekoráciou - musí vychádzať z&nbsp;krakovskej architektúry a&nbsp;v&nbsp;jej centre musí byť svätá rodina. Všetko ostatné je na fantázii tvorcov. Rekordér Maciej Moszew má osemdesiatdva rokov a&nbsp;na súťaži o&nbsp;najkrajšiu šopku sa zúčastňuje bez prestávky od roku 1960. Dvadsaťšesťkrát vyhral prvú cenu. A, samozrejme, nikdy nevyrobil dve rovnaké šopky.

Kompozícia šopky je centrálna: hlavná veža v&nbsp;strede a&nbsp;dve po stranách. A&nbsp;ďalšie veže, kupoly, brány a&nbsp;vežičky podľa fantázie tvorcov. „Možnosti sú nekonečné. V&nbsp;Krakove máme vyše dvesto kostolov, k&nbsp;tomu zámky, kaštiele, niekdajšie sídla šľachty,“ hovorí Jakub Zawadzinski. Ježiško sa síce narodil v&nbsp;chudobnej maštali, no pred pár storočiami v&nbsp;Krakove tento príbeh zmenili po svojom a&nbsp;zasadili ho do honosnej architektúry chrámov a&nbsp;palácov. Ich materiál sa dodnes nezmenil: kartón a&nbsp;drevo. Ibaže kým v&nbsp;minulosti ich dekorovali farebným papierom, dnes používajú staniol. Šopky sú krásne farebné a&nbsp;lesklé. Ich súčasťou sa stali aj mechanizmy na baterky, pomocou ktorých sa maličké postavičky vnútri hýbu, a&nbsp;osvetlenie. Krakovské jasličky sú vlastne malými umeleckými dielami, ktoré po súťaži a&nbsp;výstave nakupujú múzeá, zberatelia, ale aj hotely, reštaurácie a&nbsp;majitelia obchodov.

Vôbec prvý betlehem vyrobil svätý František z&nbsp;Assisi. Rád františkánov tieto vianočné dekorácie spopularizoval. S&nbsp;mníchmi sa pravdepodobne dostali aj do Krakova. Jeden z&nbsp;kostolov tam dodnes ukrýva najstaršie postavičky z&nbsp;betlehema, gotické sochy Márie a&nbsp;Jozefa zo 14. storočia. „Postupne k&nbsp;nim pribúdali ďalšie postavy ako anjeli, pastieri, traja králi, Herodes,“ vysvetľuje Jakub. Scéna narodenia Ježiša vtedy nebola statická. S&nbsp;bábkami ľudia hrali tento príbeh priamo v&nbsp;kostoloch, až kým to biskup v&nbsp;18. storočí nezakázal. „Vyzeralo to tam už vraj ako na trhu, a&nbsp;v&nbsp;kostoloch má byť pokoj. Hraný príbeh sa presunul na ulicu. A&nbsp;vznikla tradícia skupín, ktoré pred Vianocami predvádzali hru o&nbsp;narodení Ježiša. Jeho súčasťou bol Herodes, ktorý chcel Ježiška zabiť, no príde Smrť, zotne mu hlavu a&nbsp;Diabol ho odnesie do pekla. A&nbsp;všetko sa dobre skončí.“

Približne v&nbsp;tom období začali kulisy vyzerať ako paláce. Pouliční divadelníci si totiž mysleli, že tak pritiahnu viac zákazníkov. Trojmetrové konštrukcie zhotovovali profesionálni stavbári. V&nbsp;zime nemali čo robiť, tak stavali jasličky. Elementy krakovskej architektúry mali tiež pomôcť získať zákazníkov. Skupiny amatérskych hercov potom čakali na uliciach a&nbsp;trhoch, kým ich niekto zavolá zahrať vianočné predstavenie do bohatého domu. Obvykle sa rozložili vo dverách či bráne: zostavili scénu, osvetlili ju sviečkami a&nbsp;pre publikum v&nbsp;dome alebo na dvore odohrali svoje divadlo. Jeho súčasťou bola aj hudba a&nbsp;spev. Muzikanti boli súčasťou každého kolektívu.

