Milovníkov tátošov pichne pri srdci: starokladrubské vraníky po prvej svetovej vojne odsúdili na likvidáciu. Našťastie, našiel sa záchranca. Najstaršie české plemeno ťahalo koče cisárov aj pápežov a dodnes ho majú v obľube mnohé kráľovské rodiny na celom svete. Sú biele a čierne, prvé s domovom v žrebčíne Kladruby nad Labem, druhé v Slatiňanoch, mestečku vo východných Čechách, kde sa kedysi natáčal seriál Dobrá voda a vlani film Slúžka.
Moderný žrebčín Auerspergovcov
Ráno bránu slatinianskych stajní opúšťa sedemdesiat kobýl a tridsať žriebät. Vykračujú si gaštanovou alejou a tento úchvatný obraz poteší zrak každého milovníka koní. Okolo piatej sa vracajú a koniarka pozná každého z nich, ako matka svoje dvojčatá. „Vie, ktoré žriebä patrí ku konkrétnej kobyle a, ako ich kolegyňa vpúšťa dnu, každú jednu komentuje: doľava, vpravo, voľná stajňa, dozadu,“ opisuje naša sprievodkyňa Kristýna Klzová. „Jedna má väčší nos, druhá je širšia, ďalšia je pokojnejšia, iná divokejšia,“ upresní.
Starokladrubský vraník je živý produkt kríženia domácich kobýl so španielskymi a talianskymi tátošmi. Vznikol súčasne s belkom, ale keď v roku 1579 cisár Rudolf II. zakladal v dnešnej obci Kladruby nad Labem žrebčín, našli sa v ňom aj iné sfarbenia. „Napríklad dvojfarebný kôň, do polovice tela čierny a zvyšná časť, akoby sekli mečom, bola biela. Alebo sa vyskytoval hermelín - fľakatý biely kôň s čiernymi bodkami. Tieto špecialitky boli veľmi obľúbené,“ upresní Kristýna.
Vychýrené české plemeno má teda vyše 440-ročnú históriu, ktorá sa začína v žrebčíne Kladruby nad Labem. Do Slatinian sa vraník dostal v roku 1945.
Rod Auerspergovcov patril medzi najstaršie a najbohatšie v habsburskej monarchii a napriek početným majetkom a sídlam v Česku, Rakúsku, Nemecku i Slovinsku si v Slatiňanoch koncom 19. storočia vytvorili rodinnú oázu. Zámok prešiel výraznou obnovou a nechýbali v ňom ani najmodernejšie vymoženosti ako ústredné kúrenie, telefón či kanalizácia.
František Jozef z Auerspergu ako veľký milovník dostihových koní v rokoch 1894 až 1898 vybudoval v obci neďaleko Chrudimu žrebčín a stajne, ktoré patrili k najmodernejším v Rakúsko-Uhorsku. „Neznamená to, že by predtým žiadne nemal, ale boli len pre päťdesiat koní. A to bolo málo. Nové si dal naprojektovať v Anglicku a boli tu stajne dostihové, kočiarové, na hony a na žiadosť jeho syna Vincenza aj pre kone na pólo. Tomu sa princ sám venoval, bol zakladateľom a predsedom viedenského jazdeckého pólo klubu. Dokonca o ňom písali, že je najlepší hráč póla v celej rakúsko-uhorskej monarchii,“ opisuje kastelán Jaroslav Bušta. Pri prehliadke zámku nám ukáže fotografiu sympatického muža, najstaršieho syna Františka Jozefa, ktorý ako prvý z rodiny opustil Európu a cestoval do Egypta. Slatinianskym pánom sa však nikdy nestal, otec prežil syna. Vincenze zomrel slobodný a bezdetný na rakovinu vo veku 39 rokov.
VIDEO: Čím sú starokladrubskí vraníci výnimoční?
Záchrana od profesora
„Všetko bolo v poriadku až do prvej svetovej vojny. Po páde monarchie a vzniku samostatného Československa už kone, ktoré vozili cisárov a duchovenstvo, neboli potrebné. Biela farba ešte ako-tak svoju pozíciu obhájila, ale čierne určili na likvidáciu. Predávali ich statkárom, posielali na bitúnok,“ opisuje krutý osud starokladrubských vraníkov Kristýna Klzová. Našťastie, našiel sa záchranca.