Prvú šopku na spôsob dekorácie vyrobil pred 122 rokmi Michal Ezenekier. Z&nbsp;divadelnej tradície sa stalo umelecké dielo. Počas prvej svetovej vojny predstavenia o&nbsp;narodení Ježiška zmizli úplne a&nbsp;nevrátili sa ani v&nbsp;mierových časoch. „No ľudia chceli tradíciu zachrániť. V&nbsp;roku 1937 preto zorganizovali prvú súťaž o&nbsp;najlepšiu šopku. Druhý ročník ešte prebehol. Potom Krakov obsadili Nemci a&nbsp;šopky zakázali. No vznikla podzemná šopka. Herodes mal tvár Hitlera,“ hovorí Jakub. Súťaž obnovili v&nbsp;roku 1945 a&nbsp;konala sa aj počas pandémie koronavírusu. Tento rok prebehol už osemdesiaty ročník.

Keď bol Jakub malý, jeho starý otec ho brával do múzeí a&nbsp;kostolov pozrieť sa na šopky. „Už vtedy som vedel, že ich budem chcieť robiť. Keď som mal pätnásť, začal som sa učiť z&nbsp;kníh a&nbsp;od majstrov šopkárov. Zúčastňoval som sa na súťaži pre deti a&nbsp;neskôr pre dospelých. Vlani som urobil zatiaľ svoju najväčšiu šopku, na výšku mala meter. Mám v&nbsp;pláne postaviť dvojmetrovú.“

Do tohtoročnej súťaže išiel so šopkou vysokou dvadsaťsedem centimetrov. Pracoval na nej tri mesiace. Kľúčové bolo zohnať staniol. „Zlatý v&nbsp;Krakove nemali. Mal som šťastie, že som ho našiel v&nbsp;Náchode v&nbsp;Česku, keď som tam bol na výlete. Nakúpil som si ho tony aj pre budúcnosť,“ usmieva sa dvadsaťšesťročný muž a&nbsp;ukazuje, ako z&nbsp;pásikov staniolu roluje guľôčky na dekorovanie šopky. „Kto chce, môže použiť aj hotové výrobky z&nbsp;galantérie. Koráliky, zlaté nite a&nbsp;podobne. No podľa tradície treba toho čo najviac vyrobiť vlastnoručne. Také šopky porota ocení viac.“ Aj figúrky si väčšina majstrov robí sama z&nbsp;plastelíny alebo hliny a&nbsp;oblieka im drobné šatôčky. V&nbsp;roku 2020 urobil Jakub šopku bez postavičiek. Jeho Krakov bol prázdny, rovnako ako boli počas toho roku pre pandémiu a&nbsp;lockdowny prázdne ulice miest na celom svete.

Aby bola šopka šopkou, musí byť v&nbsp;jej centre svätá rodina. Hoci sa tento prvok snažili komunisti v&nbsp;50. rokoch odstrániť a&nbsp;presviedčali ľudí, že Máriu, Jozefa a&nbsp;Ježiška tam dávať nemajú, nepodarilo sa to a&nbsp;kto dnes odovzdá do súťaže šopku bez nich, porota ho zrejme diskvalifikuje.