Profesor František Bílek zháňal peniaze a kone vykupoval naspäť. Od konca prvej svetovej vojny do tridsiatych rokov zhromaždil posledné tri plemenné žrebce a sedemnásť kobýl. Rasu starokladrubských vraníkov v dedinke Průhonice pri Prahe regeneroval - primiešal do ich krvi aj krv lipicanov, frízskeho a orlovského koňa. Bílek je dodnes považovaný za najväčšieho českého hipológa a organizácia UNESCO ho označila za štvrtého najúspešnejšieho genetika vo svojej dobe.
„O pár rokov, keď pri Prahe už neboli kapacity na ich ustajnenie, premiestnil ich k nám. Len si to predstavte! Zrazu je koniec druhej svetovej vojny a 55 koní ide z Průhoníc cez Kutnú Horu až sem do Slatinian,“ hovorí nadšene. Všetky došli v poriadku, sprevádzala ich Bílkova pravá ruka Ružena Horáková, ktorá sa stala prvou riaditeľkou Hipologického múzea v Slatiňanoch, založeného v roku 1950.
To už bola dva roky z obnoveného žrebčína Výskumná stanica na chov koní. Vystačili si s kmeňovým stádom a na prácu profesora Bílka nadviazal ďalší odborník Jaromír Dušek. V sedemdesiatych rokoch sa stal riaditeľom stanice a prímes ďalších koní sa uzavrela.
V roku 1992 sa biele aj čierne kone vychýreného plemena spojili pod jednu značku. Slatiňany sú teda súčasťou Národného žrebčína Kladruby nad Labem, ktorý je od roku 2019 zaradený na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.
„Rošťáci“ aj policajti
Ak by sme mali kladrubákov prirovnať k psom, sú niečo ako bernardíny. Statné a silné. Vážia okolo 700 kilogramov, teda skoro o dvesto viac než iné plemená. Majú veľmi príjemnú povahu a temperament, sú pomerne pokojné, ale nie lenivé. Aj pre tieto vlastnosti sa ako jedno z mála plemien využívajú na ceremónie.
Hovorí sa, že práca pri koňoch nie je zamestnanie, ale služba týmto zvieratám. V tvárach tých, ktorí s nimi pracujú, čítame zaujatie, odovzdanosť, obdiv a najmä lásku. Chovatelia v Slatiňanoch poznajú ich slabosti, silné stránky aj šibalstvá. „Keď je nejaký problém, nikdy to nie je chyba zvieraťa, ale človeka. Niektoré kočiarové kone sú veľmi plaché a treba to rešpektovať,“ pripomína Kristýna. S úsmevom prizná, že sú medzi nimi aj „rošťáci“. „Vedia rozväzovať uzly a veľmi rýchlo sa naučia nejaké huncúcstvo. Zjedia vám rožok, keď idete okolo, ocmúľajú vás. Sú to miláčikovia.“
Cena kladrubáka, ktorý má po skúškach, sa pohybuje okolo 80- až 120-tisíc českých korún. Kone, ktoré si v žrebčíne ponechajú ako svoje dedičstvo, sú ocenené aj na štvrť milióna. „Najlepšie z najlepších putujú do kráľovských rodín a stoja aj pol milióna.“
Starokladrubské vraníky obľubujú najmä Dáni a ich kráľovná Margaréta II. Používa ich aj švédska kráľovská garda. Na čiernych tátošoch zo Slatinian sa nosia policajti v Pardubiciach, Prahe a Ostrave. Tieto kone však musia absolvovať špeciálny výcvik. „Nielen u nás, ale aj v obranných zložkách. Naučia ich nebáť sa igelitových a šuchotavých vecí či ohňa. Využívajú ich napríklad pri demonštráciách, ktoré sú hlučné a plné ľudí. Kôň je však plaché zviera, takže s ním treba pracovať. Musí vedieť drgať do prekážok a ľudí a spolupracovať so psom. Takže kone u polície sú naozaj veľmi chytré,“ zdôrazňuje Kristýna Klzová.
Sprevádzali aj Havla
Dve farby starokladrubských koní sa ustálili na konci 18. storočia. Belkovia boli vyšľachtení na tie radostnejšie ceremónie, ako je korunovácia či svadba, vraníky pre smútočné, ale aj pre cirkevných hodnostárov. Aj ony však vyvolávajú radosť a nadšenie. Návštevníci zámku a žrebčína v Slatiňanoch sa môžu nimi kochať nielen pri prehliadke stajní, ale aj na rozsiahlych pastvinách. Alebo sa v okolí povoziť na kočiaroch, ktoré vystavujú v špeciálnej miestnosti. Každý z nich bol vytvorený na osobitný účel, ako je vozenie detí či široké sukne kráľovnej Viktórie.
„Cisár mal osemzáprah. Čím bol šľachtic menej významný, tým ho ťahalo menej koní. Kráľovná Viktória jazdila s dvojzáprahom, aby bola inkognito,“ prezradí nám sprievodkyňa Kristýna.
V decembri roku 2011 šestica starokladrubských vraníkov viezla na Pražský hrad pozostatky exprezidenta Václava Havla. Podľa vzoru pohrebu prezidenta Tomáš Garrigua Masaryka čierne tátoše zo Slatinian ťahali historickú delovú lafetu, na ktorej bola umiestnená rakva. Riadili ich traja uniformovaní jazdci v sedle a traja peší po bokoch. „Kone boli úplne pokojné a bez jediného problému,“ zhodnotil vtedy šéf Národného žrebčína Kladruby nad Labem Jan Höck.
O necelých sedem rokov bol štvorzáprah vraníkov zo Slatinian súčasťou slávnostného sprievodu pri osádzaní zvona do pražského kostola, venovaného pamiatke Václava Havla. Medzi koňmi nechýbal ani Siglavi Pakra Rosanera X, účastník poslednej rozlúčky s bývalým česko-slovenským a českým prezidentom.
Filmové hviezdy
Zámok a Žrebčín Slatiňany sú nasiaknuté láskou k ušľachtilým štvornohým tvorom skrz-naskrz. Dnes je v Slatiňanoch 250 koní, takže vraníky sú zachránené. Udržiavané moderné priestory ponúkajú zvieratám komfort a ocitli sa aj pred filmovou kamerou. V 80. rokoch tu pod taktovkou režiséra Františka Filipa natáčali seriál Dobrá voda. Naša spoločníčka nám ukáže miesto, kde stála kobyla Jasná. „Kladrubákov sme presunuli do druhej časti stajne a interiéry používali filmári s jazdeckými koňmi. Na mnohých záberoch však môžete vidieť aj naše,“ upozorní. Niekedy zamestnanci žrebčína strávia s filmármi celý deň a potom hľadajú svoju slávnu minútu. „Naposledy sme ju mali v historickej kriminálke Zločiny veľkej Prahy,“ usmeje sa.
Zámok Slatiňany, ktorý zveľadili milovníci koní Auerspergovci, zase očaril slovenskú režisérku Marianu Čengel Solčanskú. V interiéri nechýbajú dekorácie s tematikou obľúbeného zvieraťa bývalých majiteľov. Dokonca aj stoličky a stôl v izbe princa Vincenza sú v tvare podkovy.
Na tomto romantickom mieste strávil štáb s poprednými slovenskými a českými hercami vlani šesť týždňov pri natáčaní historickej drámy Slúžka podľa scenára Hany Lasicovej. Zúrila pandémia a krátko predtým sa skončila na zámku rozsiahla obnova. „Takže sme boli veľmi ostražití,“ priznáva kastelán Jaroslav Bušta. Spomína si však aj na zopár nehôd. „Keď vyliali vodu na historickú podlahu, všetci stuhli a pozreli na mňa s hrôzou v očiach.“ Stala sa však aj väčšia galiba. Hercovi Lukášovi Pelčovi sa podarilo rozbiť okno z roku 1865, ktoré prežilo dve svetové vojny. Chcel vyvetrať, otvoril ho, ale zle zaistil. „Keď mi to vedúci produkcie povedal, čakali ma herci na prízemí zámku. Lukáš Pelč aj Vica Kerekes tam sedeli ako takí školáčikovia na hanbe, ktorí sa boja prísneho učiteľa,“ usmieva sa kastelán. „Veľmi sa ospravedlňovali, všetci rešpektovali, že sa natáča v historických priestoroch národnej kultúrnej pamiatky.“
FOTO v GALÉRII
Renesančný zámok obnovený a legendárne vraníky zachránené. Azda má už toto idylické miesto najťažšie časy za sebou.