S&nbsp;prvkami krakovskej architektúry je to iné. Existujú okolnosti, ktoré autora ospravedlnia, ak použije aj fragmenty iných stavieb. „Ja som to tento rok tiež urobil,“ ukazuje Jakub na svoju šopku. „Nemyslím si, že ma preto zo súťaže vyradia. Lebo šopka je aj spôsob, ako pripomenúť dôležité udalosti v&nbsp;uplynulom roku. Presne to kedysi robili divadelníci, keď hrávali príbeh Ježišovho narodenia. Zamontovali doň reakcie na aktuálne politické a&nbsp;spoločenské dianie. Šopka teda môže byť aj politickou satirou.“ Tou svojou chce Jakub vyjadriť solidaritu s&nbsp;trpiacimi ľuďmi na Ukrajine. Nechcel to však urobiť úplne prvoplánovo a&nbsp;použiť napríklad na postavičke Herodesa tvár Putina. „O&nbsp;dôležitých témach sa dá hovoriť aj v&nbsp;druhom pláne, potichu, možno nie úplne priamočiaro, no keď sa niekto nad šopkou zamyslí, môj zámer tam uvidí.“ Preto Jakub použil dve veže z&nbsp;katedrály vo Ľvove a&nbsp;budovu kaplnky z&nbsp;tohto ukrajinského mesta.

Tomasz Dobosz zašiel ešte ďalej. Jeho šopka má zničené a&nbsp;vybité okná a&nbsp;v&nbsp;spodnej časti sa ako v&nbsp;pivnici skrývajú deti, ženy aj muži pred ruským ostreľovaním. Je tam aj Mária, Jozef a&nbsp;malý Ježiško. Divák si môže celý príbeh prečítať online po naskenovaní QR kódu.

Spodné poschodie krakovských šopiek má inak zobrazovať bežný život. K&nbsp;Herodesovi, Smrti a&nbsp;Diablovi ľudia postupne pridali postavy, ktoré poznali zo svojho okolia. Remeselníkov, šľachticov, biznismenov, pastierov, Krakovčanov v&nbsp;tradičnom kroji. A, samozrejme, Lajkoníka. Postavičku ešte staršiu než šopka. Muža, ktorý má na tele konskú hlavu a&nbsp;nohy. Odkedy obyvatelia dediny Zwierzyniec, ktorá je dnes už krakovskou mestskou štvrťou, zabili tatárskeho chána a&nbsp;vyhnali z&nbsp;regiónu Tatárov, organizujú v&nbsp;Krakove každý rok slávnostný sprievod na čele s&nbsp;Lajkoníkom, človekom s&nbsp;maskou koňa na tele. Lajkoník ako jeden zo symbolov mesta nemôže chýbať ani v&nbsp;šopkách. Ďalšou postavičkou viac z&nbsp;ríše fantázie než reality je pán Tvardowski. Mág, ktorý túžil vynájsť kameň mudrcov, meniť kov na zlato, letieť na Mesiac a&nbsp;zapredal dušu Diablovi, aby to dosiahol. V&nbsp;šopkách väčšinou poletuje nad kostolnými vežami alebo sa na tom mesiaci hojdá.

O&nbsp;pánovi Tvardowskom mi rozpráva Andrzej Szoka z&nbsp;Múzea mesta Krakov. Má na starosti nehmotné kultúrne dedičstvo mesta a&nbsp;po včerajšom zasadnutí poroty už vie, ktorá šopka zvíťazila v&nbsp;ktorej kategórii - majú ich niekoľko vrátane kategórie pre deti, školské kolektívy i&nbsp;rodiny a&nbsp;pre dospelých potom kategórie podľa veľkos­ti šopiek od miniatúr cez malé, stredne veľké a&nbsp;veľké, ktoré majú jeden meter a&nbsp;viac. Zatiaľ najväčšia merala päť metrov a&nbsp;jeden centimeter a&nbsp;najmenšia desať milimetrov. Majstri šopkári medzi sebou súťažia, kto postaví väčšiu alebo menšiu šopku. „Na veľkú šopku však potrebujú aj dva roky,“ tvrdí Andrzej Szoka.

Na súťaži sa môže zúčastniť ktokoľvek, vôbec nie je vyhradená iba pre obyvateľov mesta, aj keď tí si najviac užívajú stretnutie šopkárov pod Mickiewiczovým pamätníkom, následnú cestu so šopkami cez Hlavné námestie s&nbsp;vianočnými stánkami a&nbsp;Sukiennice, budovu prvého krakovského trhu, do múzea na opačnej strane námestia. Do Krakova posielajú každý rok svoje diela Američania poľského pôvodu aj Taliani. Každý účastník môže prihlásiť tri šopky. Víťazi získavajú finančnú výhru. Je to motivácia pre náročnú prácu na šopkách. „No v&nbsp;ťažkých predvojnových rokoch 1937 a&nbsp;1938 dostávali aj jedlo: klobásy, víno. A&nbsp;lístky na električku,“ hovorí Andzrej.

Na výstave sa veľa šopiek predá. Časť kúpi Múzeum mesta Krakov. Vo svojich zbierkach má okolo 280 najkrajších a&nbsp;vystavuje ich po celom svete. Ďalšie kupuje krakovské Entografické múzeum. A&nbsp;ďalšie súkromní zberatelia, kultúrne inštitúcie, hotely, reštaurácie, obchody a&nbsp;firmy ako vianočnú dekoráciu. Výrobcovia šopiek, s&nbsp;ktorými som hovorila, väčšinou nemali doma ani jednu. Veď aj u&nbsp;nás máme príslovie: Obuvníkove deti chodia bosé... Mimochodom, kvalitná šopka vôbec nie je lacný špás. Tie najvzácnejšie dosahujú cenu aj desaťtisíc eur. Menšie šopky sa predávajú za dve-tritisíc. Šopky, ktoré vyrobili deti, môžu stáť okolo sto eur.

Porotu niekedy šokuje netypicky, moderne poňatá šopka. Napríklad schematických či kubistických tvarov, ktoré nepripomínajú veže krakovských kostolov. Alebo téma ľudí popíjajúcich v&nbsp;krčme pri hudbe v&nbsp;podzemí pod Sukiennicami, ako to tento rok znázornil Marek Markowski. V&nbsp;roku 2010 vyrobil ešte s&nbsp;rodičmi tú doteraz najväčšiu, päťmetrovú krakovskú šopku. V&nbsp;múzeu pre ňu museli vyčleniť samostatnú miestnosť na prízemí, potom bola vystavená v&nbsp;Amsterdame, vo Frankfurte aj v&nbsp;Miláne a&nbsp;teraz ju majú Marekovi rodičia vo svojom obchode ako dekoráciu. Tento rok Marek urobil svoju prvú samostatnú šopku. „Všetky jej elementy sú z&nbsp;Hlavného námestia a&nbsp;vnútri je štyridsaťsedem postavičiek veľkých päť centimetrov,“ opisuje. „V&nbsp;Krakove je veľa reštaurácií a&nbsp;barov v&nbsp;podzemí, tak som to chcel ukázať.“ Vyrobiť šopku mu trvalo pol roka. „Pracujem ako marketingový špecialista. Na šopke som pracoval hlavne po nociach, často aj do štvrtej rána. Bolo mojím snom mať šopku na tejto súťaži. No jej výroba bola taká náročná, že neviem, či sa do niečoho podobného ešte niekedy pustím,“ priznáva mladý muž. Jeho šopka nakoniec získala vo svojej kategórii druhé miesto.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/krakovske-sopky-zobrazuju-pribeh-jezisovho-narodenia-reaguju-aj-rusku-vojnu-ukrajine" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Andrzej za tie roky pozná azda autorov všetkých 147 šopiek, prihlásených do súťaže. Medzi tými, ktorých si najviac cení, je určite Marcin Zarnecki, autor, ktorý postupne stráca zrak. Tohtoročná šopka je zrejme jeho posledná, lebo na rok zrejme už nebude vidieť vôbec nič. So svetom svetla, farieb a&nbsp;tvarov sa chcel rozlúčiť práve šopkou. Azda bude ešte roky robiť na Vianoce radosť ľuďom, ktorí si ju budú môcť pozrieť.